All Posts By

Veronika Hubinská

Aj novinári patria do kritickej infraštruktúry

Zmeny v redakciách po smrti Jána Kuciaka. Objektívnosť a umelá inteligencia verzus spravodajstvo. Koronavírus a fungovanie televízie. Aj to sú témy, ktorým sa 9. marca venovali moderátori a hostia v diskusii o televíznom trhu na Slovensku.

Študenti druhého až štvrtého ročníka Katedry žurnalistiky FiF UK si vďaka Zuzane Martinákovej (šéfka spravodajstva v TA3), Tiborovi Mattyašovskému (šéf spravodajstva v Markíze) a Petrovi Nittnausovi (šéf spravodajstva v RTVS) mali možnosť rozšíriť poznatky o televízii. Hovor na Microsoft Teams moderovali tretiaci Štefánia Turyová a Denis Dufala.

Tí sa prvým príspevkom v diskusii vrátili k vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a k sledovaniu novinárov. „V našej redakcii bolo asi sedem ľudí, ktorí sa objavili na zoznamoch, aj s rodinnými príslušníkmi. Nebola to úplne jednoduchá doba,“ spomína T. Mattyašovský. „Systém práce sa ale nejako dramaticky nezmenil. Citlivejšie však vnímame náznaky vonkajších zásahov do novinárskej práce.“

Ďalšia otázka sa týkala objektivity v televíznom vysielaní. „Objektivita znamená, že poskytneme rovnaký a primeraný priestor všetkým stranám konfliktu, nech je akýkoľvek – názorový či vojnový,“ vysvetľuje P. Nittnaus. „V televízii netvorí objektivitu iba informácia, veľkú rolu zohráva aj to, akými obrázkami reportáž doplníte. Dôležitý je aj názov témy, ktorý počas vysielania svieti na obrazovke,“ dodáva T. Mattyašovský.

Okrem toho odzneli v diskusii aj názory na príspevky novinárov na sociálnych sieťach, dezinformačnú scénu, či vplyv koronavírusu na chod televízie. „Snažili sme sa čo najviac upriamiť pozornosť na našich redaktorov. Rozdávame vitamíny, rúška či respirátory. Neviem sa však preniesť cez to, že terénnych spravodajcov a kameramanov nikto nezaradil do kritickej infraštruktúry. Robili rozhovory s ministrami v čase, keď boli pozitívne testovaní,“ konštatovala Z. Martináková.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: Autorka

Šéfredaktorka rockového portálu: Chcem eufóriu z koncertu preniesť na čitateľov

Michaela počas rozhovoru so spevákom Meredith Robom Ravenom

Michaela Kráľovská, šéfredaktorka webu PROROCKER.sk, rozpráva o tom, čo je rocková žurnalistika a aká je situácia na Slovensku

Študovali ste žurnalistiku v Nitre. Chceli ste spájať váš obľúbený hudobný žáner s novinárskou tvorbou vždy, alebo ste mali aj iné plány?

Nikdy som nemala ambíciu ísť do televízie alebo rádia, nemám pocit, že mám na to dostatočne dobrý prejav. Vždy som viac a lepšie písala, s gramatikou nemám žiadny problém a ľahšie sa mi vyjadruje cez písmenká. Štúdium žurnalistiky som si vyberala s vedomím, že chcem písať o hudbe, čomu som sa čiastočne venovala už počas strednej školy. A aj všetky povinné úlohy na vysokej som otáčala na hudbu, najmä na tú rockovú.

Hovoríte, že ste sa venovali rockovej žurnalistike už počas strednej. Ako ste sa k nej dostali?

Chvíľu som písala pre regionálny web, kde som sa venovala najmä kultúre. Moje prvé články boli o kapelách, ktoré vtedy pôsobili v našom okrese. Aktívnejšie som sa tomu začala venovať koncom leta v roku 2013, to som nastupovala do druhého ročníka na vysokej, a objavila som inzerát, že novozaložený rockový web hľadá redaktorov. Skúsila som sa im ozvať a zobrali ma. Dva roky som tam pôsobila ako redaktorka a potom štyri roky ako šéfredaktorka. Začiatkom tohto roka som založila vlastný rockový web PROROCKER.

Ako reagujú ľudia, keď im hovoríte, čomu sa venujete?

Závisí od toho, akí ľudia. Zvyčajne človek „na ulici“ nerieši nejaké druhy žurnalistiky, nevie ani, že je rozdiel medzi spravodajstvom a publicistikou. Zvykne ich však zaujať len to, že keď mám akreditovaný vstup na koncert, tak tam idem vlastne zadarmo. Skôr som bola vždy sklamaná z prístupu pedagógov, ktorí celkovo žurnalistiku o kultúre vnímali akosi podradnejšie. A ak sa na niečo kládol dôraz, tak hlavne(najmä) na divadlo alebo recenzie kníh. Cítila som akúsi krivdu najmä oproti športovej žurnalistike, ktorá sa ako samostatná oblasť dosť vyzdvihuje, ale z novinárskeho pohľadu mi príde oveľa menej rozmanitá a s menej špecifikami než tá hudobná.

Michaela a Myles Kennedy (spevák Alter Bridge) v backstage-i

Poznali ste sa s Jánom Kuciakom. Čo na rockovú žurnalistiku hovoril on?

Bola som tretiačka a on prvý rok doktorand, keď som sa s ním zoznámila. Vravela som mu o mojom pláne napísať diplomovku na tému rockovej žurnalistiky a posťažovala som sa, že to bude asi zložitejšie, lebo mi s tým z katedry nebude mať kto pomôcť. Hneď sa ponúkol, že môže byť môj konzultant, že ho taká hudba celkom baví. Samozrejme, robil úplne iný typ žurnalistiky, ale s diplomovkou mi veľmi pomohol. Počas konzultácií sme sa o tom veľa rozprávali a zaujímalo ho to. Súhlasil so mnou aj v tom, že je škoda, že sa táto oblasť počas štúdia viac-menej ignoruje. Sledoval aj náš web a aj keď rocková žurnalistika nie je ani zďaleka taká dôležitá ako investigatívna, nikdy som nemala z neho pocit, že by ju zhadzoval alebo nebral vážne.

Čo máte na rockovej žurnalistike najradšej?

Je zložité niečo vybrať, vnímam to ako komplex. Súbor tém, ktorý chcem rozoberať a informovať ľudí, ktorí tú hudbu cítia podobne. Nečakám, že tým zmením svet a ani netvrdím, že je to najdôležitejšie zo všetkého. No keď stojím na koncerte v prvom rade pred pódiom a prechádzajú cezo mňa vlny hudby a eufórie, chcem ten neskutočne dobrý pocit preniesť aj na čitateľov.

Čo je na tom celom najťažšie a predstavuje pre vás najväčšiu výzvu?

Napísať kvalitnú recenziu. Na to musí mať recenzent výborný sluch, ale najmä obrovský prehľad nielen v tvorbe danej kapely, ale aj v jej žánri a celkovo na scéne. A potom ešte rozhovory. Nechcem robiť generické rozhovory v zmysle: Povedzte nám niečo o vašom novom albume. Chcem, aby sa z rozhovoru čitateľ dozvedel niečo nové, čo nikde inde nenájde a zároveň, aby respondent nemal pocit, že odpovedá dvadsiatypiatykrát na tú istú otázku už naučenou odpoveďou. Tiež chcem, aby cítil, že som sa na ten rozhovor pripravila a tých pár minút, ktoré na rozhovor máme, sa snažím využiť čo najzmysluplnejšie.

Ako vznikol PROROCKER?

Po nezhodách s majiteľom webu, kde som pôsobila predtým, som sa rozhodla, že je už čas prestať pracovať pod značkou niekoho iného a začať budovať vlastnú. Keďže okrem rockovej žurnalistiky, ktorá ma neživí, pracujem v oblasti marketingu, nebol pre mňa problém vystavať nový web, značku a s nazbieranými kontaktmi a vzťahmi v brandži začať takmer „od podlahy“. Nebolo to jednoduché, ale keďže sa aj bývalá redakcia rozhodla odísť do nového so mnou, za čo som im stále veľmi vďačná, dalo sa to zvládnuť.

Michaela pri rozhovore s The Carburetors

Sledujete situáciu rockovej žurnalistiky na Slovensku? Ako to celé je a aký máte na to názor?

Na Slovensku nie je nejako veľmi rozšírená, takže nie je problém sa v nej orientovať. Navyše sa medzi sebou poznáme, s väčšinou máme korektné vzťahy a snažíme sa aj spolupracovať. U nás žije rocková žurnalistika najmä online. Niektoré weby sú na dobrej úrovni a za roky pôsobenia majú už svoju základňu čitateľov. Problém ale je, že na Slovensku to nikoho neuživí, takže si to každý robí v podstate ako hobby a drvivá väčšina redaktorov nepozná ani základné žurnalistické princípy, o gramatike ani nehovorím. A potom to tak v niektorých prípadoch aj vyzerá.

Na akú spoluprácu či príležitosť ste najviac pyšná?

Spolupracujeme s viacerými. S organizátormi, promotérmi, vydavateľmi, kapelami… Nielen na Slovensku či v Česku, ale aj v zahraničí. Vždy poteší, keď mi príde napríklad mail z Nemecka, že majú pre nás vstupy na zimný festival Wacken, lebo sa im so mnou dobre spolupracuje. Alebo keď moju žiadosť o rozhovor s nejakou väčšou kapelou zahraničná PR agentúra neodbije s tým, že nie sme relevantné médium a nebudú s nami strácať čas.

Nejaké obľúbené zážitky spojené s pôsobením v rockovom médiu?

Zážitkov sa za tie roky nazbieralo veľa. Z koncertov, na ktoré by som možno ako „nenovinárka“ ani nešla. Z rôznych rozhovorov, keď so mnou Mark Tremonti pobehal zákulisie pred koncertom, keď som volala Suzi Quatro domov na pevnú linku alebo keď nám s Lucom Turillim päťkrát padla sociálna sieť počas hovoru na tej istej otázke a do konca interview, ktoré trvalo trikrát dlhšie, ako bol plán, sme sa na tom smiali a povedal mi aj veci, ktoré jeho fanúšikov dosť šokovali. Je to len o tom, akú hodnotu tým zážitkom pripíšete vy sami. Pre niekoho to môže byť banalita, rockovému fanúšikovi to však minimálne vyčarí úsmev na tvári.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: súkromný archív Michaely Kráľovskej

Počúvajme vedcov a klimatológov, hovorí mladá enviro reportérka

Adriána (tretia zľava) na fotografii spolu s Mladými reportérmi z iných krajín

Adriána (tretia zľava) na fotografii spolu s Mladými reportérmi z iných krajín

Adriána Henčeková, študentka žurnalistiky a členka programu Mladí reportéri pre životné prostredie, rozpráva o tom, čo pre ňu tento projekt znamená

Ako ste sa dostali k programu Mladí reportéri pre životné prostredie?

Ešte na základnej škole som navštevovala enviro krúžok, ktorý viedla moja vtedajšia učiteľka biológie. Mali sme veľmi dobrý vzťah. Poznala ma a vedela, že rada píšem, aj keď vtedy skôr básničky a iné umelecké texty. Oslovila ma s ponukou zapojiť sa do programu Mladí reportéri pre životné prostredie, ktorá prišla na školu. Síce zostávali len tri dni do uzávierky súťaže, no skúsila som to. Uspela som v národnom, aj v medzinárodnom kole a už je to ôsmy rok, čo som do projektu zapojená.

Môžete nám mladých reportérov v krátkosti predstaviť?

Mladí reportéri pre životné prostredie je medzinárodný enviro vzdelávací program, určený primárne pre školy, ale môžu sa doň zapojiť aj jednotlivci. Tých voláme freelanceri. Tento program sa snaží rozvíjať environmentálne povedomie žiakov spolu s mediálnymi zručnosťami, ale aj občianskou participáciou.

Občianska participácia? Ako to myslíte?

Pod týmto pojmom si môžeme predstaviť nejaký aktivizmus na lokálnej úrovni. Napríklad ma trápia znečistené brehy rieky, v ktorej blízkosti bývam. Namiesto „frflania“ oslovím mestský úrad, ktorý mi povie, že sa o ne stará rybársky zväz. Kontaktujem ich a zistím, že brehy čistia len raz do roka. Vezmem rukavice, vrecia a zorganizujem brigádu. Napíšem o tomto probléme, zdieľam to v miestnej komunite, čím ju aj vzdelávam. Zároveň prispejem k odstráneniu, respektíve zlepšeniu problému. Je to veľmi hmatateľný príklad, samozrejme, nie vždy sa dá všetko vyriešiť vlastnými silami. Prinajmenšom však môžem osloviť kompetentných, ktorí s tým už niečo urobiť vedia.

Adriána a vtedajší minister životného prostredia László Sólymos

Čo máte na tomto programe najradšej?

Asi to, že spája žiakov, učiteľov, ale aj verejnosť so záujmom o životné prostredie. Keď som v programe začínala, bolo ťažké nájsť rovesníka, ktorý by sa touto témou zaoberal. Občas ma to nebavilo, pretože som sa cítila sama, ale program mi ukázal, že je veľa mladých po celom svete, ktorým na tom záleží. Tiež mám rada to, že sa všetci, od študentov cez učiteľov až po koordinátorov a lektorov, spoločne vzdelávame a posúvame vpred, a tým sa zlepšuje aj kvalita celého programu.

Aký je váš najväčší úspech spojený s týmto programom?

Ak myslíte nejaký „hmatateľný“ úspech, tak asi to, že som sa s fotografiou Uväznený umiestnila na prvom mieste na medzinárodnom kole súťaže Mladých reportérov pre životné prostredie v roku 2017. Ale za najväčší úspech považujem to, že mi tento program dal veľa odborných zručností a v konečnom dôsledku aj profesijné zameranie.

Aké odborné zručnosti?

Napríklad základy pre tvorbu videa, či spôsoby, ako si zháňať informácie potrebné na písanie článku.

Víťazná fotografia Uväznený

Čo je pre vás v tomto programe najnáročnejšie?

Neustále vymýšľať nové veci, nezaspať a skrátka prispôsobovať sa aktuálnym požiadavkám zapojených škôl. Mladším žiakom, a teda začínajúcim reportérom, vymýšľame workshopy a teraz webináre so základmi tvorby článku, videí alebo fotografií. Starších reportérov na stredných školách môžeme už vzdelávať viac o konkrétnych témach, akými sú klimatická zmena, zero waste životný štýl či územné plánovanie. Za tie roky, čo som v programe, vidím, že sa to mení rýchlo. Pred nejakými piatimi rokmi sme sa rozprávali osobne a cez emaily, sociálne siete sme zanedbávali. Teraz sa všetko presunulo na sociálne siete, do online priestoru, a my zrazu máme za sebou niekoľko úspešných webinárov a ďalšie nás čakajú.

Ktorý enviro problém je podľa vás najdôležitejší? Na ktorý treba najviac apelovať?

Určite klimatická zmena. Ako ľudstvo čelíme kríze a je načase počúvať vedcov a klimatológov. Aj v našom programe sme túto tému dostali na poprednú priečku.

Máte nejaké tipy pre tých, ktorí sa chcú začať správať ekologickejšie?

Nech skrátka začnú od maličkostí ako je vlastná fľaša na vodu, taška, vrecká či zodpovedné nakupovanie. O separovaní odpadu sa už, dúfam, ani nemusíme baviť. Týmito malými krokmi, ktoré robíme ako jednotlivci, vieme ovplyvniť svoje okolie. To môže prerásť až do nejakého lokálneho aktivizmu. Ak s niečím nie sme vo svojom okolí spokojní, skúsme to zmeniť, či už vlastnými silami alebo poprosme o pomoc.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: súkromný archív Adriány Henčekovej

Zakladatelia Mačkafé: Ľudia u nás zhadzujú pózy

Zľava: Kubík, Peter Janco a Marcel Kovačič

Peter a Marcel vytvorili miesto, ktoré ponúka dobrú kávu aj felinoterapiu

Keď sa Peter Janco a Marcel Kovačič dostali v roku 2015 k Mačkafé, netušili, aký komplexný bude ich projekt. Prepojili koncept pomoci zvieratám s prínosom pre spoločnosť a inšpiráciu zo zahraničia prispôsobili situácii na Slovensku.

Za pol roka, popri iných prácach, dvaja kamaráti rekonštruovali priestor na Zámockej ulici v Bratislave, vybavovali povolenia a nadväzovali spolupráce. Na začiatku im pomáhali len ich polovičky a ľudia z blízkeho okolia. Postupne však vznikla komunita, vďaka ktorej môžu pomáhať aj desiatkam zvierat naraz.

Iný pohľad

Jeden z cieľov projektu bola osveta, vďaka ktorej by ľudia na Slovensku zahodili predsudky o mačkách. „Sme radi, že sa nám to podarilo,“ hovorí Marcel. „To, ako ľudia vnímajú mačky, sa v posledných rokoch výrazne zlepšilo, čomu sme prispeli aj my našimi aktivitami.“

Peter a Marcel sa v priestoroch na Zámockej ulici starajú o osem mačiek. Všetky sú zachránené z ulice alebo adoptované z depozitov a prešli si neľahkým osudom. Aj vďaka nim ľudia často zmenia názor po prvej návšteve. „Teší nás, keď zákazníci vidia, aké sú, že vedia byť láskavé a chcú sa nechať pohladkať. Potom sa nás pýtajú, či nemáme mačičku na adopciu a sme radi, pretože sa na ne zabúda. Väčšina preferuje psíkov,“ pokračuje Peter, ktorý vysvetľuje, že pri výbere domáceho miláčika sa ľudia zvyknú rozhodnúť najmä pre psa.

„Veľakrát sme svedkami toho, že k nám príde niekto, kto pôsobí drsne a tvrdí, že neznáša mačky. Po pár minútach však behá po kaviarni s úsmevom a hrá sa s nimi,“ dodáva Marcel.

Mačací klub

Mačkafé nie je len kaviarňou, kde si môžete dať obľúbený nápoj a byť so zvieratami. „V prvom rade ide o mačací klub, do ktorého sa každý zákazník zapíše a vďaka tomu nás môže ďalej navštevovať,“ objasňuje Marcel.

Projekt je súčasťou občianskeho združenia Mačacia labka, ktoré spolupracuje s ďalším občianskym združením Mačky SOS. Dobrovoľníci v Bratislave a okolí zachraňujú zvieratá z ulice, s pomocou veterinárov ich preliečujú a poskytujú im dočasné opatery. Keď sú zdravé, môže si ich niekto adoptovať.

„Počet mačiek, o ktoré sa v súčasnosti s našimi dobrovoľníkmi staráme, je individuálny. Niekto môže zobrať do depozitu jednu, ďalší pokojne aj desať,“ dopĺňa Peter. Na začiatku však zakladatelia mačky z ulice brali domov a poskytovali im „dočasku“. Marcelovi v tom dokonca nezabránila ani silná alergia.

Poradňa a terapia

Občas sa Peter a Marcel cítia ako mačací psychológovia. Ľudia k nim chodia po radu ešte skôr, ako sa poradia s veterinárom. „Postupne sme sa museli naučiť nové veci, aby sme vôbec návštevníkom dokázali poradiť. Hovoríme, čo majú skúsiť, čo treba zmeniť a čo zabralo u nás. Sme naozaj radi, že môžeme pomáhať aj v tomto smere a veľakrát sa naše rady osvedčia,“ hovorí Peter.

V Mačkafé si hendikepovaní môžu na vlastnej koži vyskúšať felinoterapiu (mačacia terapia – pozn. redakcie). Peter a Marcel však majú možnosť pozorovať aj ľudí, ktorí prídu zrelaxovať a vypnúť. „Často vidíme, že k nám vojde niekto, kto sa cíti zle a je v strese. Po pár minútach sa však uvoľní a zrazu má silu premýšľať aj nad niečím iným ako sú jeho problémy a hľadá spôsoby, ako nám pomôcť,“ hovorí Marcel.

Komunita, ktorá sa okolo ôsmich mačiek na Zámockej ulici vytvorila je, podľa slov majiteľov, neskutočná. Zo začiatku do klubu a kaviarne chodili najmä turisti, no posledné dva roky sa snažili zacieliť viac na členov, podporovateľov a Slovákov vo všeobecnosti. Majiteľom sa tak podarilo vybudovať fanklub aj bez platenej propagácie.

Viesť takýto projekt je však náročné. „Veľakrát sme mali slabé chvíľky,“ priznáva Marcel, „no pre naše mačky a komunitu sme to ešte nevzdali. Ak si niekto myslí, že sa na niečom takomto dá robiť biznis, tak sa veľmi mýli.“

Chýba im spoločnosť

Vysoké hygienické štandardy boli pre Mačkafé samozrejmosťou dávno pred koronou. Rukavice tu dobrovoľníci používali bežne, rúška mali vždy v zásobe a dezinfekcia bola jednou z podmienok pre vstup do klubu. „Ľudia si myslia, že si dezinfikujú ruky pre seba, ale je to najmä pre mačky. Keď máme otvorené v normálnom režime, tak ich každý deň hladká veľa návštevníkov. Ak by nám preto ochoreli, znamenalo by to pre nás ďalšie náklady u veterinára,“ vysvetľuje Peter.

Teraz však kaviareň funguje veľmi obmedzene, keďže letná či zimná neprichádza do úvahy. „Zákazníkom môžeme podať kávu či koláč so sebou len cez okienko. O nejakej návštevnosti sa v tejto situácii ani nemusíme baviť,“ priznáva Marcel. Nebyť komunity, klub a občianske združenie by pandémiu zrejme neprežilo.

Aj na mačkách je vidno, že ich situácia zasiahla. „Prvé týždne boli spokojné, pretože si mohli oddýchnuť. Teraz im však veľmi chýba ľudský kontakt, ktorý im my dvaja nestíhame dať. Sme tu každý deň, venujeme sa im, no je ťažké uspokojiť potreby ôsmich mačiek, ktoré boli zvyknuté na iný prístup. Niekedy nám nedajú pokoj celý deň, vyžadujú si pozornosť a chodia za nami ako psy,“ uzatvára Marcel.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: Veronika Hubinská

FEJTÓN: Na vlastnosti nezáleží

Krátke zamyslenie, čo by bolo, keby som bola mužom

Keby som bola všetečným mužom, vedela by som všetko najlepšie. Ráno by som sa budila s pocitom, že vysvetľovať ženám každú jednu maličkosť, je mojim životným poslaním. A to aj napriek tomu, že by nešlo o raketovú vedu a ženy by si hravo poradili aj bezo mňa.

Keby som bola akýmkoľvek mužom, večerné prechádzky po meste by nesprevádzali paranoje. Nemusela by som sa nervózne obzerať, ak by za mnou kráčal niekto až podozrivo dlho a popritom vo vrecku šmátrať po slznom plyne. Pravdepodobnosť, že by som stretla fyzicky zdatnejšiu ženu, by totiž bola približne rovnaká ako to, že Andrej Danko zvládne učivo slovenčiny z piateho ročníka.

Keby som bola slizkým mužom, dostala by som požehnanie spoločnosti na sexuálne obťažovanie žien. Tým to má dokonca lichotiť, veď ak na okoloidúcu nezakričí ani robotník z lešenia, je podľa všetkého úplne nepríťažlivá.

Keby som bola konzervatívnym mužom, tradičná rodina by bol môj celoživotný cieľ. Manželku by som postavila k sporáku a svojho syna učila, že prejav kritického myslenia a citov je vlastne u chlapa prejavom slabosti.

Keby som bola prostým mužom, poznala by som ženské telo tak, ako ho nepoznajú ani ženy samé. Interupcia by bola mojou obľúbenou témou a reprodukčné práva by som dopriala iba sebe. Dôvody na potrat? Nič vážne, len rozmaznanosť nositeľov chromozómov X.

Život by bol jednoduchý, keby som bola tým všetečným, slizkým, konzervatívnym, prostým a koniec-koncov akýmkoľvek, mužom. Na vlastnosti nezáleží.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: Tobias Zils na Unsplash.com