Dospievanie s duševným ochorením

Bipolárnou poruchou trpí jedno percento populácie. Študentka umenia, hovorme jej Vilma, sa o svojom ochorení dozvedela v sedemnástich rokoch a v anonymite sa rozhodla zdieľať svoj príbeh a  skúsenosti. Rozmýšľali ste niekedy, ako vyzerá deň človeka, ktorý patrí do tohto jedného percenta?

Ako vám diagnostikovali túto chorobu?

Už v detstve moji rodičia vedeli, že niečo nie je v poriadku. Keď som bola malá, predpokladali, že ide o poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Neskôr mi lekár povedal, že sa bipolárna porucha v detstve prejavuje najskôr týmto ochorením. V puberte sa mi po určitých udalostiach začalo depresívne obdobie, preto som vyhľadala pomoc  psychologičky. Tá usúdila, že pravdepodobne ide o niečo vážnejšie a poslala ma do psychiatrickej ambulancie, kde mi v sedemnástich rokoch diagnostikovali bipolárnu poruchu.

Ako vyzerá prvé vyšetrenie?

Vzhľadom na to, že som nebola plnoletá, ambulanciu som navštívila s mojou matkou.  Diagnostika trvala približne hodinu. Lekár mi kládol otázky ohľadom môjho detstva, snažil sa analyzovať všetky situácie, vyvodil závery a stanovil diagnózu.

Charakteristickým znakom tohto ochorenia je striedanie manickej a depresívnej fázy. Aké prejavy majú u vás tieto obdobia?

Manické obdobia sú pre mňa podstatne kratšie. Trvajú týždeň až dva. V tomto čase som ako divoká voda. Prirovnala by som to k tomu, ako keby som chcela vyskočiť z kože, popritom robila tri iné aktivity a stále by mi to nestačilo. Vtedy veľa nakupujem, musím byť všade a chcem všetko robiť.

Depresívne obdobia trvajú u mňa podstatne dlhšie ako hypomanické. Prejavujú sa migrénami, únavou, typickou nechuťou na všetko, čo ma inak v živote baví. Musím sa nútiť ku všetkým aktivitám. Počas tejto fázy sa u mňa objavuje aj porucha príjmu potravy, pretože prestávam cítiť hlad a nejem. Ráno sa mi často nedá vstať z postele. Všetko pre mňa stráca zmysel, dokonca aj aktivity, ktoré ma za iných okolností robia šťastnou. Toto trvá väčšinou mesiac.

Pokiaľ som v nejakej fáze, snažím sa uvedomiť celý mechanizmus tejto choroby, aby som zostala v obraze, prečo som prehnane šťastná alebo smutná. Analyzujem, či sú to naozaj moje emócie alebo nejaké prejavy choroby.

Čím sa lieči?

Liečba je možná terapiou alebo liekmi. Je ich veľmi ťažké priradiť, aby pacientovi vyhovovali a nespôsobovali mu ešte horšie stavy. Obyčajné antidepresívna nie sú vždy účinné, pretože to množstvo endorfínov by spôsobilo, že by človek prešiel z depresívneho obdobia hneď do hypománie, čo je nezdravé. Často sa predpisujú lieky pre epileptikov alebo špeciálne antidepresívna, ktoré fungujú na inom princípe ako tie bežné. Moje tabletky mi pomáhajú, no tiež trvalo, kým mi lekár určil tie správne.

V súčasnosti sa bipolárna porucha lieči aj elektrošokmi, na ktoré mám zmiešaný názor. Viem, že z medicínskeho hľadiska to pomáha, no z humanitného pohľadu je to veľmi radikálny spôsob. Tento spôsob liečby akceptujem, no som veľmi rada, že moje hypománické stavy neohrozujú spoločnosť do takej miery, aby som ich musela absolvovať..

Pomohla vám terapia?

Čiastočne áno. Všetky testy a terapie mi prinajmenšom odpovedali na moje zvedavé otázky. Testov som absolvovala viacero už odmalička, najmä na poruchu pozornosti,  taktiež aj Rorschachov test, ktorý využíva atramentové škvrny na projekciu osobnostných rysov a myšlienkových pochodov.

V čom hľadáte pokoj?

Vzhľadom na tom, že som študentka umenia, je to pre mňa literatúra a divadlo. Za tých pár rokov som našla autorov, ktorí pre mňa predstavujú stav nirvány. Ide napríklad o Milana Kunderu. Autor mal svoje problémy. Bolo pre neho uvoľňujúce a prospešné, keď svoje myšlienky vyjadril písomne na papier a mne pomôže, keď ma niekto chápe a môžem si prečítať, čo práve zažívam.

Sme ako spoločnosť dostatočne tolerantní voči ľudom s psychickými problémami?

Súčasnosť je oveľa lepšia ako pár rokov dozadu. O týchto problémoch sa viac diskutuje, nielen v médiách, ale aj známe osobnosti rozprávajú o svojich problémoch viac. Stále to nie je také dobré, ako by to mohlo byť. Sme typ spoločnosti, v ktorej keď niekto povie o prekonaní onkologického ochorenia, tak vám nikto nezačne klásť hlúpe otázky. Ale ak niekomu oznámim, že mám psychický problém ako napríklad schizoidnú poruchu,  ľudia reagujú otázkami, či mám v sebe viac osobností, či sa rozprávajú s tou zlou polovicou mojej osobnosti. Tieto problémy vôbec takto nevyzerajú, je to len obraz, aký nám ponúkajú filmy. Na jednej strane je dobré,  že sa tieto veci dostavajú na povrch, no v súčasnosti vnímam aj fenomén, keď sa mladí ľudia diagnostikujú sami, čo nie je správne, pretože to by mal len lekár.

Autorka: Aneta Gospičová