Aneta Gospičová

Rozmýšľal si  niekedy, aké krásne musí byť, narodiť sa v tele ženy?  Ráno vstaneš s nádejou, že  zažiješ ten najkrajší deň, pretože iný než s motýlikmi v brušku je neakceptovateľný. Vykonáš svoj každodenný hodinový rituál, namaľuješ sa, upravíš, vyberieš atraktívne oblečenie, a to len preto, aby po tebe mohli po ceste vypiskovať stavební robotníci a autá trúbiť do rytmu tvojej chôdze.

V práci musíš podať stopercentný výkon, inak si lenivá a nespoľahlivá. Na konci pracovného času odchádzaš domov s vedomím , že každé euro, ktoré zarobí tvoj mužský kolega, znamená pre teba len osemdesiat centov, lebo si sa narodila s maternicou.

Po ceste domov telefonuješ s  rodinnými príslušníkmi. Boja sa, že skončíš ako bezdetná dievka bez muža alkoholika a traumatizovaných detí, ktoré v ich svete predstavujú najvyšší stupeň  bytia.

Pri pozeraní televízie zistíš, že o tvoju maternicu opäť bojujú starí prehnití muži, ktorí ani len nemajú páru, z čoho je zložené ženské pohlavné ústrojenstvo.  

V kostole ťa bez problémov označia za hriešnicu, ak nechceš prijať rolu manželky, no predovšetkým matky. 

Snažíš sa bojovať a dávať spoločnosti na vedomie, že je to zlé a nespravodlivé, no tá ťa prinajlepšom označí za chlpatú feministku, ktorá nenávidí každú bytosť s chromozómami XY. Každý protest proti systému je neakceptovateľný, také niečo si vo svojom postavení nemôžeš dovoliť. Musíš byť vzorná a nevyčnievať z davu. Jediná vec, na ktorú by si sa mala sústrediť vzhľadom na pohlavie je, aby si dokázala dobre navariť a poriadne poupratovať. Možno sa potom manžel nad tebou zľutuje a nezbije ťa ako žito.

Bipolárnou poruchou trpí jedno percento populácie. Študentka umenia, hovorme jej Vilma, sa o svojom ochorení dozvedela v sedemnástich rokoch a v anonymite sa rozhodla zdieľať svoj príbeh a  skúsenosti. Rozmýšľali ste niekedy, ako vyzerá deň človeka, ktorý patrí do tohto jedného percenta?

Ako vám diagnostikovali túto chorobu?

Už v detstve moji rodičia vedeli, že niečo nie je v poriadku. Keď som bola malá, predpokladali, že ide o poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Neskôr mi lekár povedal, že sa bipolárna porucha v detstve prejavuje najskôr týmto ochorením. V puberte sa mi po určitých udalostiach začalo depresívne obdobie, preto som vyhľadala pomoc  psychologičky. Tá usúdila, že pravdepodobne ide o niečo vážnejšie a poslala ma do psychiatrickej ambulancie, kde mi v sedemnástich rokoch diagnostikovali bipolárnu poruchu.

Ako vyzerá prvé vyšetrenie?

Vzhľadom na to, že som nebola plnoletá, ambulanciu som navštívila s mojou matkou.  Diagnostika trvala približne hodinu. Lekár mi kládol otázky ohľadom môjho detstva, snažil sa analyzovať všetky situácie, vyvodil závery a stanovil diagnózu.

Charakteristickým znakom tohto ochorenia je striedanie manickej a depresívnej fázy. Aké prejavy majú u vás tieto obdobia?

Manické obdobia sú pre mňa podstatne kratšie. Trvajú týždeň až dva. V tomto čase som ako divoká voda. Prirovnala by som to k tomu, ako keby som chcela vyskočiť z kože, popritom robila tri iné aktivity a stále by mi to nestačilo. Vtedy veľa nakupujem, musím byť všade a chcem všetko robiť.

Depresívne obdobia trvajú u mňa podstatne dlhšie ako hypomanické. Prejavujú sa migrénami, únavou, typickou nechuťou na všetko, čo ma inak v živote baví. Musím sa nútiť ku všetkým aktivitám. Počas tejto fázy sa u mňa objavuje aj porucha príjmu potravy, pretože prestávam cítiť hlad a nejem. Ráno sa mi často nedá vstať z postele. Všetko pre mňa stráca zmysel, dokonca aj aktivity, ktoré ma za iných okolností robia šťastnou. Toto trvá väčšinou mesiac.

Pokiaľ som v nejakej fáze, snažím sa uvedomiť celý mechanizmus tejto choroby, aby som zostala v obraze, prečo som prehnane šťastná alebo smutná. Analyzujem, či sú to naozaj moje emócie alebo nejaké prejavy choroby.

Čím sa lieči?

Liečba je možná terapiou alebo liekmi. Je ich veľmi ťažké priradiť, aby pacientovi vyhovovali a nespôsobovali mu ešte horšie stavy. Obyčajné antidepresívna nie sú vždy účinné, pretože to množstvo endorfínov by spôsobilo, že by človek prešiel z depresívneho obdobia hneď do hypománie, čo je nezdravé. Často sa predpisujú lieky pre epileptikov alebo špeciálne antidepresívna, ktoré fungujú na inom princípe ako tie bežné. Moje tabletky mi pomáhajú, no tiež trvalo, kým mi lekár určil tie správne.

V súčasnosti sa bipolárna porucha lieči aj elektrošokmi, na ktoré mám zmiešaný názor. Viem, že z medicínskeho hľadiska to pomáha, no z humanitného pohľadu je to veľmi radikálny spôsob. Tento spôsob liečby akceptujem, no som veľmi rada, že moje hypománické stavy neohrozujú spoločnosť do takej miery, aby som ich musela absolvovať..

Pomohla vám terapia?

Čiastočne áno. Všetky testy a terapie mi prinajmenšom odpovedali na moje zvedavé otázky. Testov som absolvovala viacero už odmalička, najmä na poruchu pozornosti,  taktiež aj Rorschachov test, ktorý využíva atramentové škvrny na projekciu osobnostných rysov a myšlienkových pochodov.

V čom hľadáte pokoj?

Vzhľadom na tom, že som študentka umenia, je to pre mňa literatúra a divadlo. Za tých pár rokov som našla autorov, ktorí pre mňa predstavujú stav nirvány. Ide napríklad o Milana Kunderu. Autor mal svoje problémy. Bolo pre neho uvoľňujúce a prospešné, keď svoje myšlienky vyjadril písomne na papier a mne pomôže, keď ma niekto chápe a môžem si prečítať, čo práve zažívam.

Sme ako spoločnosť dostatočne tolerantní voči ľudom s psychickými problémami?

Súčasnosť je oveľa lepšia ako pár rokov dozadu. O týchto problémoch sa viac diskutuje, nielen v médiách, ale aj známe osobnosti rozprávajú o svojich problémoch viac. Stále to nie je také dobré, ako by to mohlo byť. Sme typ spoločnosti, v ktorej keď niekto povie o prekonaní onkologického ochorenia, tak vám nikto nezačne klásť hlúpe otázky. Ale ak niekomu oznámim, že mám psychický problém ako napríklad schizoidnú poruchu,  ľudia reagujú otázkami, či mám v sebe viac osobností, či sa rozprávajú s tou zlou polovicou mojej osobnosti. Tieto problémy vôbec takto nevyzerajú, je to len obraz, aký nám ponúkajú filmy. Na jednej strane je dobré,  že sa tieto veci dostavajú na povrch, no v súčasnosti vnímam aj fenomén, keď sa mladí ľudia diagnostikujú sami, čo nie je správne, pretože to by mal len lekár.

Autorka: Aneta Gospičová

Množstvo z nás si pamätá precvičovanie hlások z čias, keď  sme navštevovali materskú školu. Princípy odboru, ktorý sa venuje reči a jej vadám, nám objasní Vanesa Šimčeková, ktorá je študentkou tretieho ročníka logopédie pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Čomu sa venuje táto pedagogická veda?

Je zameraná na reč a rečové vady, no venuje sa aj rôznym iným problémom, ako napríklad poruchám autistického spektra z hľadiska rozprávania, mutizmus, dyslexia… Logopédia nie je len o hláskach R a L a sykavkách, ako to ma väčšina ľudí zafixované. Zaoberá sa aj  narušenými rečovými  schopnosťami, ktoré sa  nezhodujú s normou dieťaťa v určitom veku, fonologickými procesmi, venuje sa aj slovnej zásobe, rázštepom,…

Aké faktory ovplyvňujú reč dieťaťa?

Množstvo porúch  je nadobudnutých fyziologickým faktorom ako napríklad problémový pôrod, keď sa bábätko pridusí alebo má vo vývinovom veku zástavy dýchania. Vtedy sa môže ľahko poškodiť mozog a už nemusí napredovať v norme, ale s narušeným procesom, ktorý ho v budúcnosti ovplyvní. Domáce prostredie je taktiež dôležité. Matka alebo otec môžu byť zlým rečovým vzorom pre nesprávnu výslovnosť niektorých hlások. Pri určitých vadách je faktorom  dedičnosť, ako napríklad pri zajakavosti. Ide o zdedenie rečovej slabosti, ktorá sa neskôr prejaví aj formou zajakávania. Ak má dieťa poruchy sluchu, je možné, že si zle napočúva hlásky, slová a vety a následne ich aj zle používa pri konverzácii.

Zdokonaliť reč dieťaťa nie je len úlohou logopéda. Akú úlohu majú v tomto procese rodičia?

Toto je posolstvo, ktoré množstvo rodičov nechápe. Veľakrát sa mi stalo, že mi vyučujúci povedali – okrem detí budem pracovať najmä s rodičmi. Ak matka alebo otec nebudú pri terapii aktívni a budú si myslieť, že celý proces je úlohou logopéda, mýlia sa. My dieťa správnej výslovnosti naučíme, no domáce úlohy a precvičovanie musia robiť oni. Logopedická starostlivosť býva  v priemere dvakrát do mesiaca, pretože je veľa detí na málo logopédov. Rodičia sa musia spolupodieľať na terapii, pretože inak je terapia neúčinná.

Aké sú najčastejšie typu porúch u detí?

Ide najmä o dyslaliu, čo znamená neschopnosť dieťaťa vysloviť niektoré hlásky. Pod týmto pojmom môžeme rozumieť sykavky a písmena R a L.

Existuje nejaká prevencia, aby dieťa nemalo rečové vady?

Prevenciou môže byť aj rodič, ktorý by mal byť správnym rečovým vzorom, pretože prirodzene s ním trávi najviac času. Učitelia materskej škôlky a logopédi  sú taktiež dôležitým faktorom, pretože precvičujú oromotorické cvičenia, učia ho správnej výslovnosti, ktoré sú taktiež veľmi dôležité ako prevencia.

Kedy by malo začať trénovanie výslovnosti ?

Od najmenšieho veku. Už len to, ako sa rodičia bábätku prihovárajú, je veľmi dôležité.  Najlepšie je nezanedbávať a nepodceniť tieto veci , dostatočne sa mu venovať, dodržiavať s ním očný kontakt, artikulovať,…

Na začiatku deti skúmajú svoju ústnu dutinu ako napríklad jazyk. Neskôr začne sluchovo vnímať reč rodiča a snaží sa napodobňovať pohyb úst a tváre.

Čo je dôležité pri terapii?

Logopéd musí byť trpezlivý, mať milý prejav, rozprávať na úrovni dieťaťa, čo znamená nepoužívať zložité slová, nedávať náročné pokyny, spomaliť rečový prejav. Následne je veľmi dôležité vymyslieť aktivity, ktoré majú zábavno- teoretický charakter, čo je prácne, pretože nie každá aktivita zaujme dieťa a nie každá aktivita vyhovuje tomu istému dieťaťu.

Kedy je už neskoro navštíviť logopéda?

Nikdy. V prípade, ak má dieťa zaužívanú zlú výslovnosť, vždy sa dá napredovať. Aj v dospelosti sa dokážete odnaučiť „račkovať“. Všetko je len o snahe a pravidelnom precvičovaní, ktoré sú kľúčové pri zminimalizovaní rečových porúch.

Aké zmeny by ste uvítali, aby sa zvýšili kapacity logopédov?

Na Slovensku sa dá študovať logopédia len v Bratislave. Sme jediná fakulta, ktorá má spojené bakalárske a magisterské štúdium, čo často odradí študentov. Je to začarovaný kruh, vzhľadom na to, že v našej krajine je 150 logopédov na päť a pól milióna obyvateľov, je nemožné,  aby sa zvýšili kapacity študentov, pretože by ich nemal kto učiť. Určite by bolo prínosné rozdelenie štúdia ako pri iných odboroch . V prípade, ak by ste sa rozhodli stať klinickým logopédom, je potrebná ďalšia trojročná akreditácia.

Autorka: Aneta Gospičová