Päť rokov od vraždy novinára očami študentky žurnalistiky

Päť rokov je dlhý čas. Vidím to na aj svojom živote. Pred piatimi rokmi som mala šestnásť rokov, chodila som na gymnázium a  spolužiakom som hovorila, že chcem byť raz novinárka. Mala som vtedy iba hmlisté predstavy, v čom práca žurnalistu spočíva. A už vôbec som netušila, že toto zamestnanie môže byť niekedy aj nebezpečné. 

Až kým jedného dňa nezačal rozčúlený otec  po príchode z práce rozprávať ťažko uveriteľnú príhodu, ako  niekto vo Veľkej Mači zastrelil novinára a jeho snúbenicu. A okomentoval to tak, že toto sa predsa stáva iba v Mexiku, či v Rusku, nie v civilizovanej Európe. Opýtala som sa ho vtedy, že čo znamená slovo „investigatívny“, lebo ma to cudzie slovo zaujalo. Dostalo sa mi nie celkom presného vysvetlenia, že je to taký novinár, ktorý vyhľadáva a odhaľuje rôzne podvody, v ktorých sú namočení politici alebo zločinecké mafie. Vtedy som si povedala, že ja teda určite takáto novinárka nechcem byť, lebo na to nemám povahu ani odvahu. Ale odvtedy som poctivejšie pozerala správy v televízii, aby som vedela o vražde a jej vyšetrovaní viac.

Ján Kuciak odvahu mal a nebál sa nikoho. Takých novinárov v našej krajine nebolo veľa a ani teraz ich nie je nadbytok.  Systematicky zbieral podozrivé informácie o rôznych pochybných podnikateľoch aj nemorálnych politikoch. Nebolo to zbytočné. Jeho smrť vyvolala vlnu protestov a vznikol tlak na spoločenské aj politické zmeny. Vďaka tomu mohla potom polícia začať s vyšetrovaním viacerých podvodov a iných zločinov. Spravodlivosť tak dostala na Slovensku väčšiu šancu. 

Uplynulo päť rokov od dňa, keď Ján Kuciak doplatil na svoju poctivosť a odvahu životom. Vieme, že nebyť takých novinárov ako bol on, ostalo by mnoho zločinov neodhalených a nepotrestaných. 

Výročie vraždy bolo príležitosťou, keď o udalosti a jej následkoch opäť písali printové médiá a aj televízie pripravili množstvo súvisiacich relácií. Odzneli súvisiace názory politikov, predstaviteľov vyšetrujúcich orgánov, občianskych aktivistov i kompetentných komentátorov. Boli tam aj výzvy, aby sa niečo podobné nezopakovalo.

Niečo však medzi množstvom článkov či relácií chýbalo. Akoby sa trochu zabudlo na mládež. Tá nie je práve nadšeným čitateľom mienkotvorných novín a ani nesleduje v televízii publicistické programy.  Dorastajúca generácia je dnes prakticky presýtená množstvom informácií zo sociálnych sietí a je, žiaľ, aj ľahkým terčom pre šíriteľov hoaxov a dezinformácií. Kvantum senzačných správ, hoaxov a dezinformácií zahlcuje ich pozornosť a oberá ich o čas. Za takýchto podmienok je sa treba zamyslieť, akou formou dostať do povedomia mládeže, že tu existujú nielen sociálne siete s ťažko overiteľnými informáciami, ale aj hodnotné správy od skutočných žurnalistov, ako bol Ján Kuciak.

Ak sa žurnalistom nepodarí zaujať mládež zaujímavými článkami a reportážami o riešení rôznych dôležitých spoločenských problémov, prevládne na Slovensku atmosféra ľahostajnosti  k bezpráviu. Myslím si, že aj to je jedna z dôležitých úloh pre nás, budúcich žurnalistov. Zamerať sa na dorastajúcu mladú generáciu.  Aj takto sa dá uctiť pamiatka jedného statočného novinára.

Autorka: Simona Hollósyová