All Posts By

Simona Hollósyová

Knižná fantázia

Existuje raj pre knihomoľov? My, ktorí knihy ešte čítame, si myslíme, že áno. Od štvrtku 9. novembra až do nedele 12. novembra sa bratislavská Incheba zmenila na miesto plné intelektuálov a milovníkov literatúry vstupujúcich do sveta knižnej fantázie. Aj tento rok som navštívila knižný veľtrh a výstavu Bibliotéka Pedagogika, kde ponúkali zaujímavú slovenskú aj zahraničnú literatúru od známych vydavateľstiev. A nebolo to ani drahé. Pre študentov stredných a vysokých škôl len 3 eurá.  Návštevníci mali možnosť zažiť skutočné knižné dobrodružstvo, sprevádzané aj prednáškami známych slovenských spisovateľov, ktorí zručne ovládajú nielen umenie slova, ale aj písma.

Bibliotéka pozostávala z  viacerých častí. Najprv sme zamierili na najdôležitejšiu časť – výstavu kníh, ktorá sa nachádzala v hlavnej hale D. Bolo tam niekoľko najznámejších slovenských vydavateľstiev akými sú Ikar, Slovart a Albatros media, ktoré ponúkali zaujímavú  slovenskú aj zahraničnú literatúru. Menšie vydavateľstvá sa väčšinou užšie špecializovali, napríklad na náboženskú, či detskú literatúru alebo slovenskú beletriu.

Najviac ma však zaujala sekcia motivačnej literatúry, kde som sa zahĺbila do knihy Myseľ bez hraníc. Veľmi sa mi zapáčila autorova myšlienka, že človek má neobmedzený potenciál, pokiaľ sa naučí používať myseľ správnym spôsobom. Touto formou poukázali na dôležitosť sebadôvery a odhodlania sa nevzdávať.

Ďalej ma prekvapilo, koľko kníh napísal slávny slovenský  spisovateľ detektívok Dominik Dán.  Fascinovalo ma najmä to, kedy stihol tých niekoľko desiatok kníh, ktoré tvorili tri dlhé rady v regáli, napísať? 

Okrem iných zaujímavostí sa na Bibliotéke nachádzali aj nové diela o popredných slovenských hudobníkoch Miroslavovi Žbirkovi a hudobnej skupine Elán s originálnymi podpismi interpretov. Krátko sme navštívili aj dve literárne centrá, kde sa na prednáškach striedali slovenskí spisovatelia. 

Po knižnej časti sme boli pozrieť výstavu minerálov.  Časť výstavy venovaná minerálom a ezoterike bola vskutku zaujímavá, predovšetkým pre krásu rôznych vystavovaných nerastov a ligotavých šperkov vyrobených predovšetkým z  menej tradičných materiálov. Mnoho ľudí verí v ich medicínske účinky. 

Suma sumárum, tohtoročná výstava kníh sa mi veľmi páčila. Podľa môjho názoru bola jedinečná najmä preto, že bola zameraná pre široké publikum nezávisle od veku, záujmov a vzdelanostnej úrovne čitateľa. Okrem iného, mali možnosť zarobiť a prezentovať sa aj menej známi spisovatelia, ktorých diela sa nachádzali na bibliotéke, no v kníhkupectvách ich nenájdete. A pokiaľ niekto nie je práve milovníkom literatúry, mal možnosť sa zamerať na expozíciu minerálov a šperkov. 

Autorka: Simona Hollósyová
Autorky fotografií: Dominika Koporcová, Simona Hollósyová (titulná fotografia)

Čaro Rusoviec

Jedno krásne slnečné jesenné dopoludnie sme boli v rámci vyučovania na exkurzii v Rusovciach. My, študenti tretieho ročníka katedry žurnalistiky, vyučujúci a súčasne šéf exkurzie Peter Kubínyi a jeho pes- Kubo. Za pár hodín sme stihli vidieť takmer všetky tamojšie zaujímavosti, ako napríklad– kaštieľ s priľahlým parkom a kostolík s kaviarničkou pri parku.

Rusovský kaštieľ s parkom

Táto mestská časť v južnej časti Bratislavy je známa najmä tým, že sa tam nachádza kaštieľ. Ten má veľmi zaujímavú históriu. Podľa starých fotografií to bola kedysi nádherná stavba, no žiaľ už celé desaťročia chátra. Jeho poslednými vlastníkmi pred druhou svetovou vojnou boli gróf Elemér Lónyay a jeho manželka, belgická korunná princezná Štefánia. Cez vojnu sa kaštieľ dostal do vlastníctva opátstva v Pannonhalme. V roku 1948 ho skonfiškovali a stal sa majetkom štátu. Po vzniku Slovenskej republiky pokračovali oň súdne spory. Až v roku 2013 ho prisúdili definitívne štátu.

My sme, žiaľ, mohli kaštieľ pozrieť iba z vonku. Jeho obnovu vláda sľubuje už dlho, ale nič s tým doteraz neurobila. Politici sa neustále vyhovárajú, že na rekonštrukciu nie je dosť peňazí, a tak naďalej podlieha skaze. Keď sa pozriete na obrázok, ako prvé si všimnete hrdzavé oplotenie s grafitmi, čo by pri kultúrnej pamiatke určite nemalo byť. Až za ním uvidíte monumentálne múry v neogotickom štýle, ale taktiež popadanú omietku. Zhodli sme sa, že je to škoda, pretože po renovácii by kaštieľ mohol byť atraktívnou turistickou pamiatkou.

Našťastie, pri zámku je aj zámocký park. V ňom už urobili zásahy, ktoré ho zatraktívňujú. Upravené chodníky, stromy a trávniky umožňujú návštevníkom príjemnú prechádzku v peknom prostredí. My sme túto možnosť v slnečnom počasí aj využili a naozaj sme naše rozhodnutie neoľutovali. Prostredie priam inšpiruje človeka k aktívnemu oddychu.

Rusovské jazero

Za zámockým parkom sa nachádza Rusovské jazero. Slúži nielen na prechádzky, ale spája sa s ním aj veľa príbehov a zaujímavostí. Peter Kubínyi nám rozprával o tom, ako tam chodievali nudisti sa kúpať už počas komunizmu, keď to bolo zakázané. Raz tam videl aj bývalého študenta žurnalistiky, ako si sekerou vyrúbal dieru do ľadu a potom do chladnej vody vošiel úplne nahý. Vravel nám aj to, že raz videl mŕtvolu s korčuľami na brehu. Vraj ju vylovili až na jar.

Gerulata

Prechádzali sme aj okolo Gerulaty, bývalého rímskeho vojenského tábora, ktorý stál na území dnešných Rusoviec. Postavili ho v druhom storočí ako súčasť hranice Rímskej ríše nazývanej Limes Romanus v provincii Panónia. V štvrtom storočí, keď došlo k stiahnutiu sa rímskych légií z Panónie, vojenský tábor bol opustený. Dnes slúži ako turistická pamiatka.

Kaviarnička v kostolíku

Zavítali sme aj do malebnej kaviarničky s osobitným čarom. Zaujímavosťou je, že ju nájdeme v starom kostolíku so zachovanými nápismi na stenách, obrazmi zo 16. storočia a vitrážami zo 17. storočia. Vnútri sa môžeme nielen pokochať nielen pohľadom na maľby a fresky, ale zároveň navštíviť aj knižnicu na prvom poschodí, ku ktorej vedie točité schodisko. Okrem impozantnej výzdoby sa táto stavba vyznačuje aj  bohatou históriou, o ktorej nám porozprával prevádzkar kaviarne František Vajarský.

Jeho vznik sa odhaduje v období okolo roku 1200. Pôvodne ho postavili v románskom slohu, no v 17. storočí ho prestavali do renesančnej podoby. Kostol rekonštruovali viackrát, avšak najtvrdší úder dostal v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď ho vykradli a stal sa skladom kníh. Za to, že dnes je v takej zachovanej podobe, vďačíme najmä miestnemu farárovi, ktorý sa rozhodol ho nielen zrenovovať, ale prišiel aj s originálnym nápadom, ktorý poslúžil nielen veriacim, ale aj ateistom ako centrum voľného času.

Okrem bohatej histórie ponúka kaviarnička aj výborné koláčiky a nápoje. Ak si chcete oddýchnuť po prechádzke po Rusovciach a vychutnať kávičku v príjemnej atmosfére v prostredí zelene, odporúčam si ju vychutnať práve tu.

Komentár: Bizarnosti našich tohtoročných parlamentných volieb

O septembrových slovenských parlamentných voľbách bolo uverejnených množstvo článkov. Väčšinou sa zaoberali predpokladmi ich dopadu a potom analýzami ich výsledku. Úvahy pred voľbami boli naozaj rôzne, ale to, že ich vyhrala strana SMER-SD sa viac-menej dalo predvídať. Avšak volebná kampaň a následné hlasovanie občanov priniesli aj niekoľko zaujímavostí, či bizarností, ktoré by očakával málokto.

Do parlamentu sa dostalo iba šesť politických strán a hnutí. Trochu prekvapivé však je, že je medzi nimi OĽaNO A PRIATELIA aj napriek tomu, že sa od hnutia pred niekoľkými mesiacmi oddelilo krídlo bývalého premiéra Eduarda Hegera.

Igor Matovič vytiahol karty v predvolebnej kampani v  pravej chvíli, keď prerušil tlačovku SMERU-SD príchodom na terénnom aute a výkrikmi ,,My vás mafii nepredáme“ , pričom došlo aj k bitke medzi Igorom Matovičom a Robertom Kaliňákom.  Táto potýčka, kde sa Igor Matovič prezentuje ako významný bojovník proti mafii, sa stala hitom internetu a šírila sa sociálnymi sieťami rýchlosťou blesku. Práve vďaka tomuto politickému škandálu hnutiu  OĽaNO A PRIATELIA výrazne stúpli preferencie. Nemenej bizarné  je aj povolebné zistenie, že v mnohých obciach s väčšinovým rómskym obyvateľstvom získalo hnutie viac než 80 či 90 percent hlasov voličov! Pre časť verejnosti a bulváru sa tento úspech matovičovcov stal zdrojom zábavných úvah typu „teraz by im mal vyplatiť po 500 eur“. Menej zábavné je, že polícia prešetruje, či niekde nedošlo k volebnej korupcii.

Zaujímavé sú však aj udalosti okolo politických strán, ktoré sa do parlamentu nedostali. Napríklad SME RODINA sa pohybovala v prieskumoch na hranici zvoliteľnosti, nakoniec však nezískali ani 3 percentá hlasov. Zrejme ich potopil škandál s Barborou Richterovou, bývalou partnerkou Borisa Kollára, ktorá naňho podala trestné oznámenie za domáce násilie. Kollár sa priznal, že ju udrel, ale na svoju obhajobu tvrdil, že iba chránil svojho syna. Bývalý šéf parlamentu si u mnohých pokazil reputáciu a stratil povesť starostlivého otecka a partnera, ktorý je slušný k ženám a príkladne sa stará o svoje ratolesti.

Nečakané je aj to, že strana Republika na čele s Milanom Uhríkom, čo sa pohybovala v prieskumoch preferencií okolo 8 percent, vo voľbách prepadla. Republika prebrala časť voličov Kotlebovej ĽSNS a tvárila sa, že nie je fašistická. Pred voľbami sa však jej predstavitelia, napriek svojej minulosti, dokonca pokúšali predvádzať na podujatiach Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Toto už naozaj pôsobilo dosť divne. Asi aj preto sa ich voliči presunuli k stranám SMER-SD a SNS, ktoré sa viac zradikalizovali. 

Čo sa týka budúcej parlamentnej väčšiny, v  čase, keď píšeme tento  článok, to nevyzerá veľmi nádejne. Je však isté, že ak by predsa len vznikla vládna koalícia bez víťaza volieb, bola by pre Slovensko lepším riešením. 

Autorka: Simona Hollósyová

Samuel Ďuriš: Čo má spoločné žurnalistika s architektúrou?

K druhákom bakalárskeho štúdia, na hodinu Metodík žurnalistiky, zavítal bývalý študent našej katedry Samuel Ďuriš, ktorý už dva roky pracuje ako novinár pre mesačník ASB. Najskôr povedal pár slov o tomto časopise a potom detailnejšie rozobral fungovanie redakcie. 

Mesačník sa zameriava na architektúru, stavebníctvo a biznis. Každé číslo má približne sto strán a je rozdelené do šiestich rubrík. Zo žánrového hľadiska v periodiku prevládajú rozhovory, spravodajstvo, reportáže, ale nenájdeme tam takmer žiadne komentáre.

Zaujímavosťou je, že v redakcii pracujú interne len štyria ľudia. Externe ich dopĺňajú ďalší štyria, čo je pomerne málo so zreteľom na rozsah  časopisu. Ten totiž obsahuje dvadsať článkov po tri alebo štyri normostrany, čiže na každého novinára pripadnú približne tri články mesačne. Na prvý pohľad sa zdá, že tri novinárske prejavy mesačne nie je až veľa, ale autori musia popritom publikovať aj na webe. To, že ľudia preferujú  internetové spravodajstvo, dokazuje aj návštevnosť web stránky, ktorá sa podľa Samuela Ďuriša pohybuje okolo stotisíc kliknutí mesačne, kým pri tlačenej verzii je mesačný náklad iba približne desaťkrát menší.

V druhej časti prednášky nám Samo poskytol bližšie informácie o fungovaní redakcie. Podrobnejšie opísal systém plánovania novinárskych prejavov. S tipmi, ako povedal, zväčša prichádza šéfredaktorka, ona tiež určuje, ktorý novinár tému spracuje. Občas tipy zadáva  odborný konzultant, pretože v časopise sa venujú aj stavebnému biznisu.

Pýtali sme sa Sama, ako sa pripravuje na reportáže a rozhovory. Keď ide o rozhovor, je podľa neho dôležité si vopred naštudovať tému, aby vedel správne reagovať na odpovede respondenta. Následne ho osloví, buď cez šéfredaktorku, mailom alebo telefonicky. Pri rozhovore sa najskôr snaží odľahčiť atmosféru a až potom prejsť na jadro témy, aby sa hosť cítil dostatočne komfortne. Pri reportážach volí podobný postup. Keď sme sa ho opýtali, či si robí osnovu, vyjadril sa, že ju nepotrebuje, pretože je zväzujúca a on preferuje spontánne diskusie. Keď je novinársky prejav napísaný, nasleduje jeho zalamovanie. Ide o zdĺhavý proces, ktorý neraz sprevádzajú výmeny názorov s grafikom, keďže sa na tejto časti prípravy spolupodieľa s novinárom. Posledný týždeň pred uzávierkou môžu respondenti ešte doladiť detaily.  Často však v pracovnom procese  vzniknú časové sklzy a články sa upravujú v posledných dňoch pred uzávierkou.

Na záver nám hosť porozprával o začiatkoch svojej novinárskej kariéry v časopise ASB. Priznal sa, že keď začínal pracovať v redakcii, priveľa o architektúre nevedel. Zariskoval však s vyhlásením, že aj keď nemá žiadne skúsenosti, má vážny záujem sa v tejto oblasti vzdelávať. Na  otázku, ako sa študent žurnalistiky, ktorý robí v špecializovanom časopise o architektúre a stavebníctve naučí  všetko potrebné, odpovedal:

,,Dôležité je čítať, čítať a čítať. Čítať domáce a zahraničné rozhovory, venovať téme pozornosť, rozprávať sa s ľuďmi a asi za rok sa toho dá naučiť pomerne veľa.“

Zároveň poukázal na dôležitosť samoštúdia, aby človeka aj pracovné okolie vnímalo ako odborníka.

Autorka článku: Simona Hollósyová

MariIetta Uibari: ,, Ľudia ktorí nespoznali vojnu, nemôžu bojovať za mier “

Mariietta Uibari je mladé dievča, pochádza z Ukrajiny. Je študentkou 2. ročníka žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako jej spolužiačku, zaujímal ma jej pohľad nielen na štúdium, či na krutú vojnu v jej vlasti, ale aj na jej život  na Slovensku.

Ako dlho si už na Slovensku ? Zvykla si si na život u nás bez väčších problémov? 

Som na Slovensku dva roky, ale predtým, ako som sa sem presťahovala, som sem chodievala s rodičmi cez letné prázdniny. Neboli žiadne problémy, som spokojná s ľuďmi, so službami, aj s kultúrou. Na život v tejto krajine som si zvykla pomerne rýchlo, lebo kultúrne rozdiely medzi Slovákmi a Ukrajincami nie sú príliš veľké. 

Prečo si si vybrala práve Slovensko?

Tých dôvodov je  viacero. Hlavný je, že moji rodičia tu pracujú viac ako 15 rokov. Presťahovala som sa na Slovensko aj preto, že som chcela vyskúšať život v zahraničí a spoznať novú kultúru. Študovala som slovenčinu aj na Ukrajine. Čiže, vždy sme mali k tejto krajine blízky vzťah a radi sme ju navštevovali.

Štúdium žurnalistiky v Bratislave si vyberá málo mladých ľudí pochádzajúcich zo zahraničia. Prečo si sa rozhodla práve pre tento odbor?

Vybrala som si žurnalistiku najmä preto,  lebo odmalička ma baví písanie. Začínala som s básničkami. Snívala som, že raz budem redaktorkou alebo moderátorkou správ, čo sa mi aj splnilo, keďže teraz som moderátorkou v televízii TA3. Chcela som to vyskúšať a som veľmi rada, že som sa kedysi nevzdala a študujem tento odbor.

Ako sa ti podarilo začleniť medzi terajších spolužiakov? Si spokojná s prostredím v škole?

Áno, veľmi spokojná. Mám úžasných spolužiakov, som vďačná za to, že ma prijali takú aká som aj napriek tomu, že som cudzinka. Prekvapilo ich, keď sa dozvedeli koľko mám rokov, lebo keď som začala študovať, mala som len 16 rokov. Sú skvelí a som rada, že si pomáhame, čo sa týka školy. Najviac som ich podporu pocítila v čase, keď začínala vojna.

Je zrejmé, že študovať na vysokej škole v inom jazyku, je náročnejšie, ako v materinskom. Určite to platí najmä pre žurnalistiku. Ty už hovoríš a píšeš po slovensky výborne. Aký dlhý čas bol potrebný, aby si sa dostala na súčasnú úroveň znalosti nášho jazyka?

Gramatiku som študovala na Ukrajine dva roky, ale bolo to iné ako pre ľudí, pre ktorých je slovenčina rodný jazyk. Odkedy som tu, jazyk sa mi učí jednoduchšie. Som v prostredí, kde prichádzam do kontaktu so slovenčinou každý deň. Tento jazyk sa mi učí jednoduchšie aj preto, že pochádzam zo Zakarpatskej oblasti a pomerne veľa slov máme rovnakých ako Slováci. Stále sa ešte v slovenčine zlepšujem, čítam noviny a knihy týkajúce sa najmä žurnalistiky a psychológie. Taktiež sa rozprávam sa s kolegami z práce, so spolužiakmi, a tak mám dobré možnosti na ďalšie zlepšenie sa v jazyku.

Možno je o tom predčasné hovoriť, ale máš už predbežné plány, čo by si chcela robiť po absolvovaní vysokej školy? Chcela by si pracovať a pôsobiť u nás, na Ukrajine alebo niekde inde?

Chcela by som pracovať v televízií, byť moderátorkou. Zrejme by som po ukončení štúdia ostala na Slovensku, alebo by som sa vrátila domov, ale to sú len moje súčasné myšlienky. Myslím si, že je predčasné hovoriť, čo bude o niekoľko rokov, závisí to od rôznych okolností. Napríklad od toho, kedy skončí vojna. To však nevie nikto. Avšak, pevne verím, že sa skončí čo najskôr.

Vojna na Ukrajine je top téma posledného roka. Vnímam ju ako jasný dôkaz, že budúcnosť  nás všetkých je problém predvídať.  Určite je však ťažké žiť s vedomím, že nemilosrdný agresor, ktorý zaútočil na tvoju vlasť, v útoku stále pokračuje. Čo ti najviac pomohlo zvládnuť negatívne pocity súvisiace s vojnou?

Je to veľmi náročné na psychiku, pokiaľ stále musíme bojovať za nezávislosť a za mier, ktorý sme mali pred inváziou.  Jediné, čo môžem urobiť, je pomáhať Ukrajincom, ktorí sú na Slovensku, či na Ukrajine, a to poskytnutím finančnej alebo psychickej pomoci. A tiež organizovať zbierky pre vojakov. To sú najdôležitejšie veci, ktorými môžem prispieť k tomu, aby sa táto vojna skončila čo najskôr. Všetci rozumieme, že musíme brániť Ukrajinu nielen na fronte, ale aj v zahraničí. Viem však, že sú ľudia, ktorým je oveľa ťažšie ako mne, ktorí stratili svoj domov a rodinu.

Čo si myslíš o pomoci Slovenska Ukrajine? Aký je tvoj názor na takzvané „pochody za mier“ ?

Od vypuknutia vojny v plnom rozsahu som spoznala Slovákov z inej stránky. Som hrdá, že som si vybrala túto krajinu pre štúdium. Poznám veľa ľudí, ktorí prijali doma Ukrajincov, ktorí boli nútení utiecť z domova pred vojnou. Sú to obyčajní ľudia, ale s veľkým srdcom. Aj teraz, po roku vojny, nám stále pomáhajú finančne a cítime aj ich psychickú podporu. Veľmi si  to vážime.

Úprimne, nerozumiem cieľu spomínaných pochodov. Tí účastníci pochodov chcú skutočný mier alebo ruský mier? Rozbombardované domy, zdevastované mestá, telá ležiace na ulici. Je to mier, za ktorý tu teraz bojujú? Podľa môjho názoru sú to zbytočné pochody. Ľudia, ktorí nespoznali vojnu, neboli v Buči, Mariupole, Bachmute, nemôžu takto bojovať za mier!

Ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa úspechov v ďalšom štúdiu na našej univerzite.

Autorka: Simona Hollósyová

Foto: Mariietta Uibari

Päť rokov od vraždy novinára očami študentky žurnalistiky

Päť rokov je dlhý čas. Vidím to na aj svojom živote. Pred piatimi rokmi som mala šestnásť rokov, chodila som na gymnázium a  spolužiakom som hovorila, že chcem byť raz novinárka. Mala som vtedy iba hmlisté predstavy, v čom práca žurnalistu spočíva. A už vôbec som netušila, že toto zamestnanie môže byť niekedy aj nebezpečné. 

Až kým jedného dňa nezačal rozčúlený otec  po príchode z práce rozprávať ťažko uveriteľnú príhodu, ako  niekto vo Veľkej Mači zastrelil novinára a jeho snúbenicu. A okomentoval to tak, že toto sa predsa stáva iba v Mexiku, či v Rusku, nie v civilizovanej Európe. Opýtala som sa ho vtedy, že čo znamená slovo „investigatívny“, lebo ma to cudzie slovo zaujalo. Dostalo sa mi nie celkom presného vysvetlenia, že je to taký novinár, ktorý vyhľadáva a odhaľuje rôzne podvody, v ktorých sú namočení politici alebo zločinecké mafie. Vtedy som si povedala, že ja teda určite takáto novinárka nechcem byť, lebo na to nemám povahu ani odvahu. Ale odvtedy som poctivejšie pozerala správy v televízii, aby som vedela o vražde a jej vyšetrovaní viac.

Ján Kuciak odvahu mal a nebál sa nikoho. Takých novinárov v našej krajine nebolo veľa a ani teraz ich nie je nadbytok.  Systematicky zbieral podozrivé informácie o rôznych pochybných podnikateľoch aj nemorálnych politikoch. Nebolo to zbytočné. Jeho smrť vyvolala vlnu protestov a vznikol tlak na spoločenské aj politické zmeny. Vďaka tomu mohla potom polícia začať s vyšetrovaním viacerých podvodov a iných zločinov. Spravodlivosť tak dostala na Slovensku väčšiu šancu. 

Uplynulo päť rokov od dňa, keď Ján Kuciak doplatil na svoju poctivosť a odvahu životom. Vieme, že nebyť takých novinárov ako bol on, ostalo by mnoho zločinov neodhalených a nepotrestaných. 

Výročie vraždy bolo príležitosťou, keď o udalosti a jej následkoch opäť písali printové médiá a aj televízie pripravili množstvo súvisiacich relácií. Odzneli súvisiace názory politikov, predstaviteľov vyšetrujúcich orgánov, občianskych aktivistov i kompetentných komentátorov. Boli tam aj výzvy, aby sa niečo podobné nezopakovalo.

Niečo však medzi množstvom článkov či relácií chýbalo. Akoby sa trochu zabudlo na mládež. Tá nie je práve nadšeným čitateľom mienkotvorných novín a ani nesleduje v televízii publicistické programy.  Dorastajúca generácia je dnes prakticky presýtená množstvom informácií zo sociálnych sietí a je, žiaľ, aj ľahkým terčom pre šíriteľov hoaxov a dezinformácií. Kvantum senzačných správ, hoaxov a dezinformácií zahlcuje ich pozornosť a oberá ich o čas. Za takýchto podmienok je sa treba zamyslieť, akou formou dostať do povedomia mládeže, že tu existujú nielen sociálne siete s ťažko overiteľnými informáciami, ale aj hodnotné správy od skutočných žurnalistov, ako bol Ján Kuciak.

Ak sa žurnalistom nepodarí zaujať mládež zaujímavými článkami a reportážami o riešení rôznych dôležitých spoločenských problémov, prevládne na Slovensku atmosféra ľahostajnosti  k bezpráviu. Myslím si, že aj to je jedna z dôležitých úloh pre nás, budúcich žurnalistov. Zamerať sa na dorastajúcu mladú generáciu.  Aj takto sa dá uctiť pamiatka jedného statočného novinára.

Autorka: Simona Hollósyová

Náš komentár: Čo majú spoločné futbalisti, modelky a politici?

Zdanlivo nič. A predsa. Mnohí sa nimi voľakedy túžili alebo stále túžia stať. Keď sa väčších detí opýtate, čím by chceli byť, často počujete odpoveď, samozrejme v závislosti od pohlavia, že chcú byť futbalistom, modelkou alebo politikom. Málokomu z nich sa však ich želanie v dospelosti splní.

Môj otec mi rozprával, že kedysi takmer všetci chalani denne, po skončení vyučovania, naháňali loptu na ihrisku za školou. Každý z nich chcel byť slávnym futbalistom. Aj otcovi trvalo pár rokov, kým pochopil, že sa ním pri najlepšej vôli nestane. Na rozdiel od spolužiaka z vedľajšieho činžiaku, ktorý sa vďaka talentu a  húževnatosti postupne vypracoval na ligového a reprezentačného brankára. Športovca známeho emocionálnym prejavom, ktorého fanúšikovia súpera občas zahádzali prázdnymi papierovými pohármi od piva. Stal sa hviezdou bez slávneho mena a tlačenky rodiny. Aké mali vtedy predstavy o svojej budúcnosti dievčatá, presne neviem, ale pravdepodobne odlišné než tie súčasné. Rodičia tvrdia, že sa kedysi chceli najmä vydávať.

Svet sa odvtedy dosť zmenil, ale chlapci chcú byť ešte stále slávni futbalisti. Aby svoj cieľ dosiahli, potrebujú byť aj v súčasnosti najmä vytrvalí a talentovaní. U opačného pohlavia je to často inak. Veľká časť mladých dievčat  podlieha vplyvom sociálnych médií  a vidí svoju budúcnosť v modelingu. Aby sa stali slávnymi modelkami, zvyčajne nestačí dokonalý vzhľad a snaha. Presadia sa iba tie, ktoré sa vyznačujú niečím špeciálnym. Charizmou, vytrvalosťou, osobitou povahou, netradičným výzorom a…. napríklad aj známym menom. Tak sa stáva, že na slovenských aj zahraničných mólach sa promenádujú dcéry bohatých podnikateľov, hercov, moderátorov, či politikov. Nezávisle od toho však platí, že modelky sú vďačným cieľom pre stáda hejterov, pôsobiacich na sociálnych sieťach, ktorí svoje osobné frustrácie uvoľňujú týmto dosť nechutným spôsobom. 

Nad budúcnosťou v politike sa väčšinou zamýšľajú ambiciózni a veľmi často aj arogantní teenageri mužského pohlavia už od čias režimu pred Novembrom 1989. Nemusia byť talentovaní, bežne stačí, ak sú dostatočne drzí, či podľa potreby servilní. Podľa rozprávania starších, aj v minulosti platilo, že funkcie v bývalej mládežníckej straníckej organizácii boli odrazovým mostíkom do komunistickej strany. A pre viacerých aj štartom odrazom do ponovembrových strán, z ktorých sa vyvinuli aj súčasné partaje. O morálnych „kvalitách“  bývalých, ale aj množstva súčasných politikov v našej krajine však  niet pochýb. Ich osobnostné zvláštnosti sa prejavujú u niektorých jedincov iba občas, u iných takmer každodenne. Mnohí z nich objavili aj čaro sociálnych sietí, sú na nich veľmi aktívni a využívajú ich na rôzne účely. Najčastejšie na ovplyvňovanie svojich voličov. 

Čo majú všetci spoločné ? Najmä to, že majú značný vplyv na veľké skupiny obyvateľstva. Žijú síce vo vlastných spoločenských bublinách, ale špičkoví futbalisti, modelky aj politici majú spoločné najmä to, že ich značná časť verejnosti vníma ako známe osobnosti. Ich svet, aj vďaka sociálnym sieťam, má nezanedbateľný  vplyv na myslenie celých skupín najmä mladších  a ľahšie ovplyvniteľných obdivovateľov. A  v čom sa futbalisti, modelky a politici navzájom odlišujú?  Nestretávame sa s tým, že by futbalisti podporovali nenávistné komentovanie modeliek a politikov alebo modelky vyvolávali negatívne vášne voči futbalistom, politikom, či niektorým skupinám obyvateľstva. O niektorých politikoch to, žiaľ, povedať nemôžeme. 

A ako je to so vzťahom  politikov k futbalistom a modelkám ? Zdanlivo je to  jasné. Chodia na futbalové štadióny a radi sa priživia na úspechoch futbalovej reprezentácie. Navštevujú s manželkami módne  prehliadky, kde s obľubou sledujú módne kreácie, predvádzané o generáciu či dve mladšími štíhlymi krásavicami. Vývoj spoločnosti však napreduje  a aj medzi politikmi sa začínajú objavovať jednotlivci, ktorí  sofistikovane využívajú nižšie pudy svojich voličov vo svojich statusoch na sociálnych sieťach na získanie popularity, a to aj v spoločenských oblastiach, ktoré s politikou nič spoločné nemajú. Zvyknú stále častejšie hejtovať. Nielen politických protivníkov, ale kohokoľvek, koho konanie či postoj sa im práve nepozdáva. A to je nielen  nezodpovedné, ale aj neférové. 

Autorka: Simona Hollósyová

Náš komentár: Test morálky pre politikov

Ľudia často tvrdia, že nejdú voliť, pretože niet koho a všetci kandidáti politických strán do parlamentu sú v podstate rovnakí. K tomu pridávajú zjednodušené tvrdenie, že politici aj tak všetci klamú, zavádzajú a dávajú sľuby, ktoré po voľbách nesplnia. Vo vzťahu k veľkej časti slovenskej politickej elity sa tieto tvrdenia často ukazujú ako pravdivé. Existujú však krízové situácie, v ktorých sa pravá tvár politických špičiek prejaví najvýraznejšie. Vtedy je najlepšie vidieť, že ich nie je vhodné hádzať do jedného vreca.

O nedávnej vražde dvoch nevinných návštevníkov bratislavskej Teplárne sa popísalo už veľmi veľa. Menej už o skutočnosti, že tento odporný čin sa následne stal aj nepriamym testom morálnej úrovne slovenských politických špičiek. V  reakciách politikov na túto tragédiu sa odzrkadlila pravá tvár mnohých z nich. Vo vyjadreniach pre média odznelo nielen konštatovanie ľútosti a odsudzujúce slová, či poukazovanie na potrebu zvýšiť úroveň ochrany LGBT menšiny v spoločnosti, ale aj množstvo zovšeobecňujúcich fráz o neprijateľnosti akejkoľvek vraždy. Autormi fráz boli najmä predstavitelia, ktorí nepovažujú túto komunitu  za rovnocenných občanov.

Najjasnejšie slová na podporu  homosexuálov zazneli od prezidentky, tá vyzvala všetkých politikov, aby tento strašný skutok nielen odsúdili, ale aby podnikli konkrétne kroky pri navrhovaní a schválení zákonov, ktoré pomôžu ľuďom s odlišnou sexuálnou orientáciou a zabránia šíreniu nenávisti v spoločnosti. Zdôraznila, že je potrebné urobiť aj konkrétne legislatívne kroky na preventívne odhaľovanie extrémizmu. Požiadala tiež, aby politickí predstavitelia neštvali proti sebe rôzne názorové  skupiny obyvateľov a snažili sa o odstránenie konfliktov medzi názorovo odlišnými skupinami ľudí. Pochváliť je možné aj premiéra, ktoré napriek tomu, že je konzervatívny politik, jednoznačne a jasne odsúdil tento zločin a dokonca sa osobne zúčastnil aj na súvisiacom protestnom pochode.

Naopak, niektorí predstavitelia politických strán, ktorí sa v minulosti opakovane otvorene, či menej otvorene vymedzovali voči tejto menšine, napriek tragickej udalosti neboli schopní ani sformulovať  jednoznačné odsúdenie nenávisti proti homosexuálom. Na otázky médií týkajúce sa ochoty zmeniť zákony súvisiace s postavením menšiny  odpovedali opakovane vyhýbavo alebo sa dokonca vôbec nevyjadrili. Títo ľudia lavírovali či už na základe svojho skutočného presvedčenia alebo z vypočítavosti. Pritom nešlo iba o predstaviteľov krajnej pravice, ale žiaľ aj o známych konzervatívcov, či dokonca niektorých tých, ktorí sami seba nazývajú sociálnymi demokratmi. Sú si vedomí, že značná časť ich voličov nie je naklonená zmenám, ktoré by pomohli LGBT komunite. Tak či tak platí tvrdenie, že sa dá oprávnene pochybovať o správnom nastavení morálneho kompasu viacerých politikov.

Podľa môjho názoru najbližšia budúcnosť ukáže, či spomínaná tragická udalosť, bude mať vplyv na lepšie uplatňovanie práva a spravodlivosti na Slovensku. Výrazné rozdiely v charaktere jednotlivcov tvoriacich politickú elitu, boli však odkryté dôkladne. Dokonca až tak, že nielen lepšie zorientovaní voliči, ale aj menej rozhľadení spoluobčania, by  mohli ľahšie posúdiť, kto z politickej špičky naozaj verí v demokraciu a v povinnosť štátu chrániť všetkých svojich občanov, bez rozdielu pohlavia, veku, vierovyznania, národnosti či sexuálnej orientácie.

Chladnokrvné zabitie dvoch mužov mladým extrémistom, ktorý podľahol dezinformáciám na internete a sociálnych sieťach, nevyvolalo až takú silnú reakciu verejnosti, ako pred pár rokmi vražda novinára a jeho snúbenky. Ak však chceme, aby sa vo verejnom živote výraznejšie uplatňovali umiernené postoje a menej nechuť a nenávisť k inakosti, mali by sme voliť politikov, ktorí sú ochotní podporovať a presadzovať pozitívne zmeny v spoločnosti. A tých, ktorí neprešli testom morálky, by sme pri najbližšej príležitosti mali poslať do zabudnutia. Najmä my, mladá generácia, by sme sa mali o to aktívne pričiniť. Ide predsa najmä o našu budúcnosť.

autorka: Simona Hollósyová

Bude z kaštieľa v Rusovciach to, čo malo byť už dávno – pýcha hlavného mesta?

Striedajúce sa vlády našej republiky už celé desaťročia vo svojich programoch s obľubou deklarujú význam starostlivosti o kultúrne dedičstvo Slovenska. Žiaľ, často sa ukáže, že od slov k činom býva dosť ďaleko. Najčastejšie nasledujú výhovorky na nedostatok finančných zdrojov, ktoré treba využiť na iné, podľa politikov – dôležitejšie veci. A tak nám pribúdajú rozpadávajúce sa historické budovy, ktoré sú aj kultúrnymi pamiatkami. V niektorých prípadoch môžeme len neveriacky krútiť hlavou nad mierou ignorancie slovenskej vlády. 

V okolitých krajinách sa snažia, aby historické budovy udržiavali v čo najlepšom stave, pričom dávajú prednosť práve opravám objektov v hlavných mestách, pretože sú cieľom väčšiny zahraničných turistov. Prístup nášho štátu k objektom v Bratislave je však veľmi rozpačitý. Ako názorný príklad  môže slúžiť kaštieľ v Rusovciach.

Táto známa stavba sa nachádza v rozsiahlom anglickom parku viac-menej v podobe, ako ju v polovici 19. storočí prestaval gróf Emanuel Zichy. V roku 1906 zámok kúpila princezná Štefánia s manželom Elemérom Lónyaiom a nádherné udržiavané rusovské šľachtické sídlo vlastnila až do smrti v roku 1945. Cez druhú svetovú vojnu sa Lónyaiovci presťahovali do kláštora v Pannonhalme a vtedy nastali pre kaštieľ smutné časy. Najskôr ho obsadili nemeckí vojaci a keď ho v roku 1945 „oslobodili“  Rusi, úplne ho vydrancovali. 

Po druhej svetovej vojne  pokračovala postupná pomalá devastácia kaštieľa. Ohlásené zámery na rekonštrukciu nikdy nikto nedotiahol do konca. Tak tomu bolo za socializmu a, žiaľ, tak to je až do súčasnosti. Návštevník parkového areálu zistí, že v posledných rokoch zatiaľ ako tak dali do poriadku iba park. Aspoň ten môže slúžiť verejnosti a prechádzka v ňom je naozaj príjemná. Teda, ak niekomu neprekáža skrivená brána na vstupe do areálu a takmer úplne zničený múr, ktorý ohraničuje park zo strany od frekventovanej cesty. V zadnej časti, pár metrov od chodníka, sú tiež vidieť poľutovaniahodné zvyšky bývalých hospodárskych budov patriacich ku kaštieľu. Túto časť zatiaľ ani nevyčistili od náletových drevín.

Pohľad z väčšej diaľky vyvoláva dojem, že na kaštieli úspešne pokračujú rekonštrukčné práce. Zbližšia je však zrejmé, že to tak nie je. Je ohradený nevzhľadným hrdzavejúcim plotom, na ktorom vidieť, že je tam už dlhé roky. Budova je zavretá a mieru jej vnútornej devastácie  tak verejnosť našťastie nemôže sledovať. Že však ide o nedobrý stav, vidieť aj na fasáde, ktorá síce kedysi bola obnovená, ale teraz ju už opäť načal zub času. Najmä plochy  s plesňou a opadanou omietkou sú dosť odpudzujúce. Človek nemusí  byť znalcom, aby  odhadol, že vo vnútorných priestoroch to bude len a len horšie.

Ten, kto navštívi areál, môže byť v peknom počasí spokojný len s prechádzkou po chodníkoch v zelenom parkovom prostredí. Pri pohľade na kaštieľ však nutne zosmutnie. Nie je prístupný a podľa všetkého určite ešte dlho nebude, pretože peniaze na kompletnú rekonštrukciu sa stále nenašli. 

Cudzinci, ktorí sem cez neďaleké hraničné prechody zablúdia, nevychádzajú z údivu. Aj počas našej návštevy malá skupinka nemecky hovoriacich turistov stála pred provizórnym plotom pri múre kaštieľa a nechápavo krútila hlavou. Niet pochýb, že v ich rodnej krajine sa s takýmto prístupom k historickým pamiatkam nestretávajú. Prešli sme okolo nich a trochu sme sa hanbili. Hádam príde čas, že sa začnú hanbiť aj tí, ktorí majú tento štátny majetok na starosti a začnú problém nielen riešiť, ale ho aj doriešia. Táto historická pamiatka by mohla byť pýchou Bratislavy a magnetom na ďalší rozvoj cestovného ruchu. Kedysi impozantný rusovský kaštieľ si naozaj zaslúži dôstojnú budúcnosť, hodnú jeho peknej minulosti. Aby ho mohli obdivovať nielen Bratislavčania, ale aj početní návštevníci našej metropoly.

Fotografie: Simona Hollósyová

Simona Hollósyová

KOMENTÁR: Vyhrá Peter Sagan ôsmy zelený dres na Tour the France?

Slovenský cyklista a trojnásobný majster sveta v cestnej cyklistike Peter Sagan sa aj v tomto ročníku má predstaviť na najväčších a najznámejších cyklistických pretekoch na svete, na Tour de France. O tom, že je jedným z najlepších cyklistov súčasnosti niet pochýb. Vo svojej bohatej kariére dosiahol úctyhodne množstvo úspechov. Podarilo sa mu v poslednom desaťročí vyhrať stopätnásť etáp, sedem zelených dresov, ktoré sa každoročne udeľujú najlepšiemu šprintérovi v bodovacej súťaži na Tour de France, tri dúhové dresy víťaza na majstrovstvách sveta za sebou a niekoľko veľkých európskych klasík. Uvedenú kombináciu úspechov nedosiahol žiadny iný cyklista v histórii cestnej cyklistiky .

Najslávnejšie etapové preteky na svete, sú vždy v centre pozornosti nášho fenomenálneho cyklistu. Podarí sa mu vyhrať aj ôsmy zelený dres na Tour the France? Je to otázne. Síce už prekonal v počte získaných zelených dresov slávneho nemeckého reprezentanta Erika Zabela, ten ich vyhral šesť, ale naposledy Peter vyhral súťaž šprintérov v roku 2019.

Na to, že už nepatrí medzi mladých cyklistov a je 32 ročným skúseným pretekárom, je stále v dobrej kondícii. Žiaľ, v poslednom období sa mu celkovo nedarí tak dobre ako predtým. Aj v minulosti sa stalo, že ho o niektoré úspechy obrali rozhodcovia, keď ho napríklad v roku 2017 po ním nezavinenom páde Marka Cavendisha neprávom vylúčili z týchto pretekov. Bol to však vtedy ojedinelý prípad a za svoju diskvalifikáciu nemohol. V posledných rokoch sa ale dá povedať, že Petra prenasleduje nepriazeň osudu.

Smola na päty sa mu lepila v roku 2021, keď vyhral zelený dres práve Mark Cavendish. Náš cyklista sa v 3. etape zranil a musel z pretekov odstúpiť. Sprevádzali ho aj časté zdravotné

problémy. Prekonal dvakrát koronavírus, ktorí ho v rozhodujúcom predsezónnom prípravnom období vlani aj tento rok dlhší čas obmedzoval v tréningoch. Túto zimu aj chrípku a z prvých jarných etapových pretekov Tirreno-Adriatico ho vyradili tráviace ťažkosti a horúčky. S prihliadnutím na tieto okolnosti treba uznať, že prekonávať následky chorôb a dobiehať tréningové manko si vyžaduje vynaloženie obrovského úsilia.

Napriek tomu je nádej na rekordné víťazstvo v bodovacej súťaži na „starej dáme“, stále živá. Aj keď mu v posledných rokoch konkurencia v súťaži šprintérov veľmi vzrástla.

K starým skúseným matadorom, ako sú Mark Cavendish, Aklexander Kristoff, Arnaud Demare, Sam Bennet, Caleb Evan, či Michael Mathews, pribudli do pelotónu mladí, talentovaní šprintéri ako Vout Van Aert, Mats Pedersen alebo Sonny Colbrelli. Sú nielen rýchli a húževnatí, ale aj odolnejší v kopcovitých etapách, ako staršia generácia šprintérov. Dravosť mladých cyklistov nahrádza ich menšie skúsenosti.

Menej náročné kopcovité etapy však svedčia aj Petrovi Saganovi, ktorý v nich dokáže zbierať body na šprintérskych prémiách, rovnako ako v rovinatých dojazdoch. Dá sa predpokladať, že slovenský jazdec dokáže zúročiť svoje bohaté skúsenosti a v niektorých etapách prekvapiť konkurenciu.

Petrov cieľ na Tour de France je vždy jasný – získať zelený dres najlepšieho pretekára v bodovacej súťaži. Tento rok bude, viac než inokedy, na dosiahnutie cieľa potrebovať nielen vydarenú prípravu, pevné zdravie, maximálnu výkonnosť a podporu svojho nového tímu, ale aj obyčajné šťastie. Patrí k favoritom.

Peter Sagan, ako špičkový profesionál, predvedie v lete na francúzskych cestách určite maximum. Jeho fanúšikovia na Slovensku i vo svete veria, že ich obľúbený cyklista dosiahne na Tour de France nielen aspoň jedno etapové víťazstvo, ale aj ďalší rekordný zelený dres.

Autor: Simona Hollósyová