All Posts By

Simona Hollósyová

Marko Blažo: Celý človek

Z výstavy netradičného umelca

Slovenských umelcov, ktorí zanechali stopu vo výtvarnom umení na prelome tisícročí, nie je veľa. Marko Blažo, košický výtvarník, ktorý sa presadil v 90-tych rokoch minulého storočia, medzi nich patril.  Jeho diela boli úspešné nielen u nás, ale aj v zahraničí. Od mladosti však trpel zdravotnými problémami, ktoré mu výrazne skomplikovali život a v roku 2021 náhle zomrel.

Tri roky po jeho smrti v Slovenskej národnej galérii otvorili unikátnu monografickú výstavu s názvom Marko Blažo – Celý človek. 

Expozícia predstavuje diela, ktorými autor vyjadroval svoje pocity a myšlienky. Vedel prostredníctvom umenia dokonale zachytiť prežitú psychickú a fyzickú bolesť. 

Medzi jeho najznámejšie obrazy patrili zobrazenie Saint Chapelle, známej kaplnky v Paríži, či Lov mamuta, obraz zo života pravekých lovcov a zberačov a dielo Uzavretá spoločnosť, ktorý naznačuje obmedzenosť ľudskej mysle a upätosť k prostrediu, kde  žije. Svoju fyzickú bolesť dokonale zachytáva v dielach Migréna a Bolesť, kde je motívom človek priviazaný k posteli lanom. Pozoruhodná je tiež séria obrazov s názvom Hokusai, ktorá zobrazuje rozvírené more a čínsku kultúru.

Dielo: Marko Blažo – Horror Vacai
Foto: Simona Hollósyová

Podnetné sú nielen obrazy, ale aj výtvarné techniky, ktoré Marko Blažo používal pri tvorbe svojich diel. Najviac využíval digitálnu tlač, ktorú považujeme za jednu najmodernejších technológií, lebo umožňuje reprodukciu obrazov, navrhnutých v počítačovom programe priamo na papier.  Často používal aj temperu a serigrafiu, čo je grafická technika, ktorá spočíva v pretláčaní farby cez otvory sieťky priamo na potláčaný povrch.

Marko Blažo je známy najmä originálnou a rozmanitou tvorbou. Diela sa vyznačujú nielen vykresľovaním absurdných situácií a veľkou predstavivosťou, ale aj osobitým humorom a hravosťou. Keďže autor vkladá do neobyčajného prostredia bežné životné situácie, divákovi sa abstraktné obrazy javia ako skutočné a vďaka tomu sa vie do nich vžiť. Odporúčam navštíviť túto expozíciu nielen umelcom, ale každému milovníkovi moderného umenia. 

Autorka: Simona Hollósyová
Foto: Simona Hollósyová

FESTIVAL POPKULTÚRY AnimeSHOW 2024 V BRATISLAVE

V hlavnom meste to žije rôznymi udalosťami. Dôkazom toho je aj medzinárodný festival popkultúry AnimeSHOW 2024, ktorý sa konal od piatku 22. marca do nedele 24. marca v Dome kultúry v Ružinove. Prioritou v programe boli akcie v rámci pop kultúrnych subžánrov, ako sú komiksy, anime, ale aj fantasy, sci-fi a horor. Jeho súčasťou bola aj rozsiahla ponuka workshopov, stretnutí so spisovateľmi, odborných prednášok, prehliadka najnovších filmov, hudby, kreatívnych súťaží a fantastickej literatúry.

Festival v uplynulých rokoch zaujal pevnú pozíciu medzi podujatiami podobného zamerania, ktoré bývajú v stredoeurópskych krajinách. Vďaka získanej dobrej povesti ho navštevuje nielen mnoho domácich návštevníkov, ale aj veľa zahraničných záujemcov, najmä z Českej republiky.

Program na tri dni festivalu bol naozaj pestrý, časť návštevníkov však mohlo zneistiť vstupné 20 až 30 eur na deň. S prihliadnutím na túto skutočnosť sa program na sobotu javil ako najvhodnejší pre študenta žurnalistiky. Pri pokladniciach boli už doobeda také rady, že bolo jasné, že podobne uvažovalo veľa mládeže. Medzi nimi bolo aj veľa fanúšikov cosplay, čiže ľudí, ktorí sa zúčastňujú rôznych fantasy hier vo fantastických kostýmoch. Niektoré boli naozaj veľmi originálne. Po chvíli sa však každý dostal do ohradeného areálu podujatia, kde bolo možné zamerať pozornosť rôznymi smermi. Hlúčiky sa rozišli nielen do hlavnej sály, anime salónu, či fantasy salónu, ale podaktorí priamo do bufetov.

Premietanie filmu Ninja korytnačky v hlavnej sále sme prenechali mladším ročníkom a vypočuli sme si radšej prednášku o knihe a filme Duna v Scifi salóne. Toto dielo klasika žánru Franka Herberta o boji za slobodu na púštnej planéte filmári spracovali na vysokej úrovni a v kinách práve premietajú jeho druhý diel. Je zjavné, že vysoké investície sa tvorcom filmu určite vrátia.

Po Fantasy salóne nasledovala prednáška slovenskej autorky Lívie Hlaváčkovej na tému „Prečo nechcete žiť vo fantasy svete“. Pomerne drsné argumenty prednášajúcej zrejme presvedčili poslucháčov, že ocitnúť sa vo fantasy svete by skutočne nechceli.

Prechádzka mimo salónov po prednáškach sa zišla nielen na rozchodenie stuhnutých končatín, ale aj na občerstvenie v stánku a obdivovanie historického tábora, lukostreleckej strelnice a pestrých kostýmov mnohých zúčastnených. Hry ako Magic the Gathering, či Warhammer mali svoj priestor, kde sa zhromažďovali takýmto hrám oddané tlupy priaznivcov.

Prednáška spisovateľa Martina Juríka na tému „Kto boli morské národy“ znela pre dospelejších a zvedavejších lákavejšie. Poslucháči neboli sklamaní, lebo sa dozvedeli napríklad aj to, že tieto neznáme národy pred tromi tisícročiami zničili niektoré civilizácie pri Stredozemnom mori.

Nabitý program festivalu pokračoval až do večera. Prednášky v sálach na rôzne témy sa striedali so súťažami. Keďže program bežal na mnohých miestach paralelne, ľudia si museli vyberať, čomu dajú prednosť.

Festival popkultúry AnimeSHOW 2024 bol zaujímavý nielen rozsahom, ale aj kvalitou programu. Je dobre, že priaznivci komiksu, anime, fantasy, či sci-fi majú možnosť každoročne v Bratislave navštíviť toto podujatie. Popri zábave sa porozprávať a dozvedieť sa všeličo nové. Nielen mladí čitatelia komiksov, či hráči videohier si tu prídu na svoje. Kto má, rovnako ako ja, rád fantasy a scifi, ten tiež nebude sklamaný.

Autorka: Simona Hollósyová

Foto: Facebook

JEDINEČNÁ SHOW JAMESA BLUNTA

Do Bratislavy zavítal známy britský popový spevák James Blunt. V rámci turné nazvaného Who We Used To Be Tour, zaspieval večer 6. marca 2024, v bratislavskej TIPOS aréne, svoje najväčšie hity. A zároveň predstavil nový album. Využila som príležitosť a bola som pritom.

James Blunt síce doteraz nepatril medzi mojich najobľúbenejších interpretov, ale na jeho koncerte, z ktorého som si odniesla množstvo zážitkov, som jeho tvorbu mohla spoznať v celej šírke. Zistila som, že má aj iné pekné skladby, ako len tých pár najznámejších, čo bežne hrajú v rádiu. Aj keď neoslovuje priamo moju vekovú kategóriu a jeho fanúšikovskú základňu tvoria najmä ľudia v strednom veku, napriek tomu bolo na jeho koncerte veľa mladých. Predovšetkým žien, ktoré na túto príležitosť všimne často nahodili aj extravagantný outfit.

Keď som vošla do koncertnej haly, prekvapilo ma, že v hľadisku je pomerne málo ľudí. Neskôr sa štadión zaplnil, aj keď vypredané nebolo. Zo začiatku preto koncert mal určité nedostatky, nielen v slabšej počiatočnej atmosfére, ale aj preto, že ho na štvrťhodinu prerušili, pre zlyhanie techniky. Síce spev bol vynikajúci, ale keďže nefungovali efekty a ani nadrozmerná obrazovka, iba základné pódiové osvetlenie, bolo náročné dovidieť na Jamesa zo zadných radov hľadiska.

A potom prišiel jeho návrat vo veľkom štýle, aj s fungujúcimi svetelnými efektami a obrazovkou. Blunt rozprúdil atmosféru v hale svojimi najväčšími hitmi. Tie nasledovali v poradí You’re Beautiful, Goodbye My Lover (Zbohom moja láska), Bonfire Heart (Ohnivé srdce) a Simona. Z novších, menej známych skladieb, sa mi páčili najmä The Girl That Never Was a Beside you. Tieto piesne boli veľmi emotívne a nielen roztancovali dav, ale mnohé mladé dievčatá dojali k slzám. Na záver vydareného koncertu, keď James Blunt videl nadšené publikum, predviedol jedinečný stage diving, čiže sa hodil priamo do davu pod pódiom. Bol to naozaj jedinečný zážitok vidieť takúto hviezdu populárnej hudby naživo z niekoľkých metrov. Verím, že sa ešte niekedy na Slovensko vráti a budeme mať príležitosť opäť obdivovať jeho umenie.

Autorka: Simona Hollósyová

Foto: Facebook

Knižná fantázia

Existuje raj pre knihomoľov? My, ktorí knihy ešte čítame, si myslíme, že áno. Od štvrtku 9. novembra až do nedele 12. novembra sa bratislavská Incheba zmenila na miesto plné intelektuálov a milovníkov literatúry vstupujúcich do sveta knižnej fantázie. Aj tento rok som navštívila knižný veľtrh a výstavu Bibliotéka Pedagogika, kde ponúkali zaujímavú slovenskú aj zahraničnú literatúru od známych vydavateľstiev. A nebolo to ani drahé. Pre študentov stredných a vysokých škôl len 3 eurá.  Návštevníci mali možnosť zažiť skutočné knižné dobrodružstvo, sprevádzané aj prednáškami známych slovenských spisovateľov, ktorí zručne ovládajú nielen umenie slova, ale aj písma.

Bibliotéka pozostávala z  viacerých častí. Najprv sme zamierili na najdôležitejšiu časť – výstavu kníh, ktorá sa nachádzala v hlavnej hale D. Bolo tam niekoľko najznámejších slovenských vydavateľstiev akými sú Ikar, Slovart a Albatros media, ktoré ponúkali zaujímavú  slovenskú aj zahraničnú literatúru. Menšie vydavateľstvá sa väčšinou užšie špecializovali, napríklad na náboženskú, či detskú literatúru alebo slovenskú beletriu.

Najviac ma však zaujala sekcia motivačnej literatúry, kde som sa zahĺbila do knihy Myseľ bez hraníc. Veľmi sa mi zapáčila autorova myšlienka, že človek má neobmedzený potenciál, pokiaľ sa naučí používať myseľ správnym spôsobom. Touto formou poukázali na dôležitosť sebadôvery a odhodlania sa nevzdávať.

Ďalej ma prekvapilo, koľko kníh napísal slávny slovenský  spisovateľ detektívok Dominik Dán.  Fascinovalo ma najmä to, kedy stihol tých niekoľko desiatok kníh, ktoré tvorili tri dlhé rady v regáli, napísať? 

Okrem iných zaujímavostí sa na Bibliotéke nachádzali aj nové diela o popredných slovenských hudobníkoch Miroslavovi Žbirkovi a hudobnej skupine Elán s originálnymi podpismi interpretov. Krátko sme navštívili aj dve literárne centrá, kde sa na prednáškach striedali slovenskí spisovatelia. 

Po knižnej časti sme boli pozrieť výstavu minerálov.  Časť výstavy venovaná minerálom a ezoterike bola vskutku zaujímavá, predovšetkým pre krásu rôznych vystavovaných nerastov a ligotavých šperkov vyrobených predovšetkým z  menej tradičných materiálov. Mnoho ľudí verí v ich medicínske účinky. 

Suma sumárum, tohtoročná výstava kníh sa mi veľmi páčila. Podľa môjho názoru bola jedinečná najmä preto, že bola zameraná pre široké publikum nezávisle od veku, záujmov a vzdelanostnej úrovne čitateľa. Okrem iného, mali možnosť zarobiť a prezentovať sa aj menej známi spisovatelia, ktorých diela sa nachádzali na bibliotéke, no v kníhkupectvách ich nenájdete. A pokiaľ niekto nie je práve milovníkom literatúry, mal možnosť sa zamerať na expozíciu minerálov a šperkov. 

Autorka: Simona Hollósyová
Autorky fotografií: Dominika Koporcová, Simona Hollósyová (titulná fotografia)

Čaro Rusoviec

Jedno krásne slnečné jesenné dopoludnie sme boli v rámci vyučovania na exkurzii v Rusovciach. My, študenti tretieho ročníka katedry žurnalistiky, vyučujúci a súčasne šéf exkurzie Peter Kubínyi a jeho pes- Kubo. Za pár hodín sme stihli vidieť takmer všetky tamojšie zaujímavosti, ako napríklad– kaštieľ s priľahlým parkom a kostolík s kaviarničkou pri parku.

Rusovský kaštieľ s parkom

Táto mestská časť v južnej časti Bratislavy je známa najmä tým, že sa tam nachádza kaštieľ. Ten má veľmi zaujímavú históriu. Podľa starých fotografií to bola kedysi nádherná stavba, no žiaľ už celé desaťročia chátra. Jeho poslednými vlastníkmi pred druhou svetovou vojnou boli gróf Elemér Lónyay a jeho manželka, belgická korunná princezná Štefánia. Cez vojnu sa kaštieľ dostal do vlastníctva opátstva v Pannonhalme. V roku 1948 ho skonfiškovali a stal sa majetkom štátu. Po vzniku Slovenskej republiky pokračovali oň súdne spory. Až v roku 2013 ho prisúdili definitívne štátu.

My sme, žiaľ, mohli kaštieľ pozrieť iba z vonku. Jeho obnovu vláda sľubuje už dlho, ale nič s tým doteraz neurobila. Politici sa neustále vyhovárajú, že na rekonštrukciu nie je dosť peňazí, a tak naďalej podlieha skaze. Keď sa pozriete na obrázok, ako prvé si všimnete hrdzavé oplotenie s grafitmi, čo by pri kultúrnej pamiatke určite nemalo byť. Až za ním uvidíte monumentálne múry v neogotickom štýle, ale taktiež popadanú omietku. Zhodli sme sa, že je to škoda, pretože po renovácii by kaštieľ mohol byť atraktívnou turistickou pamiatkou.

Našťastie, pri zámku je aj zámocký park. V ňom už urobili zásahy, ktoré ho zatraktívňujú. Upravené chodníky, stromy a trávniky umožňujú návštevníkom príjemnú prechádzku v peknom prostredí. My sme túto možnosť v slnečnom počasí aj využili a naozaj sme naše rozhodnutie neoľutovali. Prostredie priam inšpiruje človeka k aktívnemu oddychu.

Rusovské jazero

Za zámockým parkom sa nachádza Rusovské jazero. Slúži nielen na prechádzky, ale spája sa s ním aj veľa príbehov a zaujímavostí. Peter Kubínyi nám rozprával o tom, ako tam chodievali nudisti sa kúpať už počas komunizmu, keď to bolo zakázané. Raz tam videl aj bývalého študenta žurnalistiky, ako si sekerou vyrúbal dieru do ľadu a potom do chladnej vody vošiel úplne nahý. Vravel nám aj to, že raz videl mŕtvolu s korčuľami na brehu. Vraj ju vylovili až na jar.

Gerulata

Prechádzali sme aj okolo Gerulaty, bývalého rímskeho vojenského tábora, ktorý stál na území dnešných Rusoviec. Postavili ho v druhom storočí ako súčasť hranice Rímskej ríše nazývanej Limes Romanus v provincii Panónia. V štvrtom storočí, keď došlo k stiahnutiu sa rímskych légií z Panónie, vojenský tábor bol opustený. Dnes slúži ako turistická pamiatka.

Kaviarnička v kostolíku

Zavítali sme aj do malebnej kaviarničky s osobitným čarom. Zaujímavosťou je, že ju nájdeme v starom kostolíku so zachovanými nápismi na stenách, obrazmi zo 16. storočia a vitrážami zo 17. storočia. Vnútri sa môžeme nielen pokochať nielen pohľadom na maľby a fresky, ale zároveň navštíviť aj knižnicu na prvom poschodí, ku ktorej vedie točité schodisko. Okrem impozantnej výzdoby sa táto stavba vyznačuje aj  bohatou históriou, o ktorej nám porozprával prevádzkar kaviarne František Vajarský.

Jeho vznik sa odhaduje v období okolo roku 1200. Pôvodne ho postavili v románskom slohu, no v 17. storočí ho prestavali do renesančnej podoby. Kostol rekonštruovali viackrát, avšak najtvrdší úder dostal v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď ho vykradli a stal sa skladom kníh. Za to, že dnes je v takej zachovanej podobe, vďačíme najmä miestnemu farárovi, ktorý sa rozhodol ho nielen zrenovovať, ale prišiel aj s originálnym nápadom, ktorý poslúžil nielen veriacim, ale aj ateistom ako centrum voľného času.

Okrem bohatej histórie ponúka kaviarnička aj výborné koláčiky a nápoje. Ak si chcete oddýchnuť po prechádzke po Rusovciach a vychutnať kávičku v príjemnej atmosfére v prostredí zelene, odporúčam si ju vychutnať práve tu.

Komentár: Bizarnosti našich tohtoročných parlamentných volieb

O septembrových slovenských parlamentných voľbách bolo uverejnených množstvo článkov. Väčšinou sa zaoberali predpokladmi ich dopadu a potom analýzami ich výsledku. Úvahy pred voľbami boli naozaj rôzne, ale to, že ich vyhrala strana SMER-SD sa viac-menej dalo predvídať. Avšak volebná kampaň a následné hlasovanie občanov priniesli aj niekoľko zaujímavostí, či bizarností, ktoré by očakával málokto.

Do parlamentu sa dostalo iba šesť politických strán a hnutí. Trochu prekvapivé však je, že je medzi nimi OĽaNO A PRIATELIA aj napriek tomu, že sa od hnutia pred niekoľkými mesiacmi oddelilo krídlo bývalého premiéra Eduarda Hegera.

Igor Matovič vytiahol karty v predvolebnej kampani v  pravej chvíli, keď prerušil tlačovku SMERU-SD príchodom na terénnom aute a výkrikmi ,,My vás mafii nepredáme“ , pričom došlo aj k bitke medzi Igorom Matovičom a Robertom Kaliňákom.  Táto potýčka, kde sa Igor Matovič prezentuje ako významný bojovník proti mafii, sa stala hitom internetu a šírila sa sociálnymi sieťami rýchlosťou blesku. Práve vďaka tomuto politickému škandálu hnutiu  OĽaNO A PRIATELIA výrazne stúpli preferencie. Nemenej bizarné  je aj povolebné zistenie, že v mnohých obciach s väčšinovým rómskym obyvateľstvom získalo hnutie viac než 80 či 90 percent hlasov voličov! Pre časť verejnosti a bulváru sa tento úspech matovičovcov stal zdrojom zábavných úvah typu „teraz by im mal vyplatiť po 500 eur“. Menej zábavné je, že polícia prešetruje, či niekde nedošlo k volebnej korupcii.

Zaujímavé sú však aj udalosti okolo politických strán, ktoré sa do parlamentu nedostali. Napríklad SME RODINA sa pohybovala v prieskumoch na hranici zvoliteľnosti, nakoniec však nezískali ani 3 percentá hlasov. Zrejme ich potopil škandál s Barborou Richterovou, bývalou partnerkou Borisa Kollára, ktorá naňho podala trestné oznámenie za domáce násilie. Kollár sa priznal, že ju udrel, ale na svoju obhajobu tvrdil, že iba chránil svojho syna. Bývalý šéf parlamentu si u mnohých pokazil reputáciu a stratil povesť starostlivého otecka a partnera, ktorý je slušný k ženám a príkladne sa stará o svoje ratolesti.

Nečakané je aj to, že strana Republika na čele s Milanom Uhríkom, čo sa pohybovala v prieskumoch preferencií okolo 8 percent, vo voľbách prepadla. Republika prebrala časť voličov Kotlebovej ĽSNS a tvárila sa, že nie je fašistická. Pred voľbami sa však jej predstavitelia, napriek svojej minulosti, dokonca pokúšali predvádzať na podujatiach Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Toto už naozaj pôsobilo dosť divne. Asi aj preto sa ich voliči presunuli k stranám SMER-SD a SNS, ktoré sa viac zradikalizovali. 

Čo sa týka budúcej parlamentnej väčšiny, v  čase, keď píšeme tento  článok, to nevyzerá veľmi nádejne. Je však isté, že ak by predsa len vznikla vládna koalícia bez víťaza volieb, bola by pre Slovensko lepším riešením. 

Autorka: Simona Hollósyová

Samuel Ďuriš: Čo má spoločné žurnalistika s architektúrou?

K druhákom bakalárskeho štúdia, na hodinu Metodík žurnalistiky, zavítal bývalý študent našej katedry Samuel Ďuriš, ktorý už dva roky pracuje ako novinár pre mesačník ASB. Najskôr povedal pár slov o tomto časopise a potom detailnejšie rozobral fungovanie redakcie. 

Mesačník sa zameriava na architektúru, stavebníctvo a biznis. Každé číslo má približne sto strán a je rozdelené do šiestich rubrík. Zo žánrového hľadiska v periodiku prevládajú rozhovory, spravodajstvo, reportáže, ale nenájdeme tam takmer žiadne komentáre.

Zaujímavosťou je, že v redakcii pracujú interne len štyria ľudia. Externe ich dopĺňajú ďalší štyria, čo je pomerne málo so zreteľom na rozsah  časopisu. Ten totiž obsahuje dvadsať článkov po tri alebo štyri normostrany, čiže na každého novinára pripadnú približne tri články mesačne. Na prvý pohľad sa zdá, že tri novinárske prejavy mesačne nie je až veľa, ale autori musia popritom publikovať aj na webe. To, že ľudia preferujú  internetové spravodajstvo, dokazuje aj návštevnosť web stránky, ktorá sa podľa Samuela Ďuriša pohybuje okolo stotisíc kliknutí mesačne, kým pri tlačenej verzii je mesačný náklad iba približne desaťkrát menší.

V druhej časti prednášky nám Samo poskytol bližšie informácie o fungovaní redakcie. Podrobnejšie opísal systém plánovania novinárskych prejavov. S tipmi, ako povedal, zväčša prichádza šéfredaktorka, ona tiež určuje, ktorý novinár tému spracuje. Občas tipy zadáva  odborný konzultant, pretože v časopise sa venujú aj stavebnému biznisu.

Pýtali sme sa Sama, ako sa pripravuje na reportáže a rozhovory. Keď ide o rozhovor, je podľa neho dôležité si vopred naštudovať tému, aby vedel správne reagovať na odpovede respondenta. Následne ho osloví, buď cez šéfredaktorku, mailom alebo telefonicky. Pri rozhovore sa najskôr snaží odľahčiť atmosféru a až potom prejsť na jadro témy, aby sa hosť cítil dostatočne komfortne. Pri reportážach volí podobný postup. Keď sme sa ho opýtali, či si robí osnovu, vyjadril sa, že ju nepotrebuje, pretože je zväzujúca a on preferuje spontánne diskusie. Keď je novinársky prejav napísaný, nasleduje jeho zalamovanie. Ide o zdĺhavý proces, ktorý neraz sprevádzajú výmeny názorov s grafikom, keďže sa na tejto časti prípravy spolupodieľa s novinárom. Posledný týždeň pred uzávierkou môžu respondenti ešte doladiť detaily.  Často však v pracovnom procese  vzniknú časové sklzy a články sa upravujú v posledných dňoch pred uzávierkou.

Na záver nám hosť porozprával o začiatkoch svojej novinárskej kariéry v časopise ASB. Priznal sa, že keď začínal pracovať v redakcii, priveľa o architektúre nevedel. Zariskoval však s vyhlásením, že aj keď nemá žiadne skúsenosti, má vážny záujem sa v tejto oblasti vzdelávať. Na  otázku, ako sa študent žurnalistiky, ktorý robí v špecializovanom časopise o architektúre a stavebníctve naučí  všetko potrebné, odpovedal:

,,Dôležité je čítať, čítať a čítať. Čítať domáce a zahraničné rozhovory, venovať téme pozornosť, rozprávať sa s ľuďmi a asi za rok sa toho dá naučiť pomerne veľa.“

Zároveň poukázal na dôležitosť samoštúdia, aby človeka aj pracovné okolie vnímalo ako odborníka.

Autorka článku: Simona Hollósyová

MariIetta Uibari: ,, Ľudia ktorí nespoznali vojnu, nemôžu bojovať za mier “

Mariietta Uibari je mladé dievča, pochádza z Ukrajiny. Je študentkou 2. ročníka žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako jej spolužiačku, zaujímal ma jej pohľad nielen na štúdium, či na krutú vojnu v jej vlasti, ale aj na jej život  na Slovensku.

Ako dlho si už na Slovensku ? Zvykla si si na život u nás bez väčších problémov? 

Som na Slovensku dva roky, ale predtým, ako som sa sem presťahovala, som sem chodievala s rodičmi cez letné prázdniny. Neboli žiadne problémy, som spokojná s ľuďmi, so službami, aj s kultúrou. Na život v tejto krajine som si zvykla pomerne rýchlo, lebo kultúrne rozdiely medzi Slovákmi a Ukrajincami nie sú príliš veľké. 

Prečo si si vybrala práve Slovensko?

Tých dôvodov je  viacero. Hlavný je, že moji rodičia tu pracujú viac ako 15 rokov. Presťahovala som sa na Slovensko aj preto, že som chcela vyskúšať život v zahraničí a spoznať novú kultúru. Študovala som slovenčinu aj na Ukrajine. Čiže, vždy sme mali k tejto krajine blízky vzťah a radi sme ju navštevovali.

Štúdium žurnalistiky v Bratislave si vyberá málo mladých ľudí pochádzajúcich zo zahraničia. Prečo si sa rozhodla práve pre tento odbor?

Vybrala som si žurnalistiku najmä preto,  lebo odmalička ma baví písanie. Začínala som s básničkami. Snívala som, že raz budem redaktorkou alebo moderátorkou správ, čo sa mi aj splnilo, keďže teraz som moderátorkou v televízii TA3. Chcela som to vyskúšať a som veľmi rada, že som sa kedysi nevzdala a študujem tento odbor.

Ako sa ti podarilo začleniť medzi terajších spolužiakov? Si spokojná s prostredím v škole?

Áno, veľmi spokojná. Mám úžasných spolužiakov, som vďačná za to, že ma prijali takú aká som aj napriek tomu, že som cudzinka. Prekvapilo ich, keď sa dozvedeli koľko mám rokov, lebo keď som začala študovať, mala som len 16 rokov. Sú skvelí a som rada, že si pomáhame, čo sa týka školy. Najviac som ich podporu pocítila v čase, keď začínala vojna.

Je zrejmé, že študovať na vysokej škole v inom jazyku, je náročnejšie, ako v materinskom. Určite to platí najmä pre žurnalistiku. Ty už hovoríš a píšeš po slovensky výborne. Aký dlhý čas bol potrebný, aby si sa dostala na súčasnú úroveň znalosti nášho jazyka?

Gramatiku som študovala na Ukrajine dva roky, ale bolo to iné ako pre ľudí, pre ktorých je slovenčina rodný jazyk. Odkedy som tu, jazyk sa mi učí jednoduchšie. Som v prostredí, kde prichádzam do kontaktu so slovenčinou každý deň. Tento jazyk sa mi učí jednoduchšie aj preto, že pochádzam zo Zakarpatskej oblasti a pomerne veľa slov máme rovnakých ako Slováci. Stále sa ešte v slovenčine zlepšujem, čítam noviny a knihy týkajúce sa najmä žurnalistiky a psychológie. Taktiež sa rozprávam sa s kolegami z práce, so spolužiakmi, a tak mám dobré možnosti na ďalšie zlepšenie sa v jazyku.

Možno je o tom predčasné hovoriť, ale máš už predbežné plány, čo by si chcela robiť po absolvovaní vysokej školy? Chcela by si pracovať a pôsobiť u nás, na Ukrajine alebo niekde inde?

Chcela by som pracovať v televízií, byť moderátorkou. Zrejme by som po ukončení štúdia ostala na Slovensku, alebo by som sa vrátila domov, ale to sú len moje súčasné myšlienky. Myslím si, že je predčasné hovoriť, čo bude o niekoľko rokov, závisí to od rôznych okolností. Napríklad od toho, kedy skončí vojna. To však nevie nikto. Avšak, pevne verím, že sa skončí čo najskôr.

Vojna na Ukrajine je top téma posledného roka. Vnímam ju ako jasný dôkaz, že budúcnosť  nás všetkých je problém predvídať.  Určite je však ťažké žiť s vedomím, že nemilosrdný agresor, ktorý zaútočil na tvoju vlasť, v útoku stále pokračuje. Čo ti najviac pomohlo zvládnuť negatívne pocity súvisiace s vojnou?

Je to veľmi náročné na psychiku, pokiaľ stále musíme bojovať za nezávislosť a za mier, ktorý sme mali pred inváziou.  Jediné, čo môžem urobiť, je pomáhať Ukrajincom, ktorí sú na Slovensku, či na Ukrajine, a to poskytnutím finančnej alebo psychickej pomoci. A tiež organizovať zbierky pre vojakov. To sú najdôležitejšie veci, ktorými môžem prispieť k tomu, aby sa táto vojna skončila čo najskôr. Všetci rozumieme, že musíme brániť Ukrajinu nielen na fronte, ale aj v zahraničí. Viem však, že sú ľudia, ktorým je oveľa ťažšie ako mne, ktorí stratili svoj domov a rodinu.

Čo si myslíš o pomoci Slovenska Ukrajine? Aký je tvoj názor na takzvané „pochody za mier“ ?

Od vypuknutia vojny v plnom rozsahu som spoznala Slovákov z inej stránky. Som hrdá, že som si vybrala túto krajinu pre štúdium. Poznám veľa ľudí, ktorí prijali doma Ukrajincov, ktorí boli nútení utiecť z domova pred vojnou. Sú to obyčajní ľudia, ale s veľkým srdcom. Aj teraz, po roku vojny, nám stále pomáhajú finančne a cítime aj ich psychickú podporu. Veľmi si  to vážime.

Úprimne, nerozumiem cieľu spomínaných pochodov. Tí účastníci pochodov chcú skutočný mier alebo ruský mier? Rozbombardované domy, zdevastované mestá, telá ležiace na ulici. Je to mier, za ktorý tu teraz bojujú? Podľa môjho názoru sú to zbytočné pochody. Ľudia, ktorí nespoznali vojnu, neboli v Buči, Mariupole, Bachmute, nemôžu takto bojovať za mier!

Ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa úspechov v ďalšom štúdiu na našej univerzite.

Autorka: Simona Hollósyová

Foto: Mariietta Uibari

Päť rokov od vraždy novinára očami študentky žurnalistiky

Päť rokov je dlhý čas. Vidím to na aj svojom živote. Pred piatimi rokmi som mala šestnásť rokov, chodila som na gymnázium a  spolužiakom som hovorila, že chcem byť raz novinárka. Mala som vtedy iba hmlisté predstavy, v čom práca žurnalistu spočíva. A už vôbec som netušila, že toto zamestnanie môže byť niekedy aj nebezpečné. 

Až kým jedného dňa nezačal rozčúlený otec  po príchode z práce rozprávať ťažko uveriteľnú príhodu, ako  niekto vo Veľkej Mači zastrelil novinára a jeho snúbenicu. A okomentoval to tak, že toto sa predsa stáva iba v Mexiku, či v Rusku, nie v civilizovanej Európe. Opýtala som sa ho vtedy, že čo znamená slovo „investigatívny“, lebo ma to cudzie slovo zaujalo. Dostalo sa mi nie celkom presného vysvetlenia, že je to taký novinár, ktorý vyhľadáva a odhaľuje rôzne podvody, v ktorých sú namočení politici alebo zločinecké mafie. Vtedy som si povedala, že ja teda určite takáto novinárka nechcem byť, lebo na to nemám povahu ani odvahu. Ale odvtedy som poctivejšie pozerala správy v televízii, aby som vedela o vražde a jej vyšetrovaní viac.

Ján Kuciak odvahu mal a nebál sa nikoho. Takých novinárov v našej krajine nebolo veľa a ani teraz ich nie je nadbytok.  Systematicky zbieral podozrivé informácie o rôznych pochybných podnikateľoch aj nemorálnych politikoch. Nebolo to zbytočné. Jeho smrť vyvolala vlnu protestov a vznikol tlak na spoločenské aj politické zmeny. Vďaka tomu mohla potom polícia začať s vyšetrovaním viacerých podvodov a iných zločinov. Spravodlivosť tak dostala na Slovensku väčšiu šancu. 

Uplynulo päť rokov od dňa, keď Ján Kuciak doplatil na svoju poctivosť a odvahu životom. Vieme, že nebyť takých novinárov ako bol on, ostalo by mnoho zločinov neodhalených a nepotrestaných. 

Výročie vraždy bolo príležitosťou, keď o udalosti a jej následkoch opäť písali printové médiá a aj televízie pripravili množstvo súvisiacich relácií. Odzneli súvisiace názory politikov, predstaviteľov vyšetrujúcich orgánov, občianskych aktivistov i kompetentných komentátorov. Boli tam aj výzvy, aby sa niečo podobné nezopakovalo.

Niečo však medzi množstvom článkov či relácií chýbalo. Akoby sa trochu zabudlo na mládež. Tá nie je práve nadšeným čitateľom mienkotvorných novín a ani nesleduje v televízii publicistické programy.  Dorastajúca generácia je dnes prakticky presýtená množstvom informácií zo sociálnych sietí a je, žiaľ, aj ľahkým terčom pre šíriteľov hoaxov a dezinformácií. Kvantum senzačných správ, hoaxov a dezinformácií zahlcuje ich pozornosť a oberá ich o čas. Za takýchto podmienok je sa treba zamyslieť, akou formou dostať do povedomia mládeže, že tu existujú nielen sociálne siete s ťažko overiteľnými informáciami, ale aj hodnotné správy od skutočných žurnalistov, ako bol Ján Kuciak.

Ak sa žurnalistom nepodarí zaujať mládež zaujímavými článkami a reportážami o riešení rôznych dôležitých spoločenských problémov, prevládne na Slovensku atmosféra ľahostajnosti  k bezpráviu. Myslím si, že aj to je jedna z dôležitých úloh pre nás, budúcich žurnalistov. Zamerať sa na dorastajúcu mladú generáciu.  Aj takto sa dá uctiť pamiatka jedného statočného novinára.

Autorka: Simona Hollósyová

Náš komentár: Čo majú spoločné futbalisti, modelky a politici?

Zdanlivo nič. A predsa. Mnohí sa nimi voľakedy túžili alebo stále túžia stať. Keď sa väčších detí opýtate, čím by chceli byť, často počujete odpoveď, samozrejme v závislosti od pohlavia, že chcú byť futbalistom, modelkou alebo politikom. Málokomu z nich sa však ich želanie v dospelosti splní.

Môj otec mi rozprával, že kedysi takmer všetci chalani denne, po skončení vyučovania, naháňali loptu na ihrisku za školou. Každý z nich chcel byť slávnym futbalistom. Aj otcovi trvalo pár rokov, kým pochopil, že sa ním pri najlepšej vôli nestane. Na rozdiel od spolužiaka z vedľajšieho činžiaku, ktorý sa vďaka talentu a  húževnatosti postupne vypracoval na ligového a reprezentačného brankára. Športovca známeho emocionálnym prejavom, ktorého fanúšikovia súpera občas zahádzali prázdnymi papierovými pohármi od piva. Stal sa hviezdou bez slávneho mena a tlačenky rodiny. Aké mali vtedy predstavy o svojej budúcnosti dievčatá, presne neviem, ale pravdepodobne odlišné než tie súčasné. Rodičia tvrdia, že sa kedysi chceli najmä vydávať.

Svet sa odvtedy dosť zmenil, ale chlapci chcú byť ešte stále slávni futbalisti. Aby svoj cieľ dosiahli, potrebujú byť aj v súčasnosti najmä vytrvalí a talentovaní. U opačného pohlavia je to často inak. Veľká časť mladých dievčat  podlieha vplyvom sociálnych médií  a vidí svoju budúcnosť v modelingu. Aby sa stali slávnymi modelkami, zvyčajne nestačí dokonalý vzhľad a snaha. Presadia sa iba tie, ktoré sa vyznačujú niečím špeciálnym. Charizmou, vytrvalosťou, osobitou povahou, netradičným výzorom a…. napríklad aj známym menom. Tak sa stáva, že na slovenských aj zahraničných mólach sa promenádujú dcéry bohatých podnikateľov, hercov, moderátorov, či politikov. Nezávisle od toho však platí, že modelky sú vďačným cieľom pre stáda hejterov, pôsobiacich na sociálnych sieťach, ktorí svoje osobné frustrácie uvoľňujú týmto dosť nechutným spôsobom. 

Nad budúcnosťou v politike sa väčšinou zamýšľajú ambiciózni a veľmi často aj arogantní teenageri mužského pohlavia už od čias režimu pred Novembrom 1989. Nemusia byť talentovaní, bežne stačí, ak sú dostatočne drzí, či podľa potreby servilní. Podľa rozprávania starších, aj v minulosti platilo, že funkcie v bývalej mládežníckej straníckej organizácii boli odrazovým mostíkom do komunistickej strany. A pre viacerých aj štartom odrazom do ponovembrových strán, z ktorých sa vyvinuli aj súčasné partaje. O morálnych „kvalitách“  bývalých, ale aj množstva súčasných politikov v našej krajine však  niet pochýb. Ich osobnostné zvláštnosti sa prejavujú u niektorých jedincov iba občas, u iných takmer každodenne. Mnohí z nich objavili aj čaro sociálnych sietí, sú na nich veľmi aktívni a využívajú ich na rôzne účely. Najčastejšie na ovplyvňovanie svojich voličov. 

Čo majú všetci spoločné ? Najmä to, že majú značný vplyv na veľké skupiny obyvateľstva. Žijú síce vo vlastných spoločenských bublinách, ale špičkoví futbalisti, modelky aj politici majú spoločné najmä to, že ich značná časť verejnosti vníma ako známe osobnosti. Ich svet, aj vďaka sociálnym sieťam, má nezanedbateľný  vplyv na myslenie celých skupín najmä mladších  a ľahšie ovplyvniteľných obdivovateľov. A  v čom sa futbalisti, modelky a politici navzájom odlišujú?  Nestretávame sa s tým, že by futbalisti podporovali nenávistné komentovanie modeliek a politikov alebo modelky vyvolávali negatívne vášne voči futbalistom, politikom, či niektorým skupinám obyvateľstva. O niektorých politikoch to, žiaľ, povedať nemôžeme. 

A ako je to so vzťahom  politikov k futbalistom a modelkám ? Zdanlivo je to  jasné. Chodia na futbalové štadióny a radi sa priživia na úspechoch futbalovej reprezentácie. Navštevujú s manželkami módne  prehliadky, kde s obľubou sledujú módne kreácie, predvádzané o generáciu či dve mladšími štíhlymi krásavicami. Vývoj spoločnosti však napreduje  a aj medzi politikmi sa začínajú objavovať jednotlivci, ktorí  sofistikovane využívajú nižšie pudy svojich voličov vo svojich statusoch na sociálnych sieťach na získanie popularity, a to aj v spoločenských oblastiach, ktoré s politikou nič spoločné nemajú. Zvyknú stále častejšie hejtovať. Nielen politických protivníkov, ale kohokoľvek, koho konanie či postoj sa im práve nepozdáva. A to je nielen  nezodpovedné, ale aj neférové. 

Autorka: Simona Hollósyová