All Posts By

Simona Hollósyová

Náš komentár: Čo majú spoločné futbalisti, modelky a politici?

Zdanlivo nič. A predsa. Mnohí sa nimi voľakedy túžili alebo stále túžia stať. Keď sa väčších detí opýtate, čím by chceli byť, často počujete odpoveď, samozrejme v závislosti od pohlavia, že chcú byť futbalistom, modelkou alebo politikom. Málokomu z nich sa však ich želanie v dospelosti splní.

Môj otec mi rozprával, že kedysi takmer všetci chalani denne, po skončení vyučovania, naháňali loptu na ihrisku za školou. Každý z nich chcel byť slávnym futbalistom. Aj otcovi trvalo pár rokov, kým pochopil, že sa ním pri najlepšej vôli nestane. Na rozdiel od spolužiaka z vedľajšieho činžiaku, ktorý sa vďaka talentu a  húževnatosti postupne vypracoval na ligového a reprezentačného brankára. Športovca známeho emocionálnym prejavom, ktorého fanúšikovia súpera občas zahádzali prázdnymi papierovými pohármi od piva. Stal sa hviezdou bez slávneho mena a tlačenky rodiny. Aké mali vtedy predstavy o svojej budúcnosti dievčatá, presne neviem, ale pravdepodobne odlišné než tie súčasné. Rodičia tvrdia, že sa kedysi chceli najmä vydávať.

Svet sa odvtedy dosť zmenil, ale chlapci chcú byť ešte stále slávni futbalisti. Aby svoj cieľ dosiahli, potrebujú byť aj v súčasnosti najmä vytrvalí a talentovaní. U opačného pohlavia je to často inak. Veľká časť mladých dievčat  podlieha vplyvom sociálnych médií  a vidí svoju budúcnosť v modelingu. Aby sa stali slávnymi modelkami, zvyčajne nestačí dokonalý vzhľad a snaha. Presadia sa iba tie, ktoré sa vyznačujú niečím špeciálnym. Charizmou, vytrvalosťou, osobitou povahou, netradičným výzorom a…. napríklad aj známym menom. Tak sa stáva, že na slovenských aj zahraničných mólach sa promenádujú dcéry bohatých podnikateľov, hercov, moderátorov, či politikov. Nezávisle od toho však platí, že modelky sú vďačným cieľom pre stáda hejterov, pôsobiacich na sociálnych sieťach, ktorí svoje osobné frustrácie uvoľňujú týmto dosť nechutným spôsobom. 

Nad budúcnosťou v politike sa väčšinou zamýšľajú ambiciózni a veľmi často aj arogantní teenageri mužského pohlavia už od čias režimu pred Novembrom 1989. Nemusia byť talentovaní, bežne stačí, ak sú dostatočne drzí, či podľa potreby servilní. Podľa rozprávania starších, aj v minulosti platilo, že funkcie v bývalej mládežníckej straníckej organizácii boli odrazovým mostíkom do komunistickej strany. A pre viacerých aj štartom odrazom do ponovembrových strán, z ktorých sa vyvinuli aj súčasné partaje. O morálnych „kvalitách“  bývalých, ale aj množstva súčasných politikov v našej krajine však  niet pochýb. Ich osobnostné zvláštnosti sa prejavujú u niektorých jedincov iba občas, u iných takmer každodenne. Mnohí z nich objavili aj čaro sociálnych sietí, sú na nich veľmi aktívni a využívajú ich na rôzne účely. Najčastejšie na ovplyvňovanie svojich voličov. 

Čo majú všetci spoločné ? Najmä to, že majú značný vplyv na veľké skupiny obyvateľstva. Žijú síce vo vlastných spoločenských bublinách, ale špičkoví futbalisti, modelky aj politici majú spoločné najmä to, že ich značná časť verejnosti vníma ako známe osobnosti. Ich svet, aj vďaka sociálnym sieťam, má nezanedbateľný  vplyv na myslenie celých skupín najmä mladších  a ľahšie ovplyvniteľných obdivovateľov. A  v čom sa futbalisti, modelky a politici navzájom odlišujú?  Nestretávame sa s tým, že by futbalisti podporovali nenávistné komentovanie modeliek a politikov alebo modelky vyvolávali negatívne vášne voči futbalistom, politikom, či niektorým skupinám obyvateľstva. O niektorých politikoch to, žiaľ, povedať nemôžeme. 

A ako je to so vzťahom  politikov k futbalistom a modelkám ? Zdanlivo je to  jasné. Chodia na futbalové štadióny a radi sa priživia na úspechoch futbalovej reprezentácie. Navštevujú s manželkami módne  prehliadky, kde s obľubou sledujú módne kreácie, predvádzané o generáciu či dve mladšími štíhlymi krásavicami. Vývoj spoločnosti však napreduje  a aj medzi politikmi sa začínajú objavovať jednotlivci, ktorí  sofistikovane využívajú nižšie pudy svojich voličov vo svojich statusoch na sociálnych sieťach na získanie popularity, a to aj v spoločenských oblastiach, ktoré s politikou nič spoločné nemajú. Zvyknú stále častejšie hejtovať. Nielen politických protivníkov, ale kohokoľvek, koho konanie či postoj sa im práve nepozdáva. A to je nielen  nezodpovedné, ale aj neférové. 

Autorka: Simona Hollósyová

Náš komentár: Test morálky pre politikov

Ľudia často tvrdia, že nejdú voliť, pretože niet koho a všetci kandidáti politických strán do parlamentu sú v podstate rovnakí. K tomu pridávajú zjednodušené tvrdenie, že politici aj tak všetci klamú, zavádzajú a dávajú sľuby, ktoré po voľbách nesplnia. Vo vzťahu k veľkej časti slovenskej politickej elity sa tieto tvrdenia často ukazujú ako pravdivé. Existujú však krízové situácie, v ktorých sa pravá tvár politických špičiek prejaví najvýraznejšie. Vtedy je najlepšie vidieť, že ich nie je vhodné hádzať do jedného vreca.

O nedávnej vražde dvoch nevinných návštevníkov bratislavskej Teplárne sa popísalo už veľmi veľa. Menej už o skutočnosti, že tento odporný čin sa následne stal aj nepriamym testom morálnej úrovne slovenských politických špičiek. V  reakciách politikov na túto tragédiu sa odzrkadlila pravá tvár mnohých z nich. Vo vyjadreniach pre média odznelo nielen konštatovanie ľútosti a odsudzujúce slová, či poukazovanie na potrebu zvýšiť úroveň ochrany LGBT menšiny v spoločnosti, ale aj množstvo zovšeobecňujúcich fráz o neprijateľnosti akejkoľvek vraždy. Autormi fráz boli najmä predstavitelia, ktorí nepovažujú túto komunitu  za rovnocenných občanov.

Najjasnejšie slová na podporu  homosexuálov zazneli od prezidentky, tá vyzvala všetkých politikov, aby tento strašný skutok nielen odsúdili, ale aby podnikli konkrétne kroky pri navrhovaní a schválení zákonov, ktoré pomôžu ľuďom s odlišnou sexuálnou orientáciou a zabránia šíreniu nenávisti v spoločnosti. Zdôraznila, že je potrebné urobiť aj konkrétne legislatívne kroky na preventívne odhaľovanie extrémizmu. Požiadala tiež, aby politickí predstavitelia neštvali proti sebe rôzne názorové  skupiny obyvateľov a snažili sa o odstránenie konfliktov medzi názorovo odlišnými skupinami ľudí. Pochváliť je možné aj premiéra, ktoré napriek tomu, že je konzervatívny politik, jednoznačne a jasne odsúdil tento zločin a dokonca sa osobne zúčastnil aj na súvisiacom protestnom pochode.

Naopak, niektorí predstavitelia politických strán, ktorí sa v minulosti opakovane otvorene, či menej otvorene vymedzovali voči tejto menšine, napriek tragickej udalosti neboli schopní ani sformulovať  jednoznačné odsúdenie nenávisti proti homosexuálom. Na otázky médií týkajúce sa ochoty zmeniť zákony súvisiace s postavením menšiny  odpovedali opakovane vyhýbavo alebo sa dokonca vôbec nevyjadrili. Títo ľudia lavírovali či už na základe svojho skutočného presvedčenia alebo z vypočítavosti. Pritom nešlo iba o predstaviteľov krajnej pravice, ale žiaľ aj o známych konzervatívcov, či dokonca niektorých tých, ktorí sami seba nazývajú sociálnymi demokratmi. Sú si vedomí, že značná časť ich voličov nie je naklonená zmenám, ktoré by pomohli LGBT komunite. Tak či tak platí tvrdenie, že sa dá oprávnene pochybovať o správnom nastavení morálneho kompasu viacerých politikov.

Podľa môjho názoru najbližšia budúcnosť ukáže, či spomínaná tragická udalosť, bude mať vplyv na lepšie uplatňovanie práva a spravodlivosti na Slovensku. Výrazné rozdiely v charaktere jednotlivcov tvoriacich politickú elitu, boli však odkryté dôkladne. Dokonca až tak, že nielen lepšie zorientovaní voliči, ale aj menej rozhľadení spoluobčania, by  mohli ľahšie posúdiť, kto z politickej špičky naozaj verí v demokraciu a v povinnosť štátu chrániť všetkých svojich občanov, bez rozdielu pohlavia, veku, vierovyznania, národnosti či sexuálnej orientácie.

Chladnokrvné zabitie dvoch mužov mladým extrémistom, ktorý podľahol dezinformáciám na internete a sociálnych sieťach, nevyvolalo až takú silnú reakciu verejnosti, ako pred pár rokmi vražda novinára a jeho snúbenky. Ak však chceme, aby sa vo verejnom živote výraznejšie uplatňovali umiernené postoje a menej nechuť a nenávisť k inakosti, mali by sme voliť politikov, ktorí sú ochotní podporovať a presadzovať pozitívne zmeny v spoločnosti. A tých, ktorí neprešli testom morálky, by sme pri najbližšej príležitosti mali poslať do zabudnutia. Najmä my, mladá generácia, by sme sa mali o to aktívne pričiniť. Ide predsa najmä o našu budúcnosť.

autorka: Simona Hollósyová

Bude z kaštieľa v Rusovciach to, čo malo byť už dávno – pýcha hlavného mesta?

Striedajúce sa vlády našej republiky už celé desaťročia vo svojich programoch s obľubou deklarujú význam starostlivosti o kultúrne dedičstvo Slovenska. Žiaľ, často sa ukáže, že od slov k činom býva dosť ďaleko. Najčastejšie nasledujú výhovorky na nedostatok finančných zdrojov, ktoré treba využiť na iné, podľa politikov – dôležitejšie veci. A tak nám pribúdajú rozpadávajúce sa historické budovy, ktoré sú aj kultúrnymi pamiatkami. V niektorých prípadoch môžeme len neveriacky krútiť hlavou nad mierou ignorancie slovenskej vlády. 

V okolitých krajinách sa snažia, aby historické budovy udržiavali v čo najlepšom stave, pričom dávajú prednosť práve opravám objektov v hlavných mestách, pretože sú cieľom väčšiny zahraničných turistov. Prístup nášho štátu k objektom v Bratislave je však veľmi rozpačitý. Ako názorný príklad  môže slúžiť kaštieľ v Rusovciach.

Táto známa stavba sa nachádza v rozsiahlom anglickom parku viac-menej v podobe, ako ju v polovici 19. storočí prestaval gróf Emanuel Zichy. V roku 1906 zámok kúpila princezná Štefánia s manželom Elemérom Lónyaiom a nádherné udržiavané rusovské šľachtické sídlo vlastnila až do smrti v roku 1945. Cez druhú svetovú vojnu sa Lónyaiovci presťahovali do kláštora v Pannonhalme a vtedy nastali pre kaštieľ smutné časy. Najskôr ho obsadili nemeckí vojaci a keď ho v roku 1945 „oslobodili“  Rusi, úplne ho vydrancovali. 

Po druhej svetovej vojne  pokračovala postupná pomalá devastácia kaštieľa. Ohlásené zámery na rekonštrukciu nikdy nikto nedotiahol do konca. Tak tomu bolo za socializmu a, žiaľ, tak to je až do súčasnosti. Návštevník parkového areálu zistí, že v posledných rokoch zatiaľ ako tak dali do poriadku iba park. Aspoň ten môže slúžiť verejnosti a prechádzka v ňom je naozaj príjemná. Teda, ak niekomu neprekáža skrivená brána na vstupe do areálu a takmer úplne zničený múr, ktorý ohraničuje park zo strany od frekventovanej cesty. V zadnej časti, pár metrov od chodníka, sú tiež vidieť poľutovaniahodné zvyšky bývalých hospodárskych budov patriacich ku kaštieľu. Túto časť zatiaľ ani nevyčistili od náletových drevín.

Pohľad z väčšej diaľky vyvoláva dojem, že na kaštieli úspešne pokračujú rekonštrukčné práce. Zbližšia je však zrejmé, že to tak nie je. Je ohradený nevzhľadným hrdzavejúcim plotom, na ktorom vidieť, že je tam už dlhé roky. Budova je zavretá a mieru jej vnútornej devastácie  tak verejnosť našťastie nemôže sledovať. Že však ide o nedobrý stav, vidieť aj na fasáde, ktorá síce kedysi bola obnovená, ale teraz ju už opäť načal zub času. Najmä plochy  s plesňou a opadanou omietkou sú dosť odpudzujúce. Človek nemusí  byť znalcom, aby  odhadol, že vo vnútorných priestoroch to bude len a len horšie.

Ten, kto navštívi areál, môže byť v peknom počasí spokojný len s prechádzkou po chodníkoch v zelenom parkovom prostredí. Pri pohľade na kaštieľ však nutne zosmutnie. Nie je prístupný a podľa všetkého určite ešte dlho nebude, pretože peniaze na kompletnú rekonštrukciu sa stále nenašli. 

Cudzinci, ktorí sem cez neďaleké hraničné prechody zablúdia, nevychádzajú z údivu. Aj počas našej návštevy malá skupinka nemecky hovoriacich turistov stála pred provizórnym plotom pri múre kaštieľa a nechápavo krútila hlavou. Niet pochýb, že v ich rodnej krajine sa s takýmto prístupom k historickým pamiatkam nestretávajú. Prešli sme okolo nich a trochu sme sa hanbili. Hádam príde čas, že sa začnú hanbiť aj tí, ktorí majú tento štátny majetok na starosti a začnú problém nielen riešiť, ale ho aj doriešia. Táto historická pamiatka by mohla byť pýchou Bratislavy a magnetom na ďalší rozvoj cestovného ruchu. Kedysi impozantný rusovský kaštieľ si naozaj zaslúži dôstojnú budúcnosť, hodnú jeho peknej minulosti. Aby ho mohli obdivovať nielen Bratislavčania, ale aj početní návštevníci našej metropoly.

Fotografie: Simona Hollósyová

Simona Hollósyová

KOMENTÁR: Vyhrá Peter Sagan ôsmy zelený dres na Tour the France?

Slovenský cyklista a trojnásobný majster sveta v cestnej cyklistike Peter Sagan sa aj v tomto ročníku má predstaviť na najväčších a najznámejších cyklistických pretekoch na svete, na Tour de France. O tom, že je jedným z najlepších cyklistov súčasnosti niet pochýb. Vo svojej bohatej kariére dosiahol úctyhodne množstvo úspechov. Podarilo sa mu v poslednom desaťročí vyhrať stopätnásť etáp, sedem zelených dresov, ktoré sa každoročne udeľujú najlepšiemu šprintérovi v bodovacej súťaži na Tour de France, tri dúhové dresy víťaza na majstrovstvách sveta za sebou a niekoľko veľkých európskych klasík. Uvedenú kombináciu úspechov nedosiahol žiadny iný cyklista v histórii cestnej cyklistiky .

Najslávnejšie etapové preteky na svete, sú vždy v centre pozornosti nášho fenomenálneho cyklistu. Podarí sa mu vyhrať aj ôsmy zelený dres na Tour the France? Je to otázne. Síce už prekonal v počte získaných zelených dresov slávneho nemeckého reprezentanta Erika Zabela, ten ich vyhral šesť, ale naposledy Peter vyhral súťaž šprintérov v roku 2019.

Na to, že už nepatrí medzi mladých cyklistov a je 32 ročným skúseným pretekárom, je stále v dobrej kondícii. Žiaľ, v poslednom období sa mu celkovo nedarí tak dobre ako predtým. Aj v minulosti sa stalo, že ho o niektoré úspechy obrali rozhodcovia, keď ho napríklad v roku 2017 po ním nezavinenom páde Marka Cavendisha neprávom vylúčili z týchto pretekov. Bol to však vtedy ojedinelý prípad a za svoju diskvalifikáciu nemohol. V posledných rokoch sa ale dá povedať, že Petra prenasleduje nepriazeň osudu.

Smola na päty sa mu lepila v roku 2021, keď vyhral zelený dres práve Mark Cavendish. Náš cyklista sa v 3. etape zranil a musel z pretekov odstúpiť. Sprevádzali ho aj časté zdravotné

problémy. Prekonal dvakrát koronavírus, ktorí ho v rozhodujúcom predsezónnom prípravnom období vlani aj tento rok dlhší čas obmedzoval v tréningoch. Túto zimu aj chrípku a z prvých jarných etapových pretekov Tirreno-Adriatico ho vyradili tráviace ťažkosti a horúčky. S prihliadnutím na tieto okolnosti treba uznať, že prekonávať následky chorôb a dobiehať tréningové manko si vyžaduje vynaloženie obrovského úsilia.

Napriek tomu je nádej na rekordné víťazstvo v bodovacej súťaži na „starej dáme“, stále živá. Aj keď mu v posledných rokoch konkurencia v súťaži šprintérov veľmi vzrástla.

K starým skúseným matadorom, ako sú Mark Cavendish, Aklexander Kristoff, Arnaud Demare, Sam Bennet, Caleb Evan, či Michael Mathews, pribudli do pelotónu mladí, talentovaní šprintéri ako Vout Van Aert, Mats Pedersen alebo Sonny Colbrelli. Sú nielen rýchli a húževnatí, ale aj odolnejší v kopcovitých etapách, ako staršia generácia šprintérov. Dravosť mladých cyklistov nahrádza ich menšie skúsenosti.

Menej náročné kopcovité etapy však svedčia aj Petrovi Saganovi, ktorý v nich dokáže zbierať body na šprintérskych prémiách, rovnako ako v rovinatých dojazdoch. Dá sa predpokladať, že slovenský jazdec dokáže zúročiť svoje bohaté skúsenosti a v niektorých etapách prekvapiť konkurenciu.

Petrov cieľ na Tour de France je vždy jasný – získať zelený dres najlepšieho pretekára v bodovacej súťaži. Tento rok bude, viac než inokedy, na dosiahnutie cieľa potrebovať nielen vydarenú prípravu, pevné zdravie, maximálnu výkonnosť a podporu svojho nového tímu, ale aj obyčajné šťastie. Patrí k favoritom.

Peter Sagan, ako špičkový profesionál, predvedie v lete na francúzskych cestách určite maximum. Jeho fanúšikovia na Slovensku i vo svete veria, že ich obľúbený cyklista dosiahne na Tour de France nielen aspoň jedno etapové víťazstvo, ale aj ďalší rekordný zelený dres.

Autor: Simona Hollósyová

Myšlienky, ktorých sa nedá zbaviť

Poznáte ten pocit, keď sa opakovane zaoberáte tou istou myšlienkou a neviete sa jej zbaviť napriek tomu, že ste skúsili myslieť na niečo iné?  Poznáme to asi všetci. Ide o jav, pre ktorý má angličtina osobitný výraz overthinking a pre ktorý nemáme dostatočne výstižný jednoslovný slovenský ekvivalent. Znamená to zjednodušene – nadmerné premýšľanie. Stav, keď sa opakovane zdržiavate alebo trápite nejakou utkvelou myšlienkou.

Niekedy je síce skvelý pocit oddychovať, premýšľať a popritom nič nerobiť, ale nie je dobré, ak to robíme príliš často. Ľudia, ktorí priveľa uvažujú, môžu byť za určitých okolností paralyzovaní svojimi obavami a môžu mať problém s prijímaním rozhodnutí alebo s rýchlym konaním. To môže viesť až k depresii, úzkosti a k iným poruchám duševného zdravia.

Najčastejšie otázky, ktoré si ľudia s týmto problémom kladú sú: Ako s tým prestať?  Sú ľudia, čo priveľa rozmýšľajú inteligentnejší alebo je to práve naopak?  Ide o  vážny problém? Skúsme, či na tieto otázky dokážeme nájsť odpoveď.

Priznám sa, že s nadmerným premýšľaním mám problém aj ja. Na spôsob, ako si s tým úplne poradiť, som zatiaľ neprišla. Síce sa cez deň dokážem sústrediť na bežné činnosti, ale popritom mi niekedy v hlave víria úvahy a spomienky, ktoré sa neodbytne opakujú. Najčastejšie sa však vracajú v noci pred spaním, preto mám občas problém zaspať.

A čím sa zvyčajne zaoberám? Najčastejšie sama sebou. Napríklad tým, či som dosť dobrá a šikovná. Aké mám rezervy a nedostatky a či by som sa mohla v niečom zdokonaliť. Často rozmýšľam aj o sociálnych vzťahoch medzi mnou a ľuďmi v mojom okolí a o mojich priateľoch.  Občas, keď ma niečo trápi, tak sa nad tým zamýšľam aj niekoľko dní za sebou. Verím však, že som na dobrej ceste zmeniť sa, pretože sa to stáva  zriedkavejšie, ako pred rokmi.

Aby ste sa vyhli obdobnému začarovanému kruhu, mám pre vás jednoduchú radu, ktorá mne pomohla: ,,Buďte úprimný k sebe a k svojmu okoliu.“ Ak si osvojíte túto zásadu, budete sa určite cítiť lepšie a vášmu mentálnemu zdraviu to len prospeje. Nie je dobré si všetky svoje problémy nechávať výlučne pre seba, alebo ich zametať pod koberec. 

Niektoré je vhodné otvorene riešiť a  diskutovať o nich s blízkymi a priateľmi, lebo ak vás niečo intenzívne trápi a necháte si to iba pre seba, budete sa pravdepodobne cítiť horšie. Extroverti to zvládajú lepšie, introverti sa musia v záujme veci trochu viac premôcť.  V mojom prípade rozhodnutie, že budem úprimná k sebe a môjmu okoliu, bolo správne. Cítim sa lepšie, som otvorenejšia, sebavedomejšia a dokážem povedať nie, keď sa mi niečo nepáči.

Osvedčila sa aj väčšia diferenciácia záujmov. V prípade, že budete vyvážene deliť svoj voľný čas medzi osobné stretnutia s priateľmi, sociálne siete, ostatné  média, knihy, kultúru, fyzické aktivity, cestovanie a primeraný odpočinok, nebudete mať čas na pesimistické myšlienky.

Ak patríte tiež medzi osoby, ktoré nadmerne premýšľajú, netrápte sa! Na základe niektorých prieskumov, tomôže naozaj súvisieť s nadpriemernou  inteligenciou a košatejšou fantáziou takto „obdareného“ jedinca. Podľa článku publikovaného v časopise Individual differences, majú totiž sklon k obavám najmä vzdelaní ľudia s dobrou predstavivosťou.

Simona Hollósyová

Virtuálna dokonalosť

O sociálnych sieťach a duševnom zdraví

Sociálne siete sú zrejme najzaujímavejším fenoménom 21. storočia. Ľudia na nich trávia čoraz viac času, čo  má u niektorých  negatívny vplyv na ich duševné zdravie. Zraniteľnou skupinou sú najmä mladé dievčatá. Podľa jedného prieskumu až 87 percent Slovákov sa dokáže takto „prehrať“ priemerne tri hodiny denne, pričom 25 percent z nich dokonca až štyri hodiny. Iba 2 percentá opýtaných  na sociálnych sieťach nie je vôbec. 

Najviac fanúšikov sociálnych sietí je vo vekovej kategórii 15 – 29 rokov a závislých od nich je viac žien ako mužov. Líši sa aj spôsob ich používania pokiaľ ide o mužov a ženy. Muži väčšinou trávia svoj voľný čas hraním videohier a u žien je najobľúbenejšia platforma Instagram.

Najnegatívnejší vplyv majú tieto siete na dievčatá vo veku 15 až 20 rokov, čiže v období dospievania, keď hľadajú svoju identitu a chcú sa páčiť okoliu. Najmä Instagram využívajú na vyhľadávanie svojich idolov a porovnávanie sa s inými dievčatami. Žiaľ, porovnávajú sa  najmä s celebritami zo šoubiznisu, pričom si neuvedomujú, že fotky,  ktoré títo ľudia pridávajú, sú väčšinou upravené rôznymi filtrami. Týmto spôsobom si vytvárajú fiktívne ideály krásy, ktoré nezodpovedajú realite. Táto virtuálna „dokonalosť“ vedie u mladých dievčat k úzkostí a zvyšuje sa u nich výskyt depresie a často aj porúch prijímania potravy. 

Smutné je aj  to, že čoraz viac dievčat používa filtre na úpravu svojich fotiek a snaží sa podobať na celebrity nielen vizážou, ale aj správaním. Pridávajú šťastné momenty zo života, napríklad z dovolenky v luxusnom hoteli, len preto, aby im iní závideli. Prípadne sa chcú predviesť a dokázať sami sebe, že sú lepšie než ostatní. Takmer každá si povie, že tiež  by chcela mať veľa peňazí, skvelú postavu a užívať si život. Málokto si však uvedomí, že keď je niekto bohatý, neznamená to, že je aj šťastný.

Je množstvo spevákov, hercov, či influencerov, ktorí nemajú problém s príjmami, chodia na exotické dovolenky a napriek tomu majú depresie, alebo skončili závislí na alkohole či drogách. Príkladom je americká speváčka  Demi Lovato, o ktorej nedávno natočili seriál Dancing with the Devil (Tanec s diablom). Je to nielen o jej živote, kariére a umeleckej tvorbe, ale aj o poruche príjmu potravy a  závislosti od heroínu. 

Napriek tomu nepovažujeme Demi Lovato za niekoho, kto má vyslovene negatívny vplyv na rovesníkov. Je však chvályhodné, že sa dokázala zbaviť závislosti od drog a nehanbí sa ukázať verejne ani negatívnu stránku slávy. Môžeme oceniť jej otvorenosť a to, že si uvedomila vlastné chyby, ktorých sa v minulosti dopustila. Údajne jej najviac pomohlo cvičenie a behanie. Odkedy obmedzila používanie sociálnych sietí,  je tiež spokojnejšia so svojou nie celkom dokonalou postavou. Nedávno sa nechala ostrihať na krátko a odkázala fanúšikom:

 „Každý deň si povedzte, že ste krásni. Nebuďte k sebe prísny. Jedzte aj sacharidy bez pocitu viny a pamätajte, že život je príliš krátky na to, aby ste sa trápili tým, čo si myslia iní!!“

Keď si človek uvedomí, že nikto nie dokonalý, bude sa mu žiť určite lepšie.  Potom je pravdepodobné, že nebude potrebovať pomoc psychológov.

Foto: internet

Simona Hollósyová