„Máničky“ celej krajiny, spojte sa! Nie každému mladému v ČSSR išiel na chuť uprednostňovaný hlavný hudobný prúd, vrátane Gotta či Duchoňa. Džez, folk, rock, ich kombinácie, experimenty – hudba pre vtedajšie rozhlasové vysielanie málo až nevyhovujúca, ale pritom určitou skupinou ľudí rôznymi spôsobmi vyhľadávaná. A toto všetko sa podarilo dostať k poslucháčom oficiálnou, nie undergroundovou, cestou na amfiteáter v Pezinku. V klube na lokálnom kúpalisku sa dalo niekoľko hláv dokopy a po schválení na vyšších miestach sa táto spoločenská udalosť stala realitou. Vláda však nerátala s jeho alternatívnym smerovaním – ku vtedy kritizovanému svetu za „železnou oponou“.
Amfiteáter. Areál, medzi obyvateľmi známejší ako „Amfík“, ktorý je v prevádzke od začiatku 60. rokov. S touto dekádou súvisí aj Beatclub – klub pre mladých, kde hrávali bigbítoví hudobníci vrátane klávesistu Mariána Vargu – založený v roku 1964. Teraz človek pred sebou vidí len čiastočne zmodernizovaný kultúrny priestor uzavretý veľkou bránou a betónovým oplotením. Tieto staré múry zdobia rôznorodé grafiti spolu s dvomi z troch pôvodných podobizní filmových superhrdinov. Nielen dochované čiernobiele zábery očami objektívu miestnej legendy fotografie Jána Štrbu, ale aj spomienky pamätníkov zrazu oživujú niečo, čo už sa na tomto mieste asi nikdy nezopakuje.
„Československý Woodstock“
Takto údajne pomenoval prvý festival pod holým nebom v našej, s bratmi Čechmi vtedy spoločnej, republike publicista a muzikológ Lubomír Dorůžka. Potom, ako mal človek možnosť sledovať dej prostredníctvom dostupných fotografií a zverejneného kinofilmu bez zvuku, si pomyslí to isté. „Bolo to divokejšie ako na tých fotkách,“ opísal autor Ján Štrba svoje fotografie, ktorých vek sa pomaly blíži k päťdesiatim rokom. Už pri pohľade na ne je možné vidieť mladých ľudí, od sediacich na lavičkách s nohami na operadlách, všadeprítomných zvonových džínsov, až po osoby sediace na plote, mužov bez tričiek niekde pod pódiom alebo ľudí váľajúcich sa kade-tade na zemi. Také boli Koncerty mladosti. „Nebol som až taký hipisák, aby som fandil Koncertom mladosti. Viem, že keď bol prvý, naši ma nepustili,“ povedal dnes už 62-ročný Milan Šajerman, ktorý mal vtedy 17 alebo 18 rokov. „Viem, že tam bola kuca-paca, lebo som to vyhodnotil a nazval to tak, že tam bola zberba celého Slovenska… to boli, veľmi sa podobali súčasným houmlesákom.“
Škatuľa (ne)zmizla
Podujatie zorganizovala dvojica Pavol Boriš a Ladislav „Agnes“ Snopko inšpirovaná festivalom Koncert mladí a míru v brnianskom Velodrome, ku ktorým sa pridali ďalší vrátane autora plagátov Olivera Solgu. „Oni boli taká partia,“ pomenoval organizačný kolektív Koncertov mladosti syn Olivera Solgu Adam. Konali sa však len dva ročníky – v júli 1976 a 1977. Názov vznikol úplne spontánne. „Niekto došiel a povedal, že nazvime to Koncert mladosti,“ so smejúcim sa hlasom priblížil Oliver Solga. Z interpretov, ktorí na festivale vystúpili, sú asi najznámejšími menami Collegium Musicum, Modus, Jaro Filip, Jaroslav Hutka a frontman Etc… Vladimír Mišík. Plagáty ma potom ďalej informujú, že vstupenka na festival stála vždy 25 československých korún a podľa vyjadrenia Olivera Solgu celková tržba činila 500 000 Kčs, ktoré sa však na nejaký čas stratili. „Boli uložené v škatuli od topánok,“ dodal. So smiechom následne spomínal, ako po stratenej škatuli pátrali. Nakoniec sa ich podarilo nájsť, citujúc výpoveď Pavla Boriša z knihy Pezinok – bigbeatown (2001) „pri rannom upratovaní medzi lavicami“.
Lacnejšia alternatíva
Čo sa týka plagátov, výroba z finančného hľadiska vyšla lacnejšie vďaka šikovnosti ich autora. „Používali sa zinkové platne, do ktorých sa vsádzali drevené štočky, kam sa naniesla tlačiarenská čerň a poškrabali sa slonovou kosťou,“ opísal bežnú tlač 70. rokov Oliver Solga. „Bolo to ale drahé.“ Namiesto toho plagáty vytvoril alternatívne z PVC, ktorého kúsky natrel potrebnými farbami a otlačil ho na papiere. Ako sám povedal, nešlo o dobrý spôsob z hľadiska trvácnosti. Ale keďže náklad bol len 50 kusov, nevadilo to.
Trojka dostala stopku
Tretí ročník, naplánovaný na leto 1978, bol zamietnutý pre kontroverziu jeho predchodcov. Najmä roku predtým, keď sa „máničky“ údajne takmer vymkli kontrole a museli ich upokojiť premietaním filmu Yellow Submarine od The Beatles. Napriek zákazu Koncertu mladosti 1978 sa v tomto roku niečo zorganizovalo – večerná akcia, ktorej sa zúčastnil aj už spomínaný Mišík so svojou formáciou Etc… „Prišlo málo ľudí. Mali sme zakázanú propagáciu,“ priblížil Solga. Program sledovali príslušníci VB. O 22. hodine nečakane prišiel na pódium súdruh z KSČ a návštevníkov informoval o rušení nočného pokoja a vyzval ich, aby sa rozišli.
Zabudnutý festival?
Skôr nie ako áno. Ešte na konci socializmu sa konali dva ročníky jeho „napodobeniny“ – Hudobného festivalu mladých. Aj tento festival využil grafické zručnosti Olivera Solgu. Potom v rokoch 2006 a 2016 boli usporiadané dve spomienkové akcie pri príležitosti okrúhleho výročia prvého Koncertu mladosti. A to ešte stále nie je všetko. Taktiež boli či už v mestskom múzeu a na námestí v Pezinku, alebo na Modranskej železnici v neďalekej Modre vystavené vybrané snímky z portfólia Jána Štrbu. Ľudia rôznych vekových kategórií tak mali možnosť hľadať svojich rodičov, známych, priateľov alebo dokonca samých seba.
Socialistický klub rebelov
Ako a kde sa zrodil nápad vymyslieť taký festival, akým bol Koncert mladosti, a ešte k tomu v ére normalizácie? Odpoveďou je vraj víno a Atlas klub – miesto, ktoré by ste dnes na mape alebo v Pezinku hľadali márne. Tento mládežnícky klub vytvorený v roku 1973 ako nástupca Klubu mladých Socialistického zväzu mládeže sa nachádzal v budove na, tiež už zaniknutom, mestskom kúpalisku v Pezinku. Klub bol inštitúciou, ktorá slúžila nielen ako koncertná hala, výstavisko umeleckých diel, ale aj ako skúšobňa, miesto konania krúžkov a každoročného karnevalu. Ako povedal ilustrátor plagátov Oliver Solga, klub získali po predchádzajúcej generácii ľudí zo SZM a svoje diela tu vystavovali aj viacerí vtedy zakázaní umelci. „Na stenu vzadu sme natiahli alobal,“ povedal o úpravách haly, do ktorej sa podľa jeho slov zmestilo asi tak päťdesiat osôb. Okrem iného bolo potrebné spraviť aj WC pre návštevníkov. „Fotili sa skôr koncerty,“ pokračoval Oliver Solga s tým, že v tom čase nikomu nenapadlo nafotiť interiér Atlas klubu. Tiež sa dozvedám, že prvé koncerty v klube sa konali už v roku 1975 a na výstavy umenia sa tiež používali priestory rodného domu Jána Kupeckého. „Bolo tam ale málo miesta, tak sme niektoré organizovali aj v zámku, kde potom nahrával Opus,“ priblížil Oliver Solga.
(Ne)známy Meky
Jedna z príhod dlhoročnej obyvateľky mesta Pezinok a zároveň kamarátky mojej starej mamy, Dariny Čermákovej (rod. Čukanovej), sa odohrávala práve v Atlas klube. Niekedy počas jeho fungovania v 70. rokoch tu pripravovali rodinnú akciu. Kým boli v jeho priestoroch, pristavil sa pri nej neznámy mladík a ponúkal jej svoje hudobnícke služby ako iní začínajúci hudobníci v tom čase a na tomto mieste. Na oslave vtedy nepotrebovali žiadneho hudobníka, a tak jeho ponuku odmietla. Tým mladým mužom bol pesničkár Miroslav „Meky“ Žbirka, ktorý na prvom ročníku festivalu Koncert mladosti v roku 1976 vystúpil ako člen hudobnej skupiny Modus, do ktorej sa v rovnakom roku po troch rokoch vrátil. Človek by si dnes položil otázku: „Ako ho nemohla spoznať?“ Ako aj dnešné nové tváre v hudobnom priemysle, aj jeho muzikantská kariéra sa vtedy stále len rozbiehala a prvú slávu zožal až po návrate do kapely Modus v rokoch konania Koncertov mladosti.
„Szmácke“ osemdesiatky
Atlas klub spolu s kúpaliskom fungoval aj v nasledujúcich 80. rokoch. „Ja som do SZM vliezol až keď som mal nejakých 17 rokov… potom dva roky škola, potom som išiel na dva roky na vojenčinu. A potom, po nej, ten chalan, čo bol predseda, išiel na… mestský úrad,“ vyjadril sa Vladimír „Vlado“ Raždík, posledný predseda Atlas klubu.
Tým predchodcom bol Pepo Šimurda. A keďže nemal o pozíciu predsedu nikto záujem, „po dlhom prehováraní“ sa toho chopil Raždík. „My sme nejaké politické aktivity nevyvíjali, proste normálne sme fungovali. Robili sme akoby diskotéky, tam sa zarobili prachy.“ Mladí sa zväčša nestávali členmi zväzu z ‚politického presvedčenia‘, že ‚chcem byť zväzák a budovať socializmus‘, keďže o tom nič nevedeli. Niečoho socialistického sa však museli ako kolektív zúčastniť. „Na Prvého mája sme vyšli pred tú tribúnu, akože SZM nás prečítali: ‚SZM zdraví Prvý máj!‘ a dovi-dopo.“ Toto pódium sa nachádzalo pred vtedajším hotelom Grand pri Leningradskom (dnešnom Radničnom) námestí. O klub sa tiež bolo treba starať. „Raz za čas sme sa zlezli, spravila sa brigáda,“ povedal Vlado Raždík. Keďže chýbala šatňa pre diskotéky a bundy sa strácali, svojpomocne si nejakú vyrobili. „Sa zvaril taký veľký vešiak.“ Milan Šajerman, jeden z pravidelných návštevníkov tohto klubu v 80. rokoch minulého storočia, si veľmi dobre spomína na tie stiesnené priestory. Podľa jeho slov, Atlasu patril „spodok“ juhozápadnej časti budovy kúpaliska. „Nad Atlas klubom boli šatne,“ dodal Šajerman. Tie ale patrili kúpalisku. Do klubu sa vchádzalo najprv prvými dverami, po ľavici sa nachádzali toalety, po pravici široké dvere do baru s posedením „pod stĺpmi“ a malým tanečným parketom. „Bolo to úzke a dlhé.“
Šport a hudba
„Atlas klub mal hokej[bal]ové mužstvo,“ priblížil ďalšiu z činností klubu Vlado Raždík. Na základe jeho výpovede Miroslav „Miro“ Tyko, prípadne aj zvyšok Atlasu, to „mal pod palcom“ a staral sa aj o súvisiace nástenky. „Hrávalo sa tam, Za hradbami. Tam zas… vieš, v sobotu hurhaj, tí ludé na nervy z toho. Niekto ani netuší, tam na Muškáte sa hrávalo a hentam [pri SOŠ PZ] sa to vybudovalo až hodne neskôr.“ Mužstvo pokračovalo aj po nežnej revolúcii so svojím pôvodným názvom „Atlas“ a získalo titul majstra pezinskej hokejbalovej ligy. To ale nebolo všetko. „Robili sa v sobotu diskotéky,“ pokračoval Raždík. „Na tej budove, ktorá neexistuje, bola taká tabuľa… proste nástenná vitrína, tak jak niekedy program Kino Zora.“ Tu sa informovalo o diskotékach a kto bude DJ v daný deň. „Diskdžokej to bol, dnes už nebohý, Laco Gavorník, z Modry, tam bol taký ozaj najlepší, no Milan Ides bol diskdžokej, potom Dušan Dobrovoda a potom ešte […] Obrtlík tuším, ale krstné meno neviem…a ešte aj, tuším oný… Braun bolo priezvisko,“ dodal.
Pepsi áno, Coca-Cola nie
Každý piatok a nedeľu chodieval Milan Šajerman s 20 korunami do zámockej vinárne na vyprážaný syr a Pepsi Colu s dvomi decilitrami červeného vína. Všetko ho to stálo 12 korún. „Potom sme skončili v Atlas klube, tam vstupné stálo dve koruny… a hovorím, začínalo to o ôsmej, končilo to o desiatej, jedenástej. Ako kedy. Potom nás vyháňali policajti, a to bola katastrofa,“ pokračoval Šajerman. „Bolo to tam vždycky plné, lebo… diskotéky sa nerobili nikde a do Bratislavy nikto chodiť nebude.“ Ako aj v zámku, aj tu mladí pili víno, Pepsi Colu a tiež Mirindu. Vtedy Coca-Cola vraj nebola v našej krajine nikde dostupná.
Tekutý Sibír v betóne
Uvádzané mestské kúpalisko v Pezinku malo však oveľa dlhšiu históriu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Podľa dostupných informácií sa prvá písomná zmienka o letnom kúpeli na tomto mieste datuje do roku 1924. Priestory boli v prevádzke od 15. mája 1925 a na letné kúpalisko sa kúpeľ začal meniť až 24 rokov po otvorení, keď budovu kúpeľa nahradila nová pavlačová. Na terase budovy vedľa Atlas klubu sa nachádzala podlaha zo smoly. „Jak malí sme tade behávali a potom, že tam taký ujko čistil deckám nohy s benzínom… to som ale nezažil,“ povedal Vlado Raždík. Podľa opisu Milana Šajermana sa tu nachádzal veľký bazén s malým detským. „Kol-dokola bola hentaká plytká voda. Tá bola teplučká,“ opísal pásy vody okolo hlavného z nich Vlado Raždík. Čerstvo napustené betónové bazény kúpaliska boli vraj veľmi studené. Napriek tomuto teplotnému šoku sa tu dnešní strední aj starší dospelí naučili plávať a potápať. „Keď som bol prvák, som sa tu topil,“ zaspomínal na svoj nepríjemný zážitok z malého bazéna Milan Šajerman. Trafila ho „žabka“, konkrétne šľapka Milana Cibulku, otca tenistky Dominiky Cibulkovej, priamo do úst. Kúpalisko však slúžilo aj na iné účely. „Na tom kúpalisku boli výstavy zajacov, sliepok, neviem či aj holubov,“ priblížil pre toto miesto netradičnú akciu Vlado Raždík. Podľa jeho slov boli klietky so zvieratami rozložené po betónových kockách na „pľaci“ pri budove.
Režim padol, Atlas tiež
Obdobie po nežnej revolúcii však týmto stavbám prinieslo postupný koniec. „Proste to vyšumelo do stratena,“ povedal Vlado Raždík. Pokračoval s tým, že každý člen organizácie išiel svojou cestou. „Ak si dobre pamätám, asi sme odovzdali, pravdepodobne, kľúče na úrad. Lebo mesto dovtedy platilo elektriku, vodu, plyn.“ Medzi obyvateľmi Pezinka sa hovorí, že bol spočiatku problém s bazénmi, ktorý sa majiteľom neoplatilo opraviť, a tak bolo kúpalisko zatvorené a začalo chátrať. „Keby sme mali dnešné rozmýšľanie…,“ zamyslel sa Oliver Solga. Podľa dostupných informácií sa neskôr dostalo do vlastníctva súkromníka, ktorý ale predčasne zomrel, a tak ho vrátili zase mestu. V roku 1996 sa vlastníkom kúpaliska stal štát, ktorý areál doslova zrovnal so zemou a odštartoval výstavbu novej budovy, údajne okresného úradu, ktorá však nebola dokončená a začala tiež pustnúť. Na fotografii mesta z prvých rokov nového tisícročia, ktorá je stále umiestnená na Radničnom námestí, je možné vidieť kostru tejto budovy, ale taktiež pozostatok kúpaliska – jeho budovu, kde sídlil aj spomínaný Atlas klub. Tá však zmizla z povrchu zemského niekedy medzi rokmi 2006 a 2008. Zásluhou investora sa z nedokončenej stavby medzičasom stal bytový dom, ktorý na tomto mieste stojí dodnes.
Len toalety s plotom
A čo človek vidí na mieste budovy kúpaliska dnes? Iba zaparkované autá a vysadené okrasné rastliny a dreviny s rozšírením pôvodného oplotenia. Ani kúsok muriva, či nejakú informačnú ceduľu. Pamätná tabuľa sa však nenachádza ani na amfiteátri, čo je ešte väčšia škoda a zatiaľ sa neobjavil ani žiadny návrh niečo takéto vytvoriť. „Nie, vôbec nám to nepadlo,“ reagoval na tematickú otázku dnes už bývalý dlhoročný primátor a súčasný poslanec mestského zastupiteľstva Oliver Solga. Totiž generácia, ktorá Koncerty mladosti zažila, to berie ako bežnú vec. Hoci napriek tomu ocenil tento môj nápad. A tak všetko, čo sa udialo na už neexistujúcom mestskom kúpalisku, ostalo v pamäti tých, ktorý tu trávili letné mesiace. Jediné, čo im ostáva, je to sprostredkovať okoliu, kým ešte majú tú možnosť. Okrem toho jedinými hmatateľnými spomienkami na kúpalisko sú hŕstka prezentovaných čiernobielych fotografií získaných vďaka výzve Olivera Solgu v periodiku Pezinčan, pôvodná časť plotu zo strany ulice a budova mužských a ženských toaliet. Tá bola pred nejakým časom v prevádzke, ale len počas kultúrnych podujatí v meste. Faktom však ostáva, že Pezinčania nezabudnú na studenú, ba až ľadovú vodu, betónovú šmykľavku zodierajúcu plavky, skokanský mostík a rozpálený asfalt mestského kúpaliska.
Autor: Dominik Kotes
- Rebeli s ľadovou vodou a vínom - 15. novembra 2023
