„Každým dopadom na asfalt pošliapem svoje problémy“

Jarmila Telmaníková navštevuje dve vysoké školy. Prvou je Akadémia Policajného zboru v Bratislave, druhou je externé štúdium práva na Univerzite Komenského. Popri náročnom rozvrhu si našla záľubu, kde po celom dni dokáže „vypnúť hlavu“ a prejsť na iné myšlienky. Jarmila je príkladom toho, že aj malými krokmi sa dokážu udiať veľké veci a dnes je z nej žena behajúca polmaratóny. Porozprávala nám o svojej ceste, na ktorej zdolala už pár desiatok kilometrov.

Je veľa aktivít, z ktorých si môže človek vybrať. Prečo práve tento šport?

Beh je vhodnou formou cvičenia pre začiatočníkov, pretože nevyžaduje špeciálnu výbavu a je možné ho robiť takmer kdekoľvek. Keď som začínala, brala som to ako aktivitu na zlepšenie svojej kondície, tiež aj ako spôsob relaxovať a uvoľniť sa. Bavilo ma to stále viac. Postupne som zvyšovala náročnosť podľa svojich možností.

Ako dlho už beháte? Prvé pokusy boli na základnej škole, spomínam si na ôsmy ročník. Ak to zrátam, je to už osem rokov.

Je to náročný šport? Čo sa týka prípravy, potrebného príslušenstva, vybavenia ?

Vybrala som si ho aj preto, že nepotrebujete k nemu skoro nič. Stačia dobré tenisky a je postarané. S odstupom času si uvedomujem, že sa dá investovať do rôznych vecí, od pomôcok, oblečenia, až po kvalitnú obuv. Považujem sa stále za bežca – amatéra, takže drahé príslušenstvo nevyhľadávam. Ak by som mala povedať, do čoho najdrahšieho som investovala, tak to boli tenisky.

Kde vznikla myšlienka vyskúšať prvú súťaž?

Pred pár rokmi som pravidelne chodila do posilňovne. Zoznámila som sa tam so super trénerom, ktorý vedel, že necvičím len s ním, ale že chodievam aj behať. Pýtal sa ma na vzdialenosti, tempo, čas za koľko minút odbehnem kilometer. Paradoxne, až pri tejto otázke som sa nad tým zamyslela, dovtedy som tomuto počítaniu nevenovala pozornosť. Z našich rozhovorov sme usúdili, že ak zvládnem denne 5 až 7 kilometrov, tak si postupne trúfnem aj dlhšie trasy. Navrhol, či by som nechcela skúsiť maratón. Pousmiala som sa nad tým, mávla rukou, ale niekde v podvedomí som si to predstavovala. S touto myšlienkou som sa zverila svojmu strýkovi, ktorý mi po pol roku od nášho rozhovoru kúpil vstupenku na môj prvý polmaratón.

Koľko súťaží/maratónov máte zatiaľ za sebou?

Odbehla som tri polmaratóny, každý z nich mal 21 kilometrov. Na maratón si zatiaľ netrúfam. Nie som profesionálka a pri množstve povinnosti popri štúdiu nemám čas naň trénovať. No nikdy nehovor nikdy a možno sa ocitnem v nejakom bode svojho života, keď tých 42 kilometrov zvládnem ľavou zadnou.

Minulý víkend ste absolvovali polmaratón, aké máte z toho pocity?

Devätnásty ročník ČSOB Bratislava Marathon bol úžasný. Ja som si pripísala na svoje konto ďalší polmaratón do zbierky. Mám z tohto dňa krásne spomienky. Na dráhe sme mali kompletnú starostlivosť. Síce to bolo veľmi náročné a mala som veľa kríz, počas cesty som sa modlila a s Božou pomocou som to zvládla. Bežci okolo mňa, či ľudia, ktorí povzbudzovali mi dodali silu a odvahu, aby som prišla úspešne do cieľa.

Pripravujete sa teraz na nejakú ďalšiu výzvu?

O pár dní ma čakajú štátnice – to je obrovská výzva, ale, samozrejme, že ma to neodradí od športu. Veľmi by som chcela opäť raz zdolať RedBull 400 na Štrbskom plese (ide o najťažší 400- metrový beh do strmého kopca)  aj tohto roku, ale nad polmaratónom zatiaľ nerozmýšľam.

Veľa ľudí to s behom vzdá už na začiatku, tvrdia, že ich pichá v boku, bolia ich nohy, nestačia s dychom a pod. Máte pre nich nejakú radu/ odporúčanie ako začať a čo zmeniť?

Motivácia, s ktorou prichádzate, je veľmi dôležitá. Pomôže vám prekonať počiatočné stavy, keď nevládzete, neviete sa správne nakopnúť alebo sa vám jednoducho nechce začať. Ak viete, prečo to robíte, dokážete neskutočné veci. Pamätám si na svoje začiatky, keď som po dvoch kilometroch zvracala a nevládala som. Neskôr som si uvedomila, že nie je dôležitá rýchlosť a netreba prepáliť tempo hneď na začiatku. To ma naučilo veľkej vytrvalosti. Prepájala som beh s chôdzou, postupne som intervaly chôdze znižovala a behu zvyšovala. Tento účinný spôsob by som odporučila všetkým začiatočníkom, aj tým, ktorí tvrdia, že nevládzu.

Akú taktiku teda treba zvoliť na dosiahnutie pozitívneho výsledku?

Treba si dať cieľ, že chcete odbehnúť napríklad päť kilometrov. Začnite zľahka, nie najrýchlejším tempom, akým to dokážete. Vtedy nepocítite bolesť alebo pichanie v boku už na začiatku. Keď nebudete vládať, zmeňte to na chôdzu/ rýchlo chôdzu. Pravidelné dýchanie je pri behu veľmi dôležité. Určite to nevzdajte, vytrvajte. Ak nebudete myslieť na to, ako ďaleko je cieľ, vtedy vám aj tých päť kilometrov príde ako jeden.

Určite sú dni, keď sa vám nechce, nemáte dobrý deň a podobne. Ako sa vtedy motivujete?

Mám rada takéto dni, beriem ich ako malú výzvu v prekonávaní samej seba. Po behu sa mi  uvoľnia endorfíny, predstavujem si, ako doslova pošliapem každým dopadom na asfalt problémy, ktoré ma trápia. V konečnom dôsledku som po výkone pozitívnejšia, behom smútok zväčša zaženiem. Ak hovoríme o motivácii, aj ja ju niekedy strácam. Hlavne keď som nielen psychicky, ale fyzicky unavená. Preto sa snažím stále prihlásiť na nejakú súťaž (polmaratón, RedBull…). Súťaže nepovažujem za niečo, čo musím vyhrať. Po ôsmich rokoch sú pre mňa motiváciou neprestávať. Atmosféra na takýchto športových podujatiach je na nezaplatenie, a veľakrát ma „malý športový výkon“ iniciuje k pekným, či už študijným alebo iným výsledkom.

Je niečo, čo by ste dodali na záver ?

Veľmi si vážim každého športovca. Nie je podstatné tempo, vzdialenosť, váha, ktorú dokážeme zdvíhať v posilňovni. Podstatné je to, že niečo robíme pre svoje zdravie ako fyzické, tak aj mentálne.

Text: Patrícia Greifová

Foto: Jarmila Telmaníková