Patrícia Greifová

Mesto, kde sa história, umenie a duchovný život spájajú do jedinečnej mozaiky.

Trnava. Mesto, kde dominujú veže chrámov a história sa dotýka každej ulice. Prečo práve ona získala vznešenú prezývku „Malý Rím“? Odpoveď sa skrýva v jej stredovekej a barokovej minulosti, keď sa stala duchovným centrom Uhorska. Sídlo ostrihomských arcibiskupov a neskôr Trnavská univerzita premenili toto miesto na skutočnú cirkevnú metropolu.

Príliv peňazí a vplyvu zo šľachtických rodov sem prilákal najlepších umelcov z celej Európy. Talianski majstri preniesli do Trnavy štýl veľkých rímskych bazilík, bohaté štuky, impozantné oltáre a monumentálna výzdoba vniesli do mesta atmosféru, akú zažijete len v Ríme. Táto koncentrácia sakrálnych pamiatok urobila z Trnavy miesto, kde každý kostol rozpráva vlastný príbeh.

V nasledujúcich riadkoch objavíte príbehy štyroch kľúčových svedkov jej histórie: Baziliky sv. Mikuláša, Kostola sv. Heleny, Katedrály sv. Jána Krstiteľa a Kostola sv. Jakuba. Miesta, kde sa písali dejiny a každý kameň nesie tajomstvo, ktoré by pokojne mohlo zdobiť filmové plátno. Trnava tak nie je len krásne mesto. Je to otvorená kniha, ktorá čaká na svojich čitateľov.

Bazilika sv. Mikuláša

Keď sa postavíte pred Baziliku svätého Mikuláša, hneď si všimnete jej dve mohutné veže. Tento kostol, známy aj ako Dóm alebo Hrubý kostol, stojí na najvyššom bode Trnavy a dominuje celému mestu. Je postavený z tehál, čo bolo praktické, pretože v Trnave bola tehelňa a materiál bol ľahko dostupný. V jeho predsieni sa zachovali pôvodné nástenné gotické maľby. Tie novšie v hlavnej lodi, centrálnej časti kostola, pochádzajú z 20. storočia. Nad hlavným oltárom sú vitráže s rôznymi motívmi. V jednej z bočných lodí stojí najstarší oltár Všetkých svätých. Bazilika spája rôzne historické obdobia a svojou mohutnosťou a polohou je tichým svedkom dejín Trnavy, ktoré prežila aj cez vojny, mor či požiare.

Románsky karner

Na mieste dnešného chrámu stál už v 11. storočí kostol, okolo ktorého sa kedysi rozprestieral cintorín. Po dlhom období pochovávania sa jeho kapacita zaplnila. Aby ho mohli naďalej využívať, vybrali ľudské pozostatky a sústredili ich do jedného symbolického hrobu. Karner, malá stavba pri kostole slúžiaca ako kostnica, zhromažďoval pozostatky mnohých generácií Trnavčanov. Stavba ukrytá pod južnou stranou dnešnej baziliky, má takmer tisíc rokov a patrí k najvýznamnejším archeologickým objavom mesta. Nie je jasné, prečo zanikol, isté však je, že prestal existovať ešte pred postavením gotického chrámu. Keď v 14. storočí kopali jeho základy, stavitelia náhodne narazili na murivo karnera a museli mierne upraviť trasu základov. V rámci archeologických výskumov objavili veľké množstvo kostí z 12. a 13. storočia.

„Chrám sv. Mikuláša má niekoľko bočných kaplniek, kde sú umiestnené epitafy – náhrobné kamene s nápismi. Spomedzi nich pútajú pozornosť najmä tri. Prvým je náhrobný kameň ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý v Trnave založil prvý kňazský seminár v Uhorsku. Druhým významným epitafom je pamätník arcibiskupa a kardinála Františka Forgáča, ten významne vstúpil do dejín cirkvi a mesta. Práve on priniesol v roku 1585 obraz Panny Márie zo štúdia v Ríme do Trnavy – predlohu pre milostivý obraz, ktorý v roku 1708 slzil. Forgáč pôsobil ako ostrihomský arcibiskup so sídlom v Trnave v rokoch 1607 – 1615. Tretí epitaf patrí rytierovi Jurajovi Drugetovi, jedinému laikovi spomedzi troch spomínaných. Bol konvertitom z protestantizmu, bojovníkom za rekatolizáciu a zároveň švagrom Alžbety Bátoryovej,“ prezrádza archivár Trnavskej arcidiecézy, Stanislav Žlnay.

Klenot plný zázrakov

Kaplnka Panny Márie Trnavskej je tichá len navonok, no jej vnútro nesie stopy bohatých dejín. Uprostred stĺpového oltára sa nachádza milostivý obraz Panny Márie Trnavskej. V polovici 17.storočia Uhorsko ohrozovali Turci s cieľom dobyť kresťanskú Európu. Obraz, považovaný miestnymi za zázračný, sa spája hneď s niekoľkými udalosťami. „Panna Mária ochránila mesto pred Turkami, padla hustá hmla a mesto nenašli. V roku 1663 obraz začal slziť krvavé slzy. V roku 1708 zasiahlo mesto mor. Zomieralo veľa ľudí a nedarilo sa to nijako zastaviť. Vtedy sa predstavitelia radnice a obyvatelia modlili k Panne Márií a mor prestal,“ dodáva Stanislav Žlnay.

Veľkorysý mecenáš Trnavy

Kostol dnes stojí s dvoma mohutnými vežami, hoci pôvodne mal iba jednu. Druhá získala súčasnú podobu až po požiari v roku 1676, keď bola severná veža zvýšená na úroveň južnej. Na oboch vrcholoch sú kovoví kohúti – symbol mestského kapitána Pavla Holého, ktorý ich mal vo svojom erbe. Ten patril k najvýznamnejším osobnostiam neskorostredovekej Trnavy a venoval sa aj požičiavaniu peňazí. Jeho kamenný erb z roku 1498, umiestnený v exteriéri Kostola sv. Mikuláša, je dnes jediným hmatateľným svedkom jeho donátorskej činnosti. Predpokladá sa, že podporil najmä prestavbu už zaniknutej cintorínskej kaplnky sv. Michala, ktorú v tom období upravili z karnera na kostol určený pre slovenskú komunitu v meste. Holý bol s veľkou pravdepodobnosťou jedným z hlavných donátorov tejto prestavby.

Malé – veľké detaily

Niektoré zaujímavosti chrámu si všimnete až pri pozornom pohľade. „Jeden malý detail, ktorý si určite všimne každý návštevník chrámu. Na chóre sú umiestnené hodiny, ale už desaťročia stoja. Desiatky rokov fungovali a presne tikali, ale keď sa prešlo z ručného zvonenia na zvonoch na elektrické, bol prerušený mechanizmus hodín, ktoré boli prepojené zo zvonmi a odvtedy stoja,“ opisuje Stanislav Žlnay.

Okrem stojacich hodín púta v chráme pozornosť aj hudobná výbava. V Bazilike svätého Mikuláša sú dva organy, ktoré spolu vytvárajú nezameniteľnú atmosféru kostola. Menší z nich, umiestnený medzi svätyňou a hlavnou loďou, je najstarším v meste. Na chóre dominuje veľký Riegerov organ, inštalovaný na začiatku 20. storočia, na ktorom dlhé roky hrával uznávaný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský. Skladateľ pritom nebol len hudobníkom – spája sa aj s malým milostným trojuholníkom medzi ním, jeho budúcou manželkou Idou Kossaczkou a Milanom Rastislavom Štefánikom. Ida sa musela rozhodnúť medzi oboma mužmi, a napokon sa stala manželkou Schneidera-Trnavského až po Štefánikovej tragickej smrti v roku 1919.

V roku 2008 dostal chrám titul basilica minor a stal sa oficiálnym mariánskym pútnickým miestom. Dnes sem neprichádzajú len veriaci, ale aj ľudia, ktorí chcú cítiť atmosféru miesta, kde sa prelína história s posvätnom a každý kameň nesie svoj príbeh. „Chodievam sem už roky a vždy, keď vstúpim, cítim pokoj a silu tohto miesta,“ hovorí staršia žena, ktorá nás zastihla pri fotení baziliky.

Kostol sv. Heleny

Ide o nenápadnú, no mimoriadne pôsobivú pamiatku, ktorá kedysi stála v srdci stredovekého špitálskeho areálu – teda miesta, kde sa starali o chorých, pocestných aj chudobných. Vznikol v 14. storočí ako gotická stavba, no po požiari, ktorý zachvátil kostol v 16. storočí, ho neskôr obnovili do barokového štýlu. Dnes nesie prvky oboch období. Z gotiky si uchoval najmä krásnu krížovú klenbu a štíhlu vežičku, barok zase do interiéru priniesol kaplnky a výzdobu. Medzi najzaujímavejšie patrí oltár Muža bolesti z okolo roku 1700 či obraz Panny Márie Loretánskej. Kostol tak dodnes pôsobí pokojne a útulne. presne tak, ako by ste čakali od miesta, ktoré bolo kedysi oporou pre tých, čo to najviac potrebovali.

Kostol sv. Jakuba

Ak by ste hľadali v Trnave miesto, kde sa dejiny miešajú v jednej jedinej stavbe ako vrstvy starého pergamenu, našli by ste ho pri západnej mestskej bráne. Práve tam sa františkáni usadili už v roku 1239. V opustenom sakrálnom objekte, ktorý kedysi patril benediktínom.

Kostol má za sebou tri architektonické životy – predgotický, gotický a napokon barokový, v ktorého šate ho poznáme dnes. A už tu je prvá zvláštnosť: chrám je obrátený „opačne“. Presbytérium, teda časť kostola s hlavným oltárom, smeruje netypicky na západ, čo je zaujímavé najmä preto, lebo väčšina starších kostolov má oltár otočený na východ, k symbolickému „východu svetla“.

Po veľkej obnove kostola, ktorú si vyžiadali škody spôsobené požiarom v 17. storočí, bol v septembri 1714 oficiálne posvätený a pripravený na bohoslužby. Podoba, akú dnes obdivujeme, však vznikla ešte o čosi neskôr, najmä zásluhou kardinála Petra Pázmaňa. Bol hlavným mecenášom veľkej prestavby v rokoch 1633 – 1640. Miestni hovoria: „Pázmaň z neho spravil kostol, aký poznáme dnes.“ A nie je to preháňanie.

Kostol však nie je výnimočný len architektúrou. Patril k najväčším františkánskym kláštorom v celom Uhorsku. Konali sa tu celouhorské kapituly rádu, prebýval tu pápežský legát, vyslanec pápeža, kardinál Gentilis, no a dokonca tu rokovali králi. V roku 1327 sa tu stretol uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou s českým kráľom Jánom Luxemburgským, aby riešili obranné a obchodné dohody.

Umenie nad i pod zemou

Františkánsky kostol má najviac oltárov zo všetkých trnavských chrámov. Je ich presne štrnásť. Väčšina z nich pochádza z 18. storočia. Najdominantnejší je hlavný oltár so sv. Jakubom, ktorý v roku 1794 namaľoval Jozef Zanussi, rodák zo Salzburgu, no významný majster pôsobiaci v Trnave. Mimoriadne pôsobivá je aj kaplnka sv. Antona z roku 1698 a stredoveká sakristia s ranobarokovou klenbou.

Pod chrámovou loďou sa rozprestiera rozsiahla krypta. Ležia v nej nielen členovia rádu či ich mecenáši, ale aj významné trnavské osobnosti. Medzi nimi aj telo grófky Zuzany Forgáčovej. Krypty sú sprístupnené len raz v roku, a to týždeň po Sviatku všetkých svätých. Pre mnohých Trnavčanov je to tradícia, ktorá dáva mestu veľmi osobitnú duchovnú hĺbku.

Katedrála sv. Jána Krstiteľa

Keď človek zabočí zo širšej ulice do areálu bývalej Trnavskej univerzity, zrazu sa pred ním vynorí monumentálna baroková kulisa – dvojvežová Katedrála sv. Jána Krstiteľa. Jedna stavba a pod ňou hneď niekoľko vrstiev príbehov: jezuiti a ich študenti, mocní Esterháziovci, zamknutá krypta s rakvami šľachticov a rehoľníkov, aj pápež, kvôli ktorému museli pamiatkari povoliť toaletu priamo v sakristii. Kostol, ktorý dnes vnímame ako katedrálu Trnavskej arcidiecézy, bol pritom pôvodne predovšetkým univerzitným chrámom – kostolom učenosti, politiky a vplyvu.

Pázmaňov „trnavský sen“

Dejiny chrámu sa začínajú druhým príchodom jezuitov do Trnavy v 17. storočí. Ostrihomský arcibiskup František Forgáč im našiel sídlo v budovách schátraného dominikánskeho kláštora a pri ňom stojaceho Kostola sv. Jána Krstiteľa. Stav bol taký zlý, že v lodi starého kostola sa už zrútila klenba. Bolo jasné, že ak tu majú jezuiti rozvíjať školu a duchovnú činnosť, treba začať prakticky od nuly.

Po adaptácii kláštora tu 1. augusta 1616 nový ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň slávnostne otvoril jezuitské kolégium. Práve jeho meno je kľúčom k univerzitnému charakteru kostola. Pázmaň, významný teológ a neskôr kardinál, urobil z Trnavy centrum uhorského katolicizmu aj vzdelanosti. V roku 1635 založil Trnavskú univerzitu a práve jezuitský kostol mal byť jej „srdcom“, univerzitným chrámom. V čase vzniku školy však nový objekt ešte nebol dokončený.

Jezuiti vychovávali elitu Uhorska, budúcich kňazov, právnikov, politikov. Študenti denne prechádzali z prednáškových siení do kostola, kde sa formoval ich duchovný život. Bohoslužby, akademické slávnosti, to všetko sa viazalo na tento priestor. Aj preto sa dodnes pri katedrále používa pomenovanie „univerzitný kostol“. Nie je to len čestný titul, ale pripomienka, že od začiatku stál v tesnom objatí s univerzitou a jezuitskou výchovno-vzdelávacou tradíciou.

Mecenáši barokovej stavby

„Plány na zhotovenie nového chrámu mali jezuiti pomerne rýchlo, no narážali na starý problém – peniaze. Rektor vyhlásil zbierku, no podarilo sa získať len približne 500 zlatých čo predstavovalo veľmi malú sumu v porovnaní s tým, čo si vyžadovala baroková stavba takých rozmerov. Bolo jasné, že bez silného donátora z vyššej šľachty to nepôjde,“ opisuje historička Henrieta Žažová.

Týmto donátorom bol Mikuláš Esterházi, krajinský palatín a jedna z najvplyvnejších osobností Uhorska. Práve vďaka jeho finančnej podpore a politickému vplyvu mohli v roku 1629 asanovať – zbúrať starý kostol a úpraviť staveniska na miesto pre novú stavbu. Na hlavnom priečelí chrámu dodnes vidno jeho erb a latinský nápis, ktorý potvrdzuje, že chrám sv. Jána Krstiteľa vznikol zásluhou grófa Mikuláša Esterháziho.

Za svoju štedrosť získali Esterháziovci výsadu, ktorá ich spojila s kostolom na stáročia – právo pochovávať svojich členov v krypte pod svätyňou až do štvrtej generácie. „Celkovo sa nevie, koľko ľudí tu leží. Podzemné priestory majú niekoľko chodieb a väčšia časť siaha až pod Vojenský archív (majetok MO SR). Približne pred dvadsiatimi rokmi kryptu upravili pri pochovávaní prvého z jezuitských biskupov – zhotovili nové sarkofágy, teda kamenné alebo drevené rakvy určené na ukladanie tiel, a upravili terén. Rodine Esterházy vyhotovili nový sarkofág. V kostolných kryptách pochovávali len cirkevných hodnostárov alebo významné osobnosti cirkevného života,“ vysvetľuje zaujímavosti Stanislav Žlnay.

Malé kostoly v kostole

Keď vojdete do lode katedrály a pozriete sa po stranách, uvidíte rad bočných kaplniek, otvárajúcich sa do priestoru chrámu. Každá je ako malý samostatný kostol, s vlastným oltárom, sochami, maľbami, vlastným patrónom. Prečo ich je toľko?  

„Tieto bočné priestory chrámu mali svoj účel. Pred II. vatikánskym koncilom kňazi nekoncelebrovali, teda neslúžili svätú omšu spoločne, ale každý samostatne. V týchto kaplnkách sa bohoslužby konali individuálne a často sa mohlo stať, že naraz sa odohrávali až tri. Bočné časti stavali aj kvôli lepšiemu využitiu priestoru a stabilite stavby. Každá je zasvätená inému svätému – zámerne, pretože veľa ľudí kedysi nevedelo čítať. Podľa obrazov a malieb sa tak mohli dozvedieť o živote a význame týchto svätých,“ vysvetľuje archivár Stanislav Žlnay. Kostol tak bol jednou veľkou obrazovou knižnicou pre tých, ktorí nemali prístup k žiadnym knihám.

Hlavný oltár a krst v Jordáne

Uprostred chrámu púta pozornosť hlavný ranobarokový skvost z rokov 1637 – 1640. Ide o drevenú konštrukciu vysokú viac ako dvadsať metrov, bohato vyrezávanú, pozlátenú a farebne zdobenú. Na vytvorení oltára sa podieľali majstri z Viedne aj z Trnavy a dodnes patrí medzi najpôsobivejšie barokové diela na Slovensku.

V hornej časti tejto stavby je obraz, ktorý návštevníci najčastejšie spomínajú – krst Ježiša Krista v rieke Jordán. Ježiš stojí vo vode, sklonený, a Ján Krstiteľ mu leje vodu na hlavu z mušle či nádoby. Nad nimi sa otvára nebo a vznáša sa holubica, symbol Ducha Svätého. Obraz zachytáva dôležitý okamih Ježišovho života, keď verejne začína svoje poslanie.

Hlavný oltár ale rozpráva príbeh sv. Jána Krstiteľa v troch obrazoch. Pod „krstom v Jordáne“ je maľba jeho narodenia, hore zase scéna návštevy Panny Márie u sv. Alžbety. Keď sa pozriete na strop, nájdete ďalšie výjavy z Jánovho života, z Herodesovho dvora, z väzenia, až po jeho násilnú smrť.

Zaujímavosťou je, že celý interiér – štuky, maľby, plastiky – formovali najmä talianski majstri, ktorí priniesli do Trnavy atmosféru veľkých rímskych chrámov. Aj vďaka nim si mesto vyslúžilo prezývku „malý Rím“. Stačilo vojsť do univerzitného kostola a človek sa ocitol v prostredí, ktoré svojím výtvarným jazykom konkurovalo centrám Talianska.

Malý Rím s toaletou pre pápeža

Príbeh kostola pokračoval aj po zrušení jezuitského rádu v roku 1783 – z univerzitného chrámu sa stal „invalidský“ kostol, slúžiaci vojenským vyslúžilcom, neskôr gymnaziálny kostol, po roku 1937 ho spravovali saleziáni a až po roku 1989 sa opäť naplno vrátil do rúk cirkvi. „V roku 2003 sem zavítal pápež Ján Pavol II., ktorého bronzová socha stojí pred chrámom. Z tejto návštevy pochádza aj jedna úsmevná príhoda. V sakristii vznikla toaleta na príkaz vatikánskej delegácie. Nebyť pápeža, pamiatkari by s takým zásahom do historického interiéru zrejme nikdy nesúhlasili,“ opisuje archivár Stanislav Žlnay.

Trnava dnes ponúka návštevníkom pokoj a krásu svojich kostolov, ktoré prežili stáročia. Každá stavba má svoju históriu a drobnosti, ktoré odhaľujú život ľudí, ktorí tu žili. Prechádzka mestom tak nie je len turistickou prehliadkou, ale aj stretnutím s dejinami a duchovnou atmosférou.

Jarmila Telmaníková navštevuje dve vysoké školy. Prvou je Akadémia Policajného zboru v Bratislave, druhou je externé štúdium práva na Univerzite Komenského. Popri náročnom rozvrhu si našla záľubu, kde po celom dni dokáže „vypnúť hlavu“ a prejsť na iné myšlienky. Jarmila je príkladom toho, že aj malými krokmi sa dokážu udiať veľké veci a dnes je z nej žena behajúca polmaratóny. Porozprávala nám o svojej ceste, na ktorej zdolala už pár desiatok kilometrov.

Je veľa aktivít, z ktorých si môže človek vybrať. Prečo práve tento šport?

Beh je vhodnou formou cvičenia pre začiatočníkov, pretože nevyžaduje špeciálnu výbavu a je možné ho robiť takmer kdekoľvek. Keď som začínala, brala som to ako aktivitu na zlepšenie svojej kondície, tiež aj ako spôsob relaxovať a uvoľniť sa. Bavilo ma to stále viac. Postupne som zvyšovala náročnosť podľa svojich možností.

Ako dlho už beháte? Prvé pokusy boli na základnej škole, spomínam si na ôsmy ročník. Ak to zrátam, je to už osem rokov.

Je to náročný šport? Čo sa týka prípravy, potrebného príslušenstva, vybavenia ?

Vybrala som si ho aj preto, že nepotrebujete k nemu skoro nič. Stačia dobré tenisky a je postarané. S odstupom času si uvedomujem, že sa dá investovať do rôznych vecí, od pomôcok, oblečenia, až po kvalitnú obuv. Považujem sa stále za bežca – amatéra, takže drahé príslušenstvo nevyhľadávam. Ak by som mala povedať, do čoho najdrahšieho som investovala, tak to boli tenisky.

Kde vznikla myšlienka vyskúšať prvú súťaž?

Pred pár rokmi som pravidelne chodila do posilňovne. Zoznámila som sa tam so super trénerom, ktorý vedel, že necvičím len s ním, ale že chodievam aj behať. Pýtal sa ma na vzdialenosti, tempo, čas za koľko minút odbehnem kilometer. Paradoxne, až pri tejto otázke som sa nad tým zamyslela, dovtedy som tomuto počítaniu nevenovala pozornosť. Z našich rozhovorov sme usúdili, že ak zvládnem denne 5 až 7 kilometrov, tak si postupne trúfnem aj dlhšie trasy. Navrhol, či by som nechcela skúsiť maratón. Pousmiala som sa nad tým, mávla rukou, ale niekde v podvedomí som si to predstavovala. S touto myšlienkou som sa zverila svojmu strýkovi, ktorý mi po pol roku od nášho rozhovoru kúpil vstupenku na môj prvý polmaratón.

Koľko súťaží/maratónov máte zatiaľ za sebou?

Odbehla som tri polmaratóny, každý z nich mal 21 kilometrov. Na maratón si zatiaľ netrúfam. Nie som profesionálka a pri množstve povinnosti popri štúdiu nemám čas naň trénovať. No nikdy nehovor nikdy a možno sa ocitnem v nejakom bode svojho života, keď tých 42 kilometrov zvládnem ľavou zadnou.

Minulý víkend ste absolvovali polmaratón, aké máte z toho pocity?

Devätnásty ročník ČSOB Bratislava Marathon bol úžasný. Ja som si pripísala na svoje konto ďalší polmaratón do zbierky. Mám z tohto dňa krásne spomienky. Na dráhe sme mali kompletnú starostlivosť. Síce to bolo veľmi náročné a mala som veľa kríz, počas cesty som sa modlila a s Božou pomocou som to zvládla. Bežci okolo mňa, či ľudia, ktorí povzbudzovali mi dodali silu a odvahu, aby som prišla úspešne do cieľa.

Pripravujete sa teraz na nejakú ďalšiu výzvu?

O pár dní ma čakajú štátnice – to je obrovská výzva, ale, samozrejme, že ma to neodradí od športu. Veľmi by som chcela opäť raz zdolať RedBull 400 na Štrbskom plese (ide o najťažší 400- metrový beh do strmého kopca)  aj tohto roku, ale nad polmaratónom zatiaľ nerozmýšľam.

Veľa ľudí to s behom vzdá už na začiatku, tvrdia, že ich pichá v boku, bolia ich nohy, nestačia s dychom a pod. Máte pre nich nejakú radu/ odporúčanie ako začať a čo zmeniť?

Motivácia, s ktorou prichádzate, je veľmi dôležitá. Pomôže vám prekonať počiatočné stavy, keď nevládzete, neviete sa správne nakopnúť alebo sa vám jednoducho nechce začať. Ak viete, prečo to robíte, dokážete neskutočné veci. Pamätám si na svoje začiatky, keď som po dvoch kilometroch zvracala a nevládala som. Neskôr som si uvedomila, že nie je dôležitá rýchlosť a netreba prepáliť tempo hneď na začiatku. To ma naučilo veľkej vytrvalosti. Prepájala som beh s chôdzou, postupne som intervaly chôdze znižovala a behu zvyšovala. Tento účinný spôsob by som odporučila všetkým začiatočníkom, aj tým, ktorí tvrdia, že nevládzu.

Akú taktiku teda treba zvoliť na dosiahnutie pozitívneho výsledku?

Treba si dať cieľ, že chcete odbehnúť napríklad päť kilometrov. Začnite zľahka, nie najrýchlejším tempom, akým to dokážete. Vtedy nepocítite bolesť alebo pichanie v boku už na začiatku. Keď nebudete vládať, zmeňte to na chôdzu/ rýchlo chôdzu. Pravidelné dýchanie je pri behu veľmi dôležité. Určite to nevzdajte, vytrvajte. Ak nebudete myslieť na to, ako ďaleko je cieľ, vtedy vám aj tých päť kilometrov príde ako jeden.

Určite sú dni, keď sa vám nechce, nemáte dobrý deň a podobne. Ako sa vtedy motivujete?

Mám rada takéto dni, beriem ich ako malú výzvu v prekonávaní samej seba. Po behu sa mi  uvoľnia endorfíny, predstavujem si, ako doslova pošliapem každým dopadom na asfalt problémy, ktoré ma trápia. V konečnom dôsledku som po výkone pozitívnejšia, behom smútok zväčša zaženiem. Ak hovoríme o motivácii, aj ja ju niekedy strácam. Hlavne keď som nielen psychicky, ale fyzicky unavená. Preto sa snažím stále prihlásiť na nejakú súťaž (polmaratón, RedBull…). Súťaže nepovažujem za niečo, čo musím vyhrať. Po ôsmich rokoch sú pre mňa motiváciou neprestávať. Atmosféra na takýchto športových podujatiach je na nezaplatenie, a veľakrát ma „malý športový výkon“ iniciuje k pekným, či už študijným alebo iným výsledkom.

Je niečo, čo by ste dodali na záver ?

Veľmi si vážim každého športovca. Nie je podstatné tempo, vzdialenosť, váha, ktorú dokážeme zdvíhať v posilňovni. Podstatné je to, že niečo robíme pre svoje zdravie ako fyzické, tak aj mentálne.

Text: Patrícia Greifová

Foto: Jarmila Telmaníková

Hľadanie lásky v 21.storočí je ako staviť si v rulete – nikdy neviete, či skončíte s výhrou alebo s prázdnym vreckom. Po dlhých nociach osamote sa rozhodnete skúsiť šťastie na online zoznamkách. V hlave si vytvárate predstavu, ako by mal dokonalý partner vyzerať. A ak tú predstavu nemáte vy, má ju určite vaša stará mama, ktorá je presvedčená, že potrebujete niekoho, kto vie rozprávať príbehy o zázrakoch a zároveň vám natlačí „Čo je v živote dôležité?“ do hlavy.

Takže, stiahnete si tú najnovšiu aplikáciu na zoznamky a začnete vyberať, akoby ste si vyberali nové auto – farba, výkon, a nechýba ani nevyhnutné kritérium, že musí mať abs – pre neznalcov anglickej terminológie, svaly na bruchu. No a keďže sme už pri tom obchodovaní, dajme si „Kúpiť teraz“ na tej fotke toho sympatického Maroša s výškou 186 cm a atletickou postavou.

Príde deň D, osobné stretnutie. A vy, čakajúc v nádeji na Maroša, vidíte prichádzať postavy ako zo zoznamu rozmerov na nábytku – Dlhý, Široký a Bystrozraký. Nechápavo sa pozriete, ktorý z nich je ten váš. Pán Dlhý prejde okolo, Široký nezaujme, ale Bystrozraký sa zrazu ozve a kričí, že to on je Maroš. A vy si len pre seba hovoríte: „Tak toto som objednal z nesprávneho katalógu!“

Napriek sklamaniu, s úsmevom a zdvorilosťou prijmete jeho pozvanie na čaj, aj keď viete, že z toho nič nebude. Život je ako dobrodružstvo v rámci online nakupovania – nikdy neviete, čo vás čaká za rohom, a občas dostanete viac, ako ste si objednali! Takže nezúfajte, kvalitný čínsky porcelán ešte príde, možno zatiaľ chodí len s nesprávnym kuriérom. Ale ktovie, možno si nakoniec nájdete toho pravého – toho, kto bude ako ten lacný, ale príjemný šperk zo second handu, ktorý ste si kúpili len tak pre zábavu. A kto vie, možno vás celý ten nezmysel zoznamovania nakoniec ešte aj pobaví!

Autorka: Patrícia Greifová

Foto: Patrícia Greifová

Naša anketa: Koľko eur sme ochotní minúť na vianočné darčeky? 

Vianoce sa blížia nekontrolovateľnou rýchlosťou. Nákupné centrá sa pomaly začínajú plniť ľuďmi nakupujúcimi vianočné darčeky. Je to čase, keď sa stretne celá rodina a domovy sa napĺňajú vôňou vianočných koláčov a vyzdobených stromčekov. Jednou z neodmysliteľných tradícií tohto magického obdobia je výmena darčekov. Sú symbolom našej lásky, starostlivosti a schopnosti prekvapiť tých, ktorých máme radi. Či už sú to drobnosti alebo veľkorysé gestá, každý dar vie potešiť. 

V tejto ankete sme sa pýtali náhodných šiestich respondentov, rôznych vekových kategórií. Položili sme im štyri otázky, na ktoré odpovedali vecne. Koľko eur sú ochotní minúť na vianočné darčeky, aký typ darčekov nakupujú, či majú radi prekvapenia alebo stavia na klasiku a posledná otázka smerovala k dnešnej digitálnej dobe,  teda či sledujú trendy a nakupujú podľa odporúčaní internetu. Odpovede boli rôzne. 

Erika, 28 rokov, materská dovolenka
„Myslím si, že Slováci sú schopní minút pre svojich blízkych veľa peňazí. Často je to predbiehanie sa s partnermi, kto kúpi lepší, väčší a drahší darček a vytráca sa v ich hlavách ozajstný význam Vianoc. Ja najradšej nakupujem praktické darčeky. Namiesto konkrétneho kúsku oblečenia, venujem poukážku na nákup. Takto si človek môže vybrať sám a vy sa nemusíte trápiť, akú veľkosť zvoliť a či sa mu to bude páčiť. Prekvapení pod vianočným stromčekom je stále dosť. Dúfam, že človeka poteší to, čo mu vyberiem. Podľa mňa nie je dobrý nápad experimentovať práve na Vianoce. Nikto nechce, aby jeho blízky ostal pri rozbaľovaní darčekov sklamaný. Nesledujem trendy, skôr si napíšem zoznam ľudí, ktorým chcem niečo venovať a potom rozmýšľam, aký darček by bol najvhodnejší.“

Rozpočet na celý nákup: 250 eur

Benjamín, 17 rokov, študent
„Tento rok sme sa s rodinou dohodli, že si nebudeme dávať darčeky. Ale ak by chcel niekto niekoho potešiť, aj napriek našej dohode, tak sme sa zhodli na sume do 70 eur. Pri dnešných cenách je to málo peňazí, keď si predstavíte, že len kozmetický balíček vás vyjde na 15 až 25 eur. Minulý rok sme sa so súrodencami poskladali na spoločný dar pre rodičov. Dostali spotrebič do domácnosti. Tento rok sa napríklad sestre celá rodina zloží na kabelku. Radšej by som si vybral niečo, čo by som vedel využiť a je to praktické. Mám rád, keď mi dotyčný povie, čo by sa mu hodilo. Nesledujem, čo letí v obchodoch, inšpirujem sa internetom, ak nemám nápad na darček.“

Rozpočet na celý nákup: 70 eur

Alžbeta, 43 rokov, predavačka
„Mám dva typy darčekov, ktoré kupujem. Jeden je praktický a druhý sú hlúposti a veľakrát zbytočnosti. Praktické dary dávam rodičom, synovi a manželovi. Ak majú nejakú záľubu alebo hobby, rada ich v tom podporím. Syn hrá futbal a viem, že kopačky alebo chrániče nie sú zbytočnosť ako napríklad nová počítačová hra. Mám rada prekvapenia, aj sa snažím obdarúvať ostatných tak, aby sa dostavil wow efekt. Dokopy si pod vianočným stromčekom nájde niečo odo mňa desať ľudí. Kolegyne v práci rada prekvapím nejakou maličkosťou, ktorú by nečakali. Možno je to často až bizarné, no to vymýšľanie a zháňanie ma na tom baví. Ide o ľudí, ktorých veľmi dobre poznám. Nepotrebujem internet na to, aby som vedela, čo by ich potešilo.“

Rozpočet na celý nákup: do 500 eur

Kornélia, 22 rokov, kaderníčka
„Čiastka, ktorú som ochotná minúť na vianočné darčeky závisí najmä od toho, pre koho sú určené. Ak ide o člena rodiny, mám vytýčenú sumu do 50 eur, ak o kamarátov, tak do 20 eur.  Snažím sa vyberať také veci, ktoré si u človeka nájdu reálne využitie. Vždy najprv porozmýšľam, čo a komu budem kupovať. Sú to moji blízki. Poznám ich, takže viem, čo ich poteší alebo čo potrebujú. Keď si pri niekom nie som istá, staviam na klasiku a kupujem kozmetiku, oblečenie alebo niečo do domácnosti. Najradšej mám dary pre mamu, sestru a kamarátky. Sú to ženy mne podobné a viem, že ich zaujímajú rovnaké veci. S najmenším nadšením vymýšľam darček pre otca. Aj tak ho najviac potešia ponožky alebo sprchový gél. Prinajmenšom sa tak tvári. Nesledujem trendy, riadim sa čisto svojím vlastným úsudkom a vyberám to, čo mi padne do oka.“

Rozpočet na celý nákup: 200 eur

Jarmila, 58 rokov, realitná maklérka
„Uprednostňujem nakupovanie darčekov v podobe líčidiel a hygienických potrieb. Najčastejšie je to kozmetika alebo produkty na osobnú starostlivosť, ktoré človek používa dennodenne. Myslím si, že Slováci sa čím ďalej tým viac uchyľujú ku kúpe niečoho praktického. Viem, že vec, ktorú potrebujem, si kúpim aj počas roka. Nečakám do Vianoc, aby som ju dostala pod stromček. Rada darujem poukážky do obľúbených predajní, voucher na nejaký pobyt alebo dovolenku. Ľudia sú v súčasnosti veľmi ovplyvnení trendmi, populárnymi výrobkami. Sledujú influencorov, ku ktorým vzhliadajú a veria, že produkt, ktorý propagujú, je dobrý. Inšpirovanie sa rôznymi osobnosťami internetu je jednoduché pred sviatkami, pretože je to čas, keď sú marketingové kampane spoločnosti orientované na maximálny zisk. Sú schopní predať takmer všetko. Neraz som si s nadšením rozbalila darček, o ktorom som od októbra počúvala samé chvály. Po pár použitiach som zistila, že vôbec nie je kvalitný, len som mala veľké oči.“

Rozpočet na celý nákup: do 500 eur 

Matúš, 31 rokov, právnik
„Darčeky v obchodoch zásadne kupujem deň pred Vianocami. Nenávidím preplnené nákupné centrá, nanajvýš niečo objednám cez internet. Každý rok si vyberiem jeden obchod. Niekedy je to športový, inokedy so sortimentom do domácnosti a pod. Mojej rodine presne 23. decembra ráno oznámim, že idem do konkrétneho obchodu a majú možnosť napísať mi, čo si prosia od Ježiška. Nestresujem sa, všetko vybavím do hodiny presne podľa zoznamu osobných prianí. Ak náhodou nenájdem vec podľa požiadavky, experimentujem. Takáto metóda nakupovania sa mi už osvedčila a aj ja mám z toho radosť a neberiem to ako povinnosť. Baví ma potom sledovať tie prekvapené tváre členov mojej rodiny, keď si rozbaľujú niečo, čo si vôbec neželali. Aspoň máme zábavu.“

Rozpočet na celý nákup: 150-300 eur

Cieľom tejto ankety bolo zistiť, koľko peňazí reálne človek minie na kúpu vianočných darčekov. Suma sa pohybuje od 70 do 500 eur. Otázka, koľko sme ochotní minúť, nám odkrýva, ako vnímame hodnotu vzájomných prejavov lásky a starostlivosti. Napriek tomu by sme nemali zabúdať, že skutočná hodnota darčeka spočíva v pozornosti, ktorú sme mu venovali, a nie nevyhnutne v jeho materiálnej hodnote. Vianoce sú časom prejavenia lásky, priateľstva a spolupatričnosti. Dôležité je rozpoznať, že nie vždy ide o sumu, ale o úsilie a myšlienky, ktoré vkladáme do výberu daru.

Autorka: Patrícia Greifová
Autorka fotografie: Patrícia Greifová 

Hovorí sa, že odvážnym patrí svet. Treba občas vyletieť z hniezda, opustiť komfortnú zónu a zažiť nové dobrodružstvá. O jednom dobrodružstve nám porozprával Kristián Jančošek, študent druhého ročníka na podnikovohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave so sídlom v Košiciach. Rozhodol sa okoreniť si vysokoškolské štúdium a vycestovať na zimný semester do fínskeho mesta Vaasa. Opísal, kde vznikla myšlienka vycestovať do Fínska, zaujímavosti z krajiny, či ako na neho zapôsobilo malé mesto vzdialené niekoľko stoviek kilometrov od domova. 

Prečo ste sa rozhodli pre Erazmus ? 
Bolo to spontánne rozhodnutie. Týždeň pred uzávierkou prihlášok som si povedal, že by bolo zaujímavé vyskúšať si štúdium v zahraničí. Takú možnosť mám teraz a viem, že po vysokej škole ju mať nebudem. Keď som sa rozhodoval, či ísť do tohto projektu, na mojej vysokej škole v Košiciach som si pozrel list partnerských univerzít. Ide o vysoké školy v zahraničí, s ktorými je dohoda, že študentom uznajú predmety. Najprv som si musel pohľadať rovnaké predmety so školami, nasledoval rozhovor s prodekanom fakulty, či som vhodný adept a až napokon výber univerzity.

Kde vznikla myšlienka vycestovať do Fínska? 
Moji rodičia vlastnia cestovnú agentúru. Cestoval som po svete, ale v Škandinávskych krajinách som nikdy nebol. Zameral som sa preto na sever Európy. Pri výbere som si spomenul na moju triednu učiteľku zo strednej školy, ktorá absolvovala tiež pobyt vo Fínsku. Z jej slov, keď rozprávala o tejto krajine, veľakrát odznelo – najlepší školský systém. To slovné spojenie rezonovalo vo mne a povedal som si, že keď je to naozaj tak, musím to ísť vyskúšať. 

Mali ste možnosť vybrať si z rôznych krajín?
Dostal som širokú ponuku erazmus projektov. Celá Európa, tri štáty v Afrike, Japonsko. Tiež je možnosť vycestovať aj do Ameriky, či Brazílie, no bez štipendia. Ja som práve to štipendium chcel. Švédsko, Nórsko som nezvažoval, no je pravdou, že ma zaujal aj Island. 

Kde teraz študujete?
Nie som priamo v Helsinkách, ale v malom meste Vaasa. Táto škola je pobočkou materskej školy, ktorá sídli v Helsinkách. Moje rozhodnutie vnímam veľmi pozitívne. Nie je to veľkomesto, ale nájdem tu všetko, čo potrebujem. Hlavné mesto je vzdialené štyri hodiny vlakom.

Aké boli vaše prvé dojmy z krajiny? 
Prvé slovo, ktoré sa mi spája s touto krajinou, je inteligencia. Ľudia sú tu múdri, čistotní, na ulici nevidíte preplnené koše ani neporiadok na zemi. Rozlohou je Fínsko trikrát väčšie ako Slovensko, počtom obyvateľov je to narovnako. Nenájdete tu veľa ľudí na jednom mieste, ako by možno niekto čakal. Mestá nie sú preľudnené. Celá časť západného Fínska rozpráva fínsky a švédsky. Mesto Vaasa je bilingválne a ľudia tu hovoria dvojjazyčne. Na budovách, značkách, produktoch sú napísané informácie v týchto dvoch jazykoch.  

V čom vidíte rozdiel v školskom systéme vo Fínsku a na Slovensku? 
Keď to celkovo zhodnotím, od Fínov sa máme čo učiť. Hlavným rozdielom je, že semester majú rozdelený na dva periódyc- časti. Čiže jeden školský rok pozostáva zo štyroch častí a v každej máte iné predmety. Do Fínska som prišiel len na zimný semester, takže absolvujem dve časti. Prvá trvá dva mesiace – september a október, druhá, v ktorej som teraz, november a december. Páči sa mi, že nemám naraz šesť predmetov, ale dva v prvej časti a v druhej ďalšie štyri. Každá perióda je zakončená skúškou. V týždni mám jeden predmet aj tri, štyri hodiny. Núti vás to učiť sa z hodiny na hodinu, nezabudnete tak učivo, po dvoch mesiacoch sa stačí naučiť na skúšku a predmet je ukončený. Prístup učiteľov je veľmi priateľsky, nerobia rozdiely medzi zahraničnými študentmi a domácimi. Majú tiež štyri formy výučby: 1. prezenčne, 2.„online study“( aj prezenčne aj online),3. dištančne, 4. samoštúdium. 

Ako vyzerá váš školský deň?
Vstávam okolo deviatej, spravím si raňajky. Môj deň nezačína prednáškami o 7:30 ako som to zvykol mať na Slovensku. Každý deň chodím na obed. Ceny sú tu pre študentov dostupné. Za fixnú sumu 2,95 eura sa môžete dosýta najesť. Všetko je formou bufetových stolov. Či si dáte tri plné taniere alebo len polievku, zaplatíte rovnako. Poobede mám vyučovanie a každá hodina trvá približne hodinu a pol. Po škole chodím do knižnice. Tento priestor je pre študentov zadarmo a využívam ho, aj keď sa potrebujem učiť. Večer mám ešte online hodinu. Samozrejme, že takto nevyzerá každý deň. Ak nemám školu, idem na plaváreň, zacvičiť si alebo s ostatnými „erasmákmi“ cestujeme a ideme na výlet.

Vyskúšali ste typické jedlo, šport, zaujímavosť?
Každý druhý deň chodím do sauny. Na ubytovni mám saunu, práčovňu a spoločenskú miestnosť. Musím si vopred urobiť rezerváciu na konkrétny dátum a čas. V cene ubytovania sú tiež štyri hodiny prania a dve hodiny využitia spoločenských priestorov. Jedlo som zatiaľ veľmi nevyskúšal. Na raňajky Fíni jedia ovsené kaše s ovocím. Charakteristickým pokrmom sú ryby a pije sa tu veľa filtrovanej kávy. Moja rodina sem prišla na návštevu. Keďže rodičia neboli nikdy predtým vo Fínsku, spravili si malý výlet. Spoločne sme si užili hokejový zápas a veľmi sa im tu páčilo. Nemali pocit, že sme vo veľkomeste. Helsinky pôsobili pokojne a čisto. Študujem viac na severe krajiny, tak som mal možnosť vidieť polárnu žiaru. Bolo to niečo neopísateľné.  

Je niečo, na čo som zabudla? Nejaké posledné odporúčanie?
Dve veci mi ešte napadli, jedna v spojitosti s krajinou a druhá so študentským životom. Fíni rešpektujú pravidlá, sú inteligentní, nie sú závistliví, nezaujímajú ich iní ľudia, žijú si vlastné životy. V tejto krajine nájdete stojany na bicykle na každom roku. Bicykel je totiž dôležitým dopravným prostriedkom. Nikdy som nevidel nejaký len tak opretý o stĺp, či voľne pohodený. Všetky sú pekne v stojanoch a veľakrát nie sú zamknuté. Vedia, že sa im ho nikto neukradne, dôverujú si. Čo sa týka študentského života, toľko diskoték som ešte nezažil. Stiahol som si aplikáciu, kde sú zobrazené všetky podujatia. Kúpiš si vstup online, takže nemusíš stáť v dlhých radoch. Každá akcia má obmedzenú kapacitu a stačí sa len preukázať qr kódom. Študenti tu nepoznajú stres. Dostanete skriptá od učiteľov, nemusíte si ani písať poznámky. Všetko je o komunikácií a dohode. Netreba sa báť, aj keď máte viac absencií. Ak viackrát vynecháte, dostanete dodatočné zadanie. Študenti chodia do školy nie preto, že musia, ale preto, že chcú. 

Autorka: Patrícia Greifová
Autor fotografií: Kristián Jančošek 

Je slnečné nedeľné popoludnie. Si študent vysokej školy a v pondelok sa ti začína vyučovanie. Zbalíš si opraté oblečenie od mamy, kompóty od starej mamy, pár múdrostí od otca a nasadáš na vlak. Čaká ťa iba päť a pol hodinová dobrodružná cesta naprieč Slovenskom. Päť a pol hodinová len v tom prípade, keď ťa bocian priniesol rodičom do Košíc a študuješ v Bratislave. Bývať v druhom najväčšom meste Slovenska je ešte dobrý scenár. Tí zo Sniny, Humenného či Svidníka, toľko šťastia nemali. Oni si musia pribaliť aj nedeľňajšie rezne do vlaku aby nezomreli od hladu. 

Stiahneš si film, podcast, rozmýšľaš, že si spravíš prezentáciu do školy. Chyba! To ešte netušíš, ako ti spolucestujúci zmenia plány. Staršia žena vedľa teba cestuje do Bratislavy, pán farár oproti tebe do Trnavy a štvrtá osoba, neznámy chalan, radšej zaspal a nezapojil sa do debaty. Klasické otázky nesmú chýbať. Kto, čo, kam cestuje, čím sa živí, čo robí vo voľnom čase a podobne. No vieš, že je zle, keď po chvíli staršia pani vyťahuje časopis Zem a Vek z tašky a vášnivo opisuje farárovi hoaxy všetkých čias. Vtedy ľutuješ, že si si nekúpil miestenku na druhom konci vlaku. Debata silnie, ale ty sa tváriš, že nepočúvaš. Otvoríš aplikáciu „Ideme vlakom“ a skontroluješ, či máte meškanie, lebo už nevieš obsedieť. Meškanie len tri minúty, v duchu sa zaraduješ.

Nie nadlho. „Vážení cestujúci, náš vlak zastavil v stanici Púchov z dôvodu mimoriadnej udalosti na trati, odhadovaná doba státia v stanici je minimálne 60 minút. Ohlásená doba meškania sa môže zmeniť.“ Zrazu sa ozve skupinové „oooh“. Po tri a pol hodine vo vlaku už začneš uvažovať nad tými kompótmi od babky. Pred tebou sú ďalšie dve hodiny cesty plus meškanie, tak si tie zaváraniny ešte ušetríš. Pán farár má informácie z prvej ruky a vie, že rýchlik idúci pred nami zrazil osobu, preto stojíme. Opisuje detaily. Taška nachystaná, list na rozlúčku v nej, až sa čuduješ, prečo si samovrah vybral nedeľu. Deň, keď sa veľké množstvo študentov vracia na internáty. Po dvoch hodinách čakania na stanici, ste sa pohli. 

Už sa zdá, že sa blížite úspešne len so 120- minútovým meškaním do hlavného mesta. Ale čo by to bol za deň, keby neboli práce na trati. Tentokrát je to Rača. Zvažuješ, či nepôjdeš peši na hlavnú stanicu alebo aj stopom, lebo už je toho na teba dosť. Mama ti vypisuje, prečo sa neozývaš. Nasadol si 14:28 do vlaku, je 23:15 a ty vystupuješ. Wau, to je pocit. Podchodom na bratislavskej stanici kráčaš ako po červenom koberci. Aj na filmový festival v Cannes by si prišiel skôr autom ako vlakom z Košíc do Bratislavy. Železničná spoločnosť Slovensko ti popriala pekný zvyšok dňa a vraj sa tešia na ďalšie stretnutie s vami. Tak teda čoskoro, dovidenia! 

Autorka: Patrícia Greifová 
Autorka fotografie: Patrícia Greifová 

Čo vznikne spojením športu, divadla a žurnalistiky? Viktória Lucia Ševelová je mladá, talentovaná absolventka konzervatória v odbore herectvo, spev, tanec. V súčasnosti prváčka žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Okrem všetkého aj dcéra známeho futbalového trénera klubu Al-Adalah FC v Saudskej Arábii – Martina Ševelu. Študuje, pracuje, robí to, čo ju baví. Porozprávala ako to v rodine futbalového trénera vyzerá, či je ťažké skĺbiť dve školy naraz a aj to, aké sú jej plány a záľuby. 

Ako to vyzeralo odmalička v rodine známeho futbalového trénera?

U nás neexistovali voľné víkendy, ani veľké oslavy sviatkov. Keďže sa liga hrala najmä počas víkendov, tento čas patril športu. S bratom sme boli mimo školy a našich aktivít na futbalových štadiónoch. Mama nás vždy viedla k tomu, aby sme chodili podporovať otca. Brat hral futbal takisto, čiže u nás platilo víkend= futbal. Vtedy som to brala ako bežnú súčasť našich životov, s odstupom času chápem, že som mala trochu iné detstvo ako moji rovesníci. Nehovorím, že horšie. Ak sa zápasy hrali mimo domova, cestovali sme. Videla som krásne kúty Slovenska, a to považujem za veľkú výhodu. Okrem sledovania zápasov a podpory otca, sa mama snažila spájať to aj s výletom. 

Tvoj otec Martin Ševela sa stal novým trénerom futbalového klubu Al-Adalah FC v Saudskej Arábii. Čo si si myslela o tom, že otec prijal ponuku? Stretávate sa? 

Pôsobil už v Saudskej Arábii rok predtým, v inom klube FC Abha. Bol to čas covidu, takže sme sa nestretávali. Saudská Arábia mala zatvorené hranice pre turistov. Po desiatich mesiacoch ako trvala liga sa vrátil na Slovensko, kde bol tri mesiace. V októbri prišla ponuka z Al- Adalah klubu, že majú záujem o jeho služby. Je to nový klub, v roku 2022 postúpili do najvyššej saudsko-arabskej súťaže. Z predošlých skúseností hodnotil krajinu pozitívne, dlho neváhal a ponuku prijal. Myslím si, že je to pre neho významný kariérny posun. Vyskúšať si aj takýto mimoeurópsky futbal, rozvíjať trénerskú a ľudskú osobnosť. 

Kde všade pôsobil?

Teraz je v Saudskej Arábii, trénoval aj v Poľsku, na Slovensku -ŠK Slovan Bratislava a  AS Trenčín. Keď bol v Európe, sťahovali sme sa za ním všade, kam dostal ponuku. Za sedemnásť rokov sme menili adresu viac ako desaťkrát. Keď sme boli s bratom starší a mali už svoje povinnosti, osamostatnili sme sa. Mama otca navštevuje častejšie a my s bratom len vtedy, keď to škola a práca umožnia. Som na neho pyšná, podporujeme ho celá rodina.

Súvisí nejako štúdium žurnalistiky so športom?

Preto som si štúdium žurnalistiky vybrala. Športu sa chcem venovať, aj sa mu externe už venujem. Ak by tam nebolo nijaké prepojenie so športom, som si istá, že by som si takýto odbor nevybrala.

Text pod foto: Viktória s otcom Martinom, keď ešte trénoval AS Trenčín

My o tebe vieme, že súčasne s vysokou školou študuješ konzervatórium v odbore herectvo. Je ťažké skĺbiť dve školy a osobný život naraz?

Áno, urobila som si maturitu a teraz pokračujem nadstavbovou časťou, kde som v poslednom ročníku. Na konzervatóriu má nadstavbová časť len dva ročníky. Náročné to určite je, nastaviť si rozvrhy tak, aby sa nestalo, že mám na dvoch školách v rovnakom čase hodiny. Je to skôr náročnejšie na psychiku a časovo. Odmalička ma vychovávali tak, že nie je čas, strácať čas. Povedala som si, že takto fungovať rok zvládnem. Mám dobrú organizáciu, všetko si plánujem, mám vo veciach systém tak, aby mi to vyhovovalo. Nie je to jednoduché, ale všetko sa dá, ak sa chce.

Čomu sa popri škole venuješ?

Ako som spomínala, mám vyštudované herectvo, spev a tanec. Divadlo mi je veľmi blízke, už počas strednej školy som sa tomu venovala. Po prijatí na žurnalistiku som čím skôr chcela ísť do praxe a získavať skúsenosti. Cez futbalové, hokejové kontakty som začala chodiť na zápasy, kde som sa zoznámila s množstvom ľudí. Vďaka tomu ma oslovila redakcia, ktorá patrí pod SME a to konkrétne Sportnet. Som tam externistka, keďže nemám až toľko času, no aj to mi dáva bohaté skúsenosti. 

Máš popri svojich povinnostiach čas aj oddychovať?

Snažím sa mať voľné nedele, robím len veci, ktoré nepočkajú. Soboty mávam väčšinou pracovné, chodím na hokejové a futbalové zápasy tu v Bratislave. Niekedy sa to nedá, v piatok je hokej, v sobotu je futbal, v nedeľu opäť niečo. Nesťažujem sa, robím to, čo ma baví. Športová kultúra mi je blízka, je to pre mňa aj oddych, relax, spoločenské vyžitie. Aby som nezabudla, tak aj divadelné predstavenia máme cez víkend. Ak to nie je šport, je to divadlo. Divadelná kultúra je opäť z iného súdka, okolo seba mám skvelých ľudí. Často to nepovažujem za povinnosti, skôr sú to príjemné stretnutia. 

Akými životnými heslami sa riadiš?

Vždy som bola bojovník. Vraveli mi, že Viktória v mene znamená – víťazstvo. Profesionálne som jazdila parkúr na koňoch. Prehry a nejaké ťažšie obdobia som nemala rada. Nešlo ani o ego či nejaké dokazovanie, skôr pocit, že som na seba hrdá. To jedno heslo som si opakovala v rôznych situáciách: „Neprišla som takto ďaleko len preto, aby som prišla, opäť len takto ďaleko.“ Je to hra so slovíčkami, ale keď som si tento citát prečítala pár rokov dozadu, vedela som, že toto je ako šité na mňa. Vyplýva to z toho, že netreba sa uspokojiť s tým, čo je teraz, máme na to ísť ďalej. 

Text pod foto: Láska ku koňom pretrváva dodnes

Text: Patrícia Greifová

Foto: Viktória Lucia Ševelová 

Začiatok lásky to je zamilovanie, búšenie srdca pri pohľade na toho druhého, motýliky v bruchu pred prvým rande. Hľadáte partnera, ktorý bude pre vás dokonalý. V ženských hlavách sa zvyčajne rodí ideál muža. Starostlivý, poriadkumilovný, dobrý kuchár a do budúcna milujúci otec. To si my, ženy, zvykneme myslieť o svojich polovičkách. Realita je iná po rokoch vzťahu.

 Skúste si spoločné bývanie. Z princa na bielom koni sa stane kretén, ktorý si vyzlieka špinavé oblečenie pred práčkou a nechá ho tam dovtedy, kým ju vy nezapnete. Predtým sa tváril ako kuchár roka, v skutočnosti si ráno vypýtate krupičnú kašu a jemu prihorí už mlieko. Po ťažkom dni prídete domov s myšlienkou, že vás čaká voňavá večera. Jediné, čo vás čaká, je pohľad na rozvalené telo ležiace na gauči s otvoreným pivom pri hlave. Nádych. Výdych. Odložíte si veci a uvaríte večeru pre vás a aj pre ten objekt pozerajúci futbal.

 Aby to nevyzeralo zle len z jednej strany, aj muži majú svoje trápenia. Chcú ženu, ktorá varí ako ich mama, no pri večeri s kamarátkami vypije viac vína ako jej tato. Ó a vlasy. V sprche, posteli, na gauči. Z vysávania vlasov po byte by sa dal poskladať ďalší človek. Kúpeľňa je rajom každej ženy. Miesto, kde vzniká dokonalý vzhľad. Umývadlo po tomto procese vyzerá ako po vpáde vojsk. Nezhody a vymieňanie názorov je na dennom poriadku. Vznikajú z jednoduchých, často až banálnych príčin.

My, ženy, vieme zo všetkého spraviť životnú lekciu. Muž prichádza do hádky s argumentom, ale odchádza so ženským názorom. Pri otázke, či by si vybral vo vzťahu pravdu alebo pokoj, vyhráva – pokoj. Preto, milé dámy, nestrácajme nádej a vlasy a vy, milí páni, nesnažte sa nás pochopiť, len nás ľúbte!

autorka: Patrícia Greifová

Veľká noc je najvýznamnejší kresťanský sviatok, ktorý pripadá na marec alebo apríl. Je oslavou zmŕtvychvstania Ježiša Krista po jeho smrti na kríži, pre neveriacich sú to dni pokoja a oddychu s najbližšími. Vysokoškolskí študenti z Bratislavy sa na dni voľna vrátili tam, odkiaľ pochádzajú. Porozprávali, čo pre nich tieto dni znamenajú, aké zvyky v rodinách dodržiavajú a aké tradície uctievajú. 

„Pre mňa je to obdobie každodennej návštevy kostola. Ako kresťania sa zúčastňujeme na  slávení svätých omší,  na Veľký piatok dodržujeme pôst.  Je to čas modlitieb, pašií a očistných obradov. Na Bielu sobotu sa od rána pripravujú jedlá, ktoré sa popoludní posvätia. Do Veľkonočného koša postupne ukladáme domáci syr, šunku, vajcia, cviklu a chren, soľ, čierne korenie a moja stará mama nám vyrába baránka z masla. Popoludní celá rodina jeme posvätené jedlo. Nedeľa sa nesie v štýle oddychu a v pondelok už od skorého rána muži oblievajú ženy. Na pondelok sa teším, keďže sa poobede stretávame celá rodina. Večer sa vyberieme na poriadnu dedinskú zábavu a už len spomíname, ako rýchlo tieto krásne dni ubehli,“ hovorí Martina z Bardejova. 

„Odmalička nám so sestrou rodičia hovorili, že je dôležité uctiť si Veľkú noc. Polovica mojej rodiny je pravoslávneho vierovyznania, druhú tvoria gréckokatolíci. Snažíme sa skombinovať tradície oboch strán, aby nevzniklo zbytočné napätie. Oslavujeme na dvakrát. V týždni, keď je Veľká noc, gréckokatolíci posväcujú košíky. Okrem známych vecí, ktoré sa v ňom nachádzajú, pridávame surový zemiak. Preto, aby bola dobrá úroda a aby nám nikdy nič nechýbalo. Rodina sa stretne u starých rodičov a konzumuje sa až posvätené jedlo.  O týždeň neskôr prichádzajú pravoslávne sviatky, a tak sa to celé opakuje znova. No kvôli práci a povinnostiam sa už nestretávajú všetci členovia našej veľkej rodiny, ale len tí, ktorým to práca umožňuje.“ Takéto sú zvyky Sebastiána zo Svidníka. 

„Naša rodina veľmi neoslavuje Veľkú noc. Sú to pre nás skôr dni plné oddychu, rodičia nechodia do práce a my do školy. Večer sedíme spoločne v obývačke a pozeráme filmy. V piatok večer sa stretávam s priateľmi, vyjdeme si do baru a bavíme sa. Keďže každý študuje v inom meste, tak sa už často nevídame. Viac sa toho deje v pondelok. Môj otec je prvý, kto nás oblieva hneď po prebudení. Všetko je mokré, vodou vôbec nešetrí, chce, aby sme boli zdravé. So sestrou potom pol dňa sušíme postele. Bývam v Trenčíne, takže nie je to ako na dedine, že všetci susedia vás prídu obliať. Len kamaráti a blízka rodina sa zastavia a namiesto vody použijú voňavku.  Poobede ideme k babke, kde prídu aj súrodenci mojich rodičov a ich deti,“ opisuje veľkonočné tradície Alica z Trenčína.

„Tento rok som zažila netradičné sviatky. Nebola som prvýkrát doma s rodinou, ale v Brne, kde sme nijako neoslavovali. Každý rok doma vo Zvolene sa Veľká noc oslavuje, povedala by som, že rovnako. Odmalička tancujem vo folklórnom súbore, takže tradícia oblievania dievčat, aby boli zdravé, je zachovaná. Kamaráti zo školy, folklórneho súboru ani doma členovia rodiny nešetria vodou pri oblievaní. Z minulých rokov som sa už poučila. Radšej vyjdem pred bytovku, kde sa tak či tak nevyhnem oblievačke, ako desaťkrát umývať podlahu v kúpeľni. Chlapci chodia v krojoch so živou hudbou, nechýba harmonika, husle a veľakrát sa v mokrom oblečení aj tancuje. Samozrejme, že za poriadnu oblievačku si zaslúžia aj nejakú výslužku. U nás si zvyknú nabrať vodu do bandasiek pre ďalšie dievčatá a takto pokračujú až do večera,“ hovorí o veľkonočnej oblievačke Ema zo Zvolena. 

„Pochádzam z atypickej rodiny a veľkonočné sviatky nepredstavujú rovnakú tradíciu ako Vianoce. Tento čas skôr vnímam ako prázdniny, aj keď sa stretávame s rodinou. Napriek tomu aj my máme zopár zvykov. Najmä preto, lebo veľká časť mojej rodiny má ukrajinské korene. So starou mamou, my vnúčatá, pripravujeme veľkonočnú Paschu, pečieme koláče. Zaujímavým pokrmom je cviklový šalát s rybou. Volá sa „ryba pačšuboj“. Tieto dni vo mne vzbudzujú pocit domova, blízkosť rodiny. Mám rada stretnutia s kamarátmi, z ktorých sú väčšina kresťania. Opisujú mi ich zvyky a tradície, veľakrát sa spoločne o tom rozprávame. Ďalšou súčasťou týchto sviatkov je veľkonočná šibačka. Bývalí spolužiaci majú vo zvyku oblievať všetky spolužiačky, odkedy sme skončili základnú školu. Teším sa, že sa aspoň raz ročne vidíme a udržiavame kontakt.“ Takto opisuje prežívanie voľných dní Natália z Košíc. 

Pri slávení Veľkej noci sa vytvárajú dva tábory. Tí, ktorí si ctia náboženské rituály jednotlivých náboženstiev a tí, ktorí nezachovávajú zvyky a tradície. Každý z nás si môže slobodne vybrať, ku ktorej strane sa prikloní. Čo ale aj z ankety vyplýva, veľkonočná oblievačka sa zachováva vo všetkých kútoch Slovenska. Tento symbol Veľkej noci máme všetci spoločný.

Autorka: Patrícia Greifová

Foto: Patrícia Greifová