Diana Brocka Jakubíková: Pretože lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom 

„Aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť.“ To je heslo Teach. Intenzívneho dvojročného full-time programu pôsobiaceho na základných a stredných školách, ktorého účastníci učia deti na miestach, kde je to najviac potrebné. Aj vďaka tomuto programu môžu zažiť školstvo na vlastnej koži a získať žiadané zručnosti, vďaka ktorým sa môžu rozvíjať aj po programe. 

O tomto programe, pôsobení v ňom, ale aj o problematike súčasného slovenského školstva, sme sa rozprávali s Dianou Brocka Jakubíkovou, bývalou študentkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá je zároveň absolventkou tohto programu.

Diana, hneď ako som si otvorila webovú stránku Teachu, vaša fotka s menom bola na úvodnej strane. Nemohla som si nevšimnúť, že pri vašom mene stálo, že ste absolventkou právnickej fakulty UK. Čo viedlo vaše kroky k tomu, že ste sa vydali cestou učiteľstva, aj napriek tomu, že ste vyštudovali právo? 

K vzdelávaniu som mala vždy veľmi blízko. Už počas školy som stážovala v Teachi, tiež som pracovala na departmente vzdelávania v IBMku – spoločnosti, ktorá sa venuje podnikaniu v odbore informačných technológií. Po skončení Univerzity som chcela meniť vyhlášky na ministerstve školstva tak, aby boli naformulované ľuďom a deťom ako ich naozaj potrebujú. Uvedomila som si však, že neviem, aké reálne potreby majú žiaci a žiačky, rodičia detí alebo učitelia a učiteľky v školách. Chcela som si to ísť najskôr vyskúšať do terénu, zažiť skutočné potreby, nie tie, o ktorých si ja myslím, že ich deti majú. A potom sa vrátiť na ministerstvo a s čistým štítom hovoriť do toho, ako by tie vyhlášky mali vyzerať. Chcela som si jednoducho vyskúšať tú realitu za katedrou, v zborovni. 

+ Čo všetko zahŕňa program Teach for Slovakia? 

Najskôr som, samozrejme, musela vyplniť vyhlášku, na základe ktorej som pokračovala na výberové konanie, kde zisťovali, či som vytrvalá, či chcem dlhodobo pôsobiť v rámci vzdelávania a či mi je tá téma blízka. Neskôr sme absolvovali tzv. basecamp, kde sme sa intenzívne šesť týždňov bez prestávky učili ako učiť, na čo by sme sa mali zameriavať a čo je v tom procese (keď už prídeme do škôl) dôležité. Potom nasledovala letná škola, tá trvala dva týždne, kde sme si už aj v praxi mohli vyskúšať učenie. Tam sme si mohli trénovať naše učiteľské schopnosti s pomocoumentorov a rôznych pozorovaní. A po tomto šesťtýždňovom tréningu nás napokon vyslali už do škôl.

+ Keď ste prišli do školy, kam vás s vaším súhlasom priradili, čo vás najviac prekvapilo z pohľadu systému výuky či problematiky na škole? 

Začala som učiť na malej dedinskej škole v Drážovciach pri Nitre, kde mali naozaj málo žiakov. Dnes je ich tam 104. Podobne to bolo aj s učiteľským kolektívom. Hneď ako som tam prišla, prekvapilo ma, ako žiaci nevedeli samostatne rozmýšľať a na všetko potrebovali inštrukcie. Napríklad som im povedala, že si niečo majú napísať do zošita a oni sa ma začali pýtať, či si to majú napísať na túto alebo ďalšiu stranu, alebo či si to majú napísať modrým perom alebo červeným perom, či to majú písať tlačeným alebo inak. Cítila som, že im chýbala samostatnosť a sloboda v rozhodovaní. Ako keby ich sebavedomie a sebahodnota boli na takom nízkom leveli, že si ani nedovolili napísať niečo bez toho, aby sa uistili, že to tam môžu napísať, akým spôsobom to môžu napísať a podobne..

+ Potom, ako ste skončili tento program, cítili ste nejaké zmeny na žiakoch, že urobili pokroky v nejakej oblasti?

Myslím si, že vzdelávanie nie je obľúbená téma v politických diskusiách práve preto, že zmeny vidno veľmi pomaly. Je to ťažko merateľné. Jednou z vecí, v ktorej sa žiaci značne zlepšili, bola práca s ich vlastnými emóciami. Deti sa postupne začali učiť ako určiť emóciu, ktorú práve prežívajú. Často sa stávalo, že cez prestávku sa niečo udialo a ony povedali, že sú nahnevané, ale pritom boli len sklamané. To je veľmi dôležité a je obrovský rozdiel v tom, ako potom riešili takéto situácie. Väčšinou, keď je človek nahnevaný, chce ísť do protiútoku, no keď je sklamaný, tak to môže riešiť úplne inak. Takže, uvedomovanie si toho, aké emócie deti prežívali, bol jeden významný krok. Takisto sme veľa pracovali aj na tom, aby mali zdravé sebavedomie. Aby vedeli, kto sú a odkiaľ pochádzajú. Vieru v seba a svoju identitu. A napokon rozmýšľanie nad dôvodmi, prečo urobili veci ako urobili. Predtým sa totiž často stretávali len s tým, že niečo zlé spravili, bol z toho vyvodený nejaký záver a bolo im povedané, prečo to tak nemali urobiť. Takéto kladenie otázok a hľadanie odpovedí im pomohlo systematickejšie rozmýšľať. 

+ Na webovej stránke Teach.sk ste v krátkom odkaze spomínali, že ste chceli zažiť realitu školstva a ísť do terénu. Čo ste si odniesli z tejto skúsenosti? 

Že aj v budúcnosti bude mojou hlavnou témou školstvo a vzdelávanie. Myslím si, že lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom. Čím viac ľudí bude vtiahnutých do takéhoto reálneho systému vzdelávania, tým viac ich pochopí, že je to urgentný problém, a ten treba riešiť. 

+ Aké sú konkrétne riešenia alebo systémová zmena, ktoré Slovensko potrebuje pre výrazné zlepšenie školstva? 

Individuálny prístup. To si myslím, že je nevyhnutnosť každého žiaka/žiačky, rodičov, učiteľov. A teda mať aj prostriedky na to, aby mohlo byť školstvo individuálnejšie v každej škole. Aby som to uviedla na príklade, učebnice sú rovnako napísané pre každého žiaka. Stále sa zvyšujú počty žiakov so špeciálnymi potrebami, ktoré potrebujú byť zohľadnené vo vzdelávaní. Často sa stáva, že učiteľ pracuje na jednej hodine s jednou témou, ale tému musí podať ôsmimi rôznymi spôsobmi, pretože každé dieťa to musí mať vysvetlené inak, aby to pochopilo alebo iným tempom.. S tým sú späté dve roviny. Prvou je, ako môžeme túto individualizáciu docieliť, keď máme taký veľký počet detí v školách? A akým spôsobom môžeme docieliť to, aby učitelia mali možnosť individualizovať vzdelávanie, aby to k deťom prichádzalo tak, ako je to treba? To sa môže týkať napríklad štartovacích pozícii. Je obrovský rozdiel, medzi dieťaťom, ktoré pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia a nevidí rozdiel medzi perom a ceruzkou, a dieťaťom, ktoré má počiatočné podmienky úplne iné.

Ako druhú vec, by som určite spomenula to, aby sa nedával taký obrovský dôraz na memorovanie a na to, aby deti vedeli veľa informácii a poučiek, ale aby sa namiesto toho učili zručnostiam. Spôsobu ako vedomosti, ktoré nadobudnú, môžu využívať. Napríklad pri čítaní rozlišovať hoaxy a relevantné informácie. Vymeniť ho za zručnosti, s ktorými si tie vedomosti vedia dohľadať na internete a takisto naučiť ich s nimi pracovať. 

Autorka: Petra Sochorová

Autorka fotografií: Diana Brocka Jakubíková