urajinka Julia o vojnovom konflikte: Chcela by som sa potom vrátiť domov, na Ukrajinu, ale nechcela by som mať ruský pas. Nechcela by som byť občiankou Ruskej federácie

Ubehli dva mesiace od začiatku vojenského konfliktu, od ruskej invázie na Ukrajinu. Ako by povedalo Rusko, od špeciálnej vojenskej operácie. Dva celé mesiace sa krajina snaží brániť ruským útokom. 

Julia je študentka žurnalistiky, žije a študuje na Slovensku už niekoľko rokov. Ukrajina je jej rodnou krajinou a súčasná situácia sa jej týka bytostne, viac než nás, susedných Slovákov. V Užhorode má celú rodinu, ktorá musí takmer na dennom poriadku počúvať poplašné sirény. Julia nám priblížila svoj pohľad na krajinu, ktorú sa Putin snaží devastovať.

Vojna na Ukrajine trvá už druhý mesiac. Zmenil sa odvtedy váš pohľad na svet?

Moje vnímanie reality a sveta sa veľmi zmenilo. Naozaj stačilo pár hodín a cítila som sa staršia, vyspelejšia. Musím povedať, že si ani neviem predstaviť, ako sa musel zmeniť pohľad na život dievčaťu, ktoré sedelo v pivnici v Mariupole a nakoniec sa jej rodine podarilo mesto opustiť. Ten pohľad pätnásťročnej, ktorá už nikdy nebude rozmýšľať ako pätnásťročná. Moja rodina je, našťastie, v bezpečí, pretože bývam v Užhorode, ale vidím, že sa zmenil pohľad na život aj ukrajinským deťom, aj tým mladším. 

Napríklad osemročný chlapček, ktorý má pri sebe brata a ten má tri roky. Ten osemročný chlapček je už mužom, nie dieťaťom. Na jednej strane som na dieťa hrdá, ale malý chlapec nesmie zažívať takéto pocity a mať takéto skúsenosti v jeho veku. Tie deti preskočia fázu detstva. Ja už nie som dieťa, a predsa ma to veľmi ovplyvnilo. 

Ak by ste mali porovnať vaše správanie v prvý deň útoku Ruska na Ukrajinu s dnešným stále nekončiacim konfliktom, v čom ste vy iná a v čom sú iné vaše názory na celú situáciu?

Ten prvý deň bol veľmi ťažký, bola som v šoku. Vtedy som bola na Ukrajine a čakala na hraniciach. V rukách som držala ukrajinský pas, pozerala sa naň a v duchu si opakovala – už je to tu. Už dávno sa hovorilo, že sa to stane, že Rusko napadne Ukrajinu, ale myslela som si, že k tomu nedôjde a nemyslela som si to len ja. A prečo by to vôbec robili? Takú myšlienku si ani nechcete pripustiť. Hneď som začala pomáhať na hraniciach, v humanitárnych centrách. Taktiež som sa snažila zdieľať a sprostredkovávať ostatným relevantné informácie cez sociálne siete. Všetko, čo som mohla urobiť, som sa robiť snažila, pretože je veľmi dôležité pochopiť, že to víťazstvo bude spoločné. Áno, v prvom rade to bude naša armáda, ktorá sa ocitla v prvej línii, za čo sme jej veľmi vďační, ale každý musí spraviť niečo aj sám od seba, iba takýmto spôsobom priblížime víťazstvo. Ako povedal jeden psychológ, počas vojny mávate rôzne výkyvy nálad. A nepovedal to len on, rovnako to pomenovala aj naša vláda. Jeden deň si myslíte, že vyhráme, ideme do toho, Ukrajina je najlepšia. Potom sa zobudíte a pochopíte, že nie, že všetko je zlé, že všetko skončí katastrofálne. Uvedomíte si, že už okupujú Cherson, rozdávajú tam ruské ruble a vyvešujú ruské vlajky. Potom sa na ďalší deň zobudíte a máte víťaznú náladu. Ale tá eufória vždy skončí a ide to už opäť do inej fázy. Práve dnes som v takej fáze, že vyhráme, ale neviem, čo bude zase zajtra a podľa mňa to takto podobne prežívajú viacerí Ukrajinci.

Myslíte si, že ostatné krajiny robia pre Ukrajinu maximum? Ako by Európa a svet mohli ďalej pomáhať?

Rusko sa na Ukrajine nezastaví, oni to už aj povedali, pôjdu ďalej. Veľmi sa bojím, že úsilie humanitárnej a vojenskej pomoci bude klesať, pretože svet si, bohužiaľ, zvyká na tú vojnu, zvyká si na to, že sa to deje a ako ste si mohli všimnúť, už aj v Bratislave, v humanitárnom centre v Auparku, je nedostatok všetkých potrebných vecí, takže aj Slováci pomáhajú menej ako doteraz. Tiež som počula, že Slovákom už začína liezť na nervy, keď sa pomáha Ukrajincom. Ale to je vojna, tak troška empatie musí ostať aj naďalej. Ak nám prestane pomáhať svetová spoločnosť, čo z Ukrajiny vlastne zostane? A ešte raz opakujem, že Rusko sa nezastaví. Pokojne môže zaútočiť na inú európsku krajinu, a to už bude veľmi neskoro, tak to poďme zastaviť čím skôr aspoň na Ukrajine, aby nezomierali ďalší ľudia. 

NATO by mohlo toho robiť viac. Na jednej strane rozumiem, prečo nás nemôžu až tak silno podporovať, ale kto by bol povedal, že v 21. storočí bude v centre Európy vojna proti obyvateľstvu mojej krajiny, ktoré nič zlé nechcelo. Všetko, čo chceme, je žiť vo svojej krajine a rozprávať ukrajinským jazykom. To je všetko. Prečo si to nezaslúžime? Prečo ostatní môžu? Prečo musíme trpieť? Kvôli Rusku, a to nie je prvýkrát. Oni nás – Ukrajincov – chcú zničiť už dlhé roky, storočia. Časť mojej rodiny preto opustila tento svet, a to tak nemá byť. Sme nezávislá krajina a môžeme si vybrať smer, ktorým chceme ísť, a to, že Rusko je urazené, že s nimi byť v zväze nechceme, že sme si vybrali demokratický smer, tak to nie je náš problém. Celkovo to, čo sa deje, je absurdné a doteraz tomu neviem uveriť.

Myslíte si, že časom sa niektorí Ukrajinci podvolia Rusku, aby už bol pokoj a mier? Napriek tomu, akí ste národovci a viem, že stále bojovať chcete, tak či je vôbec možné, aby si toto Ukrajinec dokázal povedať?

Určite sú takí ľudia a je to veľmi prirodzené, normálne. Nemôžeme za to nikoho súdiť, pretože, keď sedíte v Mariupole v pivnici už päťdesiaty deň a vedľa vás sú mŕtve telá alebo ľudia s poraneniami a neviete, čo máte robiť, keď zbierate dažďovú vodu, aby ste sa napili, tak sa im ani nečudujem. Ako sa dá vo svojom vnútri vyrovnať s tým, že ste niekde zavretí a schovávate sa? Preto si myslím, že určite majú takúto myšlienku a hovorím, je to normálne. Lenže problém je v tom, že aj keď sa Ukrajina, božechráň, vzdá, tak život v Rusku nebude pre nás veľmi sladký. V žiadnom prípade nesúhlasím a ani nechcem pomyslieť na to, že by mal Ukrajinec patriť Rusom. Nie, to sa nestane. Národ to nedovolí. Bohužiaľ, ruská vláda nevie pochopiť, že Ukrajina nikdy nebude pod Ruskom.

Myslíte, že Ukrajina dokáže nad Ruskom zvíťaziť?

Teraz je pre mňa veľmi ťažké rozmýšľať objektívne a racionálne, pretože v prvom rade som Ukrajinka. Určite existuje možnosť, že zvíťazí Rusko. Jestvujú rôzne scenáre a nikto nevie, ako sa situácia vyvinie ďalej. Aj keď teraz získajú Mariupoľ, Donbas, tak tam už nič nie je. Tam je všetko rozbité. Ja neviem, čo chce Putin s tým územím teraz robiť. Ruskú federáciu nikdy nezaujímalo, ako žijú ich občania. Hlavné je mať čo najviac územia, a to, čo sa tam deje, to im je jedno. 

Prečo Ukrajinci, ukrajinský národ, vláda, nezverejňovali počty úmrtí svojich vojakov a civilistov?

Taktiež som si tú otázku kládla, ale nakoniec som pochopila, že ináč to ani byť nemôže, pretože -ako som už spomenula tie výkyvy nálad, keby som bola v zlej fáze, neverila by som vo výhru Ukrajiny a potom by mi ešte prišla správa o počte úmrtí našich vojakov a civilistov, tak celá krajina by mala depresiu a úzkosti. Keď ani ukrajinský národ nebude vo výhru veriť, tak kto potom? Takže to tak robiť jednoducho museli. A ešte chcem pripomenúť, že spočítať všetkých zavraždených civilistov nie je reálne. Naozaj nie, pretože mnoho teritórií okupujú. Ani neviem, či to vôbec niekedy presne spočítajú. Sú tam obrovské straty.

Keď Rusi krvavo vyzabíjali civilistov v Buči, telá tam ostali ležať niekoľko týždňov. Prečo po sebe „neupracú“, prečo sa ich nezbavia, aby sa na nič neprišlo?

Nečudovala by som sa, keby to bolo preto, že sú na svoje činy hrdí, alebo sú až priveľmi hlúpi. Tú ich logiku nikto nepochopí. Ale hovorilo sa, že Putin bol za tento čin na svojich vojakov veľmi nahnevaný, že to tam tak nechali. Potom dal príkaz, nech hneď všetkých spaľujú, aj ruských vojakov aj Ukrajincov, aby neboli dôkazy. Buča bola ďalším názorným príkladom toho, čo znamená Ruský svet, ako oni hovoria Ruský мир [mir] (svet). Toto je ten ich „mir“, ktorý môžu priniesť a pravda je taká, že nielenže sa nesprávajú ako ľudia, ale  ani ako zvieratá. 

Určite viete, že väčšina médií zverejňuje informáciu, že ide o genocídu. Myslíte, že to tak aj je? 

Áno a úplne podporujem túto myšlienku, je to genocída ukrajinského národa, pretože – je. A čo iné, ak nie genocída? Je to aj vojna aj genocída, všetko dokopy.

Ukrajinci, ktorí prišli  na Slovensko, sa podľa vás ešte budú chcieť po skončení vojny vrátiť naspäť?

Mňa to veľmi bolí, lebo Ukrajinci vždy boli roztrúsení po celom svete – Kanada, Amerika, Anglicko a teraz budeme ešte viac. Keď som sa rozprávala s utečencami, vždy som sa pýtala či sa plánujú vrátiť domov. Na základe tejto otázky som si vytvorila vlastnú štatistiku – až 90 percent opýtaných tvrdilo, že sa na Ukrajinu určite vrátia a spoločne vybudujeme novú krajinu, ktorá bude vyzerať lepšie a bude bez škaredých sovietskych panelákov a pamätníkov. Životy nám nevráti nikto, ale vrátime sa my a túto krajinu budeme tvoriť nanovo. Ale 10 percent z opýtaných mi povedalo, že im je na Slovensku dobre, že sú tu dobré vysoké školy a chcú, aby tu ich deti študovali.

Vaši rodičia nechceli ísť na Slovensko?

Volali sme s mamkou, rozprávali sme sa o tom. Samozrejme, mamka plakala, aj ja, pretože človek to nevie prijať. Začali sme sa baviť o tom, či nechcú prísť ku mne na Slovensko, aspoň na chvíľu, trocha si oddýchnuť. Mamka povedala, že nie. Aj keď spočiatku, toho 24 – 25. februára o tom premýšľali. Mám trojročného bratranca a povedali mi, že ak nastane veľmi zlá situácia, prídem na hranice a dajú mi ho tu cez plot. Vtedy som pochopila, aká vážna je situácia a opýtala som sa: „Mama, a vy s otcom prečo nechcete prísť? Veď poďte všetci, babka, teta.“ Oni povedali, že nie. Otca by nepustili a mamka tam otca nenechá. Ale chvalabohu, na západe je to bezpečné, už síce menej, ale bezpečné, zatiaľ. V Užhorode stále znejú sirény. Na Veľkú noc ich spustili štyrikrát. Minulý rok sme Veľkú noc nemali kvôli korone, tento rok kvôli vojne. Každý rok je to horšie a horšie a človek má strach, čo ešte príde.

Ak by sa Ukrajina vzdala, chceli by ste sa tam, do súčasti Ruskej federácie, ešte vrátiť?

Do Ruskej federácie by som sa vrátiť nechcela, ale je to môj domov a v mojom vnímaní by to bola stále Ukrajina. Samozrejme, že by som sa chcela vrátiť, ale nie s pravidlami, ktoré by tam boli a nechcela by som mať ruský pas. Nechcela by som byť občiankou Ruskej federácie. 

Myslíte, že je v Rusku možný štátny prevrat? 

To by bol najlepší scenár a prvotne som mala nádej, že sa to stane. Dúfala som, že sú tam ľudia, ktorí triezvo uvažujú, ale vlastne oni sami vypestovali tohto človeka na svojej hrudi, oni dovolili, aby sa to stalo. Oni dovolili, aby bol tento človek na čele vlády vyše 20 rokov. Voľby sú možno skorumpované, ale oni mali tento štátny prevrat urobiť už dávno. Na Červenom námestí v Moskve protestovala ruská babka. Prišla polícia, zobrali ju a všetci si to natáčali, aj tí, čo protestovali s ňou. Nič neurobili, len stáli a natáčali. Boja sa, že pôjdu do väzenia. Štátny prevrat a revolúcia, netreba čakať, že to bude jednoduché, pretože nebude. V roku 2014 bola revolúcia u nás a zomreli stovky ľudí. Ale podarilo sa to a vyhnali sme Putinovho človeka, Viktora Janukovyča a Putin sa vtedy veľmi zľakol, že aj ruský národ môže urobiť niečo také. Ale ruský národ nie je ukrajinský. 

Stretli ste sa na Slovensku s niekým, kto vám tvrdil a presviedčal vás, že Rusi na Ukrajinu nezaútočili, že je to výmysel?

V reálnom živote som sa s tým nestretla, ale čo sa týka sociálnych sietí a komentárov na nich, tak som ľutovala, že som to vôbec čítala. Veľmi ma prekvapilo, že ruská propaganda má neskutočnú silu aj na Slovensku. Tieto dezinformácie nepriamo podporujú aj politici. Niekedy som im chcela odpovedať a komentovať, často som napísala dlhý text, ale potom som to vymazala, pretože to nemalo žiadny zmysel a nebudem míňať svoju energiu na takýchto ľudí, túto energiu radšej miniem na pomoc svojej krajine.

Stretli ste sa s opovrhovaním za to, že ste Ukrajinka? 

V reálnom živote nie, ale na sociálnych sieťach áno. Veľmi veľa ľudí mi písalo na mail, aj na sociálne siete, rôzne škaredé veci. Napríklad na Instagrame, raz som pridala príbeh, čistý fakt o tom, čo sa deje v našej krajine, keď vybuchla pôrodnica v Mariupole, tak mi ľudia písali, že čo to vôbec pridávam, aká som hlúpa, že to je hoax. Tvrdili, že fotky boli vo filme a že to nie je reálne.

Zachytili ste nejaké absurdné hoaxy, ktoré sa týkajú vojnového konfliktu na Ukrajine?

Najväčší hoax, ktorý konšpirátori šíria je, že Ukrajinci bojujú medzi sebou a Rusi s tým nemajú nič spoločné. Že vraj je to vnútroštátny konflikt. Nerozumiem, ako tomu môže niekto uveriť. Prečo by sme sa zabíjali navzájom? Aj keď sa takéhoto človeka opýtam, aby mi povedal prečo, prečo by sme sa mali vraždiť, odpovede sa nedočkám. Aj to, že na Ukrajinu zaútočila Amerika a Rusko nás vlastne zachraňuje. A ako ukazujú nezávislé prieskumy, tak 70 percent Rusov dokonca podporuje túto vojnu. Myslia si, že to je dobré, že nás naozaj prišli zachrániť. Ale kedy bola vojna niekoho záchranou? Chcela by som sa pozrieť na tých ľudí, keby prišiel tento Ruský svet k nim domov a zachraňoval by im deti a manželku takýmto spôsobom. Čo by hovorili potom? Samozrejme, že to nikomu neprajem, ale keby tam boli prítomní duchom a pozreli sa na to svojimi očami, tak by už asi také hlúposti nerozprávali. Vôbec nemyslia kriticky, nevidia súvislosti medzi situáciami a slepo veria. 

Tak ako o Čechoch a Slovákoch, tak aj o Rusku a Ukrajine sa hovorí alebo hovorievalo, že sú bratské národy, čo je na tom pravdy? 

My sme boli jeden štát, ale nikdy sme nemali dobré vzťahy. Veľmi ma hnevá, keď niekde čítam, alebo mi niekto povie, že Ukrajinci a Rusi sú bratské národy. Kde vy vidíte bratské národy? To je chorý výmysel sovietskej propagandy. A to bolo iba preto, aby Rusi vzali Ukrajincom a Bielorusom možnosť voľby, v zmysle, že sme bratské národy – ja, Rusko som starší brat, vy ste mladší bratia a budete takto fungovať. 

Rusi majú úplne iný obsah učiva dejepisu. Oni si niektoré časti histórie prepísali. To sa týka aj Kyjevskej Rusi, myslím, že aj na Slovensku sa učí Kyjevská Rus – Kyjev. Kyjev nemá nič spoločné s Ruskom. Oni mám ukradli históriu, oni nám ukradli všetko. Oni zmenili náš jazyk. Samozrejme, že človek, ktorý nie je Rus alebo Ukrajinec, to cítiť nebude, ale ako Ukrajinka môžem povedať a som si tým istá, je to propaganda a nie náš bratský národ. Ešte dôležitejšie je, že my ani nechceme, aby boli našimi bratmi. Nepovažujeme ich za svojich bratov. Rusi milujú Odesu. Hovoria – Odesa to mama, a potom tam spustia osem raketových útokov? Na ich milovanú Odesu? Tak ako tú Odesu milujú? Prišiel niekedy brat k bratovi a znásilnil jeho ženu a dieťa? Asi treba Rusom spoločnými silami vysvetliť, čo to znamená byť niekomu bratom. A vlastne ani nechcem hovoriť, že sme bratia a rodina.

Čo je podľa vás východiskom z tejto situácie?

Ja ani neviem, či by aj ten štátny ruský prevrat pomohol. Východiskom z tejto situácie je, aby sa celý svet nejako zjednotil a ukázal Rusku, že si nemôže dovoliť robiť takéto zverstvá. Ukrajina to sama nezvládne. Zvládneme to, ale s pomocou druhých.

Autorka: Vanessa Teluchová

Foto: Archív Julie

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply