All Posts By

Petra Sochorova

Študentský protest proti cenzúre médií očami zákulisia

V pondelok 20. novembra sa pred Úradom vlády stretli študenti žurnalistiky, ktorí podporili a Tichým protestom vyjadrili nesúhlas s cenzúrou médií.

My sme sa rozprávali s Anetou Andraščíkovou, jednou zo spoluorganizátorov protestu, ktorá nám priblížila jej pohľad na protest.

Aneta, boli ste jednou zo spoluorganizátorov protestu študentov, ktorí sa vyhraňovali voči prístupu Róberta Fica a Petra Pellegriniho k médiám. Čo vyvolalo vo vás iniciatívu zorganizovať takýto protest?

Strach, čo s nami bude, keď raz doštudujeme školu a staneme sa  novinármi. Nechcem žiť v krajine, kde majú novinári takéto obmedzenia a zákaz vstupu na Úrad vlády. Už z histórie môžeme vidieť, že študenti boli iniciatívni. Revolúcia z roku 1989 nám slúži ako dobrý príklad. Tak sme si aj my povedali, že prečo nie.

Ako by ste opísali protest?

Veľmi pozitívne. Nečakala som, že budeme mať takú veľkú podporu od ľudí. Takisto ma prekvapilo, ako veľkoryso o ňom informovali médiá. A nikto z nás asi ani nečakal, že sa pri nás zastavia aj politickí predstavitelia. Takže protest postupoval hladko. Pozitívne reakcie ľudí ma veľmi potešili, s ktorými samozrejme prišli aj nejaké negatívne, no to k tomu patrí. Hlavne ma teší, že nenastali žiadne konflikty.

Muž, ktorý prišiel študentom rozdávať cukríky počas protestu (študentov to veľmi potešilo). FOTO: Aneta Andraščíková

Myslíte si, že protest splnil vaše (respektíve študentské) ciele?

Ešte je asi skoro povedať, či protest splnil nejaké konkrétne ciele, pretože sa zatiaľ udial len raz. Ale minimálne to, že sa k nemu vyjadrili médiá, pomohlo, že sa v spoločnosti rozprúdila diskusia aj o tejto téme. Čiže myslím si, že to tiež môžeme považovať za dosiahnutý cieľ.

Ako ste prežívali odozvu od politických predstaviteľov a verejnosti?

V pohode. Čakala som pochvalu, ale určite aj kritiku, čiže ma nejako netrápilo, že nás kritizoval napríklad Ľuboš Blaha alebo iní politickí predstavitelia. Myslím si, že to k tomu patrí. Čo ma možno prekvapilo bolo, že som nečakala, že bude toľko vyjadrení o proteste a o nás. 

Politickí predstavitelia Erik Kaliňák a Ján Geruda prišli za študentami počas protestu. FOTO: Aneta Andraščíková

Aké budú vaše ďalšie kroky?

Ďalšie kroky sa práve snažíme dať dokopy, ešte presne nevieme, čo bude ďalej. Určite vieme, že chceme v tejto iniciatíve pokračovať a dať najavo, že nesúhlasíme s prístupom politických predstaviteľov. Jednoznačne neprestávame. 

Ako by ste zhodnotili skúsenosť spoluorganizácie protestu? Išli by ste do toho znovu? 

Za seba môžem povedať, že určite by som do toho išla znovu. Veľa ľudí sa zapojilo, hodnotím to pozitívne. Veľa študentov niečím prispelo, a aj to pomohlo, že organizácia bola úplne super. Organizovanie protestu bola zaujímavá skúsenosť a jednoznačne mi to ako osobe niečo dalo.

Protestujúci študenti pred Úradom vlády. FOTO: Aneta Andraščíková

Autorka: Petra Sochorová

Diana Brocka Jakubíková: Pretože lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom 

„Aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť.“ To je heslo Teach. Intenzívneho dvojročného full-time programu pôsobiaceho na základných a stredných školách, ktorého účastníci učia deti na miestach, kde je to najviac potrebné. Aj vďaka tomuto programu môžu zažiť školstvo na vlastnej koži a získať žiadané zručnosti, vďaka ktorým sa môžu rozvíjať aj po programe. 

O tomto programe, pôsobení v ňom, ale aj o problematike súčasného slovenského školstva, sme sa rozprávali s Dianou Brocka Jakubíkovou, bývalou študentkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá je zároveň absolventkou tohto programu.

Diana, hneď ako som si otvorila webovú stránku Teachu, vaša fotka s menom bola na úvodnej strane. Nemohla som si nevšimnúť, že pri vašom mene stálo, že ste absolventkou právnickej fakulty UK. Čo viedlo vaše kroky k tomu, že ste sa vydali cestou učiteľstva, aj napriek tomu, že ste vyštudovali právo? 

K vzdelávaniu som mala vždy veľmi blízko. Už počas školy som stážovala v Teachi, tiež som pracovala na departmente vzdelávania v IBMku – spoločnosti, ktorá sa venuje podnikaniu v odbore informačných technológií. Po skončení Univerzity som chcela meniť vyhlášky na ministerstve školstva tak, aby boli naformulované ľuďom a deťom ako ich naozaj potrebujú. Uvedomila som si však, že neviem, aké reálne potreby majú žiaci a žiačky, rodičia detí alebo učitelia a učiteľky v školách. Chcela som si to ísť najskôr vyskúšať do terénu, zažiť skutočné potreby, nie tie, o ktorých si ja myslím, že ich deti majú. A potom sa vrátiť na ministerstvo a s čistým štítom hovoriť do toho, ako by tie vyhlášky mali vyzerať. Chcela som si jednoducho vyskúšať tú realitu za katedrou, v zborovni. 

+ Čo všetko zahŕňa program Teach for Slovakia? 

Najskôr som, samozrejme, musela vyplniť vyhlášku, na základe ktorej som pokračovala na výberové konanie, kde zisťovali, či som vytrvalá, či chcem dlhodobo pôsobiť v rámci vzdelávania a či mi je tá téma blízka. Neskôr sme absolvovali tzv. basecamp, kde sme sa intenzívne šesť týždňov bez prestávky učili ako učiť, na čo by sme sa mali zameriavať a čo je v tom procese (keď už prídeme do škôl) dôležité. Potom nasledovala letná škola, tá trvala dva týždne, kde sme si už aj v praxi mohli vyskúšať učenie. Tam sme si mohli trénovať naše učiteľské schopnosti s pomocoumentorov a rôznych pozorovaní. A po tomto šesťtýždňovom tréningu nás napokon vyslali už do škôl.

+ Keď ste prišli do školy, kam vás s vaším súhlasom priradili, čo vás najviac prekvapilo z pohľadu systému výuky či problematiky na škole? 

Začala som učiť na malej dedinskej škole v Drážovciach pri Nitre, kde mali naozaj málo žiakov. Dnes je ich tam 104. Podobne to bolo aj s učiteľským kolektívom. Hneď ako som tam prišla, prekvapilo ma, ako žiaci nevedeli samostatne rozmýšľať a na všetko potrebovali inštrukcie. Napríklad som im povedala, že si niečo majú napísať do zošita a oni sa ma začali pýtať, či si to majú napísať na túto alebo ďalšiu stranu, alebo či si to majú napísať modrým perom alebo červeným perom, či to majú písať tlačeným alebo inak. Cítila som, že im chýbala samostatnosť a sloboda v rozhodovaní. Ako keby ich sebavedomie a sebahodnota boli na takom nízkom leveli, že si ani nedovolili napísať niečo bez toho, aby sa uistili, že to tam môžu napísať, akým spôsobom to môžu napísať a podobne..

Trieda Diany Brocka Jakubíkovej v dedinskej škole v Drážoviach pri Nitre počas programu Teach

+ Potom, ako ste skončili tento program, cítili ste nejaké zmeny na žiakoch, že urobili pokroky v nejakej oblasti?

Myslím si, že vzdelávanie nie je obľúbená téma v politických diskusiách práve preto, že zmeny vidno veľmi pomaly. Je to ťažko merateľné. Jednou z vecí, v ktorej sa žiaci značne zlepšili, bola práca s ich vlastnými emóciami. Deti sa postupne začali učiť ako určiť emóciu, ktorú práve prežívajú. Často sa stávalo, že cez prestávku sa niečo udialo a ony povedali, že sú nahnevané, ale pritom boli len sklamané. To je veľmi dôležité a je obrovský rozdiel v tom, ako potom riešili takéto situácie. Väčšinou, keď je človek nahnevaný, chce ísť do protiútoku, no keď je sklamaný, tak to môže riešiť úplne inak. Takže, uvedomovanie si toho, aké emócie deti prežívali, bol jeden významný krok. Takisto sme veľa pracovali aj na tom, aby mali zdravé sebavedomie. Aby vedeli, kto sú a odkiaľ pochádzajú. Vieru v seba a svoju identitu. A napokon rozmýšľanie nad dôvodmi, prečo urobili veci ako urobili. Predtým sa totiž často stretávali len s tým, že niečo zlé spravili, bol z toho vyvodený nejaký záver a bolo im povedané, prečo to tak nemali urobiť. Takéto kladenie otázok a hľadanie odpovedí im pomohlo systematickejšie rozmýšľať. 

+ Na webovej stránke Teach.sk ste v krátkom odkaze spomínali, že ste chceli zažiť realitu školstva a ísť do terénu. Čo ste si odniesli z tejto skúsenosti? 

Že aj v budúcnosti bude mojou hlavnou témou školstvo a vzdelávanie. Myslím si, že lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom. Čím viac ľudí bude vtiahnutých do takéhoto reálneho systému vzdelávania, tým viac ich pochopí, že je to urgentný problém, a ten treba riešiť. 

+ Aké sú konkrétne riešenia alebo systémová zmena, ktoré Slovensko potrebuje pre výrazné zlepšenie školstva? 

Individuálny prístup. To si myslím, že je nevyhnutnosť každého žiaka/žiačky, rodičov, učiteľov. A teda mať aj prostriedky na to, aby mohlo byť školstvo individuálnejšie v každej škole. Aby som to uviedla na príklade, učebnice sú rovnako napísané pre každého žiaka. Stále sa zvyšujú počty žiakov so špeciálnymi potrebami, ktoré potrebujú byť zohľadnené vo vzdelávaní. Často sa stáva, že učiteľ pracuje na jednej hodine s jednou témou, ale tému musí podať ôsmimi rôznymi spôsobmi, pretože každé dieťa to musí mať vysvetlené inak, aby to pochopilo alebo iným tempom.. S tým sú späté dve roviny. Prvou je, ako môžeme túto individualizáciu docieliť, keď máme taký veľký počet detí v školách? A akým spôsobom môžeme docieliť to, aby učitelia mali možnosť individualizovať vzdelávanie, aby to k deťom prichádzalo tak, ako je to treba? To sa môže týkať napríklad štartovacích pozícii. Je obrovský rozdiel, medzi dieťaťom, ktoré pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia a nevidí rozdiel medzi perom a ceruzkou, a dieťaťom, ktoré má počiatočné podmienky úplne iné.

Ako druhú vec, by som určite spomenula to, aby sa nedával taký obrovský dôraz na memorovanie a na to, aby deti vedeli veľa informácii a poučiek, ale aby sa namiesto toho učili zručnostiam. Spôsobu ako vedomosti, ktoré nadobudnú, môžu využívať. Napríklad pri čítaní rozlišovať hoaxy a relevantné informácie. Vymeniť ho za zručnosti, s ktorými si tie vedomosti vedia dohľadať na internete a takisto naučiť ich s nimi pracovať. 

Diana Brocka Jakubíková (portrét)

Autorka: Petra Sochorová

Autorka fotografií: Diana Brocka Jakubíková

Komentár: Vianoce v bezpečí rodiny?

V polovici novembra sme si pripomenuli deň proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí. Európsky deň, do ktorého sa Slovensko zapojilo už štvrtý rok. Nie sme jedinou krajinou, kde sa zvyšuje počet detí, ktoré skúmajú svoju sexualitu prostredníctvom informačných a komunikačných médií. Vytváranie sexuálne sugestívnych či explicitných videí a fotografií je jedným  z veľkých rizík, ktoré deti môžu zažívať. Tlak rovesníkov či nevzdelanosť môžu dávať priestor pre získavanie informácii na iných miestach. Detská výchova v tejto oblasti je nesmierne dôležitá, preto je podstatné im venovať primeranú pozornosť v tomto kontexte, a teda zabezpečovať im aj bezpečné prostredie a podmienky, kde by mohlo dôjsť k sexuálnemu nátlaku či zneužívaniu.

Pred tromi rokmi sa 18. novembra, k výročiu dňa proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch, rozhodlo vytvoriť brožúru, do ktorej sa neskôr zapojilo aj Slovensko. Hlavným odkazom tejto brožúry je myšlienka pomôcť deťom, keď sa cítia osamelo v náročných situáciách. Odkazuje na to, aby sa obrátili na rodičov, psychológov či učiteľov. Takisto aj na podporné linky, ktoré pomáhajú deťom, keď sa nemajú na koho obrátiť. Táto brožúra takisto poskytuje rady pre dospelých, ako sa správať k deťom, ktoré žijú v takýchto podmienkach a ako s nimi o tom komunikovať.

Od tejto iniciatívy prešli už tri roky, no táto téma je neustále aktuálna. V súlade so súčasným vyhlásením prejavila generálna tajomníčka Rady Európy, Marija Pejčinovičová Buričová, svoj postoj, že európske štáty by mali zintenzívniť angažovanosť voči detským obetiam sexuálneho násilia a prelomiť tabu okolo oznamovania takýchto trestných činov.

Jednou z vecí, ktoré zmienila bolo, že sexuálne zneužívanie dieťaťa nie je nikdy chybou dieťaťa. Vo väčšine prípadov ide o pocit hanby a stigmy, ktorý im bráni odhaliť svoju traumu pred dosiahnutím dospelosti. Tak zostávajú páchatelia nepotrestaní. Vzniká začarovaný kruh. Marija Buričová deklaruje, že je nesmierne dôležité, aby deti prehovorili a nebáli sa rozprávať o násilí, ktoré zažívajú. Môže to byť totiž dôležitým prínosom pre našu politiku.

Otázkou je, prečo práve táto téma? Ako vlastne súvisí s obdobím Vianoc, keď sú rodiny doma pohromade?

Domáce násilie bolo, žiaľ, odnepamäti súčasťou našej spoločnosti. Po pandémii COVID – 19 sa frekvencia takýchto prípadov len zvyšovala. Barbora Burajová pre Inštitút pre výskum práce a rodiny konštatovala, že prieskumy ukazujú, že agresiu v partnerských vzťahov nahlási maximálne 15 percent žien. Veľká časť útokov ostáva naďalej skrytá. Zraniteľná časť spoločnosti zvyčajne nedá vedieť o takýchto prípadoch. A tou bývajú najmä deti.

S pribúdajúcimi krátkymi dňami sa vianočné sviatky blížia. Veľa z nás si predstaví dobré jedlo, rodinu spolu a kopu darčekov. No u ľudí, ktorí zažívajú domáce násilie, to môže vyvolať obrovské znepokojenie a obavy z toho, čo môže prísť.

Ako konať v takýchto situáciách?

Bezplatná linka Zastavme násilie tvrdí, že prvý dôležitý krok spočíva v získaní a podporovaní dôvery ublíženého človeka. Postihnutú osobu musíme brať vážne, veriť jej a dať najavo, že jej chceme pomôcť bez toho, aby sme jej hneď dávali rady, alebo ponúkali unáhlené riešenia. Aby sme priniesli pocit istoty v prípade krízy. Aby sme jej dali slobodu vyjadriť sa a zaručili jej diskrétnosť a mlčanlivosť. Najdôležitejším cieľom je ale najmä ochrana a bezpečnosť každého postihnutého násilím.

Posledným dôležitým bodom, ktorý môžeme spomenúť, je určite to, že trestné oznámenie pri podozrení na násilie môže podať ktokoľvek, nemusí to byť len obeť.

Ak vidíme vo svojom okolí, že sa niečo deje, určite neváhajme konať a snažme sa získať čo najviac informácií o podstate domáceho násilia a o dostupných možnostiach pomoci. Aby aj tohtoročné Vianoce mohli byť pokojné pre každého z nás.  

Autorka: Petra Sochorová