All Posts By

Petra Sochorova

Komentár: Po zápase je každý trénerom. Alebo tento rok to bude inak?

Majstrovstvá sveta v hokeji majú na Slovensku veľmi špecifický charakter. Polarizácia spoločnosti sa odrazu akoby z ničoho nič prepadla pod zem. Všetkých jednotlivcov akoby prevalila solidarita a nastalo zjednotenie našej spoločnosti. Držíme spolu a napäto sledujeme každý zápas. Fandíme, povzbudzujeme, tešíme sa z každého malého výsledku. No prečo sa táto spolupatričnosť odplaví hneď, ako majstrovstvá skončia?  

Majstrovstvá sveta v hokeji 2024 sú už za rohom. Tentokrát sa odohrajú u našich susedov v Českej republike. Na štadiónoch v Prahe a Ostrave. Do nášho tímu tento rok špeciálne pribudnú aj piati hráči z NHL, akými sú Šimon Nemec, Tomáš Tatar, Juraj Slafkovský, Martin Pospíšil a Pavol Regenda. Špičkoví hráči, ktorí už neraz ukázali svoju odhodlanosť, zručnosť a tímovú prácu.

Zdroj: pexels.com

Keď padajú góly od našich hráčov, sú to silné emócie. Momenty, ktoré nás častokrát prevalcujú radosťou, motiváciou a túžbou podporovať náš národný tím naďalej. Napätie stále rastie a každý dúfa, že práve ten jeho tím to potiahne do finále.

No čo keď sa nám nedarí? Čo keď začneme prehrávať? Aj vtedy držíme s našimi hokejistami? Kde sa tá spolupatričnosť prejaví potom? Prejaví sa? 

Minuloročný zápas Slovensko vs. Švédsko. Zdroj: IIHF.com

Nielen pri hokeji majú ľudia často tendenciu posudzovať situácie, ktoré sa už stali, či úspešne alebo neúspešne, a hodnotiť ich z pohodlia svojej pozície po udalosti. Všetci sú veľmi múdri a rozprávajú o tom, čo by sa malo alebo nemalo urobiť.

Niekedy mám pocit, že v oblasti hokeja to vie byť ešte intenzívnejšie. Radi komentujeme, kto komu zle prihral, prečo ten brankár ten puk nechytil, veď to bola taká jednoduchá nahrávka. 

Zdroj: pexels.com

Často si neuvedomujeme, že náš úsudok a porozumenie situácie môžu byť ovplyvnené tým, že sme mimo diania a nenesieme rovnaký tlak a zodpovednosť ako tí, ktorí sa nachádzajú uprostred hry.

A to nemusí byť len pri hokeji. S takými situáciami sa bezpochyby stretávame dennodenne. Čo by sa stalo kebyže sme sa najbližšieho komentovania situácie, do ktorej nemáme až taký vhľad, zdržali a snažili sa jej najskôr porozumieť? Porozumieť bližšiemu kontextu, súvislostiam a stranám z rôznych uhlov pohľadov. Pretože aj vďaka väčšiemu porozumeniu vie byť tento svet krajším miestom. 

Autorka: Sochorová Petra 
Zdroj fotografií: pexels.com, IIHF.com

Ministerstvo školstva reaguje na alarmujúce dáta o nepriaznivom vplyve mobilov na výsledky a duševnú pohodu žiakov a žiačok

Na začiatku apríla na tlačovej besede minister školstva Tomáš Drucker avizoval, že nový zákaz používania mobilných telefónov na základných školách má vstúpiť do platnosti od najbližšieho septembra. Deklaroval, že cieľom zákazu nemá byť odstránenie digitálnych technológií zo škôl, ale ich premyslené a rozumné využívanie. My sme sa boli pozrieť, aký názor na to majú súčasní učitelia, či ľudia pracujúci v školstve na stredných školách a ako vidia nastávajúcu situáciu.

Jednou z respondentov bola aj súčasná učiteľka na lýceu C. S. Lewisa v Bratislave, Veronika Durčáková. Veronika učí angličtinu a telesnú športovú výchovu. Má mnoho skúseností nielen v oblasti učiteľstva, ale aj mentorské a manažérske zručnosti, ktoré nadobudla vo vzdelávacom programe Teach for Slovakia. Hovorí, že učiť na škole, akou je lýceum C. S. Lewisa, je veľmi inšpiratívne. A je to pre ňu dôkazom, že veci sa dajú robiť dobre.

Veronika, ako súčasná učiteľka na strednej škole, stretávate sa aj vy s problémom častého používania mobilných telefónov, či už počas vyučovania alebo aj mimo neho? Ako veľmi je vážna táto situácia? Je tento zákon relevantný?

Ako učiteľka na strednej škole často vidím študentov, ako trávia svoj voľný čas na telefónoch, aj napriek tomu, že by ho mohli tráviť inak. My sa ako učitelia snažíme vytvárať podmienky, aby ten čas mohli tráviť aj opačne. Napriek tomu si častokrát vyberú práve telefón, a tým sa zároveň aj izolujú od ostatných spolužiakov. Vďaka našim pozorovaniam sme sa neskôr rozhodli zaviesť reguláciu telefónov, pretože sa nám zdalo, že pokým majú telefón položený na lavici, tak sa aj ich pozornosť vytráca.

Áno, myslím si, že situácia je vážna. No aj napriek tomu stále beriem do úvahy, že s telefónmi vyrastali a sú súčasťou ich života a do veľkej miery aj ich identity. Na škole máme pravidlo, že keď sa vyskytne telefón na hodine, tak ho zoberieme a študent alebo študentka si ho môže zobrať až po vyučovaní. 

Osobne som mala skúsenosť s tým, že jedna moja študentka toto pravidlo porušila a následne mala veľký problém odpútať sa od svojho telefónu. Každú jednu prestávku chodila za mnou s tým, kedy jej telefón vrátim naspäť. Hovorila mi, že nevie, čo má robiť, pretože jej spolužiaci sa s ňou nechcú rozprávať, alebo sú tiež všetci na telefónoch.

Bolo na nej vidno, že bola z toho veľmi nesvoja. Snažila som sa jej aj dohovoriť, nech sa skúsi porozprávať so spolužiakmi. Alebo nech si prečíta nejakú knihu, z tých ktoré máme k dispozícii. Ale čokoľvek som jej navrhla, bolo pre ňu veľmi náročné urobiť. 

Čo myslíte, že sa týmto zákonom zmení? A zmení sa vôbec niečo? Budú deti rebelovať? Alebo ako hovorí minister, pomôže im to lepšie sústrediť sa a budú viac schopné učiť sa? Čo očakávate od ich reakcií?

Predpokladám, že bude veľmi záležať na tom, ako sa k tomu postavia rodičia žiakov. Ak budú rodičia rebelovať, tak budú aj ich deti. Naopak, ak sú deti naučené na určitú reguláciu telefónov už z domu, bude to pre nich jednoduchšie. Ak to samozrejme bude vopred komunikované. 

Myslím si, že je veľmi dôležité, aby to každá škola jasne oznámila. Mať podporu od ministerstva je jedna vec, ale je potrebné, aby sa všetci mohli pripraviť na to, že takáto zmena nastane. Tento zákon má začať platiť až od septembra, takže si myslím, že je tam dostatočný čas na prípravu. Pretože, ak sa na to dostatočne vopred nepripravia, alebo ak na to doteraz žiaci neboli zvyknutí, môžu veľmi pravdepodobne nastať situácie, kedy dôjde napríklad k emočných výbuchom. Alebo sa nebudú vedieť odpútať, budú nesvoje.

Toto je myslím práve úloha učiteľov, pomôcť deťom situáciu nejako zvládnuť a odkomunikovať im to. Pokiaľ budú mať školy a učitelia dobre nastavené dôsledky pri porušovaní tohto pravidla, tak verím, že sa to bude dať zvládnuť. 

Minister avizoval, že budú rôzne spôsoby, akými chcú mobilné telefóny na školách zbierať. Aký by bol podľa vás najefektívnejší spôsob, ako by sa toto dalo dodržiavať?

Osobne som zachytila, že by mali byť na školách zavedené skrinky, kde žiaci budú odovzdávať telefóny. Toto je možno jeden zo spôsobov, ktorý by mohol fungovať. Myslím si, že na školách, kde už isté regulácie sú nastavené, tak to bude určite jednoduchšie niečo takéto dodržiavať.

Ale ak sú školy, ktoré to takto nastavené nemajú, tak to môže byť určite výzva. Tam si myslím, že takýto spôsob odovzdávania telefónov do skriniek môže byť spôsobom, ako vie toto pravidlo fungovať. Že teda ráno telefón odovzdajú do skrinky a poobede po škole si ho môžu znovu zobrať. 

Čo sa týka samotných regulácii, tak napríklad u nás na škole (my sme ale stredná škola, nie základná, čiže neviem ako udržateľné by toto bolo na základných školách) to funguje tak, že máme rozdelené pravidlá podľa režimov. Máme focus mode (tzv. „režim kedy sa sústredíme“) a casual mode (tzv. „voľnejší režim“). 

To znamená, že keď máme focus mode, tak vtedy telefóny nesmieme vidieť na lavici a musia byť odložené v školských taškách. A keď je casual mode, tak to znamená, že telefóny študenti môžu používať, môžeme ich vidieť na lavici, ale samozrejme ich môžu používať iba na vzdelávacie účely. 

Okrem zbierania a obmedzovania používania mobilných telefónov, je ešte niečo, čo by slovenské školstvo potrebovalo na zlepšenie výuky a pomoci deťom pri lepšom sústredení sa a koncentrácii? 

Verím tomu, že aj zásah zo strany ministerstva školstva je určite dobrým krokom k zlepšeniu slovenského školstva. Myslím si, že s týmto obmedzením súvisia aj určité sprítomňovacie techniky. Pri deťoch sa čoraz viac dáva väčší dôraz na ich emócie a sprítomnenie momentu.

Ak by som mala uviesť nejaký príklad, ktorý sa mne osobne už osvedčil, bola situácia, keď som dala študentom priestor na čítanie počas hodiny. Mali stanovený čas, pätnásť minút, kedy všetci naraz čítali. Videli aj ostatných spolužiakov, ako čítajú, a tak sa zároveň podporovali. Vtedy som si všimla, že vedia naozaj „vypnúť“, sústrediť sa a ponoriť sa do kníh, čo majú pred sebou. Možno aj toto je jedna z možných alternatív. Na to je ale potrebné mať knihy k dispozícii. 

Čo si viem predstaviť, že by vedelo fungovať najmä pri mladších deťoch je striedanie konkrétnych aktivít, pridávanie fyzických cvičení alebo niečoho podobného. U nás na škole sa veľmi uchytila hrazda, ktorú sme nainštalovali na chodbe. Takýmto spôsobom sú aj prestávky príležitosťou, kedy sa študenti vedia odpútať od telefónov. Dávajú si rôzne výzvy, kto dá viac zhybov a podobne. Taktiež to prepája vzťahy študentov a častokrát sa stáva, že sa začnú rozprávať s inými študentmi, s ktorými by sa predtým nikdy nerozprávali. 

A takisto vie určite pomôcť aj prístup učiteľov ku žiakom. Aby povzbudzovali študentov ísť viac do hĺbky v hodnotách a nie len tak po povrchu. 

Autorka: Sochorová Petra
Autorka fotografie: Veronika Durčáková
Na fotografii: Veronika Durčáková

Spánok – nepochopený, ale dôležitý aspekt

„Neurovedec objavil prelomový spôsob, ako byť múdrejší, príťažlivejší, štíhlejší, šťastnejší, zdravší a ako zahnať rakovinu – dobrý nočný spánok.“ Tak denník Guardian opísal, čo s nami robí zdravý spánok a predstavil amerického neurovedca a spisovateľa, Matthew Walkera, ktorý priblížil silu spánku a snov v knihe Prečo spíme.

Matthew Walker je profesorom neurovied a psychológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Predtým sa odborne venoval psychiatrii na Harvardovej univerzite. Publikoval viac než sto vedeckých štúdií a vystúpil v mnohých médiách. Napríklad v BBC News či National Public Radio, ale prednášal aj na známej TEDx, kde sa venoval téme spánku a tomu, ako môže byť zdravý spánok našou „super schopnosťou“. V knihe Prečo spíme objasňuje, ako môžeme ovládať náš spánok a tak zmeniť svoj život k lepšiemu. 

Matthew Walker
Zdroj: pexels.com

Prečo je spánok taký dôležitý

Spánok patrí k najdôležitejším, ale najmenej pochopeným aspektom nášho života, zdravia a dlhovekosti. Vedci a odborníci stále vedú diskusiu o tom, prečo nás postihujú ničivé zdravotné následky, keď nespíme. Ako vlastne spánok pomáha nášmu telu a mozgu?

Matthew Walker vo svojej knihe píše, že okrem iných funkcií, spánok posilňuje našu schopnosť učiť sa, zapamätávať si a robiť logické rozhodnutia. Usmerňuje naše emócie, dopĺňa imunitný systém, dolaďuje metabolizmus a reguluje náš apetít. Snívanie pochováva bolestivé a vytvára priestor virtuálnej reality, v ktorom mozog spája pohľad do minulosti s náhľadom na súčasnosť a podnecuje kreativitu.

Toto nemá byť reklama na Walkerovu knihu. No sami môžeme vidieť koľko aspektov nášho života spánok ovplyvňuje. Aj posledné prelomové vedecké objavy, zhrnutia výskumov a klinická prax do značnej miery pomohli. V jednej z týchto štúdií Walker vysvetľuje, ako nám spánok môže pomôcť s učením, efektivitou, produktivitou a aj úspešnosťou. Taktiež ako nám môže zlepšiť náladu, intenzitu energie a regulovať hormóny. Ale aj v oblasti prevencie proti rakovine, Alzheimerovej chorobe či cukrovke. A napokon, ako nám spomaľuje prejavy starnutia a podporuje dlhovekosť.

Zdroj: pexels.com

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) už v roku 2004 organizovala diskusiu o účinkoch narušeného spánku na zdravie. Vo svojom dokumente z tejto besedy deklarovala, že spánok je nevyhnutnosťou pre dobré zdravie a našu vlastnú pohodu. Odborníci z WHO už vtedy avizovali, že faktory nášho životného štýlu a životného prostredia, sú čoraz viac príčinou ťažkostí spánku. Upozorňovali na rastúci počet prípadov porúch spánku, ich príčiny a dôsledky, ktoré na zdravie ako také majú. Podľa prieskumov z roku 2023 trpí tretina dospelej populácie sveta nedostatkom spánku. 

Čo zhoršuje kvalitu nášho spánku a prečo spíme horšie ako v minulosti

Jedným z hlavných faktorov sú technológie prerastajúce našimi životmi. Tie nám slúžia nielen na zábavu, ale sú aj dôležitým hráčom, ktorý vplýva na spánok. Žiaľ negatívne. S narastajúcim vplyvom sociálnych sietí a neustálou inováciou elektrotechniky, stále viac času venujeme pozeraniu do laptopov či telefónov. Dnes sa veľakrát už bez takejto techniky ani nezaobídeme. Práve modré svetlo, ktoré vyžarujú počítače, telefóny či iné elektronické obrazovky, produkuje hormón melatonín. Ten spôsobuje problémy so zaspávaním či nepokojným spánkom. 

Ďalším veľkým faktorom, ktorý môžeme považovať za veľkého „ničiteľa“ spánku, je kofeín. Veľa ľudí si neuvedomuje, že káva, ktorú vypili po večeri, môže mať nejakú spojitosť s ich zlým spánkom. Alebo aj tá, ktorú vypili pred desiatimi hodinami. Kofeín sa nenachádza len v káve, vieme ho nájsť v niektorých čajoch a mnohých energetických nápojoch, ale aj v potravinách, napríklad v horkej čokoláde či zmrzline, taktiež v liekoch, akými sú tabletky na chudnutie a lieky proti bolesti. 

Jeho účinok nevyprchá najmenej osem hodín. Čiže, keď vypijeme šálku kávy v neskorších popoludňajších hodinách, môžeme mať problém večer zaspať. Ďalšími činiteľmi môžu byť takisto alkoholické nápoje pred spaním, či veľké porcie jedla v neskorých večerných hodinách.

Ako teda na zdravý a kvalitný spánok. Nastavenie budíka, kedy treba ísť spať, je nevyhnutnosťou. Určite je nevyhnutné začať dodržiavať spánkový režim. Chodiť spať a vstávať v tom istom čase každý deň. Dlhším spánkom počas víkendu si nedokážeme vynahradiť nedostatok spánku z predošlého týždňa.

Zdroj: pexels.com

Ako vplýva poobedná siesta na človeka

V našej spoločnosti dominuje názor, že krátke zdriemnutie nám môže pomôcť vynahradiť si nedostatok spánku. Keď si však pospíme príliš neskoro popoludní, večer sa nám bude zaspávať ťažšie. A teda krátky spánok by sme si mali dopriať maximálne do tretej popoludní. 

Takisto relaxácia pre spaním môže mať veľké benefity pre náš spánok. Náš deň si môžeme naplánovať tak, aby sme mali pred spánkom čas na oddych. Uvoľňujúce činnosti, ako čítanie alebo počúvanie hudby, by mali byť súčasťou nášho rituálu pred spaním. 

Ďalšími pomocníkmi pri zlepšovaní nášho spánku môžu byť aj horúci kúpeľ pred spaním, spávanie v tmavej a chladnej miestnosti bez elektronických zariadení, alebo niečoho čo by mohlo narúšať náš spánok (napr. jasné svetlo, hluk, nepohodlná posteľ či privysoká teplota). 

Môžeme povedať, že životný štýl v našej spoločnosti má určite na svedomí to, ako (ne)priorizujeme náš spánok, ale namiesto neho dávame priestor iným aktivitám. Úbytok spánku je jedným z najväčších problémov verejného zdravia, ktorému čelia rozvinuté krajiny 21. storočia. 

Ak chceme zmeniť zanedbávanie spánku na kvalitný spánok, potrebujeme si uvedomiť, ako signifikantne väčší význam by sme mu mali prideľovať. Ako vplýva na náš život a ovplyvňuje nás oveľa viac, ako si možno myslíme. Aby sme mohli byť zdravší, energickejší a hlavne, aby sme si mohli vychutnávať život naplno plnými dúškami. 

Autor: Sochorová Petra 
Zdroj fotografií: pexels.com

Študentský protest proti cenzúre médií očami zákulisia

V pondelok 20. novembra sa pred Úradom vlády stretli študenti žurnalistiky, ktorí podporili a Tichým protestom vyjadrili nesúhlas s cenzúrou médií.

My sme sa rozprávali s Anetou Andraščíkovou, jednou zo spoluorganizátorov protestu, ktorá nám priblížila jej pohľad na protest.

Aneta, boli ste jednou zo spoluorganizátorov protestu študentov, ktorí sa vyhraňovali voči prístupu Róberta Fica a Petra Pellegriniho k médiám. Čo vyvolalo vo vás iniciatívu zorganizovať takýto protest?

Strach, čo s nami bude, keď raz doštudujeme školu a staneme sa  novinármi. Nechcem žiť v krajine, kde majú novinári takéto obmedzenia a zákaz vstupu na Úrad vlády. Už z histórie môžeme vidieť, že študenti boli iniciatívni. Revolúcia z roku 1989 nám slúži ako dobrý príklad. Tak sme si aj my povedali, že prečo nie.

Ako by ste opísali protest?

Veľmi pozitívne. Nečakala som, že budeme mať takú veľkú podporu od ľudí. Takisto ma prekvapilo, ako veľkoryso o ňom informovali médiá. A nikto z nás asi ani nečakal, že sa pri nás zastavia aj politickí predstavitelia. Takže protest postupoval hladko. Pozitívne reakcie ľudí ma veľmi potešili, s ktorými samozrejme prišli aj nejaké negatívne, no to k tomu patrí. Hlavne ma teší, že nenastali žiadne konflikty.

Muž, ktorý prišiel študentom rozdávať cukríky počas protestu (študentov to veľmi potešilo). FOTO: Aneta Andraščíková

Myslíte si, že protest splnil vaše (respektíve študentské) ciele?

Ešte je asi skoro povedať, či protest splnil nejaké konkrétne ciele, pretože sa zatiaľ udial len raz. Ale minimálne to, že sa k nemu vyjadrili médiá, pomohlo, že sa v spoločnosti rozprúdila diskusia aj o tejto téme. Čiže myslím si, že to tiež môžeme považovať za dosiahnutý cieľ.

Ako ste prežívali odozvu od politických predstaviteľov a verejnosti?

V pohode. Čakala som pochvalu, ale určite aj kritiku, čiže ma nejako netrápilo, že nás kritizoval napríklad Ľuboš Blaha alebo iní politickí predstavitelia. Myslím si, že to k tomu patrí. Čo ma možno prekvapilo bolo, že som nečakala, že bude toľko vyjadrení o proteste a o nás. 

Politickí predstavitelia Erik Kaliňák a Ján Geruda prišli za študentami počas protestu. FOTO: Aneta Andraščíková

Aké budú vaše ďalšie kroky?

Ďalšie kroky sa práve snažíme dať dokopy, ešte presne nevieme, čo bude ďalej. Určite vieme, že chceme v tejto iniciatíve pokračovať a dať najavo, že nesúhlasíme s prístupom politických predstaviteľov. Jednoznačne neprestávame. 

Ako by ste zhodnotili skúsenosť spoluorganizácie protestu? Išli by ste do toho znovu? 

Za seba môžem povedať, že určite by som do toho išla znovu. Veľa ľudí sa zapojilo, hodnotím to pozitívne. Veľa študentov niečím prispelo, a aj to pomohlo, že organizácia bola úplne super. Organizovanie protestu bola zaujímavá skúsenosť a jednoznačne mi to ako osobe niečo dalo.

Protestujúci študenti pred Úradom vlády. FOTO: Aneta Andraščíková

Autorka: Petra Sochorová

Diana Brocka Jakubíková: Pretože lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom 

„Aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť.“ To je heslo Teach. Intenzívneho dvojročného full-time programu pôsobiaceho na základných a stredných školách, ktorého účastníci učia deti na miestach, kde je to najviac potrebné. Aj vďaka tomuto programu môžu zažiť školstvo na vlastnej koži a získať žiadané zručnosti, vďaka ktorým sa môžu rozvíjať aj po programe. 

O tomto programe, pôsobení v ňom, ale aj o problematike súčasného slovenského školstva, sme sa rozprávali s Dianou Brocka Jakubíkovou, bývalou študentkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá je zároveň absolventkou tohto programu.

Diana, hneď ako som si otvorila webovú stránku Teachu, vaša fotka s menom bola na úvodnej strane. Nemohla som si nevšimnúť, že pri vašom mene stálo, že ste absolventkou právnickej fakulty UK. Čo viedlo vaše kroky k tomu, že ste sa vydali cestou učiteľstva, aj napriek tomu, že ste vyštudovali právo? 

K vzdelávaniu som mala vždy veľmi blízko. Už počas školy som stážovala v Teachi, tiež som pracovala na departmente vzdelávania v IBMku – spoločnosti, ktorá sa venuje podnikaniu v odbore informačných technológií. Po skončení Univerzity som chcela meniť vyhlášky na ministerstve školstva tak, aby boli naformulované ľuďom a deťom ako ich naozaj potrebujú. Uvedomila som si však, že neviem, aké reálne potreby majú žiaci a žiačky, rodičia detí alebo učitelia a učiteľky v školách. Chcela som si to ísť najskôr vyskúšať do terénu, zažiť skutočné potreby, nie tie, o ktorých si ja myslím, že ich deti majú. A potom sa vrátiť na ministerstvo a s čistým štítom hovoriť do toho, ako by tie vyhlášky mali vyzerať. Chcela som si jednoducho vyskúšať tú realitu za katedrou, v zborovni. 

+ Čo všetko zahŕňa program Teach for Slovakia? 

Najskôr som, samozrejme, musela vyplniť vyhlášku, na základe ktorej som pokračovala na výberové konanie, kde zisťovali, či som vytrvalá, či chcem dlhodobo pôsobiť v rámci vzdelávania a či mi je tá téma blízka. Neskôr sme absolvovali tzv. basecamp, kde sme sa intenzívne šesť týždňov bez prestávky učili ako učiť, na čo by sme sa mali zameriavať a čo je v tom procese (keď už prídeme do škôl) dôležité. Potom nasledovala letná škola, tá trvala dva týždne, kde sme si už aj v praxi mohli vyskúšať učenie. Tam sme si mohli trénovať naše učiteľské schopnosti s pomocoumentorov a rôznych pozorovaní. A po tomto šesťtýždňovom tréningu nás napokon vyslali už do škôl.

+ Keď ste prišli do školy, kam vás s vaším súhlasom priradili, čo vás najviac prekvapilo z pohľadu systému výuky či problematiky na škole? 

Začala som učiť na malej dedinskej škole v Drážovciach pri Nitre, kde mali naozaj málo žiakov. Dnes je ich tam 104. Podobne to bolo aj s učiteľským kolektívom. Hneď ako som tam prišla, prekvapilo ma, ako žiaci nevedeli samostatne rozmýšľať a na všetko potrebovali inštrukcie. Napríklad som im povedala, že si niečo majú napísať do zošita a oni sa ma začali pýtať, či si to majú napísať na túto alebo ďalšiu stranu, alebo či si to majú napísať modrým perom alebo červeným perom, či to majú písať tlačeným alebo inak. Cítila som, že im chýbala samostatnosť a sloboda v rozhodovaní. Ako keby ich sebavedomie a sebahodnota boli na takom nízkom leveli, že si ani nedovolili napísať niečo bez toho, aby sa uistili, že to tam môžu napísať, akým spôsobom to môžu napísať a podobne..

Trieda Diany Brocka Jakubíkovej v dedinskej škole v Drážoviach pri Nitre počas programu Teach

+ Potom, ako ste skončili tento program, cítili ste nejaké zmeny na žiakoch, že urobili pokroky v nejakej oblasti?

Myslím si, že vzdelávanie nie je obľúbená téma v politických diskusiách práve preto, že zmeny vidno veľmi pomaly. Je to ťažko merateľné. Jednou z vecí, v ktorej sa žiaci značne zlepšili, bola práca s ich vlastnými emóciami. Deti sa postupne začali učiť ako určiť emóciu, ktorú práve prežívajú. Často sa stávalo, že cez prestávku sa niečo udialo a ony povedali, že sú nahnevané, ale pritom boli len sklamané. To je veľmi dôležité a je obrovský rozdiel v tom, ako potom riešili takéto situácie. Väčšinou, keď je človek nahnevaný, chce ísť do protiútoku, no keď je sklamaný, tak to môže riešiť úplne inak. Takže, uvedomovanie si toho, aké emócie deti prežívali, bol jeden významný krok. Takisto sme veľa pracovali aj na tom, aby mali zdravé sebavedomie. Aby vedeli, kto sú a odkiaľ pochádzajú. Vieru v seba a svoju identitu. A napokon rozmýšľanie nad dôvodmi, prečo urobili veci ako urobili. Predtým sa totiž často stretávali len s tým, že niečo zlé spravili, bol z toho vyvodený nejaký záver a bolo im povedané, prečo to tak nemali urobiť. Takéto kladenie otázok a hľadanie odpovedí im pomohlo systematickejšie rozmýšľať. 

+ Na webovej stránke Teach.sk ste v krátkom odkaze spomínali, že ste chceli zažiť realitu školstva a ísť do terénu. Čo ste si odniesli z tejto skúsenosti? 

Že aj v budúcnosti bude mojou hlavnou témou školstvo a vzdelávanie. Myslím si, že lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom. Čím viac ľudí bude vtiahnutých do takéhoto reálneho systému vzdelávania, tým viac ich pochopí, že je to urgentný problém, a ten treba riešiť. 

+ Aké sú konkrétne riešenia alebo systémová zmena, ktoré Slovensko potrebuje pre výrazné zlepšenie školstva? 

Individuálny prístup. To si myslím, že je nevyhnutnosť každého žiaka/žiačky, rodičov, učiteľov. A teda mať aj prostriedky na to, aby mohlo byť školstvo individuálnejšie v každej škole. Aby som to uviedla na príklade, učebnice sú rovnako napísané pre každého žiaka. Stále sa zvyšujú počty žiakov so špeciálnymi potrebami, ktoré potrebujú byť zohľadnené vo vzdelávaní. Často sa stáva, že učiteľ pracuje na jednej hodine s jednou témou, ale tému musí podať ôsmimi rôznymi spôsobmi, pretože každé dieťa to musí mať vysvetlené inak, aby to pochopilo alebo iným tempom.. S tým sú späté dve roviny. Prvou je, ako môžeme túto individualizáciu docieliť, keď máme taký veľký počet detí v školách? A akým spôsobom môžeme docieliť to, aby učitelia mali možnosť individualizovať vzdelávanie, aby to k deťom prichádzalo tak, ako je to treba? To sa môže týkať napríklad štartovacích pozícii. Je obrovský rozdiel, medzi dieťaťom, ktoré pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia a nevidí rozdiel medzi perom a ceruzkou, a dieťaťom, ktoré má počiatočné podmienky úplne iné.

Ako druhú vec, by som určite spomenula to, aby sa nedával taký obrovský dôraz na memorovanie a na to, aby deti vedeli veľa informácii a poučiek, ale aby sa namiesto toho učili zručnostiam. Spôsobu ako vedomosti, ktoré nadobudnú, môžu využívať. Napríklad pri čítaní rozlišovať hoaxy a relevantné informácie. Vymeniť ho za zručnosti, s ktorými si tie vedomosti vedia dohľadať na internete a takisto naučiť ich s nimi pracovať. 

Diana Brocka Jakubíková (portrét)

Autorka: Petra Sochorová

Autorka fotografií: Diana Brocka Jakubíková

Komentár: Vianoce v bezpečí rodiny?

V polovici novembra sme si pripomenuli deň proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí. Európsky deň, do ktorého sa Slovensko zapojilo už štvrtý rok. Nie sme jedinou krajinou, kde sa zvyšuje počet detí, ktoré skúmajú svoju sexualitu prostredníctvom informačných a komunikačných médií. Vytváranie sexuálne sugestívnych či explicitných videí a fotografií je jedným  z veľkých rizík, ktoré deti môžu zažívať. Tlak rovesníkov či nevzdelanosť môžu dávať priestor pre získavanie informácii na iných miestach. Detská výchova v tejto oblasti je nesmierne dôležitá, preto je podstatné im venovať primeranú pozornosť v tomto kontexte, a teda zabezpečovať im aj bezpečné prostredie a podmienky, kde by mohlo dôjsť k sexuálnemu nátlaku či zneužívaniu.

Pred tromi rokmi sa 18. novembra, k výročiu dňa proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch, rozhodlo vytvoriť brožúru, do ktorej sa neskôr zapojilo aj Slovensko. Hlavným odkazom tejto brožúry je myšlienka pomôcť deťom, keď sa cítia osamelo v náročných situáciách. Odkazuje na to, aby sa obrátili na rodičov, psychológov či učiteľov. Takisto aj na podporné linky, ktoré pomáhajú deťom, keď sa nemajú na koho obrátiť. Táto brožúra takisto poskytuje rady pre dospelých, ako sa správať k deťom, ktoré žijú v takýchto podmienkach a ako s nimi o tom komunikovať.

Od tejto iniciatívy prešli už tri roky, no táto téma je neustále aktuálna. V súlade so súčasným vyhlásením prejavila generálna tajomníčka Rady Európy, Marija Pejčinovičová Buričová, svoj postoj, že európske štáty by mali zintenzívniť angažovanosť voči detským obetiam sexuálneho násilia a prelomiť tabu okolo oznamovania takýchto trestných činov.

Jednou z vecí, ktoré zmienila bolo, že sexuálne zneužívanie dieťaťa nie je nikdy chybou dieťaťa. Vo väčšine prípadov ide o pocit hanby a stigmy, ktorý im bráni odhaliť svoju traumu pred dosiahnutím dospelosti. Tak zostávajú páchatelia nepotrestaní. Vzniká začarovaný kruh. Marija Buričová deklaruje, že je nesmierne dôležité, aby deti prehovorili a nebáli sa rozprávať o násilí, ktoré zažívajú. Môže to byť totiž dôležitým prínosom pre našu politiku.

Otázkou je, prečo práve táto téma? Ako vlastne súvisí s obdobím Vianoc, keď sú rodiny doma pohromade?

Domáce násilie bolo, žiaľ, odnepamäti súčasťou našej spoločnosti. Po pandémii COVID – 19 sa frekvencia takýchto prípadov len zvyšovala. Barbora Burajová pre Inštitút pre výskum práce a rodiny konštatovala, že prieskumy ukazujú, že agresiu v partnerských vzťahov nahlási maximálne 15 percent žien. Veľká časť útokov ostáva naďalej skrytá. Zraniteľná časť spoločnosti zvyčajne nedá vedieť o takýchto prípadoch. A tou bývajú najmä deti.

S pribúdajúcimi krátkymi dňami sa vianočné sviatky blížia. Veľa z nás si predstaví dobré jedlo, rodinu spolu a kopu darčekov. No u ľudí, ktorí zažívajú domáce násilie, to môže vyvolať obrovské znepokojenie a obavy z toho, čo môže prísť.

Ako konať v takýchto situáciách?

Bezplatná linka Zastavme násilie tvrdí, že prvý dôležitý krok spočíva v získaní a podporovaní dôvery ublíženého človeka. Postihnutú osobu musíme brať vážne, veriť jej a dať najavo, že jej chceme pomôcť bez toho, aby sme jej hneď dávali rady, alebo ponúkali unáhlené riešenia. Aby sme priniesli pocit istoty v prípade krízy. Aby sme jej dali slobodu vyjadriť sa a zaručili jej diskrétnosť a mlčanlivosť. Najdôležitejším cieľom je ale najmä ochrana a bezpečnosť každého postihnutého násilím.

Posledným dôležitým bodom, ktorý môžeme spomenúť, je určite to, že trestné oznámenie pri podozrení na násilie môže podať ktokoľvek, nemusí to byť len obeť.

Ak vidíme vo svojom okolí, že sa niečo deje, určite neváhajme konať a snažme sa získať čo najviac informácií o podstate domáceho násilia a o dostupných možnostiach pomoci. Aby aj tohtoročné Vianoce mohli byť pokojné pre každého z nás.  

Autorka: Petra Sochorová