S Tesákom za šelmami

Svorka vlkov či medveď kanibal na prahu Banskej Bystrice

Skupinka jedenástich dobrodruhov sa zakráda hore rozbahneným briežkom. Všetci sa pozerajú pod nohy, akoby tam hľadali poklad. Svojím spôsobom to je pravda, prišli sem predsa z rôznych kútov Slovenska, aby videli jednu z najväčších šeliem Európy a kľúč k tomuto cieľu sa nachádzal v mazľavej hmote pod ich topánkami. O stopy pritom núdza naozaj nebola. V mokrom podklade sa vynímali šľapy so štyrmi pazúrmi a keď táto partia začula v diaľke tlmené vytie, zavládlo v nej tiché vzrušenie. Platilo to aj pre nás. Ešte tuhšie sme zovreli foťáky a nadšene sme pridali do kroku. Dnes predsa uvidíme divého vlka.

Titulný obrázok: Jerguš Tesák v akcii.

Z poľovníka lektor

Slnko svieti, teplomer nám nameral pätnásť stupňov. Babie leto ako sa patrí, pomysleli sme si, keď sme v príjemné októbrové ráno zaparkovali v dedinke Lučatín na štrkovisku, ktoré plnilo funkciu akéhosi provizórneho parkoviska. Ešte sme ani poriadne nevysadli z auta a už k nám kráča svižným krokom sympatický mladý pán s čiernou bradou, hnedou šiltovkou a batohom do terénu. Na tmavozelenej bunde mu svieti logo združenia Lesmír. Náš človek. Dnes nás má zobrať na expedíciu v srdci Veporských vrchov pri Banskej Bystrici, ktorej cieľom je pokúsiť sa vystopovať vlka dravého, jedno z najťažšie sledovateľných zvierat na Slovensku a popritom nás vzdelať o miestnej prírode. Muž sa nám predstavil ako Jerguš Tesák, príhodné meno na dnešnú misiu. Kým sme čakali na ďalších osem nadšencov, vyštudovaný ekológ a zoológ, bývalý správca Muránskej planiny a dnes lektor a turistický sprievodca nám rozpovedal svoj príbeh.

„Prírodu milujem od malička. Otec bol rekreačným poľovníkom na Horehroní a zvykol ma brávať do hory. Naučil ma stopovať a keď sme raz spolu videli v lese vlka, divočina mi učarovala,“ spomína a následne nás zaskočí priznaním, že kedysi bol sám poľovníkom. 

„Vtedy nebolo veľa variantov, ako sa živiť aktivitou v prírode. Postupne som však zistil, že mi je zveri ľúto. Zlomový moment prišiel, keď som raz duril rodinku diviakov smerom k strelcovi. Utekali v obrovskom strese, zdalo sa mi, že ich mama na mňa pozrela so strachom v očiach, a o pár desiatok sekúnd som len počul sériu výstrelov a vedel som, že je po nich. V ten večer som sa rozhodol, že odteraz idem zvieratá iba skúmať, chrániť a že ich chcem pozorovať v kľude počas života, nie len sekundy pred smrťou,“ spomína Jerguš na moment, ktorý zmenil jeho život. Koniec-koncov, dnes sa spolu so svojím zamestnávateľom snažia šíriť nadšenie z divokej prírody do spoločnosti prostredníctvom zážitkov a vzdelávania pre zvedavých ľudí, ktorým ponúkajú expedície, aká nás čakala dnes.

Vyrážame do akcie

Krátko pred jedenástou sme konečne v plnom počte a dvomi autami sa presúvame ešte o dve dedinky na východ, bližšie k divočine. Do svojho vozidla nás prichýlia Katka a Tono, zaujímavá a zábavná manželská dvojica. Okrem toho, že Katka v minulosti točila o vlkoch dokument, išlo aj o vášnivých hráčov bedmintonu. Na konte mali úspechy aj na mnohých medzinárodných amatérskych turnajoch.

Čoskoro sú aj posledné zvyšky civilizácie za nami a ocitáme sa na začiatku rozsiahlej lúky. Okamžite po vysadnutí z áut sa naša jedenástka ovešaná batohmi a fotoaparátmi vydáva smerom k v diaľke sa črtajúcemu lesu. Asi po dvoch minútach vidíme prvú stopu, ktorá nápadne pripomína vlčiu. „Toto vyzerá na veľkého ovčiaka, ale dohodneme sa, že ak dnes nenájdeme žiadne ďalšie stopy, tak to je vlk,“ vtipkuje Jerguš a následne na vážnejšiu nótu vysvetľuje, ako rozoznať vlčiu stopu od psej. Je vraj podlhovastejšia, pričom dve brušká s pazúrmi sú viac na strane a dve na špičke, zatiaľ čo u psov sledujeme skôr kruhovitejšiu stopu so všetkými bruškami viac pri sebe.

Zmena plánu

Lúku prejdeme svižne. Náladu drží na vysokej úrovni aj krásny sokol myšiar, ktorý loví iba tridsať metrov od nás a donúti nás zahriať naše aparáty. Ešte ani poriadne nevkročíme do lesa a Jerguš už kľačiac v blate bije na poplach. Zvedavo ho obkľúčime a zočíme vskutku masívnu kruhovú stopu, dvakrát väčšiu ako jeho dlaň. Prv než začne rozprávať veľmi dobre vieme, na čom sme a zaraz zabudneme na pôvodný cieľ. Veď predsa lepšie mať medveďa v hrsti, ako vlky na streche.

V posledných dvoch rokoch sa v spoločnosti masívne rozšíril panický strach z medveďov, niektoré politické strany si na tejto téme dokonca vedeli postaviť úspešnú agendu. Kvóty na povolený odstrel medveďov sa zásadne zvýšili, no stúpa aj nelegálny lov, ako nám náš sprievodca potvrdil. Keď videl naše spýtavé pohľady, rýchlo taktiež dovysvetlil, ako sa dá taký nelegálny odstrel sledovať.

„Na vidieku sa pomerne ľahko šíria informácie, povedzme z druhej ruky. Keďže mám stále veľa kontaktov medzi poľovníkmi, často sa dozviem, keď sa niekto niekde chválil s takýmto úlovkom. Okrem toho nám ale aj priamo volajú ľudia a informujú nás o pytliackych praktikách v rôznych združeniach a potom samozrejme rátame medveďov, ku ktorým sa nikto nehlási a ktorých nájdeme len tak zastrelených a ponechaných v lese,“ vysvetľuje Jerguš. Prv ako sa však vydáme stopovať medveďa do hustejšieho lesa, dostaneme od neho menšie školenie.

Ako sa pri medveďovi správať?

„Treba počúvať, mať oči na stopkách. Keď pôjdete hustejším porastom, dávajte o sebe vedieť. Ja sa zvyknem nahlas pýtať ,maco, nie si za tým rohom všakže?‘. Medvede sa totiž primárne vyhýbajú styku s ľuďmi a ak ich neprekvapíte a včas o vás vedia, skrátka vás obídu alebo rovno ignorujú,“ radí, no keďže my sa chystáme urobiť presný opak a potichučky medveďa stopovať, hodí sa aj zaučenie s medvedím sprejom.

„My jeden máme!,“ zvolá víťazoslávne Tono a z Katkinho batohu vytasí zbraň. Pravda, spočiatku ho drží namierený na ďalšiu účastníčku zájazdu Bianku, no po jej protestoch jej prestane mieriť do tváre a začne sa školenie. Ako nás Jerguš poúča, v prípade, že sa medveď na nás rozbehne, nemôžeme sa ukvapiť a sprej vypustiť priskoro. Šelma musí byť vzdialená tak šesť až osem metrov, aby bol vytvorený oblak čo najúspešnejší. Názornú ukážku však Tono tiež nezvládne najlepšie, tentokrát je na vine zaseknutá poistka. 

„No, lepšiu šancu asi máte, keď budete utekať,“ prehodí ktosi a s pocitom, že sme poučení dostatočne, vyrážame do húštiny. Nasledujúca polhodina má veľmi dobrodružný charakter. Pravda, sem tam nás mierne vyfacká vetvička, ktorú človek predierajúci sa pred nami bezohľadne napol sťa tetivu, ale narastajúce vzrušenie nám to vynahrádza. Jerguš Tesák medzitým skenuje pohľadom zem a šepotom nás opäť poučí o stopovaní.

Na stope kanibala

„Viete, niekedy sa cítim viac ako hovnológ než zoológ. Z výkalov totiž dokážete zistiť viac ako zo stôp a tak v teréne pozerám väčšinu času pod nohy a hľadám kôpky,“ hovorí a priam vzápätí slávime úspech. Našli sme vskutku solídnu kôpku. Je svetlohnedá, plná všakovakých útvarov, no pozornosť púta najmä množstvo hnedých chlpov.

„Ešte je teplé,“ poznamená Jerguš, pričom s pomocou náhodnej paličky oddeľuje guču chlpov a akejsi hmoty od kôpky. Chvíľu nález skúma a napokon vyriekne svoju dedukciu: „Toto sú zvyšky iného maca, aspoň jeho srsti. Vážení, nielen že stopujeme veľkého medveďa, ale ešte aj kanibala.“

Sledujeme reakciu zvyšku našej skupiny, z ktorej si vari každý jeden účastník fascinovane dokumentuje Jergušovo rozprávanie na video. Dozvedáme sa, že u medveďov je bežné konzumovanie mŕtvol svojho vlastného druhu, no stáva sa aj, že mladý medveď jednoducho bez pozvania vkročí do teritória staršieho jedinca a ten ho následne konfrontuje, zabije a zožerie. V tomto prípade sme však nevedeli určiť, ktorý z týchto prípadov sa tu odohral.

Po stopách medveďa kráčame ešte hodnú chvíľu. Okrem klasických šľapají natrafíme aj na niekoľko doškriabaných stromov, ktoré si medveď takto prikrášlil, aby jasne označkoval svoj rajón. Naše nadšenie ale trochu poklesne, keď okolo obeda dorazíme k fotopasci. Tá nám totiž prezrádza, že medveď tadiaľto síce skutočne prešiel, ale má pred nami niekoľko-hodinový náskok a keďže jedenásťčlenný pelotón turistov nie je zrovna najrýchlejšou ani najtichšou jednotkou v husto zarastenom teréne, pomaly priznávame porážku. Pri neskorom obede si však aspoň pozrieme nádherné zábery vlkov, medveďov či rysov, ktoré sa podarilo Tesákovi a jeho kolegom v posledných rokoch na fotopasce zachytiť.

Späť k plánu A

Entuziazmus skupiny je obnovený okolo pol piatej popoludní, keď vyššie na kopci nájdeme ďalší parádny objav. Okrem toho, že konečne nachádzame stopu vlka, v rovnakej blatovej kaluži spozorujeme azda ešte niečo zaujímavejšie.

„Rysica, a nie je sama. Tie malé odtlačky okolo jej stôp budú mladé,“ zhodnotí muž, ktorý je mimochodom vo voľnom čase vášnivým hudobníkom s vlastnou kapelou, a rýchlo si načmára do zápisníku niekoľko poznámok. Evidentne ide o raritu. Nasledujeme stopy ešte polhodinu, pričom nás povzbudí aj spomenuté ojedinelé vytie v diaľke. 

Keď vyjdeme nad pásmo lesa, poskytne sa nám krásny rozhľad na lúky pokrývajúce vrchol kopca. Rozhodneme sa, že poslednú hodinu denného svetla skúsime namiesto naháňania zveri na ňu počkať. Nájdeme si zákryt a čakáme, pričom nám nádeje zdvihne najmä sojka, ktorá v jednom momente začne v neďalekej húštine pod lúkou divoko škriekať.

„Sojky sú pre ostatné zvieratá takým alarmom. Počuť ich totiž, keď nejaký narušiteľ prechádza danou časťou lesa, no a ostatné zvieratá to vnímajú ako varovanie,“ opäť nezaváhal Jerguš. Ako sprievodca bol skutočne výborný, okrem nekonečnej zásoby prírodovedných vtipov naozaj nepreváhal jediný moment, kedy nás mohol obohatiť o ďalšiu informáciu.

Posledné eso v rukáve

Bohužiaľ, po asi pätnástich minútach čakania v zákryte počujeme aj pomerne neďaleké výstrely. Rozčarovanie je priam hmatateľné, šance na zočenie vlka či rysa práve dramaticky poklesli. S výhľadom na krásny západ slnka nad Veporskými vrchmi opúšťame naše útočisko. Skúšame to až do tmy, kedy sa nám podarí na kraji lesa pod vrcholom nájsť ďalšie vlčie stopy, tentokrát menšie. Jerguš tak vytiahne posledné eso z rukávu a pomerne pôsobivým spôsobom zaimituje vlčie vytie. Dlhočizný, tiahly tón sa ozýva dolinou pod nami, no odpoveď ani po viacerých pokusoch neprichádza.

„Imitoval som vlka samotára, ktorý sa oddelil od svorky alebo si hľadá novú. Za posledných pätnásť rokov čo to skúšam mám odhadom takú 30 až 40-percentnú šancu, že sa mi ozvú naspäť. V posledných dvoch rokoch to je ale viac, pokojne takých 80 percent,“ hovorí nám náš teraz už mierne sklamaný sprievodca. Zo zvedavosti sa spýtame aj na štatistiku samotného vystopovania vlkov.

„Keď idem s ľuďmi, tak sa mi podarí priemerne každý piatykrát vidieť vlka. Mal som už ale aj sériu, kedy som ich videl šesťkrát po sebe, takže nikdy neviete,“ vyratúva rodák z Horehronia. Okolo desiatej večer sa vydávame na rýchlu túru dole kopcom, pevne dúfajúc, že sme v Lučatíne nenechali na aute zapnuté svetlá. Vlka sme síce nevideli, no odnášame si okrem suvenírov, ktoré nám Jerguš rozdal na rozlúčku, aj množstvo nových vedomostí. V neposlednom rade sme však zažili pomerne jedinečné dobrodružstvo, ktoré v našej krajine neponúka nikto iný.

Autor: Peter Matis
Foto: Bianka Mária Bálintová.