Pri Trumpovi nie je podstatné, čo hovorí, ale čo naozaj spraví (ROZHOVOR)

Americká politika dnes pripomína dynamickú šachovú partiu, v ktorej sa pozície menia rýchlejšie, než hráči stíhajú reagovať. Polarizácia, prudké hodnotové zmeny, tlak na médiá, imigračná agenda, kotrmelce vzťahov s Európou či snahy o prekresľovanie volebných okrskov. To všetko je súčasťou obrazu Spojených štátov ako svetovej veľmoci – najvplyvnejšej demokracie sveta, ktorá zároveň zápasí s vlastnými vnútornými dilemami.

O tom, ako sa v takomto „kreatívnom“ prostredí pracuje novinárovi,  čo to znamená sledovať americkú politiku zblízka a čo dnešný vývoj vypovedá o stave USA, hovorí dlhoročný zahraničný reportér a spolupracovník STVR Martin Rajec, ktorý v Spojených štátoch pôsobí už viac než dve dekády.

Máte za sebou dlhoročnú novinársku prax, najmä v oblasti zahraničného spravodajstva – od vojnového reportéra v Afganistane či Izraeli, cez informovanie o rukojemníckej dráme v Moskve, až po roky strávené v USA, kde od roku 2007 pôsobíte ako spolupracovník a rozhlasový spravodajca STVR. Čím je práca zahraničného korešpondenta v Spojených štátoch  špecifická a v čom sa líši od pôsobenia v iných regiónoch sveta?

V prvom rade treba zdôrazniť, že som „len“ spolupracovníkom STVR. Mňa sem nikto nevyslal, ja tu žijem. Takže v Spojených štátoch je moje postavenie špecifické, čo je výhodné pre obe strany. Zatiaľ čo spravodajcovia sa na postoch menia, ja to robím veľmi dlho – už od  roku 2007, keď som začal pracovať pre rozhlas a STV.

Doterajšie skúsenosti by som rozdelil na obdobia podľa oblastí, kde som sa pôsobil. Za viac ako dvadsať rokov v USA som si vyskúšal život v niekoľkých mestách a štátoch. Či už som bol v Bostone, Washingtone D.C., New Yorku, Kalifornii, Virgínii, Michigane… Všade to bolo iné, originálne. Spojené štáty sú obrovská krajina s približne 330 miliónmi obyvateľov. Nie sú taký jednotný celok, ako sa to niekedy v médiách zjednodušuje. Predsa len ich tvorí päťdesiat štátov s vlastnými zákonmi, zvyklosťami, problémami, komunitami… Južné štáty pôsobia inak ako severné, rozdiel je tiež medzi západným a východným pobrežím.

Teraz žijem vo Williamsburgu vo Virgínii a okrem toho, že som sa opäť presťahoval, moja práca sa taktiež trochu zmenila. Keď som sa po roku strávenom na Slovensku vrátil späť do Zámoria, osvojil som si spôsob spracovania tém aj prostredníctvom online rozhovorov, čo som predtým až tak nevyužíval. Vo veľa prípadoch ich už nerobím osobne, to by som musel pravidelne dochádzať do Washingtonu. Pandémia všetko zmenila. Keď sa dá, tak siaham po technológiách, ktoré mi šetria čas a umožňujú osloviť širší okruh ľudí naprieč USA. Zdá sa, že tento spôsob rozhovoru preferujú aj samotní respondenti.

Pokiaľ ide o moju súčasnú tvorbu, najmä po nástupe Donalda Trumpa, ktorý je výzvou sám o sebe, vyrábam obrovské množstvo materiálov. Je to takmer sto výstupov mesačne, vrátane živých vstupov reagujúcich aj na prezidentove výroky a podobne. Musel som sa jednoducho prispôsobiť jeho obrovskému tempu. Stále však zdôrazňujem, že pri Trumpovi nie je podstatné to, čo hovorí, ale čo nakoniec naozaj spraví.

Počas vášho doterajšieho pôsobenia v USA ste sa venovali širokému spektru tém. Ktoré z nich vás profesionálne najviac napĺňali a ktoré považujete za emocionálne či obsahovo najnáročnejšie?

Za roky, ktoré som tu doteraz strávil, sa mi opakovane potvrdilo, že nie všetky témy sú pre mňa rovnako podnetné. Sú veci, akoby povinná jazda, ktoré jednoducho musím spracovať – napríklad vianočné sprievody či sezónne udalosti, ktoré majú veľký dopyt, no osobne ma až natoľko nenapĺňajú.

Najviac ma vždy bavili analytické témy. Nepotrpím si na povrchné sledovanie každého Trumpovho výroku. Oveľa radšej by som sa venoval hlbšiemu spracovaniu kontextu, kvôli vysvetleniu súvislostí i poznaniu, ako sa určitá téma javí v perspektíve. Keď som začínal, pracoval som skôr v „teletextovom režime“. To znamená, že keď prišla nová informácia, okamžite som sa jej venoval. Dnes ma omnoho viac priťahujú témy, ktoré umožňujú ísť do hĺbky a ukázať, že veci nie sú také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdajú.

Sú však aj oblasti, ktoré ma skôr vyčerpávajú. Téma zbraňového násilia je toho jasným príkladom. Američania si s tým nevedia poradiť a každoročné opakovanie tých istých tragédií je nesmierne frustrujúce. Po streľbe na základnej škole v Connecticute v roku 2012, kde zahynulo viac ako dvadsaťšesť ľudí vrátane detí, sa vo mne niečo zlomilo. Mám vlastné deti a je pre mňa emocionálne náročné znovu a znovu hovoriť o tom, prečo sa pri týchto ťažkých témach nedeje žiaden progres. Je to iracionálne, spolitizované, a hoci sa o zmene hovorí po každej tragédii, realita ostáva rovnaká. Kedysi som sa týmto témam venoval celé týždne, sledoval som motívy páchateľov, pozadie, dopady. Dnes je to smutná súčasť tunajšieho života takmer na dennom poriadku a už to ani nepredstavuje „hot news“ v ich tradičnom zmysle slova.

Najbližšie mám jednoznačne k politike a histórii. To sú oblasti, ktoré ma profesionálne aj osobne formovali najviac. Kultúra je pre mňa naopak vzdialenejšia, nevytvoril som si k nej vzťah ako k politickým a spoločenským témam.

Čo vás ako reportéra najviac prekvapilo pri kontakte s americkou politickou kultúrou a správaním sa jej aktérov voči médiám?

Nečakal som, že republikánski sympatizanti budú voči novinárom vystupovať oveľa pokojnejšie, než by sa dalo predpokladať z ostrých útokov, ktoré Donald Trump smeruje na médiá. Keď som niekomu podal mikrofón a položil otázku, nikto nereagoval nepriateľsky ani agresívne.

Predpokladal som skôr napätejšiu atmosféru. Za predchádzajúcich prezidentov médiá neboli vnímané ako zásadný nepriateľ, dnes, žiaľ, áno. Možno by reakcie vyzerali inak, keby presne vedeli, ktoré médium zastupujem a zaradili si ho ako liberálne. Osobne som sa však s negatívnym správaním nestretol. Očakávania boli iné, realita však oveľa pokojnejšia.

Prežili ste v USA viacero volebných cyklov. Stretli ste sa pri práci s tlakom zo strany politikov, či ich PR tímov?

Výhodou nás, zahraničných korešpondentov je, že pre Američanov prosto nie sme zaujímaví. Počas môjho pôsobenia som sa stretol len s niekoľkými kongresmanmi, ktorí sa venujú Strednej Európe a majú v regióne určité záujmy. Nikdy však na mňa nikto – ani zo Slovenska, ani zo Spojených štátov – nevyvíjal nátlak a nepokúšal sa ma presviedčať o vlastnej interpretácii udalostí.

Je pravda, že ešte za prezidenta GeorgaBusha bola pozornosť Washingtonu viac upriamená na Východnú Európu. No s nástupom Baracka Obamu sa americká zahraničnopolitická orientácia presunula smerom k Ázii. V tomto kontexte my, spravodajcovia z menších krajín, nepredstavujeme pre americkú politickú scénu žiadnu vážnu prioritu. Keby bola Stredná Európa pre USA strategicky dôležitejšia, situácia by možno vyzerala inak.

Američania si v podstate riešia len svoje vlastné problémy. Videli sme to na príklade BBC, ktorej sa Donald Trump opakovane vyhrážal žalobami, čo pri takom veľkom a globálne sledovanom médiu dáva z jeho pohľadu určitú logiku. BBC má celosvetový dosah, je to značka, ktorú sledujú milióny ľudí. My sme v úplne inej pozícii. Hoci som si istý, že americké veľvyslanectvo sleduje, ako pokrývam dianie v Spojených štátoch, nepredpokladám, že by moje reportáže v skutočnosti niekto vo Washingtone detailne čítal alebo sa ich snažil ovplyvniť. Za celé roky, čo tu pôsobím, sa mi nestalo, že by americké úrady reagovali negatívne na moju reportáž, alebo si odo mňa vyžadovalo ďalšie materiály.

Stala sa vám počas práce nejaká úsmevná situácia či moment z politického prostredia, ktorý vám utkvel v pamäti?

Ešte v období, keď bol Mikuláš Dzurinda ministrom zahraničných vecí a prišiel do Bieleho domu, položil som mu otázku v angličtine a omylom som ho oslovil ako premiéra. Skôr než stihol reagovať, opravila ma vtedajšia americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová s poznámkou, že pán Dzurinda je už bývalým premiérom. Bola to úsmevná situácia. Všetci sa na tom zasmiali a ja som sa v tej chvíli cítil trápne. Ako jediný slovenský novinár som si pomýlil funkciu vlastného politika a ešte ma na to upozornila americká strana.

Keďže už roky žijete v Zámorí, opíšte najvýraznejšie rozdiely medzi republikánskym a demokratickým prístupom k zahraničnej politike. V čom sa líši ich pohľad na úlohu USA vo svete?

Najväčší rozdiel spočíva v tom, že v minulosti bola americká zahraničná politika do veľkej miery stabilná a jednotná. Nezáležalo na tom, či bol v Bielom dome republikán alebo demokrat. Mnohé z dôležitých tém rešpektovali oba tábory. Takže politika navonok pôsobila relatívne jednotne a nebola predmetom straníckej polarizácie.

To sa však výrazne zmenilo nástupom prezidenta Donalda Trumpa. Dnes je veľký rozdiel medzi tým, čo presadzujú demokrati a  republikáni – týka sa to prakticky všetkého. Ak sa pozrieme napríklad na otázku zahraničného obchodu, kedysi boli republikáni symbolom voľného trhu – Ronald Reagan bol jedným z najvýraznejších odporcov ciel. Trump naopak presadzuje protekcionistickú politiku a clá sú jednou z jeho hlavných zbraní. Podobný obrat vidno aj pri imigrácii. Zatiaľ čo Reagan či Bush patrili medzi tých, ktorí uznávali potrebu efektívnej, ale aj otvorenej imigračnej politiky, súčasný republikánsky prezident je jej zásadným odporcom.

Ďalším kritickým posunom je vzťah k Európe. Tradične ju americké administratívy – republikánske aj demokratické – považovali za kľúčového partnera a oporu transatlantických vzťahov. Tento konsenzus trval desaťročia a zhodli sa na ňom všetci prezidenti. Až Trumpov prístup narušil predstavu Európy ako prirodzeného spojenca. Dnes, keď si človek pozorne prečíta súčasnú bezpečnostnú stratégiu v dokumentoch USA, objavujú sa tam dokonca prvky, ktoré Európu vykresľujú ako ideologicky problematického aktéra, ktorý by mal prejsť zásadnou „úpravou“.

Ak teda hovoríme o rozdieloch, kľúčové je rozlíšiť obdobie pred a po nástupe Donalda Trumpa. Demokrati a republikáni sa dnes v otázkach zahraničnej politiky nevedia zhodnúť takmer na ničom. Niekedy dokonca ani na pojmoch, ktoré majú jasnú medzinárodnoprávnu definíciu, ako napríklad vojnový zločin.

V minulosti existovali témy, ktoré sa nepovažovali za stranícky problém. Neotvárali sa a jednoducho sa nepolitizovali, pretože zásadne súviseli s bezpečnosťou krajiny a obe strany ich akceptovali ako strategické priority. Dnes sa stali súčasťou vnútropolitického boja takmer všetky oblasti: Ukrajina, Rusko, Európa, transatlantické vzťahy, medzinárodný obchod aj migrácia.

Napriek tomu si myslím, že v Kongrese stále existuje skupina republikánov, ktorá zastáva tradičný pohľad na zahraničnú politiku, no zatiaľ nemá dostatočný priestor alebo vôľu verejne vystupovať. Sú tam, ale ich hlasy v súčasnom politickom hluku nepočuť.

Ak sa pozrieme na dnešnú vnútornú politiku, ktoré témy podľa vás najviac rezonujú medzi republikánmi a demokratmi a v ktorých oblastiach sú spory najhlbšie?

Vo vnútri Demokratickej strany došlo v otázke imigrácie k citeľnému posunu. Uvedomili si, že im v podstate prehrala voľby. Verejnosť veľmi negatívne vnímala situáciu, keď cez južnú hranicu prichádzalo približne 200-tisíc ľudí mesačne. Táto téma však dnes už ustupuje do úzadia, keďže Trump nasadením armády dokázal hranicu výrazne stabilizovať. Ide o jeden z mála úspechov jeho administratívy.

Hoci sa republikáni a demokrati zhodujú na tom, že súčasný imigračný systém je nefunkčný a potrebuje reformu, nevedia sa dohodnúť na tom, ako by mala vyzerať. Problém sa tak posúva ďalej. Počas Trumpovho mandátu sa v Kongrese neobjavila žiadna ucelená reforma, takže otázka zostáva stále otvorená.

Druhou zásadnou témou, v ktorej medzi oboma stranami panuje hlboký rozpor, je prístup k ľuďom žijúcim v USA bez povolenia, teda k ilegálnym imigrantom. Trumpova administratíva vysielala agentov ICE (Immigration and Customs Enforcement) cielene do jednotlivých demokratických miest, čo vyvoláva napätie a reakcie, aké Amerika v modernej histórii ešte nezažila. Objavujú sa prejavy občianskeho odporu, známe skôr z iných režimov – my to poznáme z čias komunizmu. Komunity sa snažia brániť ľudí, ktorí sú síce formálne „ilegálni“, no žijú tam dlhé roky – pracujú, platia dane, dôchodky, majú vodičské preukazy, preukazy totožnosti a tvoria bežnú súčasť spoločnosti. Následne v mnohých menších komunitách nastáva šok, keď niekoho zadržia. Vidieť reakcie mnohých republikánov v zmysle – veď to bol môj sused, ako môže byť ilegálny? Tento rozpor odhaľuje realitu, že v USA žije viac než desať miliónov ľudí bez právneho statusu a na väčšinu z nich by ste to ani nepovedali.

Čiže hranice už dnes nie sú hlavnou témou – tie sa podarilo relatívne uzavrieť. Zostávajú však dve veľké oblasti, na ktorých sa republikáni a demokrati nevedia zhodnúť. To sú samotná reforma imigračného systému a potom otázka deportácií. A práve toto je niečo, čo Amerika v modernej histórii ešte nezažila – takýto rozsah možných krokov, takýto typ politického stretu.

Ako dnes Američania vnímajú konflikt na Ukrajine? Zaujíma ich to ešte z pohľadu bežných občanov, najmä teraz, keď Donald Trump prichádza s vlastnou iniciatívou a predstavením mierového plánu? Alebo na to väčšina ľudí už nereaguje a považuje to za „otrepanú“ tému?

Američania sú pochopiteľne, ako každá spoločnosť, už unavení z ozbrojeného konfliktu na Ukrajine. Všetci si pamätáme, že tu boli sľuby, že ak sa Trump stane prezidentom, vojna sa ukončí do dvadsaťštyri hodín. On však voličov presvedčil, že Amerika na to vynakladá obrovské peniaze. Prezentoval to tak, akoby to celé financovali len Spojené štáty, čo samozrejme nie je pravda, fakty sú úplne inde.

No tento sľub nedodržal, nepodarilo sa mu to. Keď som si prechádzal prieskumy verejnej mienky, videl som, že podpora Ukrajiny u republikánov výrazne klesala. A zrazu sa v najnovšom prieskume ukázalo, že naopak prudko stúpa. Úprimne, neviem si to veľmi vysvetliť, ale faktom je, že viac ako päťdesiat percent Američanov chce, aby USA pokračovali v pomoci Ukrajine. Keď Trump nastúpil do funkcie, neschválil žiadnu novú pomoc. Posielali sa len zbrane, ktoré boli schválené Kongresom ešte počas vlády Joea Bidena. To znamená, že Amerika minula na Ukrajinu od nástupu Trumpa v podstate nula dolárov. A ak už niečo išlo, tak skôr formou predaja zbraní Európe, ktorá ich následne posúvala ďalej na Ukrajinu.

Čiže podpora Ukrajiny opäť stúpa a podľa verejnej mienky je väčšina Američanov nespokojných s tým, ako ju prezident tlačí a ako vystupuje v prospech Ruska presadzovaním jeho požiadaviek.

Často sa hovorí, že Trumpove súčasné iniciatívy sú motivované najmä snahou získať Nobelovu cenu za mier. Vníma to tak aj americká spoločnosť?

Určite. Američania sa na to pozerajú tak, že koná  zištne – všetko, čo Trump presadzuje, sa točí najmä okolo neho. Nič nerobí „zadarmo“ alebo z nejakej lásky k blížnemu. Navyše sa už nemusí ničoho obávať – toto je jeho posledné volebné obdobie. Cíti sa byť trochu izolovaný, a zároveň si uvedomuje, že bez Ukrajiny Nobelovu cenu za mier nezíska. Takže áno, ľudia to vnímajú správne, otázne je len to, či sa mu to vôbec podarí.

Zatiaľ to skôr vyzerá, že jeho súčasná iniciatíva stroskotá z viacerých dôvodov – napríklad už len na tom, že Ukrajina sa odmieta stiahnuť z Donbasu a jednoducho ustúpiť Rusku. Navyše už mal aj vyhlásenia, ktoré potvrdzujú to, čo sa objavuje v médiách: že Američania tlačia na Ukrajinu, aby sa dobrovoľne stiahla z celého Donbasu.

Ako dnes vnímate tlak na médiá v Spojených štátoch? Je americké mediálne prostredie podľa vás slobodnejšie, alebo len navonok pôsobí otvorenejšie?

Mediálne prostredie bolo kedysi otvorenejšie, ale posledné roky trochu zaradilo spiatočku; keď sa pozrieme napríklad na Washington Post, ktorý vlastní Jeff Bezos. Vplyvní americkí oligarchovia skúpili veľké médiá a postupne sa to prejavilo na spôsoboch podávania informácií. Podobne aj New York Times zmenil prístup – ako som už spomínal, hrozby odobratím licencií a súdne procesy voči jednotlivým redakciám si vybrali svoju daň. Mediálne domy sú dnes omnoho opatrnejšie, než by boli v prípade iného prezidenta.

Mám pocit, že trochu stratili odvahu – boja sa, sú opatrnejšie. Možno to bude mať pozitívny dopad v tom, že si budú starostlivejšie overovať informácie, ale prakticky je to stále veľmi náročné. Každý novinár má pravidlo, že na publikovanie materiálu potrebuje aspoň dva nezávislé zdroje. No dnes sa to dá len veľmi ťažko. Vidieť to na viacerých kauzách – Biely dom všetko popiera a k nezávislým informáciám sa človek dostáva veľmi ťažko. A aj keď sa to podarí, okamžite sa to spochybňuje a relativizuje.

V minulosti, keď médiá odhalili nejaký veľký škandál, často do toho vstúpil Kongres, ktorý začal vlastné vyšetrovanie. Dnes je však situácia iná. Kongres kontrolujú republikáni, takže aj veci, ktoré médiá zverejnia, napríklad ohľadom druhého útoku v Karibiku, čo vyzerá ako vojnový zločin, bude veľmi ťažké nezávisle overiť.

Mediálne prostredie sa teda pre novinárov neuberá pozitívnym smerom. Vidieť to napríklad aj na tlačových konferenciách. Biely dom pozýva influencerov, ktorí kladú otázky Trumpovi skôr v štýle politickej hry, často úplne odľahčené, v zmysle „Prečo ste najkrajší na svete“. Keď sa však niekto spýta nepríjemnú otázku, Trump stráca nervy, pretože nie je na to zvyknutý.

Tento trend bolo vidieť aj pri zahraničných delegáciách, napríklad v prípade Poľska. Reportéri kládli kritické otázky a prezident reagoval podráždene. Dokonca raz povedal jednému novinárovi, že príde o prácu, keď sa ho spýtal, z akého poľského média pochádza. Neviem ako to nakoniec dopadlo, ale dúfam, že svoje zamestnanie nestratil.

Celkovo je jasné, že mediálny priestor dnes vyzerá úplne inak než pred pár rokmi. Pre žurnalistov je slobodná práca náročnejšia, pričom médiá pôsobia opatrnejšie a selektívnejšie.

Ak by ste mali vybrať jednu udalosť z posledných rokov, ktorá podľa vás najvýstižnejšie ukazuje problémy americkej demokracie, ktorá by to bola?

Stav americkej demokracie dobre vystihuje prípad so zrušením show Stephena Colberta – komika, ktorý kritizoval Donalda Trumpa. Americká vláda sa pritom pravidelne vyhráža médiám odobratím vysielacích licencií, ak budú vtipkovať na adresu prezidenta. Colbert je tak jasným príkladom toho, ako demokracia momentálne vyzerá.

Avšak sú aj ďalšie závažné situácie. O stave demokracie vypovedá aj prípad Mahmouda Khalila – študenta so zelenou kartou, ktorý bol v New Jersey zatknutý za organizovanie protestov proti Izraelu a ktorému úrady oznámili, že jeho zelená karta je zrušená, hoci na to nemajú právomoc. Pochopiteľne, Khalila to nakoniec na súde vyhrá, ale samotná skutočnosť, že si niekto takéto veci dovolí, je varovný signál pre americkú demokraciu.

Ďalším príkladom je prekresľovanie volebných okrskov v republikánskych štátoch s cieľom získať čo najviac kresiel v Kongrese. Namiesto toho, aby si voliči vyberali kongresmanov, si kongresmani vyberajú voličov. Nie je to úplná novinka, takéto praktiky sa diali aj v minulosti, ale dnes ide o masívnu strategickú operáciu, ktorá sa deje vo veľkom a výrazne deformuje demokratický proces.

Keď sa spätne obzriete na roky strávené v USA, čo vám priniesli najviac – po profesionálnej aj osobnostnej stránke?

Pôsobenie v USA mi určite dalo veľa skúseností a vedomostí. Keď túto prácu robíte už viac ako dve dekády, množstvo vecí už viete – napríklad, kde hľadať informácie, a mnohé si pamätáte z praxe. Vďaka tomu je moja práca dnes jednoduchšia, alebo aspoň mám taký pocit. Môj „background“ vedomostí je naozaj rozsiahly, cítim sa v tom ako doma. No dôležité je, že mám dva domovy – tu v USA, ale aj na Slovensku.