Kuba: Kosák, rum a tarantuly 

Hodinky ukazujú polhodinu pred obedom a práve sa otvára gate – dvere do lietadla – smer Paríž. Tento dvojhodinový let bude lahoda oproti tomu takmer desaťhodinovému, ktorý nasleduje. Cieľovou destináciou je takzvané srdce Karibiku, alebo ostrov slobody, či Fidelova zem – Kuba.

Krajina známa tabakovými plantážami, rumom, tancom, kávou, pestrou kultúrou, legendárnymi štvorkolesovými ambasádormi, plážami, ale aj tajomstvami vnútrozemia, farebne – gýčovou prírodou a ďalšími zaujímavosťami, ktoré vám priblížim. O osemnásť hodín priletím do hlavného mesta Kuby, do veľkej, rozťahanej a kontroverznej Havany, po kubánsky Habany. 

Vlhký vzduch ma objal hneď po príchode na pevninu. V Havane aj o desiatej hodine večer stále úradujú horúčavy a vysoká vlhkosť. Z letiska, ktoré leží na východnej strane mesta, sa bielym, sedemmiestnym Chevroletom, presúvam taktiež do východnej provincie, ktorá sa nazýva La Lisa. Tam sa nachádza moje útočisko na najbližších osem dní, odtiaľ budem vyrážať do havanských satelitov. Hacienda v kubánskom štýle s obrovskou záhradou ma privítala vôňou rozľahlej záhrady. V nej stromy, na nich čerstvé exotické ovocie ako papája, mango, banány a rôzne ďalšie, o akých som doposiaľ nepočula. Upozorňujem aj na  spoločnosť netopierov, jašterov a vraj takmer neškodných tarantúl, ktoré v noci vyliezajú zo zeme.  Vyzerajú síce trochu strašidelne, ale napokon sme sa skamarátili. 

Habana aj Havana

Metropola Kuby bola originálna. Popri hlavnej ceste, presnejšie pozdĺž osemkilometrovej promenády Malecón, ktorá lemuje pevninu od mora, nájdete najmä veľa hotelov. Niektoré luxusné, plne funkčné. Iné mŕtve – bývalé sídla kubánskej mafie. 

Ak odbočíte do vnútra starého mesta, narazíte na jeden zo známych unikátov – Capitolio (kubánsky Kapitol). Je podobný tomu americkému, len s odlišnou metrážou. Prekvapivo väčší, širší a dokonca aj dlhší. Od roku 2010 je vyhlásený za národnú pamiatku Kuby. Nachádza sa v ňom sídlo Kubánskej akadémie vied a národná knižnica vedy a techniky. Lemujú ho ľadové sochy, no sú to ľudia , ktorí ožijú vo vhodnej chvíli. A ešte si k tomu vypýtajú aj dolár, dva.

Na môj vkus je hlavné mesto príliš pokojné a veľmi rozťahané. Napriek tomu, že v ňom žije necelých dvanásť miliónov obyvateľov. Terén nie je úplne rovný, lemujú ho aj kopce a ponúkajú pekné výhľady. Takým je aj vyhliadka priamo pri soche Krista, ktorá sa nachádza v štvrti Casablanca. 

Havana a celá Kuba je známa aj vďaka farebným automobilom. Atraktívne retro autíčka vidieť na každom rohu. Vraj polovicu zo všetkých jazdených vozov v krajine tvoria práve kubánske tátoše. Červené, ružové, modré, zelené… Na výber sú takmer všetky farby dúhy, ktoré vás prevedú po miestach ako taxi služba. Niektoré sú moderne prerobené, o iných by sa dalo špekulovať, či vôbec prešli technickou kontrolou.  Väčšina z nich vyzerá, že sa rozsype za jazdy. Ale to v tejto krajine nie je veľmi dôležité. Podstatné je, že vôbec naštartujú alebo si z nich turisti urobia fotoalbum. 

Chudoba a smrad na každom kroku 

Napriek tomu peknému a jedinečnému, čo sa dá v tejto krajine obdivovať, nie je všetko také ružové ako sa zdá. Už len pohľad na infraštruktúru – cesty, poprípade chodníky, či pešiu zónu, ktorá niekedy predstavuje skôr zónu ohrozenia. Zničená, ošumelá, neprejazdná. Pre predstavu: jama za jamou, niekedy bez náznaku asfaltu. A v tej chvíli mi napadne, že zlaaaateee Slovensko,  my sa sťažovať naozaj nemusíme. Aj okrajové satelity veľkomesta sú  zväčša špinavé, zapáchajúce, občas pôsobia ako skládka smetí. Verte mi, neraz som zacítila takmer všetky pachy sveta.

Obydlia domácich na tom nie sú o nič lepšie. Malé domčeky, pozliepané dokopy z rôznych materiálov, bez okien, niekedy aj dverí. Bez tradičných izieb, bez kuchyne, všetko v jednom, všetko pokope. Ide o slumy, ktoré v týchto karibských krajinách nie sú netradičné. V príbytkoch žijú zvyčajne viacčlenné rodiny. Pri takejto predstave si človek uvedomí to pohodlie, čo má doma a že sa niekedy len zbytočne sťažuje.

Chudoba či skromnosť sa šíria celou krajinou ako vírus. Mnoho ľudí je bez zamestnania, prežívajú zo dňa na deň. Na Kube existuje paradoxne aj prezamestnanosť – práca určenú pre jedného robí obrazne povedané celý autobus ľudí. Za almužnu.

Vychudnuté, takmer priesvitné telá, ošklbané šaty a bosé nohy. Kubánsky život na fotografiách internetu vyzerá inak, ružovejšie. O to viac ma realita prekvapila. Ľudia žijú v drsných podmienkach. A práve preto, kto môže a dostane víza, berie nohy na plecia a krajinu opustí. Ako sme sa dozvedeli od našej sprievodkyne Elzy, rodenej Kubánčanky, ktorá ovláda slovenčinu vďaka jej štúdiu na jazykovej škole v Senci – väčšina odídených putuje za prácou a vzdelaním do Francúzka či Španielska. Tí, ktorí sa rozhodnú zostať a nemajú ambície, ani seriózne zamestnanie, zväčša improvizujú. 

Počula som, že ľudia chodia do pralesov zbierať ovocie, či inú úrodu a nazbieraný tovar predávajú popri ceste. Niekedy sú nesmierne vytrvalí, kým sa na prašnej ceste po dlhých hodinách nejaké auto pristaví. Ak sa tak stane, šťastie je na svete, ale to neznamená, že zárobok naisto putuje na jedlo – chlieb, ktorý nasýti celú rodinu. Peniaze neraz skončia aj v rume. Sú ale aj takí, čo nerobia nič a špekulujú. Je na to taký pekný slovenský výraz, že paberkujú.

Takto to na Kube funguje. Najmä s jedlom je to veľmi komplikované. Kvôli veľkej biede sú niektoré druhy potravín pre slabšie vrstvy doslova finančne nedostupné. Napríklad také mäso, väčšina ľudí ho na tanieri nemá niekoľko mesiacov. Zato ryby a morské plody nie sú až taký veľký problém. Kto vie plávať a má zdravé ruky, si vie vyrobiť vlastnú udicu z prírodných materiálov a určite mu more pomôže. Medzi typické kubánske suroviny patrí niekoľko druhov sladkých zemiakov, ryža, fazuľa, zelenina, ovocie. Hovädzie mäso je tiež veľmi obľúbené, podobne ako rum a čerstvo ušúľaná cigara, ale to sme už prešli od obživy k pôžitkom.

Zaseknutí v čase

Kuba je špecifická aj svojím politickým zriadením. Mnohí z nás by povedali, že sa zasekla v čase.  Svedčí o tom striktný komunistický režim, ktorým si v minulosti prešla aj naša krajina. Na Kube platí disciplína, byrokracia a spolu s ňou aj prísne pravidlá. Slobodné cestovanie, pestrý výber sortimentu v potravinách a sloboda slova nie je vždy v ponuke.

Priznávam, som nákupná maniačka a jeden deň som zavítala do obchodného reťazca. Zahľadela som sa do siahodlhých potravinových regálov, kde boli vystavené len – zavárané uhorky.  Ako od mojej starej mamy. Ale nič viac. Len uhorky. 

Čokolády a sladké maškrty sú vzácne. Pre domácich sú cenovo nedostupné a na výber sú len približne štyri druhy.Nanajvýš nájdete čokoládové cookies z mliečnej alebo bielej čokolády a asi dva typy cukríkov. Tieto predajne so sladkým sú oddelené od supermarketov, slúžia ako samostatné jednotky. Napríklad ako u nás tabakové trafiky. Taký kubánsky tuzex.

Menová politika alebo motanica

Oficiálnym platidlom Kuby je kubánsky pesos. Napriek tomu sa dá platiť aj americkým dolárom a niekde aj eurom. Háčik je v tom, že nie všade sa dá uskutočniť platba v hotovosti, a ani banky nemajú rovnaký kurz pri výmene peňazí.  Práve preto sa stáva, že prefíkaní domáci pouliční finančníci okrádajú turistov aj pri nakupovaní suvenírov. Keď im predajú tovar, a zaplatia zaň v inej mene, po prepočítaní ich vyjde podstatne, aj dvojnásobne drahšie. Mnohí si to uvedomia až neskôr. Táto menová aj cenová motanica sa ale niekomu náramne hodí.

Farebná Kuba a jej pravidlá

Krajiny Latinskej Ameriky sa často od seba odlišujú výstrednosťou, tradíciou, expresívnosťou. S tým súvisí aj kubánska kultúra v podobe tanca, hudby a bezprostrednosti. V centre Havany, na frekventovaných miestach narazíte na pouličných umelcov, ktorí si chcú nielen privyrobiť, ale dokonca vám aj spríjemnia deň. Napríklad jeden starý muž, ktorého sme stretli pri poznávaní mesta. Mal v ruke harmoniku, na ktorej hral a spieval kubánske piesne na jednom z  námestí. Hneď ako som ho uvidela, podišla som k nemu bližšie, započúvala sa do jeho umenia a výsledkom bolo zopár pesos v jeho klobúku. Usmial sa a pokorne poďakoval –  „Gracias“. 

Sú skromní a milí, no na niektorých si treba dávať pozor. Neraz sa nám stalo, že od nás chcel pouličný umelec silou mocou peniaze. A to len preto,  že sme si ho odfotili pri maľovaní obrazu. Keď nepochodil, začal nás okrikovať, ale len dovtedy, kým nešiel okolo policajt. Vtedy zdúchol ako oheň na svieci.

Zistila som, že Kuba má svoje pravidlá. Aj na benzínkach, kde sa na naftu čaká dlhé hodiny. Nafta je totiž veľmi, veľmi úzkoprofilová. A keď príde avízo, že ju dovezú, ľudia tam vyčkávajú deň a noc predtým. Náš kubánsky hostiteľ tiež absolvoval takúto tortúru deň pred naším odchodom. Po dvadsiatich hodinách čakania kúpil 55 litrov nafty. Našťastie, dobre poznal domáce pomery a nevystavil nás stresu, aby sme na letisko z La Lisy išli pešo. Lebo na Kube je možné všetko. 

Autorka: Nina Osvaldová
Autorka fotografií: Nina Osvaldová