Komentár: Dialóg so sebou samým

Prezidentské voľby nás nútia uvažovať o tom, čo je pre nás skutočne dôležité.

(POZOR! Tento text obsahuje namiesto medzititulkov motivačné citáty, aby nehrozilo zvýšené riziko frustrácie)

Ničenie národných parkov, rezignácia na odbornosť, snaha o ovládnutie verejnoprávneho média, debaty s extrémistami, neodôvodnená výmena kvalifikovaných ľudí na postoch, útoky na ženy a menšiny, šírenie strachu a klamstiev. Vravíte si, všetko zlé je na niečo dobré… Ľudia si už museli uvedomiť, že to takto ďalej nejde. Sčítavajú sa hlasy – výsledok je jasný. Prezidentské voľby 2024 vyhráva Peter Pellegrini. Zrazu mám v hlave 1 409 255 otázok. Prvá znie: Oplatí sa ešte nerezignovať? Kde sa nachádza naša červená čiara…

„Ťažké časy pominú, ale sila z nich pretrvá.“

Robert H. Schuller

Internetom sa šíria heslá: „…posledný nech zhasne…; …nerozumiem tejto krajine…; Skurvensko, NOT MY PREZIDENT.“ No to je iba jedna strana mince. Už sme si zvykli, že žijeme v bubline, ktorá zvyšok spoločnosti dokáže naplno vnímať iba cez grafy a prieskumy. Voľby ukázali vláde, že to robí správne. Koalícia od väčšej časti Slovenska získala nielen oprávnenie, ale aj odvahu pokračovať v tom, čo začala. Robert Fico ovládol ďalší úrad a nestraníckosti, ktorú deklaruje Peter Pellegrini, sa len ťažko dá veriť. Spôsob jeho kampane ukazuje, ako veľmi si je s politikou Smeru blízky. Do paláca sa dostal klamstvami, šírením strachu, úmyselnou polarizáciou, netransparentným financovaním či lákaním extrémistov. Touto cestou pôjde aj ďalej. Veď načo to meniť, keď mu to predsa funguje.

„Bojovať budete možno musieť viac ako len raz, aby ste nakoniec vyhrali.“

Margaret Thatcher

Život je plný paradoxov. Ľudia, ktorí chcú mier, legitimizujú agresiu. Milovníkom prírody nevadí, že sa klčujú chránené lesy. Vyznávači ôsmeho Božieho prikázania šetria čas neoverovaním informácií. Žiakom sa v škole vysmievajú učitelia, staršia generácia mladých vyháňa gestom ochrany. Chceme už pokoj, ale snažíme sa ho dosiahnuť cestou hrôzy. Myslíme hodnotovo a napriek tomu volíme oportunizmus. Nerozumieme si navzájom. No ťažko povedať, ako sa rozprávať inak. Nenávisť je vo vzduchu  cítiť stále viac. Všetko naznačuje scenár gréckej tragédie bez dohľadnej katarzie – pocit oslobodenia od napätia alebo emócií po dokončení dejstva nenastáva. Zvažujeme, čo je pre nás skutočne dôležité. Premýšľame nad tým, či si vážime náš komunitný život rovnako ako ten súkromný. Či v nás to, že zanevrieme na krajinu, nezanechá prázdnu dieru. Milujeme našu prírodu, kultúru, mestá, dediny, pamiatky a ľudí. No nebude to príliš bolieť, keď o to prídeme napriek našej snahe?

„Vieme, kým sme, ale nevieme, čím môžeme byť.“

William Shakespeare

Nie je ľahké predstaviť si nasledujúce tri roky. Môžeme očakávať útoky na dôležité inštitúcie, ťaženie proti nezávislým sudcom, šikanovanie úradníkov či policajtov. Postup proti kritickým médiám bude tvrdší a prídu na rad aj mimovládne organizácie. Pod paľbou bude každý sektor.  Prezident nebude upozorňovať na dôsledky rozporuplných zákonov a napokon na samite NATO zaznie aj vládny názor na Ukrajinu.

Pri všetkom negatívnom mám pár dôvodov na optimizmus. Stále panuje silná vlna nevôle voči praktikám ministerstva kultúry, ľudia zachraňujú pozemky v národných parkoch, už viac ako štyri mesiace sa konajú protesty, ktoré neslabnú – nestráca sa energia aktívnej občianskej spoločnosti. Niektorým rodinám sa podarilo prelomiť generačné nepochopenie, množstvo zahraničných Slovákov sa vrátilo domov len na voľby. Ivan Korčok odišiel z prezidentského boja s viac ako 1 200 000 hlasmi a má potenciál oslovovať aj na prvý pohľad nespojiteľné skupiny.

„Verte, že môžete, a ste na polceste.“

Theodore Roosevelt

V hlave mám veľa otázok a ťažko povedať, či viem aspoň na jednu z nich odpovedať. Kreslím si z vlastnej červenej čiary ľubovoľný tvar. Nechcem, aby to bola hviezda. Pripomína mi komunistickú vlajku, ale aj európsku. Je to neistý symbol a ja v tom mám jasno. Nakreslím kruh, no zarazím sa. Najhoršie je, ak by sme mali opakovať stále tie isté chyby. Pomaly to vzdávam, no potom si vypožičiam výrok Martina M. Šimečku: „Život môže byť krásny aj v strašnej dobe.“ Dokreslím teda do kruhu šťastnú tvár. Nechcem odchádzať. Mám stále energiu smiať sa, písať, pracovať a nevzdávať sa. No pochopím každého, kto ju bude postupne strácať. Pracujme ďalej na tom, aby sa to stávalo čo najmenej.

Broňa Macová