Trochu iný Nadlak

Ak pretnete juhovýchodnú hranicu Maďarska s Rumunskom v oblasti, ktorú nazývajú aj Dolná zem, ste znova tak trochu na Slovensku. Narazíte na tabuľu s dvojjazyčným názvom prvého mestečka, ktoré vás víta v Rumunsku. 

Je zasadené do nekonečnej roviny. Všade okolo veľké polia, stáda kráv, oviec. Staré sedliacke gazdovstvá so špeciálnym názvom „sálaše“ tvoria vysunuté satelity mestečka a dotvárajú kolorit tejto časti Dolnej zeme. Esenciu histórie, zážitkov, prekvapení, návratu do čias minulých, i pokoja ponúka na vlastné oči jedine Nadlak. Rumunský ekvivalent názvu tohto mesta je takmer identický – Nadlac. 

Vitajte v poľnohospodárskom mestečku s takmer 8200 obyvateľmi na západe Rumunska, ktoré patrí do Aradskej župy. Nadlak je významným centrom slovenskej komunity, kultúry a vzdelania v Rumunsku. Ak ešte neviete, slovenské roľnícke rodiny prichádzali do Nadlaku pred približne dvesto rokmi zo Slovenského Komlóša, Sarvašu a Békešskej Čaby. Mali na to viacero dôvodov, náboženská nesloboda či nedostatok pôdy. Boli to ľudia, ktorých živili poľnohospodárstvo a chov dobytka. Zapustili tu hlboké korene, preto napríklad spomínané „sálaše.“ 

História, uchovanie ľudovej tvorivosti, prežívanie, vzostupy, pády i ľudské osudy Slovákov na tomto kúsku zeme, boli a stále sú predmetom množstva novinových článkov, publikácií. O Nadlaku sa popísalo takmer všetko. Kto sa rozhodne otvoriť nový, nepopísaný list, musí na to mať extra originál dôvod. Ja ho mám.

Nadlak je pre mňa druhý „slovenský“ domov. Po dvadsiatich rokoch, čo sem dvakrát do roka chodievam, si to už trúfnem povedať. Cítim sa tu dobre. Čas tu plynie akosi pomalšie, pohodovejšie, život je jednoduchší a bezprostrednejší. K tomu ľubozvučná slovenčina, krasopisne mäkká, hoci trochu archaická, ale na naše bratislavské pomery až neskutočne spisovná. K tomu slovenské tradície, zvyky, piesne. Milé, vtipné situácie a skomoleniny, keď netušíte, že kifle sú vlastne buchty, že sádlo je slanina a halušky nie sú halušky, lebo sú to rezance…

Aj toto sem priniesli Slováci, ktorí sa do Nadlaku prisťahovali a zapustili tu hlboké korene. Vychovali nové generácie múdrych, súcich, pracovitých ľudí. Aj moja rodina patrí do tejto skupiny. Môj starý otec  sa narodil v jednom z tradičných, obyčajných hlinených nadlackých domov. Vyrástol tam v chudobných pomeroch, napriek tomu neskôr vyštudoval univerzity v Bukurešti, Prahe i Bratislave. Hovorieval, že jeho snom vždy bolo preniesť svoju krv z Nadlaku na Slovensko. Podarilo sa mu to, lebo miloval Slovensko, slovenský jazyk a kultúru. V Bratislave si založil rodinu, uplatnil sa ako docent i vedúci katedry na našej filozofickej fakulte, tlmočil trinástim prezidentom, slovenským premiérom, mnohým politikom… Ale vždy vedel, odkiaľ prišiel, hovorieval: Som len obyčajný Janko z Nadlaku. 

Ale späť do Nadlaku. To, že je významným centrom slovenskej komunity, kultúry a vzdelania v Rumunsku, prízvukujú všetci autori. Pokúsim sa ponúknuť viac z mestečka, kde som prežila nejedny prázdniny, objavila nové kamarátstva a kde ešte stále máme rodinnú stopu.

HLAVNÁ CESTA. Na prvý pohľad pôsobí Nadlak priamo archaicky, akoby sa tu zastavil čas. Cez mesto vedie jedna hlavná cestná tepna. Po vedľajších cestách, ktoré sú rovnobežné ako v New Yorku, prejde sem – tam nejaké auto. Je ich oveľa menej ako kedysi. Diaľnica zavítala už aj sem, vyčistili ulice od smogu, kamiónov a nákladných áut. 

BICYKEL zostal hlavným dopravným prostriedkom. Stále má veľkú moc. Platí nepísaný zákon, že na dvojkolesových tátošoch sa tu jazdí výhradne po chodníkoch, ktoré lemujú cestu a sú doslova nalepené ku každému domu. Všetky ulice sa križujú do pravého uhla, za roh nevidno, a preto môže ľahko dôjsť ku karambolu. Ako tomu predísť? Zariadi to funkčný bicyklový zvonček na bicykli, ktorým sa vyzváňa o dušu pred „uhlom“. 

Horšie je, keď sa na rohu chodníka pripletú do cesty sliepky, husi, ktoré sa voľne pasú po vonku. Sama som takéto zažila,  treba sa mať pred hydinou na pozore. Pred domami sú hlboké „garády“ aj so žabacím orchestrom- vždy som sa ich ako malá bála. Nielen kvôli hlasným žabacím výkrikom, ale aj zelenej a nepríjemne zapáchajúcej vode. 

ĽUDIA so slovenskými koreňmi sa tu zdravia, aj keď sa nepoznajú. Niekedy len tak zo zvedavosti. Nepoznajú, tak pozdravia, aby zistili – Slovák, Maďar, Rumun? Taká uličná polícia. Tínedžeri a mladšie generácie do päťdesiatky preferujú pozdrav – „Bozkávam“. Vekovo starší, skúsenejší, idú zasa do „Pochválen“ či „Dobrý deň.“ A ak sa Slovák stretne s Rumunom, tak to obvykle končí internacionálnym „Čao“.

KOSTOLY sú pýchou Nadlaku. Vraj je ich trinásť, ale či funkčných… Ja som narátala hrubý, hlavný, rumunský, Veľký, pravoslávny, pre veriacich, evanjelický, katolícky, starý rumunský… Najkrajší je hlavný na námestí, aj s vyhliadkovou vežou. Nádherný výhľad. Odtiaľto Nadlak naozaj vyzerá ako malý New York. A keď na vežu zavítate vo štvrtok a pozriete z nej priamo dolu – tak to je pohľad ako na bratislavskú Miletičku. Mravenisko ľudí na trhovisku, kde kúpite všetko. Aj dobrú náladu.

ASI POZNÁTE, ALE PREDSA. Takmer polovicu obyvateľov Nadlaku tvoria Slováci. Na každom rohu počuť slovenčinu. Vždy, keď vstúpim do obchodu, obráti sa na mňa predavačka s populárnym „Bozkávam“. Na dopravných značkách určených pre chodcov je nápis po rumunsky, aj slovensky. Je tu slovenská základná škola a gymnázium Jozefa Gregora Tajovského, ale nikdy som tam reálne nebola. Asi preto, že cez prázdniny aj školáci v Rumunsku prázdninujú.

Patrí sa spomenúť slovenské etnografické múzeum, folklórny súbor Sálašan s vystúpeniami aj na Slovensku. 

HALUŠKY. Čo by to bolo za slovenské mestečko bez tradičnej koliby s ponukou napríklad aj bryndzových halušiek?  V Nadlaku, na hlavnej ceste, len kúsok od hraničného priechodu, takúto lahôdku v štýlovej reštaurácii, s obsluhou dokonca v slovenských krojoch – nájdete. A sú naozaj výborné, podobne ako ďalšie aj slovenské jedlá.

BODKA. Nadlak a Nadlačanov mám rada. A viem, komu som za toto poznanie vďačná. Nech sú tieto riadky spomienkou na môjho skvelého starého otca Jána Kerďa, ktorý mi do Nadlaku otvoril dvere.

Meno: Nina Osvaldová

Foto: Ján Sukup