Nina Osvaldová

Hodinky ukazujú polhodinu pred obedom a práve sa otvára gate – dvere do lietadla – smer Paríž. Tento dvojhodinový let bude lahoda oproti tomu takmer desaťhodinovému, ktorý nasleduje. Cieľovou destináciou je takzvané srdce Karibiku, alebo ostrov slobody, či Fidelova zem – Kuba.

Krajina známa tabakovými plantážami, rumom, tancom, kávou, pestrou kultúrou, legendárnymi štvorkolesovými ambasádormi, plážami, ale aj tajomstvami vnútrozemia, farebne – gýčovou prírodou a ďalšími zaujímavosťami, ktoré vám priblížim. O osemnásť hodín priletím do hlavného mesta Kuby, do veľkej, rozťahanej a kontroverznej Havany, po kubánsky Habany. 

Vlhký vzduch ma objal hneď po príchode na pevninu. V Havane aj o desiatej hodine večer stále úradujú horúčavy a vysoká vlhkosť. Z letiska, ktoré leží na východnej strane mesta, sa bielym, sedemmiestnym Chevroletom, presúvam taktiež do východnej provincie, ktorá sa nazýva La Lisa. Tam sa nachádza moje útočisko na najbližších osem dní, odtiaľ budem vyrážať do havanských satelitov. Hacienda v kubánskom štýle s obrovskou záhradou ma privítala vôňou rozľahlej záhrady. V nej stromy, na nich čerstvé exotické ovocie ako papája, mango, banány a rôzne ďalšie, o akých som doposiaľ nepočula. Upozorňujem aj na  spoločnosť netopierov, jašterov a vraj takmer neškodných tarantúl, ktoré v noci vyliezajú zo zeme.  Vyzerajú síce trochu strašidelne, ale napokon sme sa skamarátili. 

Habana aj Havana

Metropola Kuby bola originálna. Popri hlavnej ceste, presnejšie pozdĺž osemkilometrovej promenády Malecón, ktorá lemuje pevninu od mora, nájdete najmä veľa hotelov. Niektoré luxusné, plne funkčné. Iné mŕtve – bývalé sídla kubánskej mafie. 

Ak odbočíte do vnútra starého mesta, narazíte na jeden zo známych unikátov – Capitolio (kubánsky Kapitol). Je podobný tomu americkému, len s odlišnou metrážou. Prekvapivo väčší, širší a dokonca aj dlhší. Od roku 2010 je vyhlásený za národnú pamiatku Kuby. Nachádza sa v ňom sídlo Kubánskej akadémie vied a národná knižnica vedy a techniky. Lemujú ho ľadové sochy, no sú to ľudia , ktorí ožijú vo vhodnej chvíli. A ešte si k tomu vypýtajú aj dolár, dva.

Na môj vkus je hlavné mesto príliš pokojné a veľmi rozťahané. Napriek tomu, že v ňom žije necelých dvanásť miliónov obyvateľov. Terén nie je úplne rovný, lemujú ho aj kopce a ponúkajú pekné výhľady. Takým je aj vyhliadka priamo pri soche Krista, ktorá sa nachádza v štvrti Casablanca. 

Havana a celá Kuba je známa aj vďaka farebným automobilom. Atraktívne retro autíčka vidieť na každom rohu. Vraj polovicu zo všetkých jazdených vozov v krajine tvoria práve kubánske tátoše. Červené, ružové, modré, zelené… Na výber sú takmer všetky farby dúhy, ktoré vás prevedú po miestach ako taxi služba. Niektoré sú moderne prerobené, o iných by sa dalo špekulovať, či vôbec prešli technickou kontrolou.  Väčšina z nich vyzerá, že sa rozsype za jazdy. Ale to v tejto krajine nie je veľmi dôležité. Podstatné je, že vôbec naštartujú alebo si z nich turisti urobia fotoalbum. 

Chudoba a smrad na každom kroku 

Napriek tomu peknému a jedinečnému, čo sa dá v tejto krajine obdivovať, nie je všetko také ružové ako sa zdá. Už len pohľad na infraštruktúru – cesty, poprípade chodníky, či pešiu zónu, ktorá niekedy predstavuje skôr zónu ohrozenia. Zničená, ošumelá, neprejazdná. Pre predstavu: jama za jamou, niekedy bez náznaku asfaltu. A v tej chvíli mi napadne, že zlaaaateee Slovensko,  my sa sťažovať naozaj nemusíme. Aj okrajové satelity veľkomesta sú  zväčša špinavé, zapáchajúce, občas pôsobia ako skládka smetí. Verte mi, neraz som zacítila takmer všetky pachy sveta.

Obydlia domácich na tom nie sú o nič lepšie. Malé domčeky, pozliepané dokopy z rôznych materiálov, bez okien, niekedy aj dverí. Bez tradičných izieb, bez kuchyne, všetko v jednom, všetko pokope. Ide o slumy, ktoré v týchto karibských krajinách nie sú netradičné. V príbytkoch žijú zvyčajne viacčlenné rodiny. Pri takejto predstave si človek uvedomí to pohodlie, čo má doma a že sa niekedy len zbytočne sťažuje.

Chudoba či skromnosť sa šíria celou krajinou ako vírus. Mnoho ľudí je bez zamestnania, prežívajú zo dňa na deň. Na Kube existuje paradoxne aj prezamestnanosť – práca určenú pre jedného robí obrazne povedané celý autobus ľudí. Za almužnu.

Vychudnuté, takmer priesvitné telá, ošklbané šaty a bosé nohy. Kubánsky život na fotografiách internetu vyzerá inak, ružovejšie. O to viac ma realita prekvapila. Ľudia žijú v drsných podmienkach. A práve preto, kto môže a dostane víza, berie nohy na plecia a krajinu opustí. Ako sme sa dozvedeli od našej sprievodkyne Elzy, rodenej Kubánčanky, ktorá ovláda slovenčinu vďaka jej štúdiu na jazykovej škole v Senci – väčšina odídených putuje za prácou a vzdelaním do Francúzka či Španielska. Tí, ktorí sa rozhodnú zostať a nemajú ambície, ani seriózne zamestnanie, zväčša improvizujú. 

Počula som, že ľudia chodia do pralesov zbierať ovocie, či inú úrodu a nazbieraný tovar predávajú popri ceste. Niekedy sú nesmierne vytrvalí, kým sa na prašnej ceste po dlhých hodinách nejaké auto pristaví. Ak sa tak stane, šťastie je na svete, ale to neznamená, že zárobok naisto putuje na jedlo – chlieb, ktorý nasýti celú rodinu. Peniaze neraz skončia aj v rume. Sú ale aj takí, čo nerobia nič a špekulujú. Je na to taký pekný slovenský výraz, že paberkujú.

Takto to na Kube funguje. Najmä s jedlom je to veľmi komplikované. Kvôli veľkej biede sú niektoré druhy potravín pre slabšie vrstvy doslova finančne nedostupné. Napríklad také mäso, väčšina ľudí ho na tanieri nemá niekoľko mesiacov. Zato ryby a morské plody nie sú až taký veľký problém. Kto vie plávať a má zdravé ruky, si vie vyrobiť vlastnú udicu z prírodných materiálov a určite mu more pomôže. Medzi typické kubánske suroviny patrí niekoľko druhov sladkých zemiakov, ryža, fazuľa, zelenina, ovocie. Hovädzie mäso je tiež veľmi obľúbené, podobne ako rum a čerstvo ušúľaná cigara, ale to sme už prešli od obživy k pôžitkom.

Zaseknutí v čase

Kuba je špecifická aj svojím politickým zriadením. Mnohí z nás by povedali, že sa zasekla v čase.  Svedčí o tom striktný komunistický režim, ktorým si v minulosti prešla aj naša krajina. Na Kube platí disciplína, byrokracia a spolu s ňou aj prísne pravidlá. Slobodné cestovanie, pestrý výber sortimentu v potravinách a sloboda slova nie je vždy v ponuke.

Priznávam, som nákupná maniačka a jeden deň som zavítala do obchodného reťazca. Zahľadela som sa do siahodlhých potravinových regálov, kde boli vystavené len – zavárané uhorky.  Ako od mojej starej mamy. Ale nič viac. Len uhorky. 

Čokolády a sladké maškrty sú vzácne. Pre domácich sú cenovo nedostupné a na výber sú len približne štyri druhy.Nanajvýš nájdete čokoládové cookies z mliečnej alebo bielej čokolády a asi dva typy cukríkov. Tieto predajne so sladkým sú oddelené od supermarketov, slúžia ako samostatné jednotky. Napríklad ako u nás tabakové trafiky. Taký kubánsky tuzex.

Menová politika alebo motanica

Oficiálnym platidlom Kuby je kubánsky pesos. Napriek tomu sa dá platiť aj americkým dolárom a niekde aj eurom. Háčik je v tom, že nie všade sa dá uskutočniť platba v hotovosti, a ani banky nemajú rovnaký kurz pri výmene peňazí.  Práve preto sa stáva, že prefíkaní domáci pouliční finančníci okrádajú turistov aj pri nakupovaní suvenírov. Keď im predajú tovar, a zaplatia zaň v inej mene, po prepočítaní ich vyjde podstatne, aj dvojnásobne drahšie. Mnohí si to uvedomia až neskôr. Táto menová aj cenová motanica sa ale niekomu náramne hodí.

Farebná Kuba a jej pravidlá

Krajiny Latinskej Ameriky sa často od seba odlišujú výstrednosťou, tradíciou, expresívnosťou. S tým súvisí aj kubánska kultúra v podobe tanca, hudby a bezprostrednosti. V centre Havany, na frekventovaných miestach narazíte na pouličných umelcov, ktorí si chcú nielen privyrobiť, ale dokonca vám aj spríjemnia deň. Napríklad jeden starý muž, ktorého sme stretli pri poznávaní mesta. Mal v ruke harmoniku, na ktorej hral a spieval kubánske piesne na jednom z  námestí. Hneď ako som ho uvidela, podišla som k nemu bližšie, započúvala sa do jeho umenia a výsledkom bolo zopár pesos v jeho klobúku. Usmial sa a pokorne poďakoval –  „Gracias“. 

Sú skromní a milí, no na niektorých si treba dávať pozor. Neraz sa nám stalo, že od nás chcel pouličný umelec silou mocou peniaze. A to len preto,  že sme si ho odfotili pri maľovaní obrazu. Keď nepochodil, začal nás okrikovať, ale len dovtedy, kým nešiel okolo policajt. Vtedy zdúchol ako oheň na svieci.

Zistila som, že Kuba má svoje pravidlá. Aj na benzínkach, kde sa na naftu čaká dlhé hodiny. Nafta je totiž veľmi, veľmi úzkoprofilová. A keď príde avízo, že ju dovezú, ľudia tam vyčkávajú deň a noc predtým. Náš kubánsky hostiteľ tiež absolvoval takúto tortúru deň pred naším odchodom. Po dvadsiatich hodinách čakania kúpil 55 litrov nafty. Našťastie, dobre poznal domáce pomery a nevystavil nás stresu, aby sme na letisko z La Lisy išli pešo. Lebo na Kube je možné všetko. 

Autorka: Nina Osvaldová
Autorka fotografií: Nina Osvaldová 

Ako sa z bezpečnostného analytika stala pravá ruka premiéra

Manažér, bezpečnostný analytik, vyšetrovateľ, copywriter, aj poradca. Osobnosť za oponou, vyštudovaný doktor práv a filozofie. Spoznal na vlastnej koži pravidlá i zákutia ázijského obchodu a kultúry. Predtým pôsobil ako bezpečnostný analytik v oblasti organizovaného zločinu na Slovensku. Nedávno sme ho mohli vidieť v úspešnom televíznom seriáli. Príjemný spoločník na debatu, odborne zdatný, ktorý pútavo skladá slová do zaujímavých myšlienok.

Takýto je 44-ročný Peter MAJTÁN, v tomto čase aj tajomník poradcov Predsedu vlády SR.

Ste poradcom premiéra. Považujete to za váš kariérny strop?
Pre úplnosť, už nie som len poradca predsedu vlády, ale aj tajomník zboru poradcov. Manažujem a riadim zbor, kde sú členovia zaoberajúci sa aktuálnymi témami. Som v priamom kontakte s premiérom, čo je vážna a zodpovedná úloha. Počas mojej profesijnej kariéry som ale zažil viaceré dramatické povolania. Bol som generálny riaditeľ a predseda predstavenstva v ázijskej obchodnej spoločnosti s tisíckami zamestnancov, desiatkami výrobných fabrík po celej Ázii. A to bola síce neporovnateľná, ale oveľa náročnejšia práca. Pracovať pre premiéra je veľmi zaujímavé. Je to pre mňa určite česť a taký prvý kontakt s politicko-manažérskou prácou.

Spomenuli ste vaše pôsobenie na nevšednom manažérskom poste v Ázii. Ako ste sa k tomu dostali?
Do Ázie som pôvodne vôbec nemal ísť. Na prácu do tejto spoločnosti ma zavolali cez agentúru, tá ma odporučila a pozvala na pohovor, kde si ma vybral priamo zástupca investorov. Tvrdili mi, že idem do silnej pracovnej skupiny, kde budem pôsobiť rok a v segmente projektový manažment. Mal som skúsenosti s obchodom a marketingom, ale až v poslednom kole som sa dozvedel, že pôjde o trh ázijský. Za rok som sa vypracoval z člena projektového manažmentu na riadiacu pozíciu. Mal som pod sebou 30-tisíc ľudí.

Je to poriadna armáda. Aké ťažké bolo adaptovať sa aj na prostredie s úplne odlišnou kultúrou a mentalitou?
Keď som zistil, že idem do Ázie, bolo to ako na hojdačke. Striedali sa vo mne očakávania, znechutenia i prekvapenia. Zvažoval som dokonca, že tam ani nepôjdem a že sa celého projektu vzdám. Nakoniec som si povedal – oukej, je to výzva a vyšiel som zo svojej komfortnej zóny. Ukázalo sa, že o Číne ako o krajine som mal úplne mylné predstavy. Nie je to nerozvinutý štát, kde nič nefunguje. Ľudia sú veľmi pracovití a flexibilní, veď je to krajina technológií a inovácií. Funguje tam úplne iný princíp obchodovania, komunikácie, zdvorilosti a obchodnej diplomacie. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa adaptoval, osvojil si tieto princípy a najmä – kým som to pochopil. Mal som veľkú výhodu, dostal som tlmočníka, ktorý mi prekladal z mojej rodnej reči do čínštiny a naopak. Bol to rodený Číňan, veľmi dobre sme vychádzali a pomáhali si. On sa zdokonaľoval v slovenčine a ja som nasával prvé čínske slová, ale aj kultúrne rozdiely a spôsoby komunikácie pri obchode medzi Európou a Áziou. Vytvorili sme si celkom priateľský vzťah a dodnes sme v kontakte.

V čom je obchodná stratégia v Číne iná než v našom, európskom priestore?
Predovšetkým v spôsobe komunikácie. Prvýkrát, keď som šiel na obchodné rokovanie, snažil so sa vystupovať ako profesionál. Vedel som, čo chcem dosiahnuť, na stretnutie som bol pripravený. Keďže som mal najvyššie postavenie v rámci obchodu, rokoval som o cenách, stretával som sa s dodávateľmi. Podarilo sa mi uzavrieť spoluprácu – podpísali sme zmluvu, na všetkom sme sa dohodli. Keď sa ale mala začať realizácia, firma sa prestala ozývať a komunikovať. Nerozumel som tomu. Až vtedy som sa dozvedel, že síce zmluvu podpíšete a dohodnete sa na podmienkach, ale prejavom skutočného uzatvorenia obchodu je niečo iné. Spolu sa posadiť za jeden stôl a spoločne si vychutnať jedlo. A to sa pri spomínanej spolupráci nestalo, takže všetko stratilo platnosť.

Tvrdíte, že jedlo má v Číne veľkú moc – čím to je?
Pokrm je v ázijskej kultúre znakom priateľstva. Je to posvätná vec. Ázijská kultúra je úplne iná ako slovenská. Veľmi ma zaujala a venoval som jej priestor aj v mojom osobnom živote, nielen v spojení s prácou. Napríklad aj doslovný preklad čínskeho pozdravu znamená: „Jedli ste už?” Takže spoločná večera alebo obed za jedným stolom má pre ľudí oveľa väčšiu hodnotu ako zopár navonok veľmi dôležitých podpisov.

Ak by sa vám naskytla zaujímavá pracovná príležitosť, vrátili by ste sa do Ázie znova?
Hovorí sa, nikdy nehovor nikdy, ale asi už nie… Keď som z Číny pred desiatimi rokmi odchádzal, mal som možnosť zostať tam, predĺžiť si zmluvu na ďalších päť rokov, usadiť sa natrvalo. Ponúkli mi naozaj dobré podmienky, ale bol som dlho preč. Mám silný vzťah k nášmu krásnemu Slovensku, cnelo sa mi za domovom. Predsa len, po štyroch rokoch strácate väzby s ľuďmi, vzťahy prirodzene ochladnú.

Z Číny ste si priviezli životnú skúsenosť. Súhlasíte, že vám v žilách prirodzene koluje obchodnícka krv?
Neviem, ale čosi pravdy na tom zrejme bude. Už ako malý chlapec som sa hral na obchodníka, takže obchod mi bol vždy veľmi blízky. Veľmi rád som kreslil a fotil. Tiež som inklinoval k spravodlivosti a k právu, ale skôr k filozofii práva ako napríklad trestný alebo obchodný zákon. Filozofia ma zaujala asi aj tým, že som rád mudroval, aj počúval. Všetky tieto záujmy sa odzrkadlili v mojom živote a postupne ich aj realizujem. Dnes som vyštudovaný doktor filozofie, doktor práva a veľký doktor filozofie práva.

Prečo práve štúdium práva?
Keď som skončil strednú školu, väčšina spolužiakov išla na vysokú školu. Ja som si povedal, že chcem zarábať peniaze. Mal som sľubne rozbehnutú kariéru grafika. Pracoval som pre významnú grafickú agentúru na Slovensku, ktorá si ma vybrala už ako študenta strednej školy. Ale prišiel mi povolávací rozkaz a nasledoval rok vojenčiny. Neslúžil som v klasickej armáde, boli sme pridelení pod prezídium policajného zboru. Zaujalo ma to a povedal som si, budem policajt. Bolo to krehké obdobie ponovembrovej demokracie. Politika a právo sa vyvíjali, presne tak, ako nové zákony a princípy právneho štátu. Bol tu aj organizovaný zločin – v tom čase priamo prekvital. Dostal som sa do zvláštnej policajnej jednotky, tam som nabral veľa skúseností. Chcelo to mať aj zodpovedajúce právne vedomie, preto štúdium práva. Poznal som kriminalistiku a kriminológiu, vedné disciplíny, ktoré spolu súvisia. A chcel som sa hlbšie zaoberať trestným právom, nájsť v tom filozofiu a logiku. A keďže právo je spojené aj s politológiou, tak som si ešte dorobil doktorát z politológie. Naučil som sa, ako funguje život, právo a politika.

Televízni diváci vás poznajú aj z televízneho seriálu Mafiáni, ktorý verejnoprávna televízia po úspešnej premiére znova v súčasnosti ponúka.
Aj táto zaujímavá epizóda z môjho života bola jedna veľká náhoda. Spoznal som sa s Gustávom Murínom, s autorom, ktorý písal knihy o mafiánoch a ktoré som ja čítal. Zaujímali ma, pretože som sa v tom čase venoval tejto problematike. Takže som vedel, ako sa niektoré veci naozaj stali, že ich viem zrecenzovať a poprípade potvrdiť fakty, o ktorých som presne vedel. Raz sme sa stretli a povedal mi, že ide robiť seriál o mafiánoch. Že či by som mu nepomohol so scenárom, úpravami a korektúrami. Potom prišla požiadavka, či nebudem v niektorých epizódach dokonca účinkovať na obraze ako bezpečnostný analytik, keďže som sa tým nejaký čas živil. Nechal som sa nahovoriť. Dohodli sme sa na podmienkach, povedal som mu, ktorým témam sa chcem vyhnúť a začal som rozprávať na kameru o mafiánoch, ktorých som poznal, s ktorými som mal pracovnú skúsenosť.

Dostali ste aj nejaké negatívne odozvy či komentáre, ktoré sa vás týkali, spojené so seriálom?
Práve naopak. Moje vystupovanie prijalo „publikum“ veľmi fajn, pozitívne, z čoho som bol aj ja prekvapený. Ľudia ma zdravili v obchode, nie kvôli extra popularite, ale preto, že si spojili moju tvár so seriálom. Zdravili ma akože … zo slušnosti. Keď sa seriál premiéroval, mal veľký úspech. Teraz RTVS vysiela tretiu reprízu. Stávalo sa mi, že si ma na benzinkách odchytili pumpári, ktorí sa chceli o tom rozprávať. Tá doba ich zaujímala a veľmi to prežívali. Niekedy to bolo príjemné, niekedy naopak, cez čiaru. Chcel som, aby ten príbeh bol čo najreálnejší, aby čo najviac odzrkadľoval dobu, ktorú som aj ja prežíval. Verím, že sa to podarilo.

Do akej miery sa kryjú či bijú povolania kriminalista, vyšetrovateľ a poradca premiéra?
Diplomacia so štátnou ochranou bezpečnosti krajiny veľmi úzko súvisia. A ochrana a bezpečnosť bola aj moja vtedajšia práca. Nabral som praktické skúsenosti, spoznal som činnosti policajného zboru a zvláštnych činností. Moje súčasné pôsobenie v pozícii poradného zboru premiéra SR je akýmsi prirodzeným kariérnym posunom v mojom živote. Vždy som rád prijímal výzvy v spojení so skúsenosťami, ktoré som nadobudol. Čo sa týka politiky, myslím si, že ide o zdravé a užitočné spojenie. Poznám bezpečnostné zložky, viem ako v štáte fungujú. Poznám právo, politológiu a medzinárodné vzťahy, ktoré mám tiež vyštudované. Politika ma vždy zaujímala a fascinovala. Je to spojenie všetkých mojich skúseností v živote, aby som urobil pre Slovensko to najlepšie, čo dokážem.

Čo je na politike podľa vás najťažšie?
Spojenie s politikou je veľmi náročné. Strácate súkromie, strácate voľný čas, pribúdajú zodpovednosť, náročné úlohy, nové výzvy… Byť v politike je umenie, ale je to veľmi ťažká vec. A stále platí, že politika je aj veľké huncútstvo.

Autor: Nina Osvaldová
Foto: Archív Petra Majtána

Ak pretnete juhovýchodnú hranicu Maďarska s Rumunskom v oblasti, ktorú nazývajú aj Dolná zem, ste znova tak trochu na Slovensku. Narazíte na tabuľu s dvojjazyčným názvom prvého mestečka, ktoré vás víta v Rumunsku. 

Je zasadené do nekonečnej roviny. Všade okolo veľké polia, stáda kráv, oviec. Staré sedliacke gazdovstvá so špeciálnym názvom „sálaše“ tvoria vysunuté satelity mestečka a dotvárajú kolorit tejto časti Dolnej zeme. Esenciu histórie, zážitkov, prekvapení, návratu do čias minulých, i pokoja ponúka na vlastné oči jedine Nadlak. Rumunský ekvivalent názvu tohto mesta je takmer identický – Nadlac. 

Vitajte v poľnohospodárskom mestečku s takmer 8200 obyvateľmi na západe Rumunska, ktoré patrí do Aradskej župy. Nadlak je významným centrom slovenskej komunity, kultúry a vzdelania v Rumunsku. Ak ešte neviete, slovenské roľnícke rodiny prichádzali do Nadlaku pred približne dvesto rokmi zo Slovenského Komlóša, Sarvašu a Békešskej Čaby. Mali na to viacero dôvodov, náboženská nesloboda či nedostatok pôdy. Boli to ľudia, ktorých živili poľnohospodárstvo a chov dobytka. Zapustili tu hlboké korene, preto napríklad spomínané „sálaše.“ 

História, uchovanie ľudovej tvorivosti, prežívanie, vzostupy, pády i ľudské osudy Slovákov na tomto kúsku zeme, boli a stále sú predmetom množstva novinových článkov, publikácií. O Nadlaku sa popísalo takmer všetko. Kto sa rozhodne otvoriť nový, nepopísaný list, musí na to mať extra originál dôvod. Ja ho mám.

Nadlak je pre mňa druhý „slovenský“ domov. Po dvadsiatich rokoch, čo sem dvakrát do roka chodievam, si to už trúfnem povedať. Cítim sa tu dobre. Čas tu plynie akosi pomalšie, pohodovejšie, život je jednoduchší a bezprostrednejší. K tomu ľubozvučná slovenčina, krasopisne mäkká, hoci trochu archaická, ale na naše bratislavské pomery až neskutočne spisovná. K tomu slovenské tradície, zvyky, piesne. Milé, vtipné situácie a skomoleniny, keď netušíte, že kifle sú vlastne buchty, že sádlo je slanina a halušky nie sú halušky, lebo sú to rezance…

Aj toto sem priniesli Slováci, ktorí sa do Nadlaku prisťahovali a zapustili tu hlboké korene. Vychovali nové generácie múdrych, súcich, pracovitých ľudí. Aj moja rodina patrí do tejto skupiny. Môj starý otec  sa narodil v jednom z tradičných, obyčajných hlinených nadlackých domov. Vyrástol tam v chudobných pomeroch, napriek tomu neskôr vyštudoval univerzity v Bukurešti, Prahe i Bratislave. Hovorieval, že jeho snom vždy bolo preniesť svoju krv z Nadlaku na Slovensko. Podarilo sa mu to, lebo miloval Slovensko, slovenský jazyk a kultúru. V Bratislave si založil rodinu, uplatnil sa ako docent i vedúci katedry na našej filozofickej fakulte, tlmočil trinástim prezidentom, slovenským premiérom, mnohým politikom… Ale vždy vedel, odkiaľ prišiel, hovorieval: Som len obyčajný Janko z Nadlaku. 

Ale späť do Nadlaku. To, že je významným centrom slovenskej komunity, kultúry a vzdelania v Rumunsku, prízvukujú všetci autori. Pokúsim sa ponúknuť viac z mestečka, kde som prežila nejedny prázdniny, objavila nové kamarátstva a kde ešte stále máme rodinnú stopu.

HLAVNÁ CESTA. Na prvý pohľad pôsobí Nadlak priamo archaicky, akoby sa tu zastavil čas. Cez mesto vedie jedna hlavná cestná tepna. Po vedľajších cestách, ktoré sú rovnobežné ako v New Yorku, prejde sem – tam nejaké auto. Je ich oveľa menej ako kedysi. Diaľnica zavítala už aj sem, vyčistili ulice od smogu, kamiónov a nákladných áut. 

BICYKEL zostal hlavným dopravným prostriedkom. Stále má veľkú moc. Platí nepísaný zákon, že na dvojkolesových tátošoch sa tu jazdí výhradne po chodníkoch, ktoré lemujú cestu a sú doslova nalepené ku každému domu. Všetky ulice sa križujú do pravého uhla, za roh nevidno, a preto môže ľahko dôjsť ku karambolu. Ako tomu predísť? Zariadi to funkčný bicyklový zvonček na bicykli, ktorým sa vyzváňa o dušu pred „uhlom“. 

Horšie je, keď sa na rohu chodníka pripletú do cesty sliepky, husi, ktoré sa voľne pasú po vonku. Sama som takéto zažila,  treba sa mať pred hydinou na pozore. Pred domami sú hlboké „garády“ aj so žabacím orchestrom- vždy som sa ich ako malá bála. Nielen kvôli hlasným žabacím výkrikom, ale aj zelenej a nepríjemne zapáchajúcej vode. 

ĽUDIA so slovenskými koreňmi sa tu zdravia, aj keď sa nepoznajú. Niekedy len tak zo zvedavosti. Nepoznajú, tak pozdravia, aby zistili – Slovák, Maďar, Rumun? Taká uličná polícia. Tínedžeri a mladšie generácie do päťdesiatky preferujú pozdrav – „Bozkávam“. Vekovo starší, skúsenejší, idú zasa do „Pochválen“ či „Dobrý deň.“ A ak sa Slovák stretne s Rumunom, tak to obvykle končí internacionálnym „Čao“.

KOSTOLY sú pýchou Nadlaku. Vraj je ich trinásť, ale či funkčných… Ja som narátala hrubý, hlavný, rumunský, Veľký, pravoslávny, pre veriacich, evanjelický, katolícky, starý rumunský… Najkrajší je hlavný na námestí, aj s vyhliadkovou vežou. Nádherný výhľad. Odtiaľto Nadlak naozaj vyzerá ako malý New York. A keď na vežu zavítate vo štvrtok a pozriete z nej priamo dolu – tak to je pohľad ako na bratislavskú Miletičku. Mravenisko ľudí na trhovisku, kde kúpite všetko. Aj dobrú náladu.

ASI POZNÁTE, ALE PREDSA. Takmer polovicu obyvateľov Nadlaku tvoria Slováci. Na každom rohu počuť slovenčinu. Vždy, keď vstúpim do obchodu, obráti sa na mňa predavačka s populárnym „Bozkávam“. Na dopravných značkách určených pre chodcov je nápis po rumunsky, aj slovensky. Je tu slovenská základná škola a gymnázium Jozefa Gregora Tajovského, ale nikdy som tam reálne nebola. Asi preto, že cez prázdniny aj školáci v Rumunsku prázdninujú.

Patrí sa spomenúť slovenské etnografické múzeum, folklórny súbor Sálašan s vystúpeniami aj na Slovensku. 

HALUŠKY. Čo by to bolo za slovenské mestečko bez tradičnej koliby s ponukou napríklad aj bryndzových halušiek?  V Nadlaku, na hlavnej ceste, len kúsok od hraničného priechodu, takúto lahôdku v štýlovej reštaurácii, s obsluhou dokonca v slovenských krojoch – nájdete. A sú naozaj výborné, podobne ako ďalšie aj slovenské jedlá.

BODKA. Nadlak a Nadlačanov mám rada. A viem, komu som za toto poznanie vďačná. Nech sú tieto riadky spomienkou na môjho skvelého starého otca Jána Kerďa, ktorý mi do Nadlaku otvoril dvere.

Meno: Nina Osvaldová

Foto: Ján Sukup