Na vedľajšej koľaji

Železničnú stanicu vo Svite postavili naopak.

Budovali ju viac než dve desaťročia. Bola pýchou režimu – architektonicky i kapacitne. Predpovedali jej svetlú budúcnosť, mala byť významným dopravným uzlom pod Tatrami. Nič z toho sa však nestalo realitou. Po páde socializmu ostala zdemolovaná, fungoval tam iba ten najodolnejší podnik – šenk tretej cenovej. Za ochranu stavby bojovali miestni aktivisti aj na ministerstve. Dnes je v novom šate. Žeby sa jej končene blyslo na lepšie časy?

Baťa na „entú“

Ak máte úzke zorné pole, podobne ako legendárny kôň Železník na Veľkej pardubickej, vašej pozornosti môže ľahko uniknúť nenápadná železničná stanica na Spiši, ktorá sa svojou architektúrou od tých ostatných viac líšiť azda nemôže. 

 „Písal sa rok 1938, keď sa v zlínskych architektonických štúdiách firmy Baťa objavil projekt budovy, ktorá nápadne pripomína dnešnú stavbu. Pripomína preto, lebo stavať sa začala až v roku 1948 a dovtedy pribudli rôzne obmeny. Či už stavebné alebo materiálne. Dnes by sme povedali, že sa pôvodný náčrt aktualizoval,“ začal rozprávanie náš sprievodca, miestny historik Vladimír Zentko.

„Bola navrhnutá veľmi moderne a nadčasovo, so smelým konštrukčným riešením a bohatou výtvarnou výpravou,“ hovorí architektka Krajského pamiatkového úradu v Spišskej Sobote Daniela Maximová.

Pri krátkej dejepisnej odbočke spomenuli naši odborníci meno Jána Antonína Baťu, zakladateľa mesta, toľkokrát, že sme to vzdali a prestali počítať. Velebili ho však plným právom! Svit totiž vznikol iba v roku 1934, a to – na zelenej lúke. Dodnes patrí medzi najmladšie mestá na Slovensku. „Tým, ako sa stavali Baťove haly, rozširovala sa aj obytná zóna – dodnes sú známe ‚baťovské domčeky‘ z tehál. Koncept Svitu je totiž postavený v duchu priemyselne ideálneho mesta,“ dodáva Vladimír Zentko. Nebyť rodiny Baťovcov a ich podnikavého ducha, nič z toho by nebolo realitou.

Je to vlastne naopak

Svit zažíval počas vojny rozmach, a tak boli „tí hore“ prinútení uvažovať, ako plochu priemyselného centra rozšíriť. „V roku 1948 vyšiel územný plán, ktorý smeroval rozvoj obytnej zóny k Tatrám. Stanica teda stojí na zaujímavom mieste, akoby na opačnej strane od mesta. Bola však navrhnutá správne, pôvodný plán nepočítal s výstavbou zo severnej strany. Z dnešného pohľadu však stojí naopak,“ vysvetľuje pán Zentko.

„Budova je obklopená rozsiahlymi nezastavanými trávnatými pozemkami, preto v okolí pôsobí dominantne a izolovane. Zo severnej strany sa objekt prejavuje ako jednopodlažný, z opačného konca je však dvojpodlažný s priebežnou ochodzou,“ dodáva architektka.

Funkcionalistická stavba má vchod z každej svetovej strany. Zaujímavosťou je, že aj pri tejto, na pohľad banálnej veci, je citeľná ruka vyššieho princípu: „Filozoficky to korešponduje s vtedajšou predstavou priemyselne ideálneho mesta – poskytnúť pracujúcim čo najkrajšiu cestu do práce. Stanica je akousi ‚križovatkou‘. Zo severnej strany, teda z obytnej zóny, sa cez ňu  ťahá chodník až do centra mesta. Dôležitú úlohu zohráva aj veľké okno. Človek mal vidieť na vlastné oči, ako sa všade stavia, rozširuje, upravuje…“ priblížil miestny historik. 

Svoj význam zohráva aj konštrukcia, na vrchole ktorej sa týči označenie stanice – pontón. „Má výtvarnú hodnotu. Konštruktivistický motív vytvorený z ľahkej železnej tyčoviny spája opakovaný nápis ‚Svit‘ orientovaný na všetky svetové strany so symbolom železníc,“ upresňuje Daniela Maximová. Budovu tak ľahko uvidíte aj z veľkej diaľky.

Vtedy bol každý komunista

Táto stanica je však oproti ostatným výnimočná. Čím? Dĺžkou stavby – budovali ju vyše dvadsať rokov! „Je jedinou dokončenou stavbou z plánovanej veľkej výstavby Svitu. Pred vojnou predpokladali, že by počet obyvateľov v budúcnosti mohol byť 45 až 55-tisíc. Do užívania ju odovzdali 14. novembra 1969. Vtedy však nebola ani zďaleka dokončená. Chýbali reštaurácie, príjazdové cesty, čakárne…“ tvrdí architektka.

Nejeden mladší čitateľ sa nad tým ani nepozastaví. Pravda, dnes taktiež staviame diaľnice desiatky rokov a nad opätovne predlženými termínmi len rezignovane mávneme rukou. Kedysi však takéto meškanie nebolo zvyčajné.

„Štyridsiaty ôsmy rok bol, povedzme, kontroverzný. K moci sa dostáva komunistická strana a úplne sa zmenila paradigma našej spoločnosti,“ otvára novú tému Vladimír Zentko. Po vzniku okresných národných výborov (orgán vtedajšej štátnej správy) sa začala rivalita medzi Svitom a Popradom. A prečo? Odpoveď je jednoduchá – pre peniaze. Dnes pod mesto Poprad patrí aj niekoľko menších obcí – mestských častí (Veľká, Spišská Sobota, Matejovce, Kvetnica a Stráže), lenže tesne po vojne to tak nebolo. „Komunisti začali ‚spravodlivo‘ prerozdeľovať kapitál. Tým, že sa Poprad spojil s jeho dnešnými mestskými časťami, mal odrazu viac obyvateľov než Svit. Dostával teda väčšie finančné dotácie. Peniaze, ktoré vygenerovali svitské podniky, putovali do rozvoja vedľajšieho mesta,“ hovorí s istou horkosťou Vladimír Zentko.

Výstavba železničnej stanice bola teda, pre nedostatok financií, doslova odsunutá na vedľajšiu koľaj. Na našu provokatívnu otázku, či sa aj dnes medzi domácimi nájdu „protipopradské“ nálady, však odpovedá zamietavo: „Vtedy bol každý komunista a nikto to nebral osobne. Ak nebol komunista, sedel. Nebolo času na zášť.“

Po chvíli však nájde skutočný dôvod, prečo bola stanica dve desaťročia rozostavaná. Ten popiera pôvodnú verziu: „Viete, Svit ako Baťovo mesto malo demokratickú a kapitalistickú tradíciu. Tunajší ľudia mali iné zmýšľanie ako komunistické. Takže sme boli vždy odsúvaní na okraj.“

Slušných turistov pustia vždy

Vnútro stanice je pre verejnosť neprístupné. Prečo? Oficiálne nie je skolaudovaný podjazd. Ako to však na Slovensku býva, stačí poznať „tých správnych ľudí“ a motyka akoby zázrakom vystrelí. Máme šťastie, náš sprievodca pozná miestneho výpravcu a ten nás ochotne púšťa do zakázanej zóny. Pritom nám aj polichotí slovami: „Slušných turistov púšťame vždy radi“. Dokonca povie, že si to smieme odfotografovať!

Vnútro stanice dýcha minulosťou, oko návštevníka vyrušujú iba dve televízie, ktoré vyslovene nepasujú do mozaiky minulých liet. Prekvapili nás dve veci. Výborná akustika a skutočnosť, že obrazovky sú spustené napriek tomu, že sa do vnútra bežný smrteľník nedostane. Rozum velí položiť si otázku – chceli sa pred nami azda predviesť?

Slovo opäť dostáva Vladimír Zentko: „Na prvom poschodí kedysi predávali lístky. Čakáreň bola rozdelená na prvú, druhú a tretiu triedu. Niekedy tu dokonca fungoval výťah na batožinu! Starí Sviťania dodnes spomínajú na časy, keď sa nemuseli s ťažkými kuframi ‚terigať‘ hore po schodoch. Jednoducho prišli k okienku, pracovník im zobral a uskladnil všetky veci, pričom sa cestujúcich opýtal, kedy ich potrebujú mať na peróne.“ To boli služby, čo poviete?

Okrem toho na vrchnom poschodí fungovalo kaderníctvo, reštaurácia, či cukráreň. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, za hlbokej normalizácie, prichádzali do mestečka pracovať ľudia od Žiliny i Košíc. Fluktuácia tu bola vysoká, podniky boli v zisku. Po revolúcii však nastal zvrat a všetko išlo do červených čísel. Najdlhšie odolávala miestna krčma, ani tá však nápor konkurencie nakoniec nevydržala. Nuž, a keď na východnom Slovensku skolabuje aj pohostinstvo, neveští to nič dobré…

Svoj najväčší klenot ukrýva stanica vo vestibule. Vitráž segmentového tvaru akademického maliara Vojtecha Stašíka z roku 1963 pôsobí monumentálnym dojmom. Keď sa naň človek pozrie, môže ostať na chvíľu zmätený. Pôsobí to – divoko. Slnko v strede diela, nejaké polonahé ženy…čo tým chcel autor asi povedať? „Niekedy mali komunisti takú predstavu, že v každej verejnej budove musí byť zakomponované umelecké dielo. Jeho veľkosť závisela od rozlohy komplexu. Myslím, že na to bol aj nejaký zákon,“ priblížil.

S prírodou a pamiatkarmi ťažko vyhrať

V minulosti bolo celé vnútro budovy v „železničiarskej modrej farbe“. Protestný prst však dvihli pamiatkari. „Keď sme sem prišli v roku 2018, farebnosť bola úplne iná. Istá pani z pamiatkového úradu však zoškrabala časť steny a našla pôvodné farby. Tu nastal koniec diskusie. Na druhom poschodí sme napríklad chceli vymeniť podlahy. Neumožnili nám to. Povedali, že podlahy ostanú v pôvodnom stave a ‚basta fix‘,“ uvádza Vladimír Zentko.

Ďalším pozoruhodným výdobytkom stanice bol systém cirkulácie vzduchu. Jeho privádzanie do vestibulu zabezpečovali prieduchy, ktorými je vnútro priam „posiate“. Kolobeh umožňoval kompresor v suteréne, ktorý aj v súčasnosti čelí problémom so spodnou vodou. „Celé mesto stojí ‚na vode‘. Niekedy dávno tu meandrovala rieka Poprad, tým vytvorila močaristú pôdu. Baťa to vedel a robil všetko pre to, aby tento problém vyriešil. Ako však vidíme, boj dodnes nie je ukončený. S prírodou ťažko vyhrať,“ hovorí historik, ukazujúc na navlhnuté základy budovy.

Ani krok späť!

Zvykne sa hovoriť, že vyššia karta berie. Podobne to platí aj v politike. Ten, kto má dôležitejšiu funkciu, často rozhoduje z vlastnej („božej“) vôle. Náš sprievodca mal v budove niekoľko rokov malé múzeum, ktoré lákalo turistov. Zameriavalo sa na miestnu históriu, staničnú nevynímajúc.

V roku 2021 k nemu zavítal istý návštevník. Nechcený. „Opýtal som sa ho, či ide do múzea. On sa na mňa pozrel a povedal: ‚Nie, ideme to rekonštruovať‘,“ približuje Vladimír Zentko. Budovu už skôr vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, a tak ho plán investora zaskočil. Úplne ho však dorazil jeho návrh – nové plastové okná, prestavba interiéru… Pôvodný duch stanice by tak ostal už len v srdciach pamätníkov. „Viac-menej nám len oznámili, čo sa bude diať. Okamžite som teda dvihol telefón a volal pani Maximovej z pamiatkového úradu. Oznámil som jej, čo chcú urobiť s našou stanicou. Na chvíľku sa odmlčala, a potom povedala – to nemyslíte vážne!“

Nasledovali byrokratické naťahovačky. Poznáte to: ten má právny vzťah s hentým, toto vlastní niekto druhý a ten tretí nemá pečiatku, aby schválil niečo, čo nikto nechce. Príbeh pokračoval na ministerstve dopravy. „Doniesli sme tam vlastný projekt. Kričali na nás, presviedčali nás, aby sme sa stiahli. Neustúpili sme. S odstupom času ani neviem, odkiaľ som mal v sebe toľko odvahy. Stál som tam sám proti štátnym aparátnikom. Ale uspel som,“ uzatvára.

Priority nadovšetko

Dnes môžeme konštatovať, že svoje zlaté časy má železničná stanica vo Svite definitívne za sebou. „Jej pôvodný zámer bol, že sa z nej stane významný dopravný uzol. Plánované rozširovanie sa však nakoniec neuskutočnilo. Dnes má preto táto naddimenzovaná železničná budova len malé využitie,“ priznáva architektka Maximová.  

Nový šat dostala stavba najmä vďaka tomu, že sa Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) rozhodli rekonštruovať úsek trate z Popradu do Lučivnej. Dôvod? Navýšenie maximálnej možnej rýchlosti na hlavnom ťahu Bratislava – Košice. Svit teda ťažil z toho, že dve metropoly stále nie sú prepojené diaľnicou, a tak jediné priame prepojenie je to – železničné.

„Až za hodzinu!“ S nefalšovaným dialektom sa nám pri odchode prihovorí náhodný okoloidúci. Ochotne nám odporúča, aby sme sa išli prejsť po meste. Najbližší vlak predsa odchádza až o šesťdesiat minút. Odpovedáme vyhýbavo. Debata sa rozprúdi a rýchlo sa dozvedáme o jeho každodenných problémoch. Po chvíli nastolíme otázku, či sa mu páči zrekonštruovaná stanica. Odpovedá kladne: „No ta jak by ne,“ zvolá, urobí pár krokov a dodá to, na čo sme všetci čakali, „ale tú karčmu mohli nahac!“  Na východe nič nové.