All Posts By

Daniel Barilla

Bystrický duet

Najprestížnejší hokejbalový turnaj v Európe prichádza po roku so zaujímavými novinkami.

Po minuloročnom 14. ročníku Országh cupu sa niekoľko mesiacov hľadal nový prechodný pobyt populárneho podujatia. Najúspešnejší slovenský kolektívny šport to nemá na ružiach ustlané a usporiadatelia turnaja o tom vedia svoje. „Priznám sa, že zo začiatku sme uvažovali nad Martinom a Popradom. Ani jedna z alternatív však pre nás nakoniec nebola zaujímavá,“ pripustil Martin Caban, dlhoročný organizátor Országh cupu.

Oficiálny plagát 15. ročníka Országh cupu (zdroj: Martin Caban)

Turnaj každoročne prichádza s niečím novým, vlani to bolo vysielanie väčšiny zápasov cez internet. „Tento rok prichádzame s veľkou novinkou, po prvýkrát v histórii budeme organizovať aj ‚trojkový‘ hokejbal. Ten sa bude konať koncom júna v Banskej Bystrici. Klasický ‚päťkový‘ sa bude dva týždne predtým v Považskej,“ ozrejmil Caban. 

Hokejbal sa zvyčajne hrá vo formáte jeden brankár a päť hráčov. V posledných rokoch však čoraz väčšiu popularitu získava „trojkový“ hokejbal, teda jeden brankár a traja hráči v poli. Zaujímavosťou je, že na Slovensku existuje viac „trojkových“ než „päťkových“ regionálnych líg. 

Konečnú voľbu hracích miest ovplyvnili aj fanúšikovia na sociálnych sieťach. Tí vo veľkej miere hlasovali za Považskú a Banskú Bystricu. „Pre Považskú to bude premiéra, tam turnaj ešte nezavítal. Sú tam dve pekné ihriská, jedno bude na tamojšom zimnom štadióne. Pripomeniem, že turnaj sa musí hrať simultánne na dvoch plochách, ináč by sme to nestihli. Do Banskej Bystrice sme presunuli ‚trojkový‘ hokejbal. Tu som doma a som si istý, že to dopadne dobre,“ povedal Caban.

Oficiálny plagát 15. ročníka Országh cupu (zdroj: Martin Caban)

Práve Banská Bystrica bola dlhoročnou baštou Országh cupu, v posledných rokoch však podujatie každoročne hľadá azyl. Pri pohľade na už prihlásených účastníkov bijú do oči dve družstvá – Pakistan a India. „Pre nezasvätených to môže byť prekvapením, avšak v hokejbalovom svete patrí India a Pakistan medzi konkurencieschopné tímy. Som rád, že ich privítame na Slovensku. Celkovo sa na trojkovom turnaji predstaví sedem tímov Svetovej hokejbalovej série, čo je porovnateľné s majstrovstvami sveta v hokeji. Okrem tejto exotiky však v ‚päťkovej‘ súťaži máme zaregistrovaných aj domácich matadorov – obhajcu titulu Leopoldov Poprad, niekoľko tímov z Banskej Bystrice, Žiliny, Zvolena a iných slovenských miest. Vodu môže zamútiť ktokoľvek,“ ozrejmil Caban. 

Podujatie je známe bohatým sprievodným programom, tento rok nebude výnimkou: „Oslovili sme štyri hokejové školy zo stredného Slovenska – Banskú Bystricu, Zvolen, Považskú Bystricu, a Žilinu. Ich deti budú hrať popri hlavnom svoj vlastný turnaj – mládežnícky. Na začiatku bude draft (výber hráčov, pozn. aut.), kde si verejnosti známi hráči vyberú svojich parťákov. Takýmto spôsobom chceme spopularizovať hokejbal medzi mladými ľuďmi.“

To však nie je podľa hlavného organizátora jediná vec, ktorá má prilákať široké masy. Medzi ďalšie marketingové aktivity patrí aj bohatý program zameraný na všetky vekové kategórie. Ten spríjemní turnajové dni v oboch mestách. „Pre deti sme si pripravili obľúbené maľovanie na tvár, balónové kreácie, bublifukovú show a mnoho iného. Najväčším ťahákom však bude menší exhibičný zápas, v ktorom sa v predvečer Országh cupu stretnú známi hokejisti. Súťažiť budú v rôznych disciplínach, napríklad samostatné nájazdy, rýchlosť či presnosť strely. Bude to také predjedlo pred hlavným chodom. V neposlednom rade máme dohodnuté aj vystúpenie Roba Miklu. Každý si tak príde na svoje, aj hráči, pre ktorých sú pripravené špeciálne medaily i ceny.“ 

Exhibičný zápas bude plný známych mien (zdroj: Martin Caban)

Dlhoročný organizátor na záver pripustil, že pripraviť takýto veľký turnaj nie je jednoduché. Investovaný čas a energia sa nevráti ľahko. „Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ale je možné, že pre ‚päťkový‘ hokejbal to bude labutia pieseň. Ale opakujem, nechcem predbiehať,“ zakončil rodený Banskobystričan.

Autor: Daniel Barilla

Pašekova kliatba?

Hokejisti HK Poprad dokázali ovládnuť základnú časť, vo vyradovačke však skončili už v prvom kole.

Fanúšikovia najrýchlejšej kolektívnej hry poznajú veľmi dobre nepísané pravidlo, ktoré hovorí, že víťaz základnej časti by sa nemal dotknúť trofeje. Na Slovensku sa pre najlepší tím dlhodobej súťaže už niekoľko rokov udeľuje pohár Dušana Pašeka. Toho sa Popradčania, napriek pravidlu, dotkli a hrdo ho ukazovali fanúšikom.

O necelých dvadsať dní neskôr Poprad skončil. Po prvýkrát v histórii slovenského hokeja sa stalo, že víťaz základnej časti skončil už v osemfinále. Mnohí diváci nahlas špekulujú, že dôvodom skorého konca môže byť aj porušenie už zmieneného pravidla.

My ostaneme vecní. O sezóne po sezóne sme sa porozprávali s lodivodom Kamzíkov Toddom Bjorkstrandom.

Pán tréner, aké pocity prežívate po predčasnom ukončení sezóny?

Sú to pocity absolútneho prázdna. Cítim, že som tu nedokončil prácu. Som sklamaný, že už nehráme.

Z laického pohľadu sa zdalo, že sme nevedeli využiť výhodu domáceho prostredia. Váš asistent Ján Šimko povedal, že pre Poprad je lepšie hrať v Nitre, kde je užšie klzisko. Aký je hlavný dôvod, že sme zlyhali v domácich zápasoch?

Prvý zápas série sme vyhrali v riadnom hracom čase, druhý sme, bohužiaľ, hrali veľmi zle. Hlavným problémom bolo, a nad tým sa mi často zastavoval rozum, že pred vlastnými divákmi sme nehrali dobre. Akoby boli hráči pod väčším tlakom. Keď sme cestovali na súperov ľad, videl som na hráčoch, že nervozita z nich mierne opadla. Ale to nie je výhovorka, musíme byť doma lepší. V poslednom domácom zápase sme viedli o tri góly, avšak Nitra nás dokázala poraziť. To bola ťažká rana. Čo sa týka veľkosti ihriska, tak s tým súhlasím.

Na rozdiel od základnej časti sa váš tím trápil v presilových hrách. Chýbal vám obranca, ktorý by v presilovkách nahradil dlhodobo zraneného Oldricha Kotvana?

Odkedy sa Oldrich zranil,  našou prvou voľbou bol Jake Cardwell. Ten hral počas celej série. Mali sme hráčov, ktorí túto úlohu musia zvládnuť. Presilovky sme jednoducho nezvládli dostatočne dobre. A viete, nevyužitá presilovka znamená, že musíte viac zabrať v hre 5 na 5. A to bol pre nás trochu problém. Nadreli sme sa na strelenie gólu.

Hlavný tréner HK Poprad Todd Bjorkstrand (foto: autor)

Je zaujímavé, že podobnú situáciu v kariére ste už zažili. Počas vášho angažmánu v Dánsku ste v sezóne 2012/2013 vyhrali základnú časť a následne ste s vypadli v prvom kole vyraďovacej časti – tak ako s Popradom.

Áno, pamätám si to. Vtedy sme boli tiež veľmi sklamaní, ale poučili sme sa a nasledujúcu sezónu sme to dotiahli až do finále. Treba len dúfať, že aj budúca sezóna bude pre Poprad taká úspešná, akú som zažil vtedy v Dánsku. Mám teraz viac času premýšľať nad tým, v čom by sme mali byť lepší.

Nitra, váš štvrťfinálový súper, to nakoniec dotiahla až do finále, ktoré suverénne ovládla 4:0 na zápasy. Nitrania v základnej časti skončili ôsmi a museli ísť do predkola. V čom tkvie ich úspech?

Priznám sa, že v základnej časti tím po mojím vedením neodohral mnoho zápasov proti Nitre. Myslím si však, že ich kabína si dokonale sadla. V kolektívnom športe to je nesmierne dôležité. Netreba zabúdať na to, že vstrelili najviac gólov v základnej časti. Práve góly sú oblasť, v ktorej sme z času na čas zlyhávali. Boli zápasy, kde sme vyhrávali o jeden alebo aj viac gólov a Nitrania napriek tomu dokázali otočiť vývoj stretnutia. Musím uznať, že si zaslúžili postúpiť.

S Kamzíkmi ste podpísali dvojročnú zmluvu. Plánujete teda ostať v Poprade alebo máte na stole aj atraktívnejšie ponuky?

Určite tu plánujem ostať. Ako ste povedali, podpísal som dvojročnú zmluvu a tú plánujem naplniť.

Autor: Daniel Barilla

President cup nebol iba o hokejbale. Odhalil aj tých, ktorým na ňom záleží

Hore – žilinská hala Korytnačka (zdroj: zivot.pluska.sk), dole – nová budova Strednej
športovej školy v Poprade (zdroj: stavbaroka.zoznam.sk)

Je skoré nedeľné ráno a organizátori horúčkovito dolaďujú posledné veci. Skupina piatich chlapov najskôr narýchlo triedi ovocie, posúva lavičky a nastavuje bránky, aby o štvrťhodinu neskôr mohli do priestorov popradskej Strednej športovej školy vstúpiť prví hráči. Areál dýcha novotou a rodičia, ktorí sem doviezli svoje deti, uznanlivo prikyvujú. Oproti Žiline je to obrovský rozdiel.

President cup je tradičný turnaj pre najmladšie vekové kategórie – U9 a U11. Každý rok sa odohrá štyrikrát, doposiaľ vždy v žilinskej „Korytnačke“. Koncom marca 2024 však nastala výrazná zmena – o organizáciu nechceného turnaja sa prihlásil Poprad. Bola nádej, že po rokoch v rozpadnutej žilinskej hale, kde bolo vždy chladno a hráči sa nemali kde osprchovať, svitne podujatiu na lepšie časy. Nikto iný sa dovtedy nepodujal zmeniť jeho charakter. Keď sa Slovenská hokejbalová únia rozhodla túto myšlienku podporiť, začal sa dlhý a azda po prvýkrát v dejinách President cupu aj starostlivý proces prípravy. Cieľ bol ambiciózny – ukázať Slovensku, že Popradčanom na hokejbale úprimne záleží.

Medzi hlavných organizátorov patrila trojica Tomáš Riško, Štefan Rybár a Daniel Lipár, prezident hokejbalového klubu Popradskí Piráti. Zvyšní dvaja v klube pracujú ako tréneri mládeže. „Pamätám sa, že pri jednom z mnohých stretnutí som Tomášovi a Danovi medzi rečou povedal, že Milan Majerský príde odovzdávať ceny. Viackrát sa ma pýtali, či žartujem,“ spomína so smiechom Štefan Rybár. Ten má na turnaji extra motiváciu, v kategórii U9, ktorú trénuje, hrá jeho syn Matúš. „Ak by sme dnes vyhrali na domácej pôde, bolo by to pre mladého niečo krásne,“ zamyslel sa Rybár.

Hrací deň bol rozdelený na dve polovice – dopoludnia svoje zápasy odohrala kategória U9, popoludnie patrilo starším hráčkam a hráčom. „To je spolu 36 zápasov,“ skonštatoval Tomáš Uličný, jeden z trojice rozhodcov, „dnes to bude sakramentsky dlhá šichta.“ Za pravdu mu dal Milan Kováčik, ktorý svojimi skúsenosťami patrí medzi slovenskú špičku.

Deň plynul rýchlo, zápasy so sebou prinášali najmä pozitívne emócie. Tomu pomáhala aj sympatická divácka kulisa, ktorá zaplnila takmer celé hľadisko. Kým rodičia neúnavne povzbudzovali svoje deti, my sme spovedali aktérov stretnutí. Brankár Mirko Drozd to mal mimoriadne náročné, za domáci Poprad chytal v oboch kategóriách. „V bráne sa cítim fajn, dávame do toho srdiečko, a to ma teší.“ Jeho spoluhráč Ruben Kessner dodal: „Páči sa mi tu oveľa viac, než v Žiline.“ Chválou na popradské prostredie nešetrili ani hráči Topoľčian: „Išli sme tu oveľa dlhšie, ale stálo to za to,“ skonštatoval Šimon Cabaj.

Komplexnejšie odpovede nám poskytli tréneri družstiev. Pre Martina Benku, trénera strieborných Topoľčian, je pozoruhodné, že ťažisko mládežníckeho hokejbalu sa presunulo najmä na východné Slovensko. „Je to tu krásne, to vám poviem priamo. Bohužiaľ, vo všeobecnosti mám pocit, že mládež upadá. Obdivujem mužstvá z východu, ktoré majú výborné podmienky. Otvárajú kategórie plné detí, čo je veľmi dôležité,“ uviedol skúsený tréner.

Milan Majreský, predseda Prešovského samosprávneho kraja. (zdroj: autor)

Okolo poludnia prišiel aj predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský. Pôsobil príjemne a zdalo sa, že ho šport úprimne zaujíma. „Celý život športujem. Či už je to basketbal, hokej alebo skialpinizmus. Ten basketbal mi však prirástol k srdcu najviac,“ ozrejmil svoj vzťah k športu prešovský župan. Na margo organizácie President cupu poznamenal: „Je vidno, že chalani vedia, čo robia. Mňa veľmi teší, že motivujú deti k športu a skutočnosť, že majú plné mládežnícke kategórie, hovorí za všetko.“

Turnaj sa pomaly blížil ku svojmu koncu a na tvárach organizátorov bolo vidieť únavu. Nečudo, po ihrisku neustále pobehovalo množstvo detí, ostatné boli v priestoroch šatní a riziko nechceného úrazu bolo permanentne vo vzduchu. Nič zlé sa však nakoniec nestalo. „Už len posledné dva zápasy,“ s výdychom a miernym úsmevom oznámil viceprezident Slovenskej hokejbalovej únie Marián Hambálek, keď sa postavil pred náš mikrofón. „Dnešný deň hodnotím veľmi pozitívne, aj keď sme všetci unavení,“ začal na úvod krátkeho interview, „organizátori urobili kus poctivej roboty, zatiaľ počúvame iba chvály.“ Hambálek priznal, že po rokoch v Žiline je dobré, že sa turnaj niekam posunul: „Nalejme si čistého vína, dnešné podmienky sú neporovnateľné so Žilinou. Aj v mene Únie som rád, že sa President cup posúva smerom dopredu. Urobím všetko pre to, aby sme sa na jeseň opäť stretli v tejto krásnej hale,“ uzavrel Hambálek.

Podvečer, keď sa podujatie úspešne ukončilo, sme sa pýtali, či je do budúcna ochota investovať toľko energie do podobných podujatí. Postoj popradského vedenia nám objasnil Daniel Lipár: „Je pekné, keď sa niektoré mestá pýšia kvalitným seniorským tímom. Súhlasím, že medzi divákmi vzbudzuje najväčšiu pozornosť. Mnohí však zabúdajú, že práve tu sa rodia budúce hokejbalové hviezdy.“

Na otázku, či sa ešte Poprad niekedy prihlási o organizáciu President cupu odpovedal Lipár s úsmevom: „Už sa tak stalo.“

Autor: Daniel Barilla

Slovenskí hokejbalisti majú úvodnú etapu prípravy za sebou

Rampáček: „Všetci vieme, že času je málo.“

Pred dvoma týždňami si v žilinskej korytnačke rozbalila stan naša hokejbalová reprezentácia. Tréneri Milan Rampáček a Ivan Káčer privítali na zraze 28 hráčov, z toho troch brankárov. „Tým, že sme mali ostrú skúšku už v októbri, mohli sme nacvičovať systém – postavenie, vychádzanie z obranného pásma a bránenie pri útoku súpera. Na zraz prišlo mnoho nových hráčov, ktorým sme zároveň chceli predstaviť našu víziu hry,“ uviedol na úvod hlavný tréner mužskej reprezentácie Milan Rampáček.

Realizačný tím si na sústredenie pripravil dve tréningové jednotky, dopoludnia sa hráči zameriavali na dodržiavanie taktických pokynov, poobede boli na programe dňa presilové hry a oslabenia. „Presilovky sme nemohli úplne natrénovať, keďže na zraz neprišli hráči, ktorí budú hrávať v špeciálnych formáciách. Dali sme priestor novým hráčom, ktorí sa rozhodne nestratili. Chce to všetko čas, musí si to sadnúť. My im môžeme kresliť hocičo, avšak v konečnom dôsledku to bude na ich kreativite,“ dodal Rampáček, pre ktorého to bude na júnových MS vo Švajčiarsku premiéra v role hlavného trénera. 

Naši reprezentanti si odbijú zápasovú premiéru pod novým vedením už 9. decembra, do Žiliny prijala pozvanie na priateľský zápas reprezentácia Českej republiky. Okrem toho odohrajú Slováci aj stretnutie proti reprezentantom do 23 rokov. Tí budú posilnení o starších hráčov, ktorých chce trénerský štáb vidieť v zápasovom tempe. „Som zvedavý na fungovanie nášho kolektívu. Jedna vec je, že nám po ihriskách behajú silné individuality, avšak svoju silu by mali ukázať aj v kolektíve. Musíme ťahať za jeden povraz,“ zdôraznil hlavný tréner.

Rampáček svoju víziu hokejbalu preniesol aj do nominácie na najbližšie zápasy: „Spolu s Ivanom (Káčerom, pozn. aut.) skladáme tím už dlho. Nemyslím si, že je správne, aby sme mali v kolektíve 20 hviezd – musíme ten tím vyskladať tak, aby to fungovalo na všetkých postoch. Teší ma, že máme v rukáve 7-8 hráčov, ktorí by pokojne mohli figurovať v nominácii. Je z čoho vyberať, mám príjemné starosti,“ priblížil skalický odchovanec. 

Po decembrovom zraze si dá reprezentácia na chvíľu prestávku, hráči sa stretnú až po novom roku. Vrchol sezóny sa nezadržateľne blíži, do Švajčiarska pocestujú naši reprezentanti už v júni. „Času nie je veľa, o sedem mesiacov sú tu majstrovstvá. Pred šampionátom máme ešte turnaj v Plzni, kde sa nám opäť odhalia silné aj slabé stránky,“ zakončil Milan Rampáček.

Autor: Daniel Barilla

Foto: Žilinská hala „korytnačka“, hokejbalportal.sk

Černovská tragédia – deň, keď o území Slovenska vedel celý svet

Ak ste sa na hodinách dejepisu učili, že Slováci na seba vážne upozornili až v závere októbra roku 1918 podpisom Martinskej deklarácie, nie je to pravda. Vznik Československa patrí bezpochyby medzi najsvetlejšie udalosti našich dejín, avšak zjednodušenú priamku Masaryk – Beneš – Štefánik narúša viacero iných, menej známych mien, ktoré rozhodujúcim spôsobom formovali a organizovali národ v časoch, keď bol rozpad tisícročného Uhorska čoraz pravdepodobnejšou alternatívou.

Černovský rodák (dnes je Černová mestskou časťou Ružomberka) Andrej Hlinka patrí medzi úzku skupinu dejateľov, ktorí podnes rozpoľujú slovenskú verejnosť. S Hlinkovým menom sa mnohým bežným ľuďom spája najmä tragické obdobie Slovenského štátu, v ktorom plnila rolu poriadkovej služby Hlinkova garda. Tá však datuje svoj vznik až po Hlinkovej smrti, a tak sme už na úvod odbremenili Hlinkovo meno od nepeknej a najmä nepresnej nálepky, čoby predstaviteľa slovenských gardistov.

Pred prvou svetovou vojnou bol Hlinka katolícky kňaz, akých by sme na Slovensku našli mnoho. Predsa len sa zo šedého priemeru dokázal vytrhnúť. Svojimi búrlivými kázňami sa vedel dotknúť mnohých sŕdc slovenských roľníkov a tí si mladého charizmatického farára obľúbili. Hlinka si svoj voľný čas vyplňoval zakladaním spolkov, s obyvateľmi nenápadnej oravskej obce Tri Duby okrem iného zakladal divadlo, kde sám účinkoval.

Po zvolení do prestížneho úradu ružomberského farára sa o Andreja Hlinku začala zaujímať maďarská vrchnosť, eminentný záujem na Hlinkovom odstavení mal jeho priamy cirkevný nadriadený – spišský biskup Alexander Párvy. Ten patril medzi tvrdých predstaviteľov maďarskej línie – podporoval maďarizáciu, seminaristom prísne zakazoval slovenskú reč. Nie je prekvapujúce, že sa Hlinka dostal s Párvym do konfliktu, ktorý nakoniec musela riešiť až Svätá stolica (mestský štát Vatikán v tom čase neexistoval).

Konflikt sa skončil nerozhodne, avšak spišský biskup ho dodatočne suspendoval, čím mu na niekoľko mesiacov zabránil vykonávať kňazské povolanie. A niekde tu sa začína šikmá plocha slovenských dejín v prvom decéniu 20. storočia.

Černovská tragédia bola vrcholom maďarizačnej politiky uhorského štátu. Jej podstata je približne takáto – Černovčania si z vlastných peňazí a svojpomocne vybudovali krásny kostol, ten im mal vysvätiť ich rodák Andrej Hlinka. Bol však suspendovaný, a tak sa biskup Párvy, zrejme neuvážene, rozhodol vyslať maďarských klerikov. Skutočnosť, že kňazi mali sprievod (aj slovenských) žandárov potvrdzovala, že Párvy konflikt predpovedal.  

Celá tragédia trvala niekoľko minút. Dedinčania vlastnými telami bránili 27. októbra 1907 prístupu maďarských kočov s kňazmi do dediny. Nadávky, ale zrejme aj kamene valiace sa na maďarských žandárov, boli dostatočnou zámienkou pre slúžneho, aby vydal pokyn na streľbu do davu ľudí. V následnej panike sa obyvatelia rozutekali po okolí. Bilanciou masakry bolo 15 mŕtvych a vyše 60 ťažko alebo ľahko zranených. Smutným záverom je, že strieľavší žandári boli oficiálne vyznamenaní

O Černovskej tragédii sa Hlinka dozvedel až s odstupom niekoľkých dní. Maďarská vrchnosť sa snažila celý incident ututlať, prípadne zľahčovať. V úvode 20. storočia však existovali spôsoby, akými sa informácie šírili aj za hranice Uhorska. Medzi prvými o tragédii Slovákov v multinárodnostnom Uhorsku informoval škótsky spisovateľ Robert William Setton-Watson, ktorý slovenskej otázke venoval celú knihu. Na titulnej strane knihy bol Andrej Hlinka – symbol národného útlaku a slovenských túžob. Slovákov sa verejne zastal aj nórsky laureát Nobelovej cely Bjørnstjerne Bjørnson. 

O útlaku Slovákov sa tak zrazu písalo a diskutovalo po celej Európe. Dnes už vieme, že tragické udalosti v Černovej boli medzistupienok k vysnívanému cieľu – štátu, kde budeme mať plnú slobodu. Samozrejme, bezprostredne po udalostiach v Černovej sa o samostatnosti Slovenska azda ani v preplnených krčmách nehovorilo. Ako však dejiny ukázali, všetko to chcelo len čas a ochotu bojovať za slobodu vlastného národa.

Autor: Daniel Barilla

Foto: Daniel Barilla

Muž, ktorý stál v ceste 

František Kriegel je širokej verejnosti známy najmä ako politik, ktorý ako jediný v roku 1968 v Kremli odmietol podpísať Moskovské protokoly. Následne mu zabránili v návrate domov a z nepríjemnej situácie ho údajne vyslobodil Alexander Dubček slovami: „Bez Kriegla neodídeme!“ Osud svojrázneho a zaťatého politika v pohnutom období sfilmovali a na jeseň 2023 uzrel svetlo sveta v českých a slovenských kinách. 

Ťažisko deja filmu Petra Nikolaeva je zasadené do roku 1968, keď československá spoločnosť žila vyše osem mesiacov v relatívne slobodných podmienkach. V tom čase plnil úlohu prvého tajomníka KSČ populárny Alexander Dubček (vo filme ho stvárnil dnes už nebohý Daniel Heriban), ktorý spolu s jeho najbližšími spolupracovníkmi (J. Smrkovský, O. Šik,) razili cestu socializmu s ľudskou tvárou. Tento obrodný proces dostal prívetivé pomenovanie – Pražská jar.

Zápletku diela tvorí aprílové prijatie Akčného plánu (súbor demokratizačných reforiem) a následný tvrdý stret Pražskej jari s tuhou ruskou zimou – inými slovami boj československých reformistov so sovietskou vrchnosťou. Neustály tlak Leonida Brežneva, najsilnejšieho muža v Sovietskom zväze, na Dubčeka, vyhrážky i hrozby, ktorými sa Sovieti pokúšali o späťvzatie prijatých reforiem, boli predzvesťou augustových udalostí.  

Tu niekde výraznejšie vstupuje do deja aj hlavný hrdina – lekár (primár v pražskej nemocnici) a vtedajší predsedajúci Národnej fronty František Kriegel (Tomáš Töpfer). Postava Kriegla je vo filme dominantná a je prezentovaná s istou dávkou historickej nekritickosti. Už úvodná scéna s Krieglom podsúva divákovi, že je to človek tvrdý, ale plný mravných zásad a spravodlivosti, ktorému záleží na bežných ľuďoch. Práve jeho osobnostné špecifiká sa stali tŕňom v oku sovietskych elít.

Dej sa však netočí len okolo Kriegla a jeho manželky Rivy (Zuzana Mauréry). Dôležité rokovania, či zasadania, na ktorých sa z tých či oných dôvodov nezúčastnil, boli vo filme spomenuté tiež, čo je pre diváka pridaná hodnota, keďže má predstavu o širšom dobovom kontexte. Navyše to dynamicky posúva dej vpred.

Vrcholom celého filmu a zároveň nosným pilierom deja je dianie v moskovskom Kremli po odvlečení vedúcich predstaviteľov KSČ. Práve tu zažiarila Krieglova hviezda najjasnejšie, keď napriek tlaku Sovietov i vlastných necúvol ani o milimeter a tvrdohlavo odmietol podpísať Moskovské protokoly, ktoré predstavovali kapituláciu Dubčekovho krídla. Nikolaev si neodpustil ani emotívnu scénu, keď sa Kriegel dozvedel, že jeho ženu mučili, aby na manžela povedala niečo škandalózne. Rita to odmietla a vo fiktívnom telefonáte mu vyjadrila plnú podporu v rebélii. 

Herecké výkony boli na výbornej úrovni, roly boli (aj výzorom) vhodne obsadené, samostatne treba vyzdvihnúť Daniela Heribana (predstaviteľa Dubčeka) a Adriana Jastrabana (predstaviteľ Gustáva Husáka). Najmä pri rokovaniach so sovietskou stranou pôsobil Heribanov Dubček realisticky a historicky uveriteľne. Navyše sa Heriban prezentoval mnohými replikami v ruštine, čo opäť vzbudzovalo pocit realistickosti. Jastraban (zhodou okolností predstaviteľ Dubčeka v rovnomennom filme) Husáka dokonale precítil, trafil pragmatický charakter jeho postavy a emotívny monológ v zatvorenom sklade s väzneným Krieglom patril k tomu najlepšiemu.

Historicky ladené snímky však majú jeden spoločný menovateľ – sú pod drobnohľadom odbornej i laickej verejnosti. K najväčším negatívam (inak pútavo nakrúteného) filmu považujem (ne)zosúladenie faktov so snahou o vytvorenie dramatickej scény. Momentov, keď si dejepisne uvedomelý divák musel klepkať prstom po čele bolo viacero. Ideálnym príkladom je poslanec ÚV KSČ Vasiľ Biľak, ktorý mal podľa dobovej legendy odovzdať známy Pozývací dopis na toaletách, niekoľko dní pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. K tejto problematike urobili historici viacero analýz, ktoré vylučujú, že to bol Biľak, kto list odovzdával.

Ďalšími prehnanými scénami bolo tendenčné a až slepé démonizovanie lídra ZSSR Leonida Brežneva. Skutočnosť je taká, že Brežnev vajatal s inváziou do poslednej chvíle a boli to lídri ostatných krajín Varšavskej zmluvy, ktorí ho presviedčali, že s údajnou kontrarevolúciou treba vojensky zatočiť. Kým v snímke predstavoval Leonid Brežnev protipól Dubčekovi, v realite boli vzťahy medzi súdruhmi omnoho komplikovanejšie. 

Na záver pár slov k postave Františka Kriegla. Ten je vo filme vykreslený ako dobrák, ktorý dbá na ľud a dodržiavanie zákonov. Pravdou však je, že sa v druhej polovici 40-tych rokov vedome a aktívne zúčastňoval na hrôzach, ktorými si komunistickí predstavitelia upevňovali pozície po Víťaznom februári. Vo filme o tejto temnej stránke hlavného protagonistu nie je ani zmienka. 

Celkový dojem z filmu je skôr pozitívny. Po audiovizuálnej stránke nič nechýba, koniec koncov stál nemalé peniaze. Veľké plus predstavujú čiernobiele „dobové scény“ – v nich herci detailne kopírovali vtedajších politikov. Film je vhodne obsadený, scenár je pútavo napísaný, navyše, v závere je divák prinútený sa zamyslieť či sú morálne hodnoty viac, než svetská sláva. 

Ak máte radi vizuálne kvalitne natočené historické filmy plné archaických slov a nádychu dôb minulých, snímka o Františkovi Krieglovi je pre vás voľbou na istotu. Ak si však puntičkársky potrpíte na súlad filmového scenára s dobovými reáliami, budete na film pozerať s istým sebazaprením. Výborné výkony Heribana a Jastrabana sú však adekvátnou náhradou. 

Autor: Daniel Barilla

Országh cup bude tento rok pod Pustým hradom

Oficiálne logo Országh cupu (zdroj: fb/Országh cup)

Štrnásty ročník najväčšieho medzinárodného hokejbalového podujatia v Európe sa tento rok uskutoční vo Zvolene. Potvrdil nám to hlavný organizátor podujatia Martin Caban, ktorý aj upresnil, prečo sa rozhodli pre mesto pod Pustým hradom. „Zvolen je mesto s dlhoročnou hokejovou tradíciou, čo je dôležité, keďže podstatnou súčasťou organizácie sú hokejové haly, aby sme mali kde hrať,“ začal dlhoročný hokejbalista svoju argumentáciu. „Mesto Zvolen nám ponúka až dve haly, ‚zimák‘ (zimný štadión na ulici Pod Dráhami, pozn. aut.) a neďalekú tréningovú halu, čo je pozitívne, keďže môžeme hrať simultánne dva zápasy. Ak vezmene do úvahy rekordný počet účastníkov, tak ináč sa to ani nedá, pretože by sme skončili v obrovskom časovom sklze.“

Zaujímalo nás obsadenie tohtoročného turnaja. „Tento rok to vyzerá veľmi zaujímavo, doposiaľ máme 32 prihlásených tímov, medzi ktorými je tradičný zástupca zo susedných Čiech a dokonca máme aj nováčika z Anglicka! Stabilnými účastníkmi sú dva banskobystrické tímy, ktoré vždy mútia vody. Silný je aj Poprad, kde sa mieša mladícka dravosť so skúsenosťou. Tento ročník vyzerá byť mimoriadne „nabitý“ a už sa teším na prvý júnový víkend, keď sa to celé začne.“                                                                                            

Martin Caban sa vyjadril aj k najpálčivejšej téme – financiám a sponzorom. „V tomto ohľade sme, chvalabohu, zabezpečení. Turnaj sa teší diváckej priazni a sponzori sú maximálne nápomocní. Chcel by som touto formou poďakovať všetkým, ktorí nám pomáhajú či už finančne alebo organizačne. V čase rekordnej inflácie nie je jednoduché organizovať taký veľký turnaj, ale hovorí sa, že kde je vôľa, tam je aj cesta.“                                                        

Na záver vyjadril hlavný organizátor svoju spokojnosť s mestským zastupiteľstvom. „Mesto Zvolen nám veľmi pomohlo. Nielen po finančnej, ale aj po mediálnej stránke. Boli ochotní a jednania boli rýchle a bezproblémové. Oslovili sme primátora Ing. Vladimíra Maňku, aby prišiel odovzdávať medaily a poháre tým najlepším. Obratom našu pozvánku potvrdil. Ak by to takto fungovalo každý rok, mal by som na čele menej vrások,“ uzavrel.  

Autor článku: Daniel Barilla

Foto: Oficiálne logo Országh cupu (zdroj: fb/Országh cup)

Hannibal ante portas

Na Slovensku často platí, že rozumná možnosť sa zvolí, až keď sa všetky ostatné minú. Ideálnym príkladom na potvrdenie úvodnej myšlienky je situácia v takzvanom demokratickom tábore slovenskej politickej scény. Najneskôr od pádu Hegerovej vlády počúvame z mnohých strán mnohoraké vyhlásenia o nutnosti pospájať demokraticky zmýšľajúce strany, čoho priamym dôsledkom má byť vznik širokej demokratickej koalície zastrešujúcej a brániacej hodnoty liberálnej demokracie.

Snahy o post otca-zjednotiteľa prejavilo viacero kandidátov – počnúc ex-premiérom Mikulášom Dzurindom, cez povereného premiéra Eduarda Hegera až po Pavla Macka, generála vo výslužbe. Dzurinda vstúpil do slovenskej politiky s heslom „keď sa mala koza dobre, išla na ľad šmýkať sa“, čím chcel naznačiť akýsi mesianistický postoj – mne je síce dobre, avšak obetujem svoje pohodlie, aby som zachránil štát. Už v decembri minulého roka sa na sneme strany Spolu objavil po boku Eduarda Hegera a novinári i politickí komentátori začali rozvíjať siahodlhé teórie o spojení dvoch premiérov. Keď neskôr vstúpil Dzurinda do strany Spolu, ktorá sa mu po vôli premonovala ma Modrí – európska ľudová strana, začalo to vyzerať tak, že z prázdnych rečí napokon niečo bude. Lenže opäť sme sa tešili priskoro a po pár týždňoch veľkolepý projekt stroskotal. Druzinda obvinil Miroslava Kollára, že nie je modrý, ten to poprel a na oplátku obvinil Dzurindu.

Po Dzurindovom fiasku sa do pozície otca-zjednotiteľa postavil Eduard Heger, politik konsenzu, ktorý vo svojej materskej strane nedokázal z pozície premiéra vzdorovať predsedovi Igorovi Matovičovi. Hegerov sek v OľaNO nebol revolučný, ale evolučný. Igor Matovič sa dokonca nechal počuť, že to bola jeho myšlienka, aby sa Obyčajní ľudia rozdelili a samostatne (ale zároveň spoločne) nachytali viac percent vo voľnách. Heger k sebe zobral viacerých ministrov z kuchyne OľaNO a spolu s Kollárom založili stranu Demokrati. Ich primárnym cieľom je zachovať pozíciu Slovenska v európskych a transatlantických organizáciách. Na tlačových konferenciách Demokrati ubezpečujú, že so spájaním nie je koniec a radi by boli člemni už zmienenej širokej demokratickej koalície, ktorá je v súčasnosti Columbovou manželkou – nikto ju nikdy nevidel, nikto nevie, ako vyzerá.

Azda jediné nefalšované zjednotenie predviedla strana Pavla Macka ODS, ktorá sa zlúčila najskôr s Maďarským fórom Zsolta Simona, neskôr k tandemu pribudli ďalšie štyri minoritné strany. Jediným, avšak podstatným problémom je politická realita, keďže spojenie strán v predvolebných preskumoch dosahuje výsledky na úrovni štatistickej chyby.

Spájanie demokratickej pravice zatiaľ pôsobí ako veľká tragikomédia. Frustrovaným voličom ponúkajú ešte viac frustrácie. Tí hore by si mohli uvedomiť, že ak nezahodia egá a nezačnú rokovať, môžeme prehrať všetci. Hannibal ante portas.

Autor článku: Daniel Barilla

Mladí Barani sa topia v problémoch: Handzuš – „Toto sme si nezaslúžili“

Michal Handzuš (zdroj: dennikn.sk)

Vyše roka trvajúca vojna na Ukrajine priniesla aj celosvetovú infláciu, ktorá postihla každého z nás. Neustále zvyšovanie životných nákladov núti mnohých k drastickým škrtom. Svoje o tom vie aj bývalý hokejový útočník a dnes už bývalý člen Výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) Michal Handzuš, ktorý po ukončení aktívnej kariéry založil v rodnej Banskej Bystrici občianske združenie BARANI – hokejová škola Michala Handzuša. Pred niekoľkými týždňami prebleskla médiami správa o mladých hokejistoch, ktorí protestovali pred mestským zastupiteľstvom v Banskej Bystrici. Iniciátori protestu z radov Handzušovej hokejovej školy tvrdia, že od januára sa ceny za prenájom banskobystrického zimného štadióna zvýšili do takej miery, že by to bolo likvidačné.    

Mesto Banská Bystrica začiatkom roka 2023 reagovalo na vysoké ceny energií pragmaticky – drasticky znížilo dotácie na šport a kultúru, čo si v konečnom dôsledku odskákali najmä športové kluby pôsobiace v prenajatých priestoroch. Ako informuje portál bb.online.sk, v prípade zimného štadióna, ktorý spravuje mestská firma MBB, poskytlo mesto len 750-tisíc z približne 1,1 milióna eur potrebných na dofinancovanie jeho prevádzky. Zvyšných približne 300-tisíc eur mali uhradiť športové kluby využívajúce zimný štadión, teda extraligová HC‘05 Banská Bystrica a Handzušova hokejová škola.                                                                                            

Práve mladým Baranom prischla približne 160-tisícova sekera, ktorú majú uhradiť. M. Handzuš poukazuje na to, že náklady začali výrazne stúpať po rekonštrukcii štadióna, ktorá mala náklady naopak znížiť. Po búrlivej diskusii bol vo februári prijatý návrh, korý umožnil mladým Baranom bezplatne využívať zimný štadión do konca sezóny, teda do apríla 2023.

Dnes sa mladí hokejisti opäť boja o svoju budúcnosť. Od prijatého návrhu prešli dva mesiace a na zastupiteľstve sa opäť riešila otázka prehnaného nájomného. Pred poslancov sa postavil aj Michal Handzuš, ktorý argumentoval, že v iných mestách majú mládežnícke tímy nájom za symbolické ceny alebo úplne zadarmo. Na jeho výstup reagoval predseda predstavenstva MBB Dušan Argaláš, ktorý poukázal na zmluvné vzťahy. Banskobystrickí poslanci sa nakoniec neotočili mládežníckemu hokeju chrbtom a z približne 160-tisícovej sekery sa zaviazali uhradiť 100-tisíc eur. Zvyšok dlhu bude zrejme na M. Handzušovi, aj keď táto suma je vypočítaná len na rok 2023. Situácia sa bude opäť posudzovať v letných mesiacoch, keďže mestskí poslanci požiadali o nezávislú správu hospodárenia banskobystrického zimného štadióna. Vyhotovenie správy by malo trvať niekoľko mesiacov.

Autor článku: Daniel Barilla

Fotografia: zdroj dennikn.sk