Černovská tragédia – deň, keď o území Slovenska vedel celý svet

Ak ste sa na hodinách dejepisu učili, že Slováci na seba vážne upozornili až v závere októbra roku 1918 podpisom Martinskej deklarácie, nie je to pravda. Vznik Československa patrí bezpochyby medzi najsvetlejšie udalosti našich dejín, avšak zjednodušenú priamku Masaryk – Beneš – Štefánik narúša viacero iných, menej známych mien, ktoré rozhodujúcim spôsobom formovali a organizovali národ v časoch, keď bol rozpad tisícročného Uhorska čoraz pravdepodobnejšou alternatívou.

Černovský rodák (dnes je Černová mestskou časťou Ružomberka) Andrej Hlinka patrí medzi úzku skupinu dejateľov, ktorí podnes rozpoľujú slovenskú verejnosť. S Hlinkovým menom sa mnohým bežným ľuďom spája najmä tragické obdobie Slovenského štátu, v ktorom plnila rolu poriadkovej služby Hlinkova garda. Tá však datuje svoj vznik až po Hlinkovej smrti, a tak sme už na úvod odbremenili Hlinkovo meno od nepeknej a najmä nepresnej nálepky, čoby predstaviteľa slovenských gardistov.

Pred prvou svetovou vojnou bol Hlinka katolícky kňaz, akých by sme na Slovensku našli mnoho. Predsa len sa zo šedého priemeru dokázal vytrhnúť. Svojimi búrlivými kázňami sa vedel dotknúť mnohých sŕdc slovenských roľníkov a tí si mladého charizmatického farára obľúbili. Hlinka si svoj voľný čas vyplňoval zakladaním spolkov, s obyvateľmi nenápadnej oravskej obce Tri Duby okrem iného zakladal divadlo, kde sám účinkoval.

Po zvolení do prestížneho úradu ružomberského farára sa o Andreja Hlinku začala zaujímať maďarská vrchnosť, eminentný záujem na Hlinkovom odstavení mal jeho priamy cirkevný nadriadený – spišský biskup Alexander Párvy. Ten patril medzi tvrdých predstaviteľov maďarskej línie – podporoval maďarizáciu, seminaristom prísne zakazoval slovenskú reč. Nie je prekvapujúce, že sa Hlinka dostal s Párvym do konfliktu, ktorý nakoniec musela riešiť až Svätá stolica (mestský štát Vatikán v tom čase neexistoval).

Konflikt sa skončil nerozhodne, avšak spišský biskup ho dodatočne suspendoval, čím mu na niekoľko mesiacov zabránil vykonávať kňazské povolanie. A niekde tu sa začína šikmá plocha slovenských dejín v prvom decéniu 20. storočia.

Černovská tragédia bola vrcholom maďarizačnej politiky uhorského štátu. Jej podstata je približne takáto – Černovčania si z vlastných peňazí a svojpomocne vybudovali krásny kostol, ten im mal vysvätiť ich rodák Andrej Hlinka. Bol však suspendovaný, a tak sa biskup Párvy, zrejme neuvážene, rozhodol vyslať maďarských klerikov. Skutočnosť, že kňazi mali sprievod (aj slovenských) žandárov potvrdzovala, že Párvy konflikt predpovedal.  

Celá tragédia trvala niekoľko minút. Dedinčania vlastnými telami bránili 27. októbra 1907 prístupu maďarských kočov s kňazmi do dediny. Nadávky, ale zrejme aj kamene valiace sa na maďarských žandárov, boli dostatočnou zámienkou pre slúžneho, aby vydal pokyn na streľbu do davu ľudí. V následnej panike sa obyvatelia rozutekali po okolí. Bilanciou masakry bolo 15 mŕtvych a vyše 60 ťažko alebo ľahko zranených. Smutným záverom je, že strieľavší žandári boli oficiálne vyznamenaní

O Černovskej tragédii sa Hlinka dozvedel až s odstupom niekoľkých dní. Maďarská vrchnosť sa snažila celý incident ututlať, prípadne zľahčovať. V úvode 20. storočia však existovali spôsoby, akými sa informácie šírili aj za hranice Uhorska. Medzi prvými o tragédii Slovákov v multinárodnostnom Uhorsku informoval škótsky spisovateľ Robert William Setton-Watson, ktorý slovenskej otázke venoval celú knihu. Na titulnej strane knihy bol Andrej Hlinka – symbol národného útlaku a slovenských túžob. Slovákov sa verejne zastal aj nórsky laureát Nobelovej cely Bjørnstjerne Bjørnson. 

O útlaku Slovákov sa tak zrazu písalo a diskutovalo po celej Európe. Dnes už vieme, že tragické udalosti v Černovej boli medzistupienok k vysnívanému cieľu – štátu, kde budeme mať plnú slobodu. Samozrejme, bezprostredne po udalostiach v Černovej sa o samostatnosti Slovenska azda ani v preplnených krčmách nehovorilo. Ako však dejiny ukázali, všetko to chcelo len čas a ochotu bojovať za slobodu vlastného národa.

Autor: Daniel Barilla

Foto: Daniel Barilla