Naša recenzia: Anna Karenina na banskobystrických doskách

Anna Karenina, román ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého, je známou literárnou klasikou. Dielo rozoberá lásku, neveru, rodičovstvo i postavenie žien v buržoáznej spoločnosti 19. storočia. Vďaka nadčasovosti a komplexnosti ho nemálo tvorcov pretavilo do opernej, činohernej či baletnej podoby. Dodnes zostáva predlohou pre novovznikajúce filmové a divadelné počiny.

Baletný súbor Štátnej opery Banská Bystrica uviedol v marci 2023 balet Anna Karenina v novom šate. Poslednú reprízu odohrali 26. septembra 2023. Libreto upravila dramaturgička Veronika Dedinská. Príbeh citeľne skrátila a zjednodušila, čo znamenalo aj odstránenie viacerých postáv. Režisér a choreograf Peter Dedinský zvolil spracovanie formou hudobnej koláže. Upustil tým od tradície Anny Kareniny skladateľa Rodiona Ščedrina alebo Piotra Iľjiča Čajkovského. Táto zmena bola vzhľadom na obmedzenú kapacitu tanečného súboru nevyhnutná a logická, menej však prospela orchestru. Niektoré skladby, napríklad Šostakovičov valčík, odhalili nedostatky hráčov na dychové nástroje. Muzikantov potrápilo i tempo, zachránil ich dirigent Igor Bulla. Neochvejne držal rytmus a využil prirodzenú gradáciu. Orchester pod jeho taktovkou hral ucelenejšie. Vďaka plynulým prechodom medzi hudobnými vstupmi bol výsledok harmonický aj napriek štýlovým rozdielom v partitúrach.

Inscenačný tím vystaval predstavenie v súlade so súčasnými prúdmi umenia s ohľadom na zachovanie deja v jeho historickom kontexte. Tento zámer ukázal i na nevtieravom kontraste javiska a kostýmov, ktoré mal na svedomí výtvarník Peter Čanecký. Tanečníkov odel do zjednodušených secesných strihov zdôrazňujúcich siluetu. Farebnú paletu obmedzil na čiernu, bielu a červenú. Chýbajúcu pestrosť vynahradil vkusnými doplnkami. Veľmi efektne pôsobili slnečné okuliare, konské chvosty namiesto metiel, dáždniky alebo kufre. Minimalistická scéna s červenou podlahovou krytinou a holým pozadím využívala iba jednu stacionárnu rekvizitu, sivý kváder. Ten sa podľa potreby stal posteľou, stolom či lavicou. Jednotlivé obrazy občas dopĺňali nezdobené zrkadlá. Na prvý pohľad chudobná scéna však nepôsobila lacno ani pusto. Spoľahlivo ju obohatili svetlá. O ich dizajn sa postarala Michaela Pavelková. Miestami to vďaka jej práci vyzeralo väčšmi ako film než divadlo. Prázdna zadná stena dala vyniknúť tieňohre a poskytla priestor na využitie menších reflektorov. 

Všetky zložky lichotili choreografii. Tá našťastie vyzdvihovala tanečné schopnosti svojich užívateľov namiesto toho, aby sa jej museli podriadiť. Peter Dedinský nebol pri tvorbe ovplyvnený prílišnou ctižiadostivosťou, sústredil sa na individuálne danosti každého umelca. Pohyb na tanečníkov doslova „ušil“. Práca s menším súborom spravidla prináša komplikácie, on z toho spravil výhodu. Priznal skromný počet a nesnažil sa o ilúziu plnosti. Tento krok javisko vyčistil od rušivých elementov a prepožičal mu intímnu atmosféru.  Málo účinkujúcich zároveň znamenalo viac miesta na veľké prvky, priestorové zmeny a dramatické zdvihy. Nedostatky v technike klasického tanca banskobystrického baletu P. Dedinský šikovne zakryl prepojením so súčasným tancom.

V postave Anny Kareniny sa predstavila sólistka Veronika Szabová. Fantastickým výkonom ďaleko prekonala svoje hranice. V náročných monológoch ukázala virtuozitu. Nechýbala jej ani dynamika a výrazný umelecký prejav. To platí aj pre sólistu Alexa Dobre, ktorý sprevádzal V. Szabovú ako Alexej Karenin. Part zahral autenticky, s primeranou dávkou frustrácie až agresie, príznačnej pre podvedeného muža. Zároveň predviedol perfektne vycibrenú techniku v partnerských väzbách i nevídanú ľahkosť a mäkkosť skoku. Za svojimi kolegami nezaostával hosťujúci Lukáš Cenek vystupujúci v roli Alexeja Vronského. Ku koncu predstavenia však viditeľne strácal silu a jeho pohybu miestami chýbala energia. Niet sa čomu diviť, počas dvoch dejstiev takmer neopustil javisko. Syna Kareninovcov, Seriožu, stvárnil Benjamín Košík. Figuroval v predstavení skôr ako bábka, bez tanečných vstupov. Publikum občas zmiatla prítomnosť Jekateriny Ščerbackej (Kitty) v podaní Niny Ilievovej, a to aj napriek výbornej prezentácii tanečnice. Kitty a Stiva Oblonský, ktorého tancoval Tomáš Laci, boli jediné vedľajšie postavy s výnimkou malého Seriožu. Kým T. Laci viedol zmysluplnú interakciu s V. Szabovou v niekoľkých obrazoch, Ilievova Kitty sa nepochopiteľne mihla v dvoch scénach. Kto to bol a čo tam robil sa divák nedozvedel. Sólové výstupy nepravidelne striedali zborové tance. Skvelo dopĺňali dianie na scéne. Umelci sa sústredili na výraz, formácie a čistotu stvárnenia.  Stiahli na seba pozornosť v pozitívnom slova zmysle. Preto je škoda, že nedostali viac priestoru. 

Anna Karenina, prvý celovečerný balet Petra Dedinského, príjemne prekvapila. Atraktívny titul, moderné spracovanie, nápadité prvky a profesionálne výkony, sú predzvesťou úspechu. Štátna opera Banská Bystrica týmto potvrdila, že osamostatnenie baletnej zložky bolo správnym krokom. Zaradenie diela do repertoáru zároveň ukazuje smer, ktorým sa súbor plánuje uberať. Ak si udrží (a prekoná) nastavený štandard, divadlo sa pravdepodobne poteší ešte vyššej návštevnosti. 

Autorka: Alexandra Dundová