Alexandra Dundová

Anna Karenina, román ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého, je známou literárnou klasikou. Dielo rozoberá lásku, neveru, rodičovstvo i postavenie žien v buržoáznej spoločnosti 19. storočia. Vďaka nadčasovosti a komplexnosti ho nemálo tvorcov pretavilo do opernej, činohernej či baletnej podoby. Dodnes zostáva predlohou pre novovznikajúce filmové a divadelné počiny.

Baletný súbor Štátnej opery Banská Bystrica uviedol v marci 2023 balet Anna Karenina v novom šate. Poslednú reprízu odohrali 26. septembra 2023. Libreto upravila dramaturgička Veronika Dedinská. Príbeh citeľne skrátila a zjednodušila, čo znamenalo aj odstránenie viacerých postáv. Režisér a choreograf Peter Dedinský zvolil spracovanie formou hudobnej koláže. Upustil tým od tradície Anny Kareniny skladateľa Rodiona Ščedrina alebo Piotra Iľjiča Čajkovského. Táto zmena bola vzhľadom na obmedzenú kapacitu tanečného súboru nevyhnutná a logická, menej však prospela orchestru. Niektoré skladby, napríklad Šostakovičov valčík, odhalili nedostatky hráčov na dychové nástroje. Muzikantov potrápilo i tempo, zachránil ich dirigent Igor Bulla. Neochvejne držal rytmus a využil prirodzenú gradáciu. Orchester pod jeho taktovkou hral ucelenejšie. Vďaka plynulým prechodom medzi hudobnými vstupmi bol výsledok harmonický aj napriek štýlovým rozdielom v partitúrach.

Inscenačný tím vystaval predstavenie v súlade so súčasnými prúdmi umenia s ohľadom na zachovanie deja v jeho historickom kontexte. Tento zámer ukázal i na nevtieravom kontraste javiska a kostýmov, ktoré mal na svedomí výtvarník Peter Čanecký. Tanečníkov odel do zjednodušených secesných strihov zdôrazňujúcich siluetu. Farebnú paletu obmedzil na čiernu, bielu a červenú. Chýbajúcu pestrosť vynahradil vkusnými doplnkami. Veľmi efektne pôsobili slnečné okuliare, konské chvosty namiesto metiel, dáždniky alebo kufre. Minimalistická scéna s červenou podlahovou krytinou a holým pozadím využívala iba jednu stacionárnu rekvizitu, sivý kváder. Ten sa podľa potreby stal posteľou, stolom či lavicou. Jednotlivé obrazy občas dopĺňali nezdobené zrkadlá. Na prvý pohľad chudobná scéna však nepôsobila lacno ani pusto. Spoľahlivo ju obohatili svetlá. O ich dizajn sa postarala Michaela Pavelková. Miestami to vďaka jej práci vyzeralo väčšmi ako film než divadlo. Prázdna zadná stena dala vyniknúť tieňohre a poskytla priestor na využitie menších reflektorov. 

Všetky zložky lichotili choreografii. Tá našťastie vyzdvihovala tanečné schopnosti svojich užívateľov namiesto toho, aby sa jej museli podriadiť. Peter Dedinský nebol pri tvorbe ovplyvnený prílišnou ctižiadostivosťou, sústredil sa na individuálne danosti každého umelca. Pohyb na tanečníkov doslova „ušil“. Práca s menším súborom spravidla prináša komplikácie, on z toho spravil výhodu. Priznal skromný počet a nesnažil sa o ilúziu plnosti. Tento krok javisko vyčistil od rušivých elementov a prepožičal mu intímnu atmosféru.  Málo účinkujúcich zároveň znamenalo viac miesta na veľké prvky, priestorové zmeny a dramatické zdvihy. Nedostatky v technike klasického tanca banskobystrického baletu P. Dedinský šikovne zakryl prepojením so súčasným tancom.

V postave Anny Kareniny sa predstavila sólistka Veronika Szabová. Fantastickým výkonom ďaleko prekonala svoje hranice. V náročných monológoch ukázala virtuozitu. Nechýbala jej ani dynamika a výrazný umelecký prejav. To platí aj pre sólistu Alexa Dobre, ktorý sprevádzal V. Szabovú ako Alexej Karenin. Part zahral autenticky, s primeranou dávkou frustrácie až agresie, príznačnej pre podvedeného muža. Zároveň predviedol perfektne vycibrenú techniku v partnerských väzbách i nevídanú ľahkosť a mäkkosť skoku. Za svojimi kolegami nezaostával hosťujúci Lukáš Cenek vystupujúci v roli Alexeja Vronského. Ku koncu predstavenia však viditeľne strácal silu a jeho pohybu miestami chýbala energia. Niet sa čomu diviť, počas dvoch dejstiev takmer neopustil javisko. Syna Kareninovcov, Seriožu, stvárnil Benjamín Košík. Figuroval v predstavení skôr ako bábka, bez tanečných vstupov. Publikum občas zmiatla prítomnosť Jekateriny Ščerbackej (Kitty) v podaní Niny Ilievovej, a to aj napriek výbornej prezentácii tanečnice. Kitty a Stiva Oblonský, ktorého tancoval Tomáš Laci, boli jediné vedľajšie postavy s výnimkou malého Seriožu. Kým T. Laci viedol zmysluplnú interakciu s V. Szabovou v niekoľkých obrazoch, Ilievova Kitty sa nepochopiteľne mihla v dvoch scénach. Kto to bol a čo tam robil sa divák nedozvedel. Sólové výstupy nepravidelne striedali zborové tance. Skvelo dopĺňali dianie na scéne. Umelci sa sústredili na výraz, formácie a čistotu stvárnenia.  Stiahli na seba pozornosť v pozitívnom slova zmysle. Preto je škoda, že nedostali viac priestoru. 

Anna Karenina, prvý celovečerný balet Petra Dedinského, príjemne prekvapila. Atraktívny titul, moderné spracovanie, nápadité prvky a profesionálne výkony, sú predzvesťou úspechu. Štátna opera Banská Bystrica týmto potvrdila, že osamostatnenie baletnej zložky bolo správnym krokom. Zaradenie diela do repertoáru zároveň ukazuje smer, ktorým sa súbor plánuje uberať. Ak si udrží (a prekoná) nastavený štandard, divadlo sa pravdepodobne poteší ešte vyššej návštevnosti. 

Autorka: Alexandra Dundová

Keď sa povie „Vogue“, väčšina ľudí si predstaví časopis s matnou obálkou, ktorú spravidla zdobí iba názov časopisu a tematická fotografia. Celosvetovo známe periodikum, pôvodne vydávané pre ženy, však nie je jediné, čo toto slovo označuje. Do povedomia ľudí sa čoraz viac dostáva jeho ďalší význam – tanečný štýl. V súčasnosti získava značnú pozornosť aj na Slovensku.

Vogue bol kedysi výsadou obyvateľov černošskej štvrte Harlem v New Yorku. Vyvíjal sa v rokoch 1960 až 1980. Pôvod má na „ballroom“ scéne. Výraz „ballroom“ v tomto ponímaní znamená uzavretú komunitu Afroameričanov hlásiacich sa ku komunite LGBTQ+, organizujúcu „drag shows“ a súťaže v chôdzi na móle či tanci. V rámci týchto zábav sa postupne formovali konkrétne kategórie a pravidlá súperenia. Prítomní sa delili na aktívnych účastníkov, divákov a porotu. Mnohí prichádzali do „ballroomu“  nielen s túžbou sebavyjadrenia, ale aj s potrebou niekam patriť. Preto postupne vznikali skupiny, tzv. „houses“, ktoré nahrádzali rodinu tým, ktorí to potrebovali.

Táto kultúra sa už dávno nedrží len v „ballroome“. To, čo začalo za zavretými dverami a bolo privilégiom pre najmenej privilegovaných, je dnes pre každého, kto má záujem. Či už o umenie, spoločenstvo, módu, extravaganciu alebo chuť predviesť sa. Vogue láka milovníkov tanca experimentujúcich s pohybom. Jeho princípy využívajú telo ako hlavný objekt pozornosti diváka. Človek sa stáva súčasťou kostýmu, nielen jeho nositeľom. Rozlišujeme tri prúdy Vogue – Old way, New way a Vogue fem. Old way zahŕňa nekonečné možnosti statických póz s dôrazom na línie. Dôležitá je symetria, hranatosť. Mladšia New way je o čosi hravejšia. Zakladá si na kontrolovanej práci rúk a dlaní. Aktér sa snaží ukázať svoju virtuozitu, prekvapiť rýchlosťou, technikou a nápadom. Očakáva sa aj flexibilita a obratnosť. Najväčšej popularite sa teší Vogue fem.  Nájdeme v ňom prvky blízke konvenčnejším štýlom ako je napríklad klasický tanec, contemporary či jazz. Má päť základných elementov. Každý z nich výrazne podtrhuje ženskosť. Tento prúd si ako prvý našiel široké komerčné uplatnenie. Stretneme sa s ním v hudobných klipoch, na módnych prehliadkach, koncertoch i festivalových vystúpeniach.

Vogue sa v posledných rokoch teší obľube aj na slovenskej tanečnej scéne. Prvá sa mu profesionálne začala venovať tanečnica a choreografka Monika Prikkelová spolu s umelcom Viktorom Bukovým v roku 2014. Po osvojení techniky na workshopoch v zahraničí predstavili tento tanec záujemcom u nás. Okrem vedenia lekcií a neskôr sformovania vlastnej skupiny založili prvý česko-slovenský „house“ – Kiki House of Velvet v roku 2016. V rovnakom roku M. Prikkelová zorganizovala súťažný bál „Ball of Shame“ v Bratislave a otvorila tým „ballroom“ na Slovensku. Ten si rýchlo získal veľké množstvo priaznivcov a podnietil vznik ďalších lokálnych „houses“.  Vďaka nim nie je núdza o nové projekty v tejto sfére. Dokazuje to i zatiaľ posledný „Tepláreň Kiki Ball“. Uskutočnil sa koncom apríla 2023 v nádherných priestoroch Pálffyho paláca na Zámockej ulici v Bratislave. Prišli naň súťažiť hostia z Talianska, Chorvátska, Maďarska, Poľska aj Česka. Veľkú sálu na niekoľko hodín zaplnili originálnymi modelmi šiat a efektnými tanečnými kreáciami.

Ballroom komunita prijíma a povzbudzuje ľudí hľadajúcich priestor na tvorbu, ktorá nezapadá do tradičných foriem umenia. Zároveň ponúka útočisko každému, kto sa cíti byť izolovaný od spoločnosti. Napriek tomu, že Vogue predvádzaný na báloch je o pretekaní sa, medzi účastníkmi necítiť rivalitu. Vo svojich vystúpeniach sa podporujú, vyjadrujú si vzájomný rešpekt a obdiv. Všetky predstavenia či autorské diela totiž patria do jedného celku. Hoci Vogue nie je len magazín, nie je ani „len“ tanec. Jeho interpreti ho považujú za životný štýl, filozofiu a komplexnú umeleckú fúziu.

Autorka článku: Alexandra Dundová

PORUCHA PRÍJMU POTRAVY AKO POVINNE VOLITEĽNÝ PREDMET NA TANEČNOM KONZERVATÓRIU

V modernej spoločnosti čoraz viac rezonuje téma psychických porúch, často medzi mladými ľuďmi. Do tejto kategórie spadajú aj poruchy príjmu potravy. Môžu byť výsledkom viacerých faktorov a týkajú sa rovnako žien ako mužov. Nie je tajomstvom, že v určitom prostredí sa ich výskyt zvyšuje. V tanečnom svete sa dokonca považujú za niečo bežné, niekedy až užitočné. Táto forma umenia si zakladá na estetickej stránke, kladie dôraz na figúru interpreta. Vývoj klasického tanca v Rusku nastolil trend vychudnutej siluety, ktorá zosobňuje nežnosť i krehkosť. Dlhé línie zdôrazňujú ladné pohyby. Sú symbolom ľahkosti. Snaha o jednotný vzhľad tiež tvorí ucelený, ničím nerušený vizuálny obraz na javisku. Naoko nevinná vízia, no jej realita je krutá. 

Všetko začína už s nástupom na konzervatórium. Jedenásťročné uchádzačky si na prijímacích skúškach odvážia a číslo pridajú do hodnotenia. V úvode štúdia sa učitelia neporozprávajú s rodičmi o správnom stravovaní a nutričných hodnotách. Namiesto toho dajú potenciálnym baletkám odporúčanie, aby nekonzumovali sladké. Pred nástrahami jedla ich pedagógovia opakovane varujú. Najmä s príchodom sviatkov, Vianoc, Veľkej noci a letných prázdnin. Nešetria poznámkami na adresu vyvíjajúcich sa dievčat. Vyvolávajú v nich hanbu z toho, že dospievajú a ich telesné proporcie sa menia. Ignorujú prirodzenosť týchto zmien, dôležitú úlohu, ktorú plnia.

Žiačky počúvajú neustálu kritiku. Potom v škole dostanú desiatu v podobe čokoládových tyčiniek, koláčov a ovocia. Na obed je neraz žemľovka či parené buchty. Nikoho neprekvapí, že je to pre ne mätúce. Jedálni sa začnú vyhýbať. Peniaze rodičov putujú do koša a ony ostávajú hladné. Rada nad zlato: „Hlad je len prezlečený smäd.“ Na hodine si zasa vypočujú pripomienky: „Dupeš ako slon,“ alebo „vidím tvoje raňajky, stiahni brucho.“ Prestanú raňajkovať. Počas kostýmovej skúšky na školský koncert učiteľka vyberie dlhú sukňu každej účinkujúcej, ktorej „treba zakryť stehná.“ V lepšom prípade. V horšom sa na javisko ani nedostanú. Nespokojnosť s hmotnosťou kompetentní prejavia aj na zníženej známke z praktických predmetov. Dôvodom nie je nezvládnutie techniky učebnej látky či nedostatočný umelecký prejav. Ale to, že nie sú dosť štíhle. 

Zúfalá snaha schudnúť naberie rýchly spád. Drastické diéty, posadnutosť kalorickými tabuľkami sa mení na hladovky, zvracanie a nadmerné požívanie laxatív. Prichádzajú prvé výsledky a s nimi, žiaľ, prvé pochvaly. Ak sú pedagógovia konečne spokojní, asi robia niečo správne. Budú pokračovať, vydržia. Zvyknú si na pocit, že je to cena za úspech. Jedlo si nezaslúžia – bráni im v dosiahnutí cieľa. Nepotrvá dlho a organizmus prestane vládať. Svalové kŕče, nevoľnosť, nízky tlak. Tréningy sprevádzajú závrate a slabosť. Telo je odrazu pokryté modrinami, pokožka stráca zdravú farbu, vlasy v chumáčoch vypadávajú. Podvýživa sa podpíše aj na kognitívnych funkciách. Unavené žiačky sa nedokážu sústrediť, sú letargické až depresívne. Takto vyčerpané sú nezriedka náchylné na zranenia, veľakrát chronického charakteru.

Vo chvíli, keď je nejaká, týmto problémom dotknutá dievčina, na pokraji úplného kolapsu, si učitelia všimnú, čo sa deje. Pokúšajú sa s ňou komunikovať, volajú rodičom. Ona pomoc odmieta. Nemyslí si, že má problém, pretože stále nie je dosť chudá. Pedagógovia neveriacky krútia hlavou, sú v šoku. Ako sa to mohlo stať? Nikto za to nie je zodpovedný. 

Budeme ďalej prehliadať situáciu, ktorá sa pravidelne opakuje na pôde tanečných škôl? Ignorovať vysoké percento (aj dospelých) baletiek navštevujúcich psychológov a psychiatrov, pre poruchy príjmu potravy? Potrebujeme o tom hovoriť. Potrebujeme sa starať o mentálne zdravie detí. Potrebujeme vzdelávať o týchto poruchách, pretože ich následky sú smrteľné. 

Autorka: Alexandra Dundová