Od spomienok k zážitkom

Sedím v električke pozorujúc kvapky dažďa stekajúce po okne. Aj keď je dážď súčasťou jesene, mnohí ho nemajú radi. Vzbudzuje pocity smútku, samoty či prázdnoty. Navyše, daždivé dni zväčša obmedzujú možnosť aktivít. Nanajvýš môžete spomínať na krásne, slnečné a žiarivé leto, ktoré ubehlo veľmi rýchlo. Je taká aj jeseň nášho života? Sychravá, prázdna a smutná? Hluchá na nové zážitky a odkázaná žiť iba zo spomienok?

Vystúpim z električky a kráčam hmlistou bratislavskou Petržalkou v sprievode daždivých kvapiek na návštevu do Klubovne aktívnych seniorov. Moje kroky sú dlhé a rýchle, aby som bola čo najskôr dnu.

Miesto, kde sa dá rozkvitať aj v zrelom veku 

Petržalská klubovňa aktívnych seniorov je voľnočasové centrum pre dôchodcov. Nachádza sa na ulici Osuského 8, na najväčšom sídlisku na Slovensku – v Petržalke. Svoje brány otvorila v októbri 2021. Manažérkou klubu je Jana Chládecká, ktorá súčasne pôsobí aj na Univerzite tretieho veku Ekonomickej univerzity. Rovnako dôležitú úlohu zohrávajú ďalšie tri dámy – Magdaléna, Mária a Jitka. Sú pracovníčkami centra a zabezpečujú jeho plynulý chod. Majú rozdelené smeny a počas nich pôsobia na recepcii, kde sa vždy seniori zapisujú a dohadujú ohľadom termínov rôznych aktivít. Ženy im zároveň poskytujú starostlivosť po celý čas ich pobytu.

 „Naším zámerom je ukázať seniorom zmysel života aj na dôchodku,„“ poznamenali Jana s Magdalénou. Petržalka je sídlisko, ktoré starne, čo bol ďalší podporujúci faktor pre jej vznik. Komunitné centrum má byť aj „druhým domovom“,  záchytným miestom, kde sa budú návštevníci cítiť dobre. Dôležité je presmerovať ich pozornosť, aby  nemysleli na choroby a smútok.       

V súčasnosti v Bratislave existuje viacero podobných zariadení, ale priestor na Osuského je jediný svojho druhu. Jana s Magdalénou doposiaľ nepoznali voľnočasové centrum, kde by dôchodcovia boli naozaj aktívni. Pohyb a hry ich vraj spájajú rýchlejšie. Väzby, ktoré medzi nimi vznikajú, sú pevnejšie v porovnaní s vysedávaním pri kávičke pevnejšie. Príprava programu nebola pre Janu a kolegyne náročná. Vychádzali zo skúseností z Univerzity tretieho veku, na základe ktorých seniorom pripravili pevne stanovený celotýždenný harmonogram.

Oáza pohybu a radosti

Je streda doobeda a prichádzam na prvú návštevu klubovne. Sotva otvorím dvere, čaká ma na recepcii milá, usmievavá dáma a oznámi mi, že seniori sú práve na joge. Zatiaľ sa pracovníčka Jitka stane mojou sprievodkyňou po budove. 

Väčšina miestností je veľká a priestranná, prispôsobená najmä na cvičenie. Pri otázke, kde majú seniori priestor na kávičku mi odpovedá, že kdekoľvek kam si sadnú – na sedačku alebo stoličku, ale primárne je tu centrum pre tých, ktorí sú namiesto vysedávania v pohybe. Dokonca aj knižnicu organizujú tak, aby si návštevníci požičané knižky brali domov a nečítali ich priamo v klube. 

Vonku pred budovou majú veľkú priestrannú záhradu s altánkom a drevenou hojdačkou. Má množstvo krásnych rozkvitnutých kvietkov aj napriek tomu, že už je jeseň. Keď je vonku priaznivé počasie, program sa presúva na čerstvý vzduch. 

Hraví, taneční a nezastaviteľní

Čakajúc na pohodlnom gauči, kým skončia dôchodkyne jogu, sa otvoria dvere a vstúpi do nich muž so slovami: „Prišiel som pozrieť, či sú tu nejakí moji pingpongoví parťáci?“ Pracovníčka na vrátnici ho hneď usmerní, aby sa podpísal a zažartuje: „Peter, kde máte manželku?“ „Myslíte manželku alebo moje pingpongové milenky? Lebo tých mám veľa,“ dodá pobavene a ide sa pozrieť do miestnosti so stolným tenisom. 

Dôchodca sa hneď pustí do súboja s jeho verným spoluhráčom. V úzadí stojí manželka Petrovho súpera. Vysvetľuje mi, že teraz zápas hrajú chlapi a ona zatiaľ povzbudzuje partnera, lebo jej súperka, ktorá je rovnako silná ako ona, dnes v klube nie je. 

Seniorka hovorí, že okrem pingpongu si sem chodí zahrať najmä backgammon. Vysvetľuje, že ide o drevenú stolovú hru pre dvoch hráčov, kde sa kombinuje stratégia a šťastie pri hode kockami. Dokonca si vyrobili aj vlastnú verziu, ktorá pozostáva z dvoch rámov, krúžkov a malých plastových fľaštičiek. Spoločne sa zúčastňujú aj backgammon turnajov, dokonca si dali vyrobiť aj rovnaké tímové tričká. 

Nahliadneme aj do priestoru, kde má svoje miesto. Okrem ďalších stolových aktivít tam sú materiály na ručné práce a zásoby pochutín pripravené na rôzne podujatia. ,„Alkohol sa tu konzumovať nemôže,“ konštatuje seniorka, „ak niekto chce ísť na pivo, môže ísť do krčmy.“ 

Z chodby sa začne ozývať vrava dôchodkýň. Blíži sa jedenásta hodina a s ňou čas na zumbu. Dámy ma priateľsky vítajú a hneď ma stiahnu s nimi do sály. „Lekcia je v tejto miestnosti so zrkadlami, aby sme na seba videli,“ hovorí tanečná inštruktorka Elenka, ktorá sa dlhé roky venovala modernej gymnastike. K zumbe sa dostala náhodou, keď prišla na jednu otvorenú hodinu. Skúsenosť ju zaujala natoľko, že sa cvičenia už nevzdala. Vo výučbe sa striedajú s Jankou, ktorá má na starosti vedenie klubovne. Každá má vyhradené dni pre svoju tanečnú lekciu.   

Dôchodkyne sa prezliekli do svojich úborov a miestnosť sa už plní smiechom a dobrou náladou. V rovnakom znení sa nesie celá hodina.  Zvedavo sa pýtam, či tanečné hodiny navštevuje aj nejaký muž. Dievčatá hneď začnú rozprávať o Ferkovi, ktorý je ich verný tanečný parťák. Sotva sme ho spomenuli,  objaví sa vo dverách. Pýtam som sa ho, ako sa mu páči, keď je s toľkými ženami. Ferko ani nestihne odpovedať a už mu do reči skočí seniorka: „Vidíte, veľmi sa mu s nami páči, keď sem chodí.“ 

Miestnosťou sa ozývajú latino rytmy a veselá nálada. Musím uznať, že niektoré kroky mi pamäťovo dávajú zabrať, seniorky sú ozaj skvelé. Nehovoriac o tom, že väčšina z nich absolvovala pred lekciou ešte hodinu s tanečníkom Petrom Modrovským v rámci Seniorfestu. Úsmevná situácia nastane pri pesničke – Jeruzalema, keď jedna z tanečníčok podotkne, či Elenka omylom nestiahla skladbu dvakrát. Z lekcie odchádzam s úprimným obdivom voči dôchodkyniam a Ferkovi, ktorí ani chvíľu neotáľali a neprestajne s dávkou pozitívnej energie tancovali. 

Komunita, ktorá žije naplno 

Je piatkové dopoludnie a v klube aktívnych seniorov je veselá nálada, plná radosti a očakávaní. Dnes ich čaká niečo veľkolepé. Chystajú sa na príchod dôležitej návštevy. Príde ich pozrieť prezident svetovej organizácie školy 3. veku AIUTA – Francúz Fraçois Vellas. V roku 2022 už raz zariadenie navštívil. Pri tejto príležitosti si seniori preňho pripravili pestrý program. Postupne sa začínajú schádzať dôchodkyne, ktoré sa venujú vyšívaniu a paličkovaniu. Spájajú stoly a pokladajú na ne prenádherné vlastnoručne vyrobené produkty. 

Na druhej strane miestnosti dve seniorky hrajú biliard. O chvíľu do priestoru vstúpi heligonkar Anton, ktorého už čakajú jeho parťáci v krojoch a nacvičujú si spev pre významnú návštevu. Jitka – jedna z pracovníčok, ktorá má dnes službu, práve nesie taniere s čerstvými osími hniezdami, bublaninou a ďalšími dobrotami pre vzácneho hosťa. 

Jedna z dôchodkýň má pripravenú kroniku a listuje v spomienkach. Otvorí stranu s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Radi na jej návštevu spomínajú. O pár strán ďalej vidím fotografie z horúceho letného dňa, keď seniori varili na záhradke guláš. Naopak, vo vianočnom období zvyknú spoločne piecť oblátky a variť punč. Pýšia sa aj tým, že sa každoročne zúčastňujú maratónu seniorov. 

Klubovňa spolupracuje s Univerzitou tretieho veku na EUBA. Vďaka tomu majú návštevíci v centre rôzne prednášky, napríklad o bylinkách, správnom dýchaní či cestovaní. Množstvo dôchodcov priamo z univerzity začne navštevovať klub alebo opačne. V súvislosti s tým, že sa voľnočasové centrum nachádza v Petržalke, často spolupracujú aj s mestskou časťou. Petržalka už osemnásť rokov organizuje pri príležitosti  mesiaca úcty k starším – Seniorfest. Podujatia sú rozmanité, takže na svoje si príde každý dôchodca. 

Okrem aktivít pod strechou návštevníci radi vybehnú spoločne aj na turistiku do prírody. Organizuje ju Majka, tú nájdete aj ako pracovníčku na recepcii. Navštívili Schönbrun, Kamzík, Grinavské jazerá, Hainburg a mnoho ďalších miest. Ich cestovateľské zážitky zachytávajú fotografie vystavené na vrátnici. Zvládnu prejsť aj okolo pätnásť kilometrov. Cestujú aj na dlhšie zahraničné výlety. Naposledy navštívili Cyprus. Najbližšie sa chystajú na cvičebný pobyt do Talianska.

Kreativita bez hraníc

Na slovíčko si prisadnem ku dvom kamarátkam – Alicke a Alžbetke. Alicka má na sebe nádhernú blúzku s vyšívanými rukávcami. Od začiatku som premýšľala, či to je jej vlastná výroba. Poznamenala, že táto konkrétne nie, ale vyšívaniu a paličkovaniu sa venuje vo veľkom. Najprv svoje kreatívne stretnutia viedli v Dome kultúry Zrkadlový háj a neskôr sa presťahovali do Klubovne aktívnych seniorov. 

Vedľa stola, kde sme sedeli, mali stroj na paličkovanie a patchworkovanie podobajúci sa na kolovrátok Šípkovej Ruženky. Alicka naučila paličkovať a vyšívať aj Alžbetku. Obe sa v tom našli. Svoje zručnosti ďalej posúvajú medzi ostatné návštevníčky klubu. Pri pohľade na ich šikovné ruky mi prišla ich práca veľmi náročná a tiež trochu nepochopiteľná. Alicka poznamenala, že každý sa to dokáže naučiť, chce to len trpezlivosť a odhodlanie. Dievčatá svoje kolegyne učia od úplných základov. Ako dlho závisí od šikovnosti jednotlivca. Kreatívnym dielňam patria štvrtky. 

Mnohé dôchodkyne svojimi výtvormi obohacujú interiér ich obľúbeného voľnočasového centra.  Absolvujem prehliadku ručne vyšívaných a patchworkových obrusov či vankúšikov. Niektoré seniorky dokonca svoje výrobky predávajú na rôznych petržalských kultúrnych akciách. Najbližšie sa s nimi Alžbetka chystá na Večer autentického folklóru do Zrkadlového hája. Seniorky svoje vzácne  zručnosti zdieľajú aj medzi mladšie generácie, ktoré sa vždy so záujmom a odhodlaním do toho pustia. Alžbetka spomína na akciu v Sade Janka Kráľa, keď jedného chlapca od toho nemohli odtrhnúť. Dievčatá do ich záľuby vtiahli aj bývalú prezidentku Zuzanu Čaputovú. Hovorili, že jej to išlo veľmi dobre. Betka mi hneď ukázala prezidentkin výrobok, ktorý majú spoločne aj s fotografiou vystavený v kronike. 

Diela z paličkovania každoročne posielajú na medzinárodnú výstavu do Bulharska. Všetky by mali mať tvar zvončeka, ale výšivka môže byť rôzna. Každý región sa vyznačuje iným druhom čipky, ako môžeme vidieť napríklad na krojoch. Najbližšie sa chystajú výtvormi prispieť na  výstavu ručných prác seniorov, ktorá sa koná v Primaciálnom paláci.

Odhliadnuc od kreatívnych dielní sa Alicka venuje aj folklórnej skupine – Petržalčanke, ktorá vznikla pred dvanástimi rokmi. V súbore najmä spievajú, ale kedysi mali v repertoári aj vtipné scénky. Piesne pochádzajú vo väčšine z okolia Záhoria a Moravy. Alicka má od detstva rada folklór, ale nikdy predtým ako dieťa netancovala v žiadnom súbore. Pamätá si, ako jej raz heligonkar povedal, že by mala radšej spievať s chlapmi, lebo ide vždy o oktávu nižšie. Nácviky majú každý štvrtok doobeda. Petržalčanka vystupuje na rôznych podujatiach. Sú účastníkmi vianočných trhov, osláv prvého mája, navštevujú kluby dôchodcov a najbližšie sa chystajú do centra v Dúbravke.

Splnený detský sen

Seniorka Alžbetka veľmi rada spomína na svoju mladosť. Už od detstva vedela, čím chce byť. Narodila sa v Nových Zámkov, kde aj vyrastala. Dodnes si pamätá na deň, keď prvýkrát s mamičkou navštívila Bratislavu. V porovnaní s inými návštevníkmi hlavného mesta ju namiesto pamiatok a krásnych výhľadov zaujali – električky. Hneď jej padli do oka. Od tej chvíle vedela, že to je jej vysnívaná práca. Mamina malej Alžbetky jej zrušila nádeje tým, že v Nových Zámkoch električky nejazdia. Ona sa nedala a dodala: „Ale keď budem veľká, tak už budú.“ Seniorka sa pousmiala so slovami, že veľká už je, ale električky stále v Nových Zámkoch nie sú. 

Napokon ju za vytúženým vozidlom priviedla láska. Vydala sa do Bratislavy a dvadsať rokov na nich jazdila a tri roky na autobusoch. Poznamenala, že autobusy sa ľahšie ovládajú. So svojím vysnívaným dopravným prostriedkom najazdila za svoju kariéru milión osemsto kilometrov bez nehody. Okrem tohto fascinujúceho výkonu za tie roky zažila veľmi veľa príhod. 

Pamätá si, ako počas nočnej služby na ňu vybehol jeden mladík s tým, že ho nezobudila a dal jej za to „po nose“ Dokonca takou silou, že sa jej ešte aj okuliare rozbili. Byť dobrým sa nie vždy oplatí. Prisvedčiť tomu môže aj Alžbetka, keď sa láskavosť obrátila proti nej. Revízor kontroloval lístky a ako zvyčajne natrafil na čierneho pasažiera. Ten bol však neprimerane agresívny. Šoférka hneď reagovala a skočila medzi nich. Namiesto kontrolóra dostala „po papuli“ ona. Usmievam sa nad tým, ako jemná žena paličkujúca krajku pri spomienkach na nepríjemné situácie raz-dva zmení slovník.

Betka nemohla chýbať ani na prvej skúšobnej jazde električky v Petržalke. Povedala, že horšiu priniesť nemohli – „bola staršia ako ja.“ Hneď po tom, ako vyštartovala, vedela, že tam niečo nie je v poriadku. Na škole ju učili ako správne vydedukovať poruchy vozidla. Mala pravdu, keďže neskôr jej priatelia hovorili, že električka sa ku koncu jazdy pokazila a poslední cestujúci museli vystúpiť.

Ďalšími jej záľubami sú tvorba a prednes poézie a prózy. Aj v rámci klubovne sa zúčastňujú s Alickou recitačnej súťaže, ktorú organizuje Jednota seniorov. 

Každý rok sa koná v inom meste, a v rámci nej majú organizovaný program, či už nejakú 

prehliadku mesta alebo výlety. Dámy neraz v prednese a Alžbetka aj v tvorbe, získali prvenstvo. Príbehy a básne píše najmä o zážitkoch zo života, rodine a o svojom psíkovi, ktorý sa volá Brok. Písanie jej ide od ruky a zároveň ju to aj veľmi baví. Už dlho jej blízky hovoria, aby napísala knihu. Jej zážitky, by si mal vraj prečítať každý. Okrem vlastných 

skúsenosti bola jej kreativita inšpirovaná rôznymi dielami. Betka knihy zbožňuje. V Nových Zámkoch ju v knižnici volali – knihomoľ. Jej  idolom je Roald Amundsen. A obľúbeným dielom: Stretla som sa s Marcom Polom.  

Pani Alžbetka má 80 rokov. Jej recept na dlhovekosť je robota a skoré ranné vstávanie. Celý život vstávala o pol tretej ráno. A keď bola u svokry, musela ísť pomáhať pred prácou s chryzantémami, ktoré boli krásne, ale vyžadovali si aj nočnú starostlivosť. Svokru prezývali Cifra, lebo sa veľmi rada „cifrovala“. Spozornela a veľmi úsmevne reagovala, keď v rozhlase počula moderátora menom – „Cifra“.

Keď sa Alžbetka presťahovala do Bratislavy, mamina jej vravela, že tam žije Angelika, s ktorou má spoločných starých rodičov. A predstavte si, so svojou príbuznou sa náhodne stretli, až pred dvomi rokmi na Univerzite tretieho veku. 

Seniori si robia marketing sami

Petržalské centrum aktívnych seniorov od svojho vzniku nepotrebovalo žiadnu špeciálnu propagáciu. Ako povedala „veliteľka“ seniorov – Magdaléna, dôchodcovia si robia marketing sami. Skúsenosť s voľnočasovým zariadením si rozšíria medzi sebou. Sú ešte tzv. „stará škola“, keď uprednostňujú priamu komunikáciu pred tou online. Takže v tomto prípade je zbytočné vytvárať rôzne sociálne siete. Aj v centre sú všetky informácie, programy aj novinky vždy uverejnené na nástenke na recepcii v tlačenej podobe. Je to pre návštevníkov prehľadnejšie a zrozumiteľnejšie. Klubovňu mesačne navštívi približne 600 až 750 seniorov. Klubovňa nikoho neodmietne, ale prednosť majú Petržalčania a žiaci Univerzity tretieho veku.  

„Ak si myslíte, že nadväzovanie nových kontaktov je pre staršiu generáciu jednoduchšie, tak sa mýlite. Väčšina seniorov je síce zhovorčivá, ale v nadväzovaní nových kontaktov, býva opatrná,“ hovorí Magdaléna. Návštevníci sú ľudia s rôznymi životmi a osudmi. Niektorí ťažšie, nadväzujú kontakty, iní rýchlejšie. Ale prostredníctvom aktivít to ide oveľa plynulejšie. Následne sa napríklad vytvoria skupinky mužov spoločne pravidelne hrávajúcich stolný tenis alebo dievčatá venujúce sa ručným prácam.

Klubovňu navštevujú aj páry. Majú tu napríklad jeden manželský pár, ktorý sa  pravidelné stará o ich záhradu. Magdaléna mi prezradila, že okrem stálych partnerských dvojíc centrum ponúka priestor aj pre spoznanie novej polovičky. S úsmevom si pamätá na situáciu, keď jedna z dôchodkýň viditeľne dávala najavo svoju náklonnosť k istému mužovi. „Chodievala vždy pekne upravená, namaľovaná a s novou frizúrou,“ poznamenala. Ich vzťah sa prehĺbil a seniorka túžila po svadbe. Jedného dňa si dievčatá z neho vystrelili, že budú družičky. Chlap začal strácať farbu a skríkol, že žiadna svadba nebude. Veliteľka seniorov si doteraz spomína na to, ako na jeden z najvtipnejších zážitkov.

Celkovo jej práca organizátora nie je vždy jednoduchá, keďže aj seniorov treba usmerňovať a napomínať. Najčastejšie počas prednášok, keď majú veľa otázok pre prednášajúceho a málo času. Na seminároch býva zvyčajne okolo tridsať návštevníkov. Aj počas nášho rozhovoru pripomenula seniorom, ktorí boli na odchode, aby si nič nezabudli. A jedného návštevníka napomenula, aby nešiel v návlekoch, lebo bude šuchotať. 

Tak ako aj v každom inom kolektíve, aj v klubovni sú niekedy nezhody, ktoré následne Magdaléna so seniormi rieši. Sú to situácie, keď sa niekto nadraďuje nad ostatných alebo ak je niekto netolerantný, alebo si vyžaduje až veľmi veľa pozornosti. Ako povedala, časom si to už odsleduje a dáva v kolektíve pozor na tzv. „rypáčikov“. 

Opúšťam brány klubovne tentokrát v sprievode slnečných lúčov a v okolí prenádherných farebných stromov. Uvedomila som si, že jeseň vie byť aj krásna. Teraz sa už nikam neponáhľam a užívam si prítomný okamih.

Klubovňa aktívnych seniorov mi ukázala, že jeseň nášho života vie byť radostná, zaujímavá a plná rôznych činností. Dôchodkom sa nám život nekončí, ale otvára nám novú kapitolu a je na nás, akým spôsobom ju zapíšeme. Ich vitálnosť, nadšenie a elán z každodenného života by mal byť inšpiráciou pre každého z nás.