Hranica medzi tradíciou a jej zneužívaním

Veľkonočný pondelok, deň plný ľudovosti a folklóru. Je celkom paradoxné, že v takej katolíckej krajine sa národ najprv stíši na 40-dňové pôstne obdobie. O to viac sa zahĺbi počas predĺženého víkendu od Zeleného štvrtka po Veľkonočnú nedeľu, keď sa ľudia najprv prísne postia a v nedeľu, po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, vypuknú oslavy. V domácnostiach, ktoré si to môžu dovoliť, nájdeme veľké hody plné rezňov, šalátov a zákuskov.

Ten paradox prichádza po polnoci z nedele na pondelok. Celé pôstne obdobie, zahĺbenie sa a návštevy kostola, akoby zmizli, keď muži posilnení alkoholom vyjdú do ulíc, aby ženám dopriali „krásu a zdravie“. Títo chlapi často netušia, aký je pôvodný význam tejto tradície a oblievajú dievčatá, a takisto ich aj šibú skôr len preto, aby sa zabavili. Rozveselia sa na tom, ako pred nimi utekajú a kričia. Samozrejme, očakáva sa, že dámy ich následne ponúknu alkoholom a zákuskami.

Nerozumiem, prečo to mužov tak rajcuje, ale predstava poníženia ženy mi až taká napĺňajúca nepríde. Tento zvyk s prvkami násilia stratil svoje čaro asi vtedy, keď sa z folklórnych osláv, kde sa všetci oblečú do krojov, spievajú ľudové pesničky a užívajú si ten deň ako muži, tak aj ženy, premenil na niečo iné.

Tradičný oblievač, symbol zdravia a krásy, sa zmenil na opitého výtržníka, ktorý často nevie odhadnúť svoju silu ani to, čo sa patrí a čo nie. Čaro sa z tradície vytratilo asi aj s dobou, v ktorej ľudia už neveria v čarodejníctvo, v polyteizmus a v očistu svojich činov cez ľudovosť. Ľudia si tradíciu oblievania vysvetľovali formou až rituálnej očisty.

V spoločnosti môžeme teda vidieť, ako sa vytráca hranica medzi tradíciou a jej zneužívaním na to, aby sa muži opili, zbili ženy a vypýtali si od nich výslužku. To, ako jasnejšie nastaviť hranicu a ako pristupovať k Veľkonočnému pondelku v modernej spoločnosti, ktorou hádam sme, je otázka na samostatnú tému. Vo svojom okolí vidím, že tento zvyk s násilným podtónom viacerí vnímajú ako zastaraný. Mnohí ľudia ho dokonca vnímajú ako trápny.

Nehovoriac o tom, že tento zvyk zneužívajú nielen dospelí, ale už aj deti, ktoré rodičia vedú k tomu, aby chodili šibať a za to dostávajú nielen sladkosti, ale aj peniaze. Chlapci sa každoročne na tento deň preto tešia, lebo vidia za tým možnosť zárobku, aký celý rok nevideli.

Jedným z riešení by mohla byť menšia konzumácia alkoholu, čoho sa asi nedočkáme. Viac pravdepodobná zmena je, že sa ľudia zamyslia nad podstatou tradície, možno si čosi o nej naštudujú a popremýšľajú, či je dôležité tento sviatok dodržiavať. To, že by sme prestali praktizovať jednu ľudovú tradíciu, ešte neznamená, že sme o niečo menšími národniarmi, že sme o niečo menej hrdí na našu históriu a zdedený folklór.

Ak by sa tak niekto cítil, môže namiesto Veľkonočného pondelka ísť podporiť kultúrne podujatia s folklórnym základom. Ísť tancovať a spievať s ľuďmi v krojoch, naučiť sa tanec, poviedku, históriu, rozprávať sa v spoločenstvách, obnoviť zabudnuté remeslo. Toto sú všetko cesty, pri ktorých stále môžeme živiť naše dedičstvo. Okrem toho, že je to prínosnejšie pre kultúru a aj pre nás samých, by to prinieslo aj viac života do ľudovej kultúry.

To, že raz za rok vyleješ na ženu kýbeľ ľadovej vody, zbiješ ju a potom si od nej vypýtaš alkohol, z teba nerobí národniara ani človeka hrdého na naše dedičstvo, ale devianta. Kultúrne podujatia, vzdelávanie sa a záujem o nenásilný folklór, tradície a históriu z teba spravia človeka hrdého na svoju vlasť.

Autor: Samuel Barienčík