Samuel Barienčík

Kde bolo, tam bolo, za morom a pevninou, medzi dolinami a kotlinami, žil jeden národ. V oblasti, kde čas stál, ba dokonca mal aj super schopnosť v tom čase aj cestovať. Ale len dozadu. Bol to národ tých najmúdrejších, tých najlepších, a tých, ktorým aj tak všetci krivdili. Chudáci. Boli to Slováci.

To, kto sme, ako sa správame a ako vnímame svet okolo nás, do značnej miery ovplyvňuje aj naša minulosť. Nemyslím teraz minulosť našej osobnej persóny alebo rodiny, ale minulosť nás ako národa. To môže aj vysvetľovať viacero vecí a situácií, v ktorých sa národ Slovákov musel za posledné roky ocitnúť. Alebo je to zas len hľadanie vinníka všade inde, len nie v nás samých?

Áno, v minulosti tohto národa, na tomto území, kedysi vyčíňal príšerný komunizmus a totalitný režim, hoci sa vtedy žilo lepšie, a tak vlastne ani nechápeme, prečo sme sa toho vzdali. Roky predtým sme boli večne utláčaní a nevedeli sme si vyhradiť svoje územie, len sme išli s davom a boli sme radi, že sme. Aj toto sú udalosti, ktoré nás formujú na ľudí, ktorými sme dnes.

Tento národ je hrdý na svoju prírodu, hoci si ju nechráni, keď si má, nevadí nám, keď politici idú na plavbu do chránenej oblasti, nechápeme problém emisií naftových áut a ani nevieme separovať, ešte stále tú prírodu milujeme. Ak máme takéto paradoxné vzťahy aj s ľuďmi ako s prírodou, nečudo, že sme tam, kde sme.

Možno aj kvôli tejto hrdosti a zamilovanosti do tých dookola prepieraných Tatier mnoho ľudí zabudlo, že za našimi kotlinami a dolinami, vrcholmi a Tatrami, sú iné veci. Bez akejkoľvek degradácie našej prírody, za našimi hranicami sú aj iné veci, ktoré sa oplatí vidieť, a často aj krajšie ako to, čo vidíme doma.

Čo chceme od národa Slovákov, ktorý ešte stále nevyužíva cestovanie tak ako tie iné národy? Nespoznáva iné kultúry a svet za našimi dedinami. Každý nám chce zle a všetci sú proti nám,

závidíme susedom, keď majú o kvet navyše v záhradke, a keď oni majú dve autá, my budeme mať tri! Nemáme na tri autá? Prečo? Prečo je život taký nefér?! Čo oni spravili, že si to zaslúžili, azda sú lepší než my?! Určite nie!

Buďme ale opatrní s tým, aké autá si želáme, aby neboli iné ako slovenské. Fuj. Ešte to tak, aby sme využívali niečo americké alebo od Číňanov.

Vzdelanie nie je vôbec dôležité, dôležitá je vysoká škola života a až keď vieš robiť vo fabrike, až keď vieš pracovať s lopatou a vieš robiť mechanickú prácu, si skutočným človekom s právom na názor. Dokonca máš právo vtedy aj hodnotiť prácu lekárov. To je jedno, že nie si vyštudovaný lekár, to je jedno, že nečítaš farmaceutickú literatúru. Pokiaľ si na konci dňa mastný od oleja, tak si viac ako nejakí doktori, čo už nevedia, čo si pýtať, aby ozbojníčili tento ľud. Vaše vakcíny a teórie o covide či iných vírusoch a chrípkach si strčte, viete kde, aj s vašimi čipmi od Gatesa.

Zázrak sa stal, keď sa rozdával Slovákom rozum a Boh ich neobišiel úplne. Niektorým ich dal a povedal im, že budú mať celoživotnú výzvu. Lebo keď si inteligentný medzi hlúpymi, tak máš celoživotný problém. A tak sa kde tu vzali niektorí učitelia, lekári, vedci, umelci a iní ľudia, ktorí sa snažia bojovať za to, aby sa mal tento národ dobre. Ťažko sa však bojuje pre dobro národa, keď ľudia samotní im neveria, že to je pre ich vlastné dobro.

Už aj nejaká elitárska bratislavská kaviareň môže chcieť pre nás niečo dobré. Nech si tam navzájom robia, čo chcú, jeden druhému a nech si tam ostanú a neotravujú s tým celý národ. Hlavne nech sú potichu. Sú takí aj inde, ako len v Bratislave? Sú to možno aj moji susedia v Očovej? Tak nech sú ticho aj tí!

Lebo vieme, kto to s nami myslí naozaj úprimne. Robko, Martinka, Peťko, Anrejko a Rudko. To nevadí, že nám šikanujú deti, ani to, že nás každý mesiac okrádajú o peniaze, nevadí ani to, že ničia kultúru, tá je nám aj tak nanič a nech degradujú aj tých pseudo-mudr lekárov, však my

vieme, ako to naozaj je, že nepodporujú kritické myslenie? A to by nám už len na čo bolo, však máme zdravý sedliacky rozum, na také hovadiny aj tak nikto nemá čas. Prečo by mi malo vadiť, že majú honosné platy, keď ja v obchode rozmýšľam, či si kúpiť ten olivový olej, alebo nie, však si to zaslúžia a že pustili niekoho z väzenia? Však tam bol určite neprávom. Nikto iný na nás tak nemyslí, ako oni, veď kto iný dal ženám v našich rodinách na MDŽ kvety? NIKTO!

A keď už nebudeme mať z čoho žiť, nebudeme sa cítiť bezpečne, nebudeme púšťať deti von, bude rozdelená spoločnosť, násilie v uliciach, krádeže a diskriminácia LGBT komunity, keď nebudeme konečne veriť lekárom a nebudeme sa inšpirovať umením a zahraničím, keď konečne zmiznú z povrchu zemského títo pseudointelektuáli, tak vtedy bude konečne na konci tejto cesty zvonček, na ktorý, keď zazvoníme, porazíme týchto elitárskych hnusných progresívno-liberálnych a úchylných zlých ľudí a budeme tu šťastne žiť. Lebo nikto sa nemá lepšie ako jednoduchí ľudia.

Samuel Barienčík

Písal sa rok 2021, vo svete, a teda aj na Slovensku, sa stále riešila Covid-19 kríza. Svet sa síce snažil prísť na to, ako efektívne bojovať s týmto príšerným vírusom, ktorý si vyžiadal mnoho obetí, ale na Slovensku sme mali aj iné problémy. Vládnu krízu a najmä krízu nášho intelektu. Tu sa prejavilo to, ako nedôverujeme vzdelaným ľuďom, lekárom a vedcom. Ako neveríme zahraničiu na západe, ale vlastne asi ani na východe, jednoducho nikomu. Lekári boli pod paľbou národa a politikov, ktorí spochybňovali ich zistenia. Toto bola atmosféra, v ktorej vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová povedala: „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ Výrok ďalej pokračoval v aktuálnej situácii o tom, prečo šírime nenávisť voči ľuďom, ktorí nám zachraňujú životy.

Dovolil som si tento výrok citovať aj v názve tohto komentára a to preto, lebo vo mne rezonuje. Je to výpoveď, ktorú som si zapamätal a ktorá bola pre mňa od bývalej prezidentky veľmi výrazná. Tento týždeň som si na túto vetu aj spomenul, a tak som si ju povedal. „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ A chápem aj našu bývalú hlavu štátu, lebo kto tomuto už môže len rozumieť?

Prečo som si na tento výrok spomenul teraz? Tri roky od toho, ako odznel na kamerách všetkých slovenských televízií. Pre toto:

17.11.1989. Udalosť, ktorá sa po sviečkovej manifestácii kresťanov z roka predtým a z demonštrácie bratislavských študentov z dňa predtým, zapísala do dejín. Týmto dňom sa odštartovala Nežná revolúcia, keď sa študenti v Prahe postavili súdruhom a súdružkám. Totalitnému režimu, cenzúre, príkazom, chudobe, nekultúre, necestovaniu a mnohému ďalšiemu. Režim, ktorý karhal ľudí, ktorí vyčnievali z davu, režim, ktorý ti diktoval, čo môžeš vedieť a čo nie, čo môžeš vidieť a čo nie, kde môžeš chodiť a s kým sa môžeš baviť, režim, ktorý prenasledoval kresťanov, umelcov a mnohých ďalších.

Keď sa v ten deň 17. novembra študenti veľmi odvážne rozhodli vyjadriť svoj názor proti komunistickej strane, nemohli vedieť, či nepôjdu za to do väzenia, lebo to tak fungovalo, alebo čo sa môže stať, že či nebudú pokarhaní oni a aj generácie po nich. Súdruhovia však poslali bezpečnostnú službu, aby týchto nenásilných študentov došla zmlátiť, donútili ich kľakať a pustili na nich vodné delá.

Hrôzy komunistického dňa sa však týmto dňom podarilo zastaviť vďaka týmto študentom. Máme dnes právo na slobodu slova, na vyjadrenie názoru, na cestovanie, štúdium, kariéry, aké chceme a mnoho, mnoho ďalšieho.

STRIH

17.11.2024. V Česku aj na Slovensku sa konajú spomienkové akcie na námestiach, aby sme nikdy nezabudli na dôležitosť tohto dňa. Ľudia ukazujú znaky mieru a spievajú hymny či modlitbu pre Martu, ktorá sa stala akýmsi symbolom pre nežnú revolúciu. A samozrejme, na námestí SNP v Bratislave sa pokrikujú aj heslá pre odstúpenie súčasnej vládnej garnitúry, ktorá koná podobne tomuto režimu, minimálne sa o to snaží.

A čo robí vládna garnitúra?

Má svoje vlastné podujatie, na ktorom medzi mnohými vystúpil aj Ľuboš Blaha. Mizogýn, milovník Ruska, komunistov a diktátorských vládcov. Postavil sa pred mikrofón a povedal: „Dúfam, že nie je zakázané 17. novembra pozdraviť vás typickým ľavicovým pozdravom: Česť práci, súdružky a súdruhovia. Priatelia, len včera som sa vrátil z Ruskej federácie, kde sme s ruskými priateľmi rokovali o mieri. A to je naša kľúčová téma, rovnako ako je našou kľúčovou témou vzdať hold všetkým našim osloboditeľom zo Sovietskeho zväzu, ktorí nás oslobodili od západného fašizmu.“

A na moje počudovanie, aj keď neviem prečo ma to prekvapilo, dostal obrovský potlesk. Najprv mnou zalomcoval obrovský hnev, potom pohoršenie – ako môže niekto toto vôbec vypustiť z úst? Ako môže byť v politike? A ako mu môžu ľudia tlieskať?

Pán Blaha asi ale ignoruje fakt, že nás zachránili Rusi od nemeckého fašizmu, tak ako to on spomína, lebo to bolo tak dohodnuté. Američania mohli prísť skôr, boli totiž pri nás bližšie, ale mali pokyny zastaviť sa a nechať Rusov prísť na naše územie. Predpokladám, že tento fakt nie že by ignoroval, on ho ani nevie. Neverím tomu, že niekto, kto sa vyjadrí ako on, ešte v taký významný deň, má inteligenciu schopnú toto spracovať.

Odpovede na otázky vyššie položené som nenašiel, a teda som sa uchýlil k jednej myšlienke, ktorá mi pomohla sa zmieriť s týmto tragickým a neskutočne primitívnym, nekultúrnym vyjadrením a reakciou jeho publika.

Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.

Samuel Barienčík

Prechádzam sa ulicami Bratislavy a tak dumám a filozofujem nad svetom, Slovenskom a životom v ňom. Idem od jesennej Medickej záhrady po víkendových cestách smerom k Mariánskej a Kamennému námestiu, kde hľadím na Prior a starý hotel Kyjev. Spomínam si na vedomosti, ktoré viem o socializme a jeho architektúre. Tentokrát nie o tom, akým zlým režimom to bolo, a ako je doteraz ovplyvnená mentalita tohto národa aj vďaka týmto dejinám, ale len obdivujem architektúru tohto režimu, aká je brutálna.

Idem odtiaľ smerom na Námestie SNP a premietam si v hlave všetky tie protesty, ktoré som za posledný rok na tomto námestí vystál, aj v tých zimách, aj v tých horúčavách. A nie len tu, ale aj na Námestí slobody. Premietajú sa mi v hlave tie obrovské davy ľudí vykrikujúce tie známe heslá pod architektúrou tohto bývalého režimu. V tej chvíli by som si dovolil tvrdiť, že som prežíval niečo jedinečné, niečo ťažko opakovateľné. Akoby som mal moc niečo zmeniť a zároveň nádej, že národ ešte úplne neohlúpol.

Ako tak kráčam ďalej ulicami, spájam si možno dokopy to, čo vidím naokolo v tej architektúre, s udalosťami, čo sa nám dejú v moderných dejinách, ktoré práve prežívame. To, čo robí táto vláda, a ako sa stavia náš ľud k tomu s úplnou akceptáciou a často potleskom k tej arogancii a nekultúre ich prejavu. A nachádzam v tom celom asi naozaj súvis. Paradoxne, ľudia, ktorí si bývalý režim prežili, sú ich najväčší fanúšikovia, a my, narodení v demokracii a slobode, im to nežerieme, de facto nimi opovrhujeme. Ich politickými taktikami a krokmi proti nášmu právnemu štátu a demokracii.

Nuž, možno je to tým, že v minulosti ľudia nemali na výber. Bolo im hovorené, kde majú byť, čo si majú myslieť, čo môžu vidieť a čo nemôžu počuť, čo môžu jesť a ako sa môžu obliekať. Dokonca aj to, aký môžu mať nábytok a s kým sa môžu baviť. Ľuďom to tak možno aj

vyhovovalo. Keď vám niekto diktuje všetky tieto veci, zbavujete sa tak zodpovednosti a môže sa vám ľahšie žiť. Pokiaľ chcete mať život, v ktorom ale nemôžete vytŕčať z radu.

A možno aj toto je dôvod, prečo má naša vládna garnitúra toľkých priaznivcov, a to hlavne staršej generácie. Lebo im vyhovuje, keď im človek povie, čo si majú myslieť a čo majú robiť. Nemusia si tak overovať veci, čo im niekto povie, lebo mu slepo veria. Možno by si to ani nevedeli overiť, keďže ich tomu nikto neviedol a nemali na to ani prostriedky, s ktorými sa v modernej dobe už zoznámiť nestihli.

To, v akom stave máme krajinu, a to, ako sa náš ľud s otvorenou náručou stavia k praktikám politiky, ktorá nemá nič spoločné s demokraciou, je len výsledok našej minulosti a našej nevzdelanosti. Keby ľudia viac čítali a keby sme mali inú históriu, vyzeralo by to možno celé inak, ale my musíme pracovať s tým, čo máme. Toto nám bolo nadelené a z nejakého dôvodu musíme s touto neviditeľnou antidemokratickou silou bojovať.

A to sa dá jedine tak ako doteraz – vyjadrovaním nesúhlasu. Kriticky a slušne. Lebo slušnosť má v našej spoločnosti s najväčšou dôverou ešte stále miesto. Verím, že sa raz ako národ postavíme a povieme tejto arogancii a absolútnej nevzdelanosti raz a navždy „nie“. Dovtedy musíme vyčkať, vydržať a mať hlavu hore s úsmevom, pokorou a slušnosťou.

Samuel Barienčík