Prežijú vojnu, nedožijú v mieri. Ako sa staráme o naše pamiatky ?

Hneď za dopravnou značkou s názvom obce Dolná Mičiná v okrese Banská Bystrica vidíme v diaľke na kopci majestátnu budovu. Z takmer kilometrovej diaľky sa kocháme pohľadom na ňu. Čím sme však k pamiatke bližšie, tým zreteľnejšie vidíme jej nedostatky. Kedysi hlavné sídlo významného rodu Benických je dnes len tmavým skeletom, ktorý aj za svetla naháňa strach.

História

Kaštieľ postavili na staršom osídlení, ešte z čias tureckých nájazdov v druhej polovici 16. storočia. V roku 1667 ho Tomáš Benický spolu s manželkou Katarínou prestavali do dnešnej podoby. Ako kaštieľ Benických je nazývaný najmä medzi domácimi obyvateľmi aj dnes. Po prvej svetovej vojne kúpili objekt gazdovia. „Ako malý chlapec si ešte pamätám tie základy, ktoré sa zachovali. Pôvodne tam boli skleníky, celkovo viac budov v okolí kaštieľa, pôvodné stavby, pestovali tam zeleninu a služobníctvo tam malo svoje obydlia,“ spomína starosta obce Oto Hudec. Počas druhej svetovej vojny bola pamiatka ostreľovaná rumunskými a nemeckými vojskami. Strecha kaštieľa bola značne poškodená. Budovu ľudia obývali až do konca vojny, potom vtedajšia majiteľka odišla do Maďarska. „Následne kaštieľ prebral do svojich rúk štát a odvtedy vyzerá kaštieľ tak ako dnes,“ dopĺňa starosta obce. Štát ako vlastník pamiatky v roku 1964 kaštieľ zasanoval. Opravili strechu a krov, vymenili strešnú krytinu a spravili betóno-cementový nástrek. „Keby to neboli vtedy zasanovali, tak by sa strecha prepadla a zostala by z toho len ruina,“tvrdí Oto Hudec. Objekt počas komunistického režimu využívali najmä poľnohospodári ako sýpku a sklad zemiakov, kým v dedine nepostavili družstvo. Po revolúcii prešla pamiatka do vlastníctva pôvodného majiteľa Petra Kusého, ktorý nepochádzal z obce. Ten v roku 2007 predal kaštieľ súčasnému majiteľovi, Holanďanovi Arnoudovi Vinkovi. Kaštieľ je zapísaný a evidovaný v registri ako národná kultúrna pamiatka od roku 1963.

Vstup zadarmo

Areál kaštieľa nebol až do jesene tohto roku zabezpečený. Chýbalo oplotenie, zaistený nebol ani vstup do kaštieľa a na pozemku sa nachádzalo niekoľko otvorených studní, kde hrozilo nebezpečenstvo pádu. K nepovoleným vstupom osôb dochádzalo podľa starostu aj pamiatkového úradu pravidelne. „Chodia tam ľudia, chodia tam aj deti a robia tam neporiadok. Zatiaľ sme nemali vedomosť, že by došlo k nejakému zraneniu osôb, ale je to len otázka času. Niekoľkokrát mi volali, že sú tam popadané zvieratá, tak som ich bol vyťahovať,” hovorí Oto Hudec.

Podľa odborníka a vedúceho Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok fakulty architektúry STU Pavla Paulinyho sú povinnosti vlastníka vypísané v zákone o ochrane pamiatkového fondu. Majiteľ pamiatky je povinný „každé ohrozenie, poškodenie, odcudzenie alebo zničenie kultúrnej pamiatky oznámiť krajskému pamiatkovému úradu a obci.“ V tomto prípade by mal konať pamiatkový úrad, ktorý má povinnosť majiteľa napomenúť. Podľa zákona môže úrad udeliť aj pokutu. Či a kedy pamiatkový úrad udelil majiteľovi sankcie sme sa od úradu nedozvedeli.

Starosta obce tvrdí, že majiteľ už začína so zabezpečovaním areálu. „Robí výrub náletových drevín a areál oplotil,” hovorí. O tom, že v areáli kaštieľa sa s úpravami naozaj začalo sme videli aj po príchode k pozemku, na ktorom pamiatka stojí.

Opravy sa (ne)začali

S majiteľom kaštieľa sa nám ani po opakovanom oslovení nepodarilo skontaktovať. Starosta obce nám ale vysvetlil, že Holanďan chcel kaštieľ pôvodne prerobiť na súkromné rodinné sídlo. “Aj teraz má taký zámer. Chce začať pracovať podľa pôvodných plánov,” hovorí Oto Hudec. Vízia majiteľa ale nenapĺňa predstavu vedenia obce. To by chcelo, aby pamiatku mohli využiť aj ako kultúrne stredisko pre občanov a turistov.

Úpravy na pamiatke nie sú voľným okom viditeľné. Podľa starostu do budovy zatekala voda. „Nerobil nejaké veľké zmeny. Opravoval strešnú krytinu v rámci svojich možností, ale vždy to bolo nedostatočné,” hovorí starosta. Ako obec podľa neho nemajú veľké zákonné možnosti ako majiteľa prinútiť, aby sa o pamiatku staral. „No žiaľbohu, obecný úrad má veľmi malé páky na toto. Skúšali sme aj cez stavebný úrad, oslovili sme aj pamiatkový úrad, aby ho troška pritlačili k tomu, aby tú národnú kultúrnu pamiatku dostal do takého stavu, aby bola súca na užívanie,” tvrdí starosta.Odborník na obnovu pamiatok Pauliny hovorí, že obciam a štátu chýbajú účinné nástroje na vymáhanie obnovy národnej kultúrnej pamiatky: „Keďže stav dlhodobo narušených a postupne zanikajúcich pamiatok je na Slovensku bežnou záležitosťou, nástroje na vymáhanie ich obnovy a ochrany sú slabé, alebo nedostatočne vymáhané. Osobne si myslím, že oboje.” Zodpovednosť podľa neho pripadá na pamiatkový úrad, ktorý by mal situáciu v zákonných možnostiach riešiť. „Ide o zanedbanie údržby zo strany vlastníka a následné stavebno-technickej degradácie objektu. V tomto prípade má stav pamiatky a jej zanedbanie riešiť príslušný krajský pamiatkový úrad, ktorý má sledovať stav pamiatky a využívať právne kroky na upozornenie majiteľa,” tvrdí expert Pavol Pauliny. O veľkých prebiehajúcich úpravách nehovorí ani krajský pamiatkový úrad. Ten ale hovorí, že „majiteľ kaštieľa s úradom úzko spolupracuje a ich komunikácia v otázke obnovy pamiatky je na výbornej úrovni.”

Problémom sú financie

Hlavným dôvodom, prečo majiteľ nedokáže naplniť víziu obnovy pamiatky, sú najmä vysoké finančné náklady. Podľa Ota Hudeca to súvisí aj so sanáciu pamiatky z minulosti. „Je to škoda, lebo tá pamiatka bola zasanovaná tak, že on jednoducho nedokáže zabezpečiť ten pôvodný vzhľad. Videl som napríklad niektoré kritéria pamiatkového úradu, že akú strešnú krytinu musí dať a musí sa toho držať,” vysvetľujete  starosta. Pavol Pauliny dopĺňa, že predstavy majiteľa o postupe sú väčšinou nezosúladiteľné s podmienkami s kritériami pamiatkarov, „alebo vo zvýšených nárokoch na súčinnosť mesta, či obce vzhľadom na zámer investora.“  Pamiatkový úrad vysvetľuje, že „ kritéria, ktoré úrad vydáva, vychádzajú z plánov presného právneho rámca, odborných metodík a medzinárodných zásad ochrany kultúrneho dedičstva.”

Z verejne dostupných databáz Centrálneho registra zmlúv alebo zoznamu pridelených dotácií z webovej stránky ministerstva kultúry nevyplýva, že by majiteľ aj v minulosti žiadal o granty alebo dotácie na obnovu pamiatky. K otázke žiadosti majiteľa o dotácie sme oslovili aj krajský pamiatkový úrad, ktorý sa nám do uzávierky nevyjadril.

Starosta Hudec vníma ako nedostatočné nastavenia zákonov v ochrane pamiatok a prideľovaní dotácií. Uvítal by podobný zákon ako majú v Českej republike. “Tam majú väčšie zákonné možnosti. Keď majiteľ nerekonštruuje, nepracuje na pamiatke, tak mu to štát jednoducho zoberie.“ Na argument, že aj na Slovensku už existuje zákonná možnosť vyvlastnenia pamiatky, starosta namieta, že jeho obec Dolná Mičiná by nemala dostatok finančných prostriedkov na celkovú obnovu, po vyvlastnení pamiatky by mala mať nárok na žiadanie dotácií z eurofondov alebo iných zdrojov. Pavol Pauliny ale nevidí v zákonoch zásadný problém: „Zákon o ochrane pamiatkového fondu z roku 2002 je vypracovaný na výbornej úrovni a stále napĺňa základné postuláty ochrany pamiatkového fondu na Slovensku.” Odborník však kritizuje spoluprácu medzi majiteľom a štátom. Potvrdil, že spolupráca v zahraničí, v rámci Európskej únie, funguje na lepšej úrovni. „V „západnom“ zahraničí je vlastník pamiatky výrazne finančne motivovaný (granty a dotácie), aby svoju pamiatku obnovil a staral sa o ňu čo najlepšie. Náš štát, napriek deklarácii podpory pre vlastníkov pamiatok spolupracuje s nimi minimálne, najmä, čo sa týka finančnej podpory.”

Osud kaštieľa tak zostáva otvorený a otázkou je, či pamiatka, ktorá prežila vojnu, dokáže prežiť aj obdobie mieru bez systematickej a finančne udržateľnej obnovy.

Autori: David Lenár, Iryna Uias, Marietta Uibari

Foto: David Lenár