Pod Kriváňom ležal granát

Alebo – o čistení tatranských plies s Martinom Kilianom ml.

Po turistickom chodníku sa späť dolu od štítov hôr vracajú chlapi s potápačským vybavením a vrecami plnými odpadu. Pre bežného turistu vo Vysokých Tatrách nevídaný pohľad, pre zainteresovaných nič nové. Starostlivosť o plesá v našom najvýznamnejšom národnom parku musí mať niekto na starosti a táto úloha pripadá práve nim. O práci potápačov a ich pomocníkov čistiacich najvzácnejšie vodné plochy Slovenska nám prezradil viac študent žurnalistiky a športový redaktor Martin Kilian mladší.

„V lete sme spoločne s partiou kamarátov, potápačov, boli už po tretíkrát čistiť plesá,“ hovorí ležérne Martin, ako keby komentoval počasie, alebo to, čo mal dnes na raňajky. Ako vášnivý turista pochodil už takmer všetky najznámejšie vrcholy, kopce a končiare, ktoré na Slovensku máme, ale keď ho raz oslovil jeden priateľ, či by mu nepomohol čistiť tatranské plesá, zostal mierne zaskočený. „Otec môjho kamaráta je potápač, a tí sa, okrem iného, špecializujú práve na čistenie vodných plôch, respektíve toho, čo je pod ich hladinou. Keď sa ma raz tento kamarát opýtal, či by som im s tým nepomohol, prekvapilo ma to, ale súhlasil som,“ objasňuje mladík, ktorý sa ku skupine čističov dostal doslova ako slepé kura k zrnu.

Na to, aby si človek vôbec mohol obliecť neoprénový oblek s plutvami a kyslíkovou fľašou pripevnenou na chrbte, potrebuje aspoň základný potápačský kurz. Ten Martin nemal. A dodnes stále nemá. „Keď som sa o čistení plies dozvedel po prvýkrát, samozrejme, že ma hneď začalo lákať sa do jedného z nich potopiť. Postupne som však zistil, aké je to komplikované, ako treba napríklad dávať pozor, aby si človek pri vynorení neroztrhol pľúca. Mimoriadne si však vážim, že môžem pomáhať so všetkým naokolo.“ A veruže s tým všetkým, s čím treba pomôcť, nie je málo.

Čistenie Nižného temnosmrečinského plesa

Skôr než sa potápači ponoria pod hladinu plesa, treba sa k nemu dostať. O to ťažšie to je s kompletnou výbavou, ktorá má spolu desiatky kíl. „Chalanom potápačom pomáhame nosiť výstroj, kyslíkové fľaše, pretože sami by to všetko neodniesli. Naspäť sa navyše vraciame s odpadom, ktorý sa im podarilo vytiahnuť pri čistení z plesa.“

Každé pleso je podľa jeho slov špecifické. Líšia sa nielen veľkosťou, ale aj hĺbkou a tým, ako vyzerajú pod hladinou. „Bežné pleso sú potápači schopní po obvode spoločne vyčistiť na jedenkrát. Naše najväčšie pleso, Veľké Hincovo, sa ale čistí dokonca na trikrát.“

V rámci akcie Čisté vody v oblakoch, ktorú oficiálne organizuje Tatranský národný park, chodí 21-ročný študent spolu s partiou čistiť aj plesá, ku ktorým sa turisti, ktorých je plný Starý Smokovec, nedostanú. „K niektorým plesám vedú cesty, ktoré nepatria medzi značkované turistické chodníky, tých neoficiálnych je ale podstatne menej.“ Ak na takomto miesto chytí Správa národného parku človeka bez povolenia, hrozí mu pokuta 66 eur. V tom lepšom prípade. V horšom prípade po neho poletí vrtuľník, v tom ešte horšom bude na neho dole čakať čierna dodávka.

Martin vraví, že ho priamo fascinuje, na aké miesta sa už mal možnosť dostať. Spomedzi všetkých plies na neho však urobili dojem najmä dve – Ťažké pleso a Zmrzlé pleso. „Traduje sa, že k nim vedie najnáročnejší súvislý chodník v celých Vysokých Tatrách.“ Cesty k nim nenájdete v klasických turistických mapách a už len fotografie oboch plies v obkľúčení masívnych štítov budia rešpekt.

Martin (v tmavomodrom tričku v strede) spolu s partiou

Ak ste náhodou doteraz žili v naivnej predstave, že tatranských plies sa znečistenie netýka, mýlili ste sa. Z každého čistenia sa potápači a ich pomocníci vracajú s vyloveným odpadom. Turistická „klasika“, akou sú fľaše od nápojov či konzervy, sa síce do vriec zmestia, ale s kuchynskými spotrebičmi je to ťažšie. „Nie naša, ale iná partia raz z plesa pod Kriváňom dokonca vytiahla starý granát, cez vojnu neďaleko spadlo nemecké lietadlo. Na druhý deň tam museli prísť aj pyrotechnici.“

S nadšením, s akým Martin rozpráva, mu ani netreba klásť otázku, či sa tatranské plesá vyberie čistiť aj nabudúce. Akosi podvedome na ňu totižto odpovedá sám. „Keď sme boli v Bielovodskej doline, inak najväčšej doline v Tatrách, spali sme v nejakej chate na mieste, kde nebol žiadny signál. V noci prišla veľká búrka, pri ktorej fúkalo tak silno, že nám dokonca vyvalilo dvere na izbe. Ale o tom to celé je, o zážitkoch, ktoré inak nemáš šancu zažiť.“

Autor: Daniel Ivančák Foto: archív M.K.

Daniel Ivančák
Najnovšie články od Daniel Ivančák (zobraziť všetky)

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply