Študentský piatok

„Zajtra máme asi o ôsmej prednášku, ale neplánujem byť dlho!“ hovorí študent Lukáš. Týmito slovami začína stredajší večer mnohých vysokoškolákov v Bratislave. „Nebyť dlho“ sa však väčšinou nepodarí a „jedno pivo“ skončí niekedy o tretej ráno, keď sa s únavou v očiach, ale s úsmevom na tvári, vracajú domov na internáty uchmatnúť si aspoň pár hodín spánku.

V Bratislave sú tisícky vysokoškolákov ubytovaných na rôznych internátoch. Každoročne si približne 10 až 15-tisícštudentov vyberie ako náhradu sladkého domova práve populárnu Mlynskú dolinu. Títo „internátni domorodci“ ale svoje izby často opúšťajú už vo štvrtok, keďže piatky majú voľné. Kedy si však potom stihnú užiť dlhé noci v hlavnom meste so svojimi spolužiakmi? Vynašli sa a vytvorili si nový „piatoček“ a vedia presne, kde začína a končí zábava.

Tam, kde môžu začať na Mesiaci 

Krčmy a lacné pivo už nie sú medzi študentmi „in“. Aspoň teda nie hneď na začiatku stredajšieho večera. Vysokoškoláci začínajú zábavu decentne. „Stand up comedy“ je jednou z atraktívnych aktivít, ktorú mladí často navštevujú. Najčastejšie sa stretávajú v „Mesačnom bare“ zo sedemdesiatych rokov v centre hlavného mesta, kde si dajú pár pohárov vína, zasmejú sa na dobrých i zlých vtipoch a užívajú si spoločnosť priateľov. Študenti si však uvedomujú, že predstavením v „Mesačnom bare“ sa večer ani zďaleka nekončí. „Väčšinou tu rozbiehame zábavu! Okolo deviatej to tu komici zabalia, ale my sa určite presunieme ďalej!“ hovorí dvadsaťdvaročný študent ekonómie Lukáš. Do konverzácie sa zapojila aj jeho spolužiačka a rovesníčka Laura, tá však nesúhlasila s jeho výrokom: „Nie, nie! Ja to zabalím spolu s nimi!“ Lukáš sa na jej slovách dobre zasmial a môžete si domyslieť či to Laura naozaj „zabalila“ po skončení vystúpenia komikov. 

Keď sa v „Mesačnom bare“ začnú ozývať slová z mikrofónov, za ktorými nasledujú výbuchy smiechu, študenti dopíjajú prvý pohár vína a vystúpenie sledujú pozornejšie ako hociktorú prednášku v škole. Smiech neustáva ani po hodine, neprekážajú im ani občasné nepodarené vtipy, alebo trápne ticho z pódia. Keď však svetlá zhasnú a odíde aj posledná komička a ľudia z publika dopijú posledné kvapky svojich nápojov, mladí začnú premýšľať, kam ďalej. 

Tam, kde sa stretnú všetky svety

V sofistikovanom podniku sa študenti nemôžu zdržať dlho, nielen pre ceny nápojov, ale aj pre zákaz fajčenia! Zábava preto pokračuje pri cigarete a dobrom i lacnom pive v „Obľúbenej pivárni“, v ktorej však mladí nie sú jediní pravidelní zákazníci. Seniori, ozajstní dospeláci po dlhom dni v práci, ale dokonca aj maturanti, si tu užívajú čapované pivo. Vysokoškoláci, ktorí sa presunuli z „Mesačného baru“ najskôr pri drinku rozoberajú vtipy, ktoré odzneli z úst ich obľúbených komikov, potom sa konverzácia presunie ku škole a k učiteľom, na ktorých občas vášnivo nadávajú a inokedy ich opisujú ako bohov.

„Tu sa začínajú hlboké konverzácie, ktoré pokračujú až dlho do noci,“ hovorí študentka žurnalistiky Anna, ktorá iba pred chvíľou začala so spolužiakom rozoberať výsledok parlamentných volieb, čo rozbúrilo vášnivú konverzáciu o slovenských politikoch. Skupina deviatich študentov sa tlačí pri drevenom stole, kde bežne sedí maximálne šesť zákazníkov, ale oni sa riadia mottom „dobrých ľudí sa všade veľa zmestí“.

Do debaty o politikoch sa po chvíľke zapoja aj starší muži sediaci pri druhom stole, ktorí však majú úplne iný názor ako naši mladučkí študenti. „Nie je to také zlé ako to opisujete!“ hovorí jeden z dvojice seniorov vysokoškolákom, ktorí síce krútia hlavami, ale nechcú sa pustiť do hádky, ktorú nemôžu vyhrať. Druhý muž však upokojuje svojho kamaráta slovami: „Sú ešte mladí, oni to pochopia časom“.

Iné názory ani hustý cigaretový dym však nie je to, čo donúti študentov odísť z „Obľúbenej pivárne“. Je to veta, ktorá zaznie každú stredajšiu noc. „Poďme na karaoke!“

Tam, kde sa im ústa nezavrú 

Anna začala presviedčať svojich spolužiakov, aby sa presunuli do karaoke baru hneď po tom, ako dopila vodku so sódou a citrónom namiesto piva a od stola sa ozvali súhlasné i nesúhlasné reakcie. Napokon však vyhrali tie súhlasné a študenti sa vydali do Nového Mesta, kde ich víta bar, v ktorom spievajú aj tí, ktorí by to mali mať zakázané. V „Divočine“ hlboké debaty chvíľkovo vystriedajú populárne piesne, ich text pozná aj ten, kto o tom dovtedy ani nevedel.

„Sestrička z Kramárov, sen všetkých klamárov!“ ozýva sa z každého rohu preplneného podniku a spev dokonca počuť aj z ulice pred barom. Vysokoškoláci si pri piesňach ani nespomenú na prednášky, ktoré ich čakajú a zabudnú aj na to, že hodinky ukazujú už takmer polnoc. Teda až na dve študentky medicíny Janku a Zuzku. „Nevymýšľajte baby, však je ešte skoro!“ presviedča ich dlhovlasý spolužiak, kým si ony obliekajú kabáty a krútia hlavou. Ráno všetkých troch čakajú laboratórne cvičenia a na tie podľa ich slov „naozaj nemôžu meškať“. Skôr ako sa im však podarí odísť od lepkavého stola, na ktorý asi pred hodinou vyliali drahý nápoj, ich vytrvalý spolužiak presvedčí slovami: „Fakt iba poslednú“. Či myslí pesničku, alebo vodku, to už ostáva záhadou.

O polnoci sa vytráca kúzlo a všetky koče sa opäť premenia na tekvice a „Divočina“ zatvára svoje brány. Vysokoškoláci sa lenivým krokom prechádzajú po Bratislave stále spievajúc obľúbené piesne. Majú však sebe odhodlanie pokračovať v zábave. 

Tam, kde by malo všetko začínať

„Začiatok“, kde po dvadsiatej druhej nalievajú iba dvojité drinky, svoje meno takmer určite neberie vážne. Noc tu predsa nezačína, ale pre mnohých končí. Predtým, ako sa niektorí vysokoškoláci už naozaj poberú do postelí sa ale pri drevených stoloch, pohári plnom horkého nápoja a ďalšej cigarete, opäť rozprúdia hlboké debaty. Politika a škola však idú po hodine bokom a študenti začnú rozprávať o témach, ktoré by im za triezva nikdy nenapadli. 
„Mužský a ženský striptíz nemôžeš ani porovnávať!“ kričí s vážnou tvárou Katka, z ktorej bude možno raz slovenská politička. Aspoň teda sa o to snaží v laviciach vysokej školy. Jej spoločníci však s týmto názorom vôbec nesúhlasia. Nejako sa totiž dostali k téme rozlúčky so slobodou a kým Katka by svojmu budúcemu manželovi nikdy nedovolila užívať si spoločnosť cudzích a nahých žien, na tanečné vystúpenie mladých a svalnatých mužov by zašla rada.

Od ďalšieho stola sa zrazu ozve hlasný smiech po tom, čo jeden z mladých mužov v podnapitom stave z úst vypustí vetu: „Ešte dobre, že nie sme slimáky!“ Študenti sa totiž o pol druhej ráno zhovárajú o obojpohlavných živočíchoch!

Ostatní mladí, ktorí za večer vypili menej alkoholu, alebo sa mu vyhýbali úplne – lebo „sú autom“ – si pri stolnom futbale merajú sily a predbiehajú sa, kto to vie s loptičkou a umelohmotnými bábkami lepšie. Keď sa však do hry zapojí Laura, ktorá napokon po „comedy show“ neodišla a spolu so svojou kamarátkou im nakopú zadky, chlapci odchádzajú so sklonenými hlavami hrať šípky.

O druhej ráno im ale už čašníci s nahnevanými tvárami oznámia, že im nalejú už naozaj iba posledný a vysokoškoláci nevynechajú príležitosť. Rýchlo dopijú svoj drink, zaplatia účet, ktorý ich vždy príjemne prekvapí a odchádzajú z podniku. Tí „na aute“ sa od svojich kamarátov odpoja a domov odchádzajú aj tí, ktorí v sebe majú aspoň troška zodpovednosti. Niektorým však stále nestačilo. Čo sa ale dá ešte robiť, keď sú všetky bary zavreté a noc ešte mladá? 

Tam, kde by ich nikto nečakal

„Ale áno, ideme!“ zavelil študent svojim štyrom spolužiakom, ktorí s ním zostali. Rovesníci sa nerozhodne obzerajú po okolí, no napokon prikývnu na šialený nápad svojho kamaráta a vydajú sa na dlhú cestu po nočnej Bratislave. Nezabudnú sa zastaviť v obchode, ktorý je našťastie otvorený každý deň, celý deň aj noc, aby doplnili zásoby. Jeden sa rozhodne ísť decentnou cestou a kúpi si iba minerálku, ostatní nenasledujú jeho príklad a zaplatia za fľašky piva. Tie potom so sebou vláčia ešte aspoň štyridsať minút. Keď po dlhej ceste a niekoľkých štipľavých nadávkach dorazia do cieľa, čaká ich výhľad na hlavné mesto. 

Slavín. Pamätník sovietskych vojakov padlých počas druhej svetovej vojny na Slovensku je miesto, kam prichádzajú vysokoškoláci, keď sa nikam inam dostať nevedia. Práve tu sa končia dobré aj zlé vtipy, hlboké debaty, tóny posledných pesničiek, ale aj konverzácie, čo vlastne nemajú zmysel. Prečo ale chodia práve sem? „Je to tu celkom pekné!“ vysvetlil jednoducho študent, ktorý sa stal vodcom svojej „svorky“. Práve tu dopíjajú posledné pivo i minerálku a dlhá noc sa končí okolo pol štvrtej ráno pohľadom na nočnú oblohu. Hviezdy síce nevidno, ale aj keby ich bolo vidno, nikto k ním nevzhliada. Vysokoškoláci sú však spokojní, aj keď z pamätníka odchádzajú unavení a na neistých nohách. 

Na Zochovej nastúpia na mestskú hromadnú dopravu, oči sa im už pomaly zatvárajú, ale napokon sa im podarí dostať sa na internát. V čase, keď iní vstávajú, oni padajú do postelí, často ešte oblečení v tom, čo mali na sebe celú noc. Niektorí si ešte možno stihnú nastaviť budík, no iní zavrú oči a okamžite zaspia. Stredajšiu noc a štvrtkové skoré ranné hodiny, ktoré sa v ich životoch premenili na študentský piatok tak využili najlepšie, ako vedeli. Škoda iba, že štvrtok nie je novou sobotou, a tak na nich čakajú ráno povinnosti. Či ale stihnú tú prednášku o ôsmej ráno, isté nie je. 

Autorka: Mirtil Lépesová

Foto: Mirtil Lépesová