Do Ruska sa už nevrátim

Predstavte si v dvadsiatich rokoch utiecť osamote z Ruska do Európy. Nemáte kde bývať, peniaze ani čo jesť. Na takúto cestu sa pred viac ako dvoma rokmi vydala Lolita Pogorelova, ktorá nám v rozhovore povedala, prečo sa rozhodla definitívne odísť, čím všetkým si prešla a prečo sa už nemôže nikdy vrátiť.

Môžete opísať situáciu v Rusku, ktorá vás donútila opustiť krajinu?

Zobudila som sa 24. februára 2022 okolo piatej ráno, pretože po celom meste Belgorod bolo počuť výbuchy. Každú polhodinu lietali vrtuľníky, nechápala som, čo sa deje. Rýchlo som sa spamätala. Šok, popieranie, nenávisť, hanba, ľútosť. Všetky tieto emócie som prežívala počas prvých týždňov vojny.  Musela som sa rozhodnúť, či mám odísť z Ruska hneď a zahodiť tri a pol roka štúdia bez diplomu, alebo dokončiť školu a odísť v lete. Vybrala som si druhú možnosť. Nepamätám si jediný deň, kedy by som neplakala pri čítaní správ z Ukrajiny. Najhoršie na tom bolo, že ľudia z môjho okolia to podporovali. Najviac si pamätám deň, keď Rusko poslalo raketu na divadlo v Mariupole, v ktorom sa ukrývalo približne sedemsto ľudí a na zemi pred divadlom bol veľký nápis „DETI“. Išla som o siedmej ráno do školy. Prečítala som si tú strašnú správu a dostala panický záchvat. Plakala som a volala so svojou tetou, hovorila som jej, že túto krajinu nenávidím, že v nej dlhšie nemôžem zostať. Mala som ísť na hodinu huslí, pripravovať sa na skúšky, zatiaľ čo rovnakí muzikanti a obyčajní ľudia ako som ja, boli zabití z rozmaru ruskej vlády.

V júni som úspešne dokončila absolventské skúšky a začala hľadať možnosti, ako opustiť túto krajinu. Jediná možnosť bola získať španielske víza.

Vždy ste chceli vyskúšať žiť v zahraničí?

V pätnástich rokoch som sa začala zaujímať o politiku, videla som rozdiely medzi svojou krajinou a ostatnými štátmi a uvedomila som si, že chcem žiť istý čas v Európe. Nebolo isté, či sa presťahujem natrvalo. Najprv som uvažovala o vysokoškolskom štúdiu v Európe. Chcela som tam aj pracovať, získať skúsenosti a vrátiť sa späť do Ruska. Všetky plány náhle zmenila vojna. Cítila som, že tam už nemôžem zostať. Stratila som pocit domova po 24. februári 2022.

Ako ste sa cítili počas prvých dní v novej krajine a neznámom meste?

V Španielsku som bola úplne bez peňazí a strechy nad hlavou. Našťastie som stretla dobrých ľudí, ktorí mi pomohli s ubytovaním. Prvý večer som prišla do dobrovoľníckeho centra Caritas, kde ma tri hodiny trápili otázkami – kto som, odkiaľ som a prečo mám so sebou hudobný nástroj. Všetko bolo veľmi komplikované. Komunikovali sme pomocou prekladača, keďže ja po španielsky nehovorím. Nebolo mi vždy jasné, čo sa mi snažia povedať. Neverili mi, že nemám peniaze a celková situácia nebola úplne šťastná, začínala noc a prichádzali tam ľudia z rôznych sociálnych vrstiev. Ponúkli mi ostať jednu noc, no mala som obavy. Necítila som sa bezpečne. Riskovala som, no odmietla som tam prespať.

V Barcelone som mala jedného známeho, bol to Rus z českého utečeneckého tábora. Rovnako ako mňa, aj jeho poslali do Španielska. Poskytli mu izbu v hosteli, pretože mal maloletú dcéru. Zavolala som mu s plačom, aby prišiel pre mňa. V jeho izbe som nelegálne zostala cez noc. Nakoniec som tam bola dva týždne. Za ten čas som chodila od jednej polície k druhej a snažila sa získať víza. Nepodarilo sa mi to. Rozhodla som sa to teda skúsiť inde,  v Českej republike. 

Chýba vám domov?

Do Ruska by som sa už vrátiť nechcela. Jediné, čo ma trápi, sú nočné mory. Sníva sa mi, že som vo svojej rodnej krajine a nemôžem odtiaľ odísť. Taký sen mávam približne raz za mesiac. Zobudím sa spotená a kontrolujem, či som stále v Česku. Ďakujem sebe, vesmíru, bohu, komukoľvek za to, že som tu a nie tam.

Máte v Rusku priateľov alebo rodinu, ktorí pochopili vaše rozhodnutie odísť a stoja pri vás?

V mojej rodine je jediná osoba, ktorá chápe, čo sa deje a nepodporuje vojnu – moja teta. Žije v Rusku, ale podporuje ma na diaľku. Môžem jej kedykoľvek zavolať a poprosiť o radu, vždy ju dostanem. Mama, babka a dedo sú teraz v Kazachstane. Sme v kontakte, ale témy ohľadom Ruska a vojny radšej vynechávame, pretože inak to skončí hádkou. Z mojich priateľov sa rozprávam už len s jednou kamarátkou. Niektorí si uvedomujú, čo sa deje, no väčšina z nich radšej zatvára oči. Čiastočne to dokážem pochopiť.

Čo vám pomáha vyrovnať sa s neistotou, ktorú každý mesiac pociťujete pri obnove azylu?

Česká republika v súčasnosti nevydáva ruským utečencom víza. Jediná cesta ako tu môžem zostať je každý mesiac žiadať o povolenie k pobytu, ktoré má platnosť jeden mesiac. Môžu mi to schváliť alebo zamietnuť. Ak sa rozhodnú neudeliť mi ho, môžem  sa odvolať na súd. Potom sa koná pojednávanie. Absolvovala som ich už niekoľko. Pokiaľ by mi ani potom nepredĺžili povolenie k pobytu, môžu ma deportovať naspäť do Ruska. Je náročné zbaviť sa neustálych obáv a strachu, no snažím sa čo najviac sústrediť na veci, ktoré mám práve teraz pred sebou. Dnes som vstala, najedla sa, šla do práce, stretla sa s kamarátkou, prečítala knihu alebo si pozrela film. Sústreďovať sa na prítomný okamih je jediné, čo mi pomáha aspoň na chvíľu zabudnúť na pocit, že nemám pevnú pôdu pod nohami. Možno sa tým vyhýbam realite, ale úzkostné myšlienky sú stále prítomné v pozadí. Verím, že budúcnosť prinesie lepšie dni, bez ohľadu na všetko. Dúfam, že ma sem moje srdce priviedlo z nejakého dôvodu.

Sú nejaké riziká spojené s návratom do Ruska?

V Rusku aktuálne funguje politika „výpovede“. Rovnako ako za čias Stalina. Môžete v kaviarni povedať niečo nepekné o vláde alebo vojne a na druhý deň už sedíte na lavici obžalovaných. Môžete si byť istý, že vás potrestajú. V tom lepšom prípade, dostanete „iba“ peňažnú pokutu.

Tresty dostávajú všetci. Učitelia, dospievajúci, lekári, dôchodcovia, rodičia detí. V Rusku je teraz teror, bezprávie a diktatúra. Vyhnúť sa väzeniu po návrate do Ruska by v mojom prípade bolo bez šance.

Ako vnímate postoj európskych krajín k ruskej migrácii, najmä k tomu, že Česko teraz neudeľuje víza Rusom?

V prvom rade som vďačná, že Európa, a hlavne Česko, prijíma utečencov a poskytuje im dôstojné podmienky na život. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Česko je v tomto oveľa lepšie než Španielsko. Podľa môjho názoru nie je najlepším prístupom nedávať víza študentom a mladým ľuďom, ktorí nesúhlasia s režimom v Rusku. Dalo by sa dlho diskutovať o tom, či je každý jednotlivec zodpovedný za rozpútanie vojny Ruskom, alebo či je správne hovoriť o kolektívnej vine. Osobne však nerozumiem, prečo v európskych krajinách  stále nie sú všetci prívrženci rozumu, napríklad politici a podnikatelia, postihnutí sankciami. Sú ľudia, ktorí financujú zbrane a ich väzby na ruskú vládu nie sú tajomstvom. Napriek tomu môžu žiť alebo navštevovať Európu, rovnako ako ich deti. Nepripadá mi to spravodlivé.

Myslíte si, že by sa niečo mohlo zmeniť na vašej situácii, ak by Rusko prešlo politickou transformáciou?

Politická transformácia v Rusku by zmenila všetko, ale teraz nikto, vrátane mňa, nedokáže predpovedať, kedy a za akých okolností k nej dôjde. Niekedy sa pozerám na budúcnosť Ruska bez optimizmu. Za posledných niekoľko storočí nie je možné hovoriť o nejakých dobrých časoch pre krajinu. Mám pocit, že Rusko chodí v začarovanom kruhu, ktorý je nemožné prerušiť. Bohužiaľ, alebo našťastie, nie som historik ani politik, takže je pre mňa ťažké predvídať, akými zmenami prejde politický systém v Rusku v najbližších rokoch. Všetci veríme v lepšiu, demokratickú a slobodnú budúcnosť krajiny. Niečo mi hovorí, že z tých ľudí, ktorí odišli po začiatku vojny, sa po jej skončení vráti len málokto. Tiež sa prikláňam k tomu, že sa už nevrátim.

Aký je váš názor na to, ako Európa rieši otázku politických azylantov z Ruska

Napriek tomu, že v Česku je pomerne malé percento politických utečencov z Ruska, dokážem spočítať na prstoch jednej ruky, koľkým z nich schválili azyl. Zákon jasne uvádza, že dostatočný dôvod na udelenie je ohrozenie života a zdravia v rodnej krajine. Ja aj takmer všetci moji priatelia,  s ktorými som tu už vyše dvoch rokov, nechceme žiadne dávky, finančnú pomoc, jazykové kurzy, pretože sme sa sami dokázali postaviť na nohy. Jediné, čo žiadame, sú schválené doklady o pobyte. Neviem, čo je za politikou zamietania aj pri existencii silných dôvodov.

Čo pre vás znamenajú husle a umenie? Čo vás k nim priviedlo?

Husliam sa venujem od štyroch rokov. Veľmi skoro si ma všimla učiteľka, videla moje nadanie. V šiestich rokoch som sa zúčastnila prvej súťaže a koncertu. Hudba ma napĺňa, lieči. Pomáha mi prežívať aj tie najtemnejšie časy a vďaka nej môžem povedať svetu, čo cítim. To je skutočný zmysel môjho života.

Aké sú vaše plány do budúcnosti v rámci štúdia hudby?

Dúfam, že v blízkom čase budem môcť znovu začať študovať a naďalej sa rozvíjať. Vidím  seba samu v rôznych orchestroch naprieč Európou. Chcela by som byť koncertujúcou huslistkou. Nevylučujem ani možnosť, že raz budem učiť.

Ako zvládate situáciu, že zatiaľ nemôžete začať štúdium pre byrokratické prekážky?

Prvý rok som sa pre to veľmi trápila, ale potom som si dovolila urobiť pauzu. Chcem sa vrátiť späť k husliam odhodlaná. Viem, že sa k tomu znovu dostanem.

Máte podporu v rámci umeleckej komunity v Barcelone alebo v Česku? Ak áno, akým spôsobom vám pomáha?

So Španielskom už nemám žiadny kontakt. V Česku, vďaka svojej kolegyni z práce, som začala hrať v ľudovom folklórnom súbore. Je to to čo ma robí naozaj šťastnou, pretože cítim ako sa začleňujem a stávam súčasťou. To je pre mňa dôležité a ešte viac som sa tým zamilovala do Česka.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Zdroj fotografií: Lolita Pogorelova