Lezenie na umelých stenách- moderná forma športu, ktorá získava čoraz väčšiu popularitu, otvára dvere do sveta dobrodružstva a fyzickej výzvy. Poskytuje možnosť precvičiť si svaly a zlepšiť kondíciu. Zavádza nás do prostredia, kde sa stretávajú sila, technika a stratégia. Lezenie na umelých stenách nie je iba športom, ale aj spôsobom, ako prekonávať vlastné hranice a objavovať svoje vnútorné schopnosti. Pred rokom takýto šport objavil Filip Záruba. Študent učiteľstva matematiky a fyziky na Univerzite Komenského, ktorý od mala tancoval, objavil jednu zo svojich vášní práve v lezení. Filip porozprával ako začínal s týmto športom, rady a triky. Takisto prezradil, čo je dôležité vedieť, keď chce niekto začať s lezením.
Ako ste sa dostali k tomuto športu?
Na vysokej škole som chcel vyskúšať nový šport. V ponuke predmetov som našiel lezenie. Zaujalo ma to a bola to skvelá voľba, keďže som zaplatil len päť eurový poplatok. Tieto peniaze sa použili na kúpu vybavenia, ktoré využívame celý rok. Každý si to môže prísť vyskúšať. Lezecké haly sú vo väčšine slovenských miest.
Koľko eur stojí jedna hodina lezenia ?
Za jednorazový vstup do haly zaplatíte v priemere10 eur. Je to dosť, ale keď ste študent, máte zľavu. Môžete si zaobstarať permanentku, čo je výhodnejšie. Ak prídete na lezeckú stenu doobeda, vstupy bývajú lacnejšie. Je to aj preto, že vtedy býva menšia návštevnosť. Čo sa týka vybavenia, zaplatím do pätnásť eur. Priamo na mieste si môžete požičať laná, istiace pomôcky alebo sedáky.
Ako vyzerá lezecká hala?
Lezecké haly sú rôzne. Záleží to od kapacity, koľko ľudí tam môže byť v rovnaký čas. Sú dva typy miestností. Prvá je tá, kde sú relatívne náročné boldre, čiže nižšie steny, do výšky troch až štyroch metrov, s väčšou náročnosťou, kde sa lezie bez istenia. Druhým typom je veľká hala, ktorá je väčšia než bežná telocvičňa. Tam sú vysoké steny, s výškou cez 10 metrov, na ktoré sa lezie už s istením. Ja chodím pravidelne do Vertiga, čo je lezecká hala v Bratislave. Sú tam vysoké steny so samoistami. Znamená to, že tam môžete ísť sám, alebo vo dvojici, a jeden istí toho druhého. Steny sú odstupňované podľa náročnosti. Najčastejšie sa označujú číslom a nejakým dodatočným znamienkom. Napríklad, stena je označená číslom päť, čo je ľahká dráha a ešte môže byť rozčlenená na 5-plus, 5-mínus a 5-nula. Číslovanie je štandardné, čím vyššie číslo, tým väčšia obtiažnosť. Náročnosť spočíva v tom, že je potrebná lepšia technika. Úchyty sú menšie, potrebujete mať silnejšie prsty. Nie je to len o správnom uchytení, musíte mať lepšiu výdrž a silu.
Baví vás liezť „len hore a dole“? Nie je to nuda?
Ja to beriem ako výzvu. Ak som naposledy zvládol najťažšiu dráhu 6-plus viem, že keď budem ešte viac trénovať, zvládnem niečo ťažšie, náročnejšie. Zdolal som veľa stien. Na začiatku mi niektoré robili problém, s odstupom času na takýchto len začínam. Keď sa popasujem s náročnejšou úrovňou, som na seba hrdý.
Naučili ste sa to všetko sám alebo máte trénera?
Prvýkrát v živote som si to vyskúšal na strednej škole. Dvaja chalani mi pomohli a vysvetlili, čo sa ako robí. Najdôležitejšie bolo naučiť sa istiť. Vyliezol som na vrchol a opäť zliezol, takto by som opísal moje začiatky. Na vysokej škole máme vzdelaných pedagógov, ktorí sa špecializujú na tento typ športu. Sú to odborníci s dostatočnými znalosťami. Až tu som spoznal to „pravé lezenie“. Poskytli nám veľa nových informácií. To, čo som si myslel, že robím správne a neexistuje iná cesta, sa vyvrátilo. Naučili nás viazať uzly, ako sa najlepšie zaistiť vo vzduchu. Nie je to len o lezení, ale aj o správnej horolezeckej technike. Väčšina ľudí sa vie istiť iba s horolezeckými pomôckami ako sú kýblik alebo grigri. Naučil som sa aj to, ako sa bezpečne dostať dole a čo robiť v prípade, že sa niečo poškodí alebo spadne. Je dobré vedieť takéto veci navyše. Keď leziete v teréne, nemáte inú možnosť, len sa spoliehať sám na seba a využiť všetky znalosti a poznatky.
Keď leziete párkrát do týždňa na stenách, ste už pripravený liezť po skalách?
Je to veľmi individuálna otázka. Sú ľudia, ktorí majú väčšiu silu, lepšiu kondíciu a nemajú problém ani s náročnejšími stenami. Na druhej strane sú takí, ktorí chodia zdolávať steny pravidelne, ale nedarí sa im to, ani s ľahšou náročnosťou. Je to skôr o tom, že človek musí vedieť istiť a ťahať lano, natrénovať si to dostatočne na stenách a byť si v tom istý. Vtedy je podľa mňa pripravený liezť aj na skalách.
Treba kupovať drahé vybavenie, keď ste začiatočník?
Nie je to najlacnejšie. Z hľadiska bezpečnosti musia byť výrobky kvalitné. Keď ale zainvestujete už na začiatku, výstroj vydrží naozaj dlho.Keďže na všetkých týchto veciach doslova visí život lezca, musia spĺňať certifikáty a byť bezpečné. Všetky karabíny, sedáky a laná sú jediné, čo človeka drží, ak náhodou spadne. Nemôžu sa predávať také, pri ktorých by človeku hrozilo riziko úrazu, prípadne aj usmrtenia. Vyššia cena sa odvíja od značky, od pohodlnosti prísedáku, od výzoru prvkov. Bez ohľadu na to, aká je, tieto pomôcky sú bezpečné.
Stal sa vám alebo lezeckým kolegom nejaký úraz?
Nenazval by som to úrazom. Ale stávajú sa aj tu nepríjemnosti. Párkrát mi zliezla koža na prstoch. Koža neprežije všetko a keď človek je zavesený na lane tri až štyri hodiny denne, tak si ju vie zodrať. Patrí to k tomu a každý začiatočník s týmto musí počítať. Okrem toho sa mi nestalo nič horšie, pády do toho nerátam. Občas sa šmyknete alebo jednoducho len nevládzete. Vždy som bezpečne dopadol na zem. Čo sa týka zranení, tak aj vo Vertigu sa už stali veľmi vážne veci, dokonca smrteľné. Nebol to ale nikto, kto lezie so mnou.
Prečo sa stávajú niekedy až smrteľné úrazy pri tomto športe?
Väčšinou ide o nepozornosť alebo o zanedbanie bezpečnostných opatrení. Dá sa im jednoducho predísť. Keď leziete na stenu a niekto vás istí, tak stačí, že zakričíte „leziem“ a ten druhý odpovie „istím“. Máte tak istotu, že stúpate hore a váš kolega sleduje, čo robíte a dáva pozor. Ak vás nikto neistí, môžete veľmi rýchlo spadnúť na zem a úraz je na svete.
Z vášho pohľadu, sú nejaké zásady, ktoré by mal každý lezec dodržiavať?
Najdôležitejšia je bezpečnosť. Keď sa pripravujem na stenu, skontrolujem si vybavenie, či mám všetko tak, ako má byť. Keď lezieme vo dvojici, prezriem aj toho druhého, on mňa, nech máme dvojitú previerku. Tak zistíte, či nemáte veľmi opotrebovaný sedák, kýblik, či sa netrhá lano a pod. Lano má tiež nejakú životnosť, ak ho človek často používa, mal by ho každý rok meniť. Nehovoriac o tom, keď lezie na skalách. Ostrejšie časti úskalí môžu spôsobiť, že sa lano odralo. Netreba riskovať. Treba byť ohľaduplný k ostatným v hale, kde lezie veľa ľudí blízko seba. Myslieť dva kroky dopredu, ak idem popri stene a niekto je nado mnou, dbám na to, aby mi neskočil na hlavu. Dôležitá je aj komunikácia, keď viem, že spadnem, nevládzem, šmýka sa, je dobré to oznámiť vopred. Aby ten, kto ma istí, rátal s tým a bol na to pripravený.
Aké sú vaše ciele v lezení?
Chcel by som postupne zvládať náročnejšie trate, a to hlavne boldery, ktoré sa mi predtým nepodarilo zdolať. Postupne by bolo dobré vyskúšať si skalu a liezť v teréne. Posúvam sa stále vpred, potrebujem mať silnejšie ruky, väčšiu výdrž a zapracovať aj na technike. Nie je to len o tom, že vyleziem stenu. Čím mám lepšiu techniku, tým viac vydržím a zvládnem. Beriem to seriózne, ale mám aj dni, keď sa mi nechce. Baví ma sledovať môj progres. Pred rokom, by som ani zďaleka nedokázal také veci, aké mi dnes už nerobia problém. Je to moja záľuba a cieľom je začať pravidelne chodiť liezť.
Je niečo, na čo som zabudla?
Ak niekto rozmýšľa nad tým, že by to chcel vyskúšať, veľmi odporúčam. Nebojte sa požiadať o pomoc, spýtať sa skúsenejších o radu. Nie je to hanba, každý raz nejako začínal.
Autorka: Alexandra Poliačiková
