Alexandra Poliačiková

Predstavte si v dvadsiatich rokoch utiecť osamote z Ruska do Európy. Nemáte kde bývať, peniaze ani čo jesť. Na takúto cestu sa pred viac ako dvoma rokmi vydala Lolita Pogorelova, ktorá nám v rozhovore povedala, prečo sa rozhodla definitívne odísť, čím všetkým si prešla a prečo sa už nemôže nikdy vrátiť.

Môžete opísať situáciu v Rusku, ktorá vás donútila opustiť krajinu?

Zobudila som sa 24. februára 2022 okolo piatej ráno, pretože po celom meste Belgorod bolo počuť výbuchy. Každú polhodinu lietali vrtuľníky, nechápala som, čo sa deje. Rýchlo som sa spamätala. Šok, popieranie, nenávisť, hanba, ľútosť. Všetky tieto emócie som prežívala počas prvých týždňov vojny.  Musela som sa rozhodnúť, či mám odísť z Ruska hneď a zahodiť tri a pol roka štúdia bez diplomu, alebo dokončiť školu a odísť v lete. Vybrala som si druhú možnosť. Nepamätám si jediný deň, kedy by som neplakala pri čítaní správ z Ukrajiny. Najhoršie na tom bolo, že ľudia z môjho okolia to podporovali. Najviac si pamätám deň, keď Rusko poslalo raketu na divadlo v Mariupole, v ktorom sa ukrývalo približne sedemsto ľudí a na zemi pred divadlom bol veľký nápis „DETI“. Išla som o siedmej ráno do školy. Prečítala som si tú strašnú správu a dostala panický záchvat. Plakala som a volala so svojou tetou, hovorila som jej, že túto krajinu nenávidím, že v nej dlhšie nemôžem zostať. Mala som ísť na hodinu huslí, pripravovať sa na skúšky, zatiaľ čo rovnakí muzikanti a obyčajní ľudia ako som ja, boli zabití z rozmaru ruskej vlády.

V júni som úspešne dokončila absolventské skúšky a začala hľadať možnosti, ako opustiť túto krajinu. Jediná možnosť bola získať španielske víza.

Vždy ste chceli vyskúšať žiť v zahraničí?

V pätnástich rokoch som sa začala zaujímať o politiku, videla som rozdiely medzi svojou krajinou a ostatnými štátmi a uvedomila som si, že chcem žiť istý čas v Európe. Nebolo isté, či sa presťahujem natrvalo. Najprv som uvažovala o vysokoškolskom štúdiu v Európe. Chcela som tam aj pracovať, získať skúsenosti a vrátiť sa späť do Ruska. Všetky plány náhle zmenila vojna. Cítila som, že tam už nemôžem zostať. Stratila som pocit domova po 24. februári 2022.

Ako ste sa cítili počas prvých dní v novej krajine a neznámom meste?

V Španielsku som bola úplne bez peňazí a strechy nad hlavou. Našťastie som stretla dobrých ľudí, ktorí mi pomohli s ubytovaním. Prvý večer som prišla do dobrovoľníckeho centra Caritas, kde ma tri hodiny trápili otázkami – kto som, odkiaľ som a prečo mám so sebou hudobný nástroj. Všetko bolo veľmi komplikované. Komunikovali sme pomocou prekladača, keďže ja po španielsky nehovorím. Nebolo mi vždy jasné, čo sa mi snažia povedať. Neverili mi, že nemám peniaze a celková situácia nebola úplne šťastná, začínala noc a prichádzali tam ľudia z rôznych sociálnych vrstiev. Ponúkli mi ostať jednu noc, no mala som obavy. Necítila som sa bezpečne. Riskovala som, no odmietla som tam prespať.

V Barcelone som mala jedného známeho, bol to Rus z českého utečeneckého tábora. Rovnako ako mňa, aj jeho poslali do Španielska. Poskytli mu izbu v hosteli, pretože mal maloletú dcéru. Zavolala som mu s plačom, aby prišiel pre mňa. V jeho izbe som nelegálne zostala cez noc. Nakoniec som tam bola dva týždne. Za ten čas som chodila od jednej polície k druhej a snažila sa získať víza. Nepodarilo sa mi to. Rozhodla som sa to teda skúsiť inde,  v Českej republike. 

Chýba vám domov?

Do Ruska by som sa už vrátiť nechcela. Jediné, čo ma trápi, sú nočné mory. Sníva sa mi, že som vo svojej rodnej krajine a nemôžem odtiaľ odísť. Taký sen mávam približne raz za mesiac. Zobudím sa spotená a kontrolujem, či som stále v Česku. Ďakujem sebe, vesmíru, bohu, komukoľvek za to, že som tu a nie tam.

Máte v Rusku priateľov alebo rodinu, ktorí pochopili vaše rozhodnutie odísť a stoja pri vás?

V mojej rodine je jediná osoba, ktorá chápe, čo sa deje a nepodporuje vojnu – moja teta. Žije v Rusku, ale podporuje ma na diaľku. Môžem jej kedykoľvek zavolať a poprosiť o radu, vždy ju dostanem. Mama, babka a dedo sú teraz v Kazachstane. Sme v kontakte, ale témy ohľadom Ruska a vojny radšej vynechávame, pretože inak to skončí hádkou. Z mojich priateľov sa rozprávam už len s jednou kamarátkou. Niektorí si uvedomujú, čo sa deje, no väčšina z nich radšej zatvára oči. Čiastočne to dokážem pochopiť.

Čo vám pomáha vyrovnať sa s neistotou, ktorú každý mesiac pociťujete pri obnove azylu?

Česká republika v súčasnosti nevydáva ruským utečencom víza. Jediná cesta ako tu môžem zostať je každý mesiac žiadať o povolenie k pobytu, ktoré má platnosť jeden mesiac. Môžu mi to schváliť alebo zamietnuť. Ak sa rozhodnú neudeliť mi ho, môžem  sa odvolať na súd. Potom sa koná pojednávanie. Absolvovala som ich už niekoľko. Pokiaľ by mi ani potom nepredĺžili povolenie k pobytu, môžu ma deportovať naspäť do Ruska. Je náročné zbaviť sa neustálych obáv a strachu, no snažím sa čo najviac sústrediť na veci, ktoré mám práve teraz pred sebou. Dnes som vstala, najedla sa, šla do práce, stretla sa s kamarátkou, prečítala knihu alebo si pozrela film. Sústreďovať sa na prítomný okamih je jediné, čo mi pomáha aspoň na chvíľu zabudnúť na pocit, že nemám pevnú pôdu pod nohami. Možno sa tým vyhýbam realite, ale úzkostné myšlienky sú stále prítomné v pozadí. Verím, že budúcnosť prinesie lepšie dni, bez ohľadu na všetko. Dúfam, že ma sem moje srdce priviedlo z nejakého dôvodu.

Sú nejaké riziká spojené s návratom do Ruska?

V Rusku aktuálne funguje politika „výpovede“. Rovnako ako za čias Stalina. Môžete v kaviarni povedať niečo nepekné o vláde alebo vojne a na druhý deň už sedíte na lavici obžalovaných. Môžete si byť istý, že vás potrestajú. V tom lepšom prípade, dostanete „iba“ peňažnú pokutu.

Tresty dostávajú všetci. Učitelia, dospievajúci, lekári, dôchodcovia, rodičia detí. V Rusku je teraz teror, bezprávie a diktatúra. Vyhnúť sa väzeniu po návrate do Ruska by v mojom prípade bolo bez šance.

Ako vnímate postoj európskych krajín k ruskej migrácii, najmä k tomu, že Česko teraz neudeľuje víza Rusom?

V prvom rade som vďačná, že Európa, a hlavne Česko, prijíma utečencov a poskytuje im dôstojné podmienky na život. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Česko je v tomto oveľa lepšie než Španielsko. Podľa môjho názoru nie je najlepším prístupom nedávať víza študentom a mladým ľuďom, ktorí nesúhlasia s režimom v Rusku. Dalo by sa dlho diskutovať o tom, či je každý jednotlivec zodpovedný za rozpútanie vojny Ruskom, alebo či je správne hovoriť o kolektívnej vine. Osobne však nerozumiem, prečo v európskych krajinách  stále nie sú všetci prívrženci rozumu, napríklad politici a podnikatelia, postihnutí sankciami. Sú ľudia, ktorí financujú zbrane a ich väzby na ruskú vládu nie sú tajomstvom. Napriek tomu môžu žiť alebo navštevovať Európu, rovnako ako ich deti. Nepripadá mi to spravodlivé.

Myslíte si, že by sa niečo mohlo zmeniť na vašej situácii, ak by Rusko prešlo politickou transformáciou?

Politická transformácia v Rusku by zmenila všetko, ale teraz nikto, vrátane mňa, nedokáže predpovedať, kedy a za akých okolností k nej dôjde. Niekedy sa pozerám na budúcnosť Ruska bez optimizmu. Za posledných niekoľko storočí nie je možné hovoriť o nejakých dobrých časoch pre krajinu. Mám pocit, že Rusko chodí v začarovanom kruhu, ktorý je nemožné prerušiť. Bohužiaľ, alebo našťastie, nie som historik ani politik, takže je pre mňa ťažké predvídať, akými zmenami prejde politický systém v Rusku v najbližších rokoch. Všetci veríme v lepšiu, demokratickú a slobodnú budúcnosť krajiny. Niečo mi hovorí, že z tých ľudí, ktorí odišli po začiatku vojny, sa po jej skončení vráti len málokto. Tiež sa prikláňam k tomu, že sa už nevrátim.

Aký je váš názor na to, ako Európa rieši otázku politických azylantov z Ruska

Napriek tomu, že v Česku je pomerne malé percento politických utečencov z Ruska, dokážem spočítať na prstoch jednej ruky, koľkým z nich schválili azyl. Zákon jasne uvádza, že dostatočný dôvod na udelenie je ohrozenie života a zdravia v rodnej krajine. Ja aj takmer všetci moji priatelia,  s ktorými som tu už vyše dvoch rokov, nechceme žiadne dávky, finančnú pomoc, jazykové kurzy, pretože sme sa sami dokázali postaviť na nohy. Jediné, čo žiadame, sú schválené doklady o pobyte. Neviem, čo je za politikou zamietania aj pri existencii silných dôvodov.

Čo pre vás znamenajú husle a umenie? Čo vás k nim priviedlo?

Husliam sa venujem od štyroch rokov. Veľmi skoro si ma všimla učiteľka, videla moje nadanie. V šiestich rokoch som sa zúčastnila prvej súťaže a koncertu. Hudba ma napĺňa, lieči. Pomáha mi prežívať aj tie najtemnejšie časy a vďaka nej môžem povedať svetu, čo cítim. To je skutočný zmysel môjho života.

Aké sú vaše plány do budúcnosti v rámci štúdia hudby?

Dúfam, že v blízkom čase budem môcť znovu začať študovať a naďalej sa rozvíjať. Vidím  seba samu v rôznych orchestroch naprieč Európou. Chcela by som byť koncertujúcou huslistkou. Nevylučujem ani možnosť, že raz budem učiť.

Ako zvládate situáciu, že zatiaľ nemôžete začať štúdium pre byrokratické prekážky?

Prvý rok som sa pre to veľmi trápila, ale potom som si dovolila urobiť pauzu. Chcem sa vrátiť späť k husliam odhodlaná. Viem, že sa k tomu znovu dostanem.

Máte podporu v rámci umeleckej komunity v Barcelone alebo v Česku? Ak áno, akým spôsobom vám pomáha?

So Španielskom už nemám žiadny kontakt. V Česku, vďaka svojej kolegyni z práce, som začala hrať v ľudovom folklórnom súbore. Je to to čo ma robí naozaj šťastnou, pretože cítim ako sa začleňujem a stávam súčasťou. To je pre mňa dôležité a ešte viac som sa tým zamilovala do Česka.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Zdroj fotografií: Lolita Pogorelova

Slovenská rodáčka sa ešte ako tínedžerka zamilovala do cudzinca, kvôli ktorému obrátila celý svoj svet naruby. Vysokoškolský diplom získala v rodnom meste, a len niekoľko dní po promóciách sa za priateľom presťahovala do severskej krajiny tisícich jazier. Ako sa s novým životom stotožňuje Miriam Laurila nám porozprávala v nasledujúcom rozhovore.

Prečo Fínsko? Čo vás k tejto krajine priviedlo?

Do Fínska som prišla pred desiatimi rokmi, keď som na internetovej zoznamke spoznala môjho súčasného fínskeho manžela. Odvtedy som sa začala učiť fínčinu a keď som na Slovensku doštudovala vysokú školu pred dvomi rokmi, presťahovala som sa za manželom do Tampere.

Teraz ste opäť študentkou vysokej školy, čo vás motivovalo, resp. prinútilo opäť zasadnúť do školských lavíc?

Vrátiť sa do školy som sa rozhodla, keď som si prvý rok môjho pobytu vo Fínsku nebola schopná nájsť žiadnu prácu v chemickom odbore, ktorý som vyštudovala. Miestni sú dosť vlasteneckí, a keď im na rovnakú pozíciu pošle životopis Fín a vy ako cudzinec so zahraničným vzdelaním, tak máte mizivú šancu tú pozíciu získať. Mojim snom je už odmalička medicína, na ktorú som sa minulý rok v Tampere nedostala, ale vďaka príprave na prijímacie skúšky, som bola prijatá na odbor biomedicínskeho laboranta, ktorý aktuálne študujem. O rok sa však plánujem opäť pokúsiť o moju vysnívanú medicínu.

Keďže ste študovali aj na slovenskej aj na fínskej univerzite, ako by ste porovnali fínsky vzdelávací systém so slovenským? Čo vás na ňom najviac prekvapilo?

Fínsky vzdelávací systém ma niečím novým prekvapuje skoro každý deň. Vo všeobecnosti je oveľa uvoľnenejší. Predmety máme blokovo a len zopár súčasne, čiže sa vieme viac zahĺbiť do danej problematiky. Neexistujú tu napríklad ústne skúšky a ani „hlúpe otázky”. Učiteľom ide o to, aby sme sa veci naučili a nie, aby sme všetko na hodinách vedeli. Učiteľov voláme krstným menom a tykáme im.

Ako sa odlišuje fínsky štýl učenia od toho, na ktorý ste boli zvyknutá?

Na Slovensku som bola zvyknutá učiť sa „do nemoty“. Tu sa veľa času používa na opakovanie predchádzajúceho učiva. Napríklad, keď som videla, že hodina anatómie má trvať tri hodiny, bola som zhrozená, koľko toho za taký dlhý čas stihneme prejsť. V skutočnosti sme hodinu a pol opakovali učivo z minula pomocou rôznych úloh a diskusií a len zvyšný čas sme preberali nové učivo. Vďaka tomu sa toho veľa naučím už na hodinách a cítim, že mám oveľa viac voľného času ako počas vysokej školy na Slovensku.

Ako by ste opísali fínsku kultúru a spôsob života? Čo vás najviac prekvapilo?

Môžem uviesť ako príklad jeden zo šokov, ktoré som zažila počas jednej z mojich prvých návštev. Boli sme s manželom na väčšej lodi, na ktorej bol malý obchodík. Namiesto predavača tam však bola ceduľka s odkazom, tu vložte peniaze za tovar, ktorý si zoberiete. Fíni totiž nepotrebujú kradnúť, keďže sa väčšina z nich má dobre a sú nadovšetko veľmi poctiví. Štatisticky – napríklad 9 z 10 stratených peňaženiek sa vráti k majiteľovi.

Čo sa vám na živote vo Fínsku páči najviac? A je niečo, na čo ste si doteraz nezvykli?

Fíni su veľmi slušní a majú radi svoj osobný priestor, čiže ho doprajú aj iným. Na ulici sa na teba málokto pozrie a pojem „small talk“ je pre nich neznámy. Toto všetko sa mi sčasti páči, ale čiastočne si na to neviem zvyknúť. Často mi to pripadá až neslušné, že sa napríklad ani nepozdravia, keď vchádzajú alebo odchádzajú z miestnosti. A nezvykla som si na tú príšernú zimu, sneh od októbra do mája a tmu od októbra do marca. Nie je príjemné vstať o desiatej ráno do tmy.

Ako vás Fíni prijali? Cítite sa byť súčasťou komunity?

Hovorí sa, že nadviazať priateľstvo s Fínom je veľmi ťažké, ale keď už prelomíte ľady, tak je z neho kamarát na celý život. Osobnú skúsenosť s tým ešte nemám, ale môžem len potvrdiť, že Fína za kamaráta získať nie je vôbec jednoduché. V škole však nepociťujem, že by ma nejako vylučovali iba preto, lebo som zo zahraničia. Dodnes ma prekvapuje ešte aj to, akí hanbliví a tichí miestni sú. Myslela som, že tu dobre zapadnem, keďže ani ja nie som úplne extrovert, ale práve naopak. Keďže ani ja sa len tak neprihovorím a Fín mne už vôbec nie, tak nečudo, že nemám veľa fínskych kamarátov.

Dokážete komunikovať vo fínčine, alebo sa spoliehate najmä na angličtinu?

Po fínsky som sa začala učiť pred cca desiatimi rokmi a kým som žila na Slovensku, som sa ju učila iba v lete na kurzoch vo Fínsku. Pred dvomi rokmi, keď som sa tam presťahovala, som sa prvý rok intenzívne venovala najmä fínčine a pred rokom a pol som urobila certifikát na úrovni B2 a začala som ju aj učiť. Komunikovať sa snažím stále vo fínčine, aj keď je to pomerne frustrujúce, keďže je to veľmi komplikovaný jazyk a navyše sa veľmi líši hovorová a písaná forma.

Ak by ste mohli dať radu niekomu, kto by chcel študovať a žiť v zahraničí, čo by to bolo?

Nenechajte sa odradiť „papierovačkami“ a strachom z neznámeho. Určite sa oplatí či už štúdium alebo život v zahraničí vyskúšať, a ak zistíte, že to nie je pre vás, môžete sa kedykoľvek vrátiť naspäť domov.

Je niečo, v čom vám Fínsko „otvorilo oči“?

Určite je to prístup k vzdelaniu. Učitelia sú po doktoroch v spoločnosti najviac cenení a veľmi sa to odráža na tom, akí dospelí Fíni sú. Od detstva ich učia kritickému mysleniu a aplikovaniu naučených informácií v praxi. Kamarátka, ktorá ma navštívila, tiež veľmi trefne poznamenala v McDonald´s, že prečo tam po sebe zamestnanci nekričia a nie ja tam zhon, na aký sme my zvyknutí, aj keď tam bolo plno zákazníkov. A to veľmi trefne opisuje Fínov a myslím, že ani Slovákom by občas nezaškodil takýto pokojnejší prístup.

Čo si myslíte, že je pre Slovákov dôležité vedieť o živote v zahraničí?

Žiadna krajina nie je dokonalá, a v zahraničí vás nikto nebude čakať s otvorenou náručou. Prvé roky môžu byť veľmi ťažké a hlavne náročné na ego, keď nikoho napríklad nebude zaujímať vaše vzdelanie z domácej krajiny a podobne. Rovnako je ťažké aj byť odlúčený od rodiny a kamarátov a od všetkého známeho od okolia cez počasie po jedlo.

Keďže ste sa do severskej krajiny presťahovali za láskou, vedeli ste už od začiatku vášho vzťahu, že sa eventuálne usadíte vo Fínsku? Alebo ste mali na výber aj iné krajiny?

Rozmýšľali sme aj nad inými krajinami ako napríklad Rakúsko, ale nateraz sme sa usadili vo Fínsku, lebo manžel ešte dokončuje atestáciu na medicíne. Časom uvidíme, kde skončíme, lebo – úprimne – si neviem predstaviť žiť tu do konca života.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Zdroj fotografií: Miriam Laurila

Lezenie na umelých stenách- moderná forma športu, ktorá získava čoraz väčšiu popularitu, otvára dvere do sveta dobrodružstva a fyzickej výzvy. Poskytuje možnosť precvičiť si svaly a zlepšiť kondíciu. Zavádza nás do prostredia, kde sa stretávajú sila, technika a stratégia. Lezenie na umelých stenách nie je iba športom, ale aj spôsobom, ako prekonávať vlastné hranice a objavovať svoje vnútorné schopnosti. Pred rokom takýto šport objavil Filip Záruba. Študent učiteľstva matematiky a fyziky na Univerzite Komenského, ktorý od mala tancoval,  objavil jednu zo svojich vášní práve v lezení. Filip porozprával ako začínal s týmto športom, rady a triky. Takisto prezradil, čo je dôležité vedieť, keď chce niekto začať s lezením.

Ako ste sa dostali k tomuto športu?  

Na vysokej škole som chcel vyskúšať nový šport. V ponuke predmetov som našiel lezenie. Zaujalo ma to a bola to skvelá voľba, keďže som zaplatil len päť eurový poplatok. Tieto peniaze sa použili na kúpu vybavenia, ktoré využívame celý rok. Každý si to môže prísť vyskúšať. Lezecké haly sú vo väčšine slovenských miest.

Koľko eur stojí jedna hodina lezenia ?

Za jednorazový vstup do haly zaplatíte v priemere10 eur.  Je to dosť, ale keď ste študent, máte zľavu. Môžete si zaobstarať permanentku, čo je výhodnejšie. Ak prídete na lezeckú stenu doobeda, vstupy bývajú lacnejšie. Je to aj preto, že vtedy býva menšia návštevnosť. Čo sa týka vybavenia, zaplatím do pätnásť eur. Priamo na mieste si môžete požičať laná, istiace pomôcky alebo sedáky.

Ako vyzerá lezecká hala?

Lezecké haly sú rôzne. Záleží to od kapacity, koľko ľudí tam môže byť v rovnaký čas. Sú dva typy miestností. Prvá je tá, kde sú relatívne náročné boldre, čiže nižšie steny, do výšky troch až štyroch metrov, s väčšou náročnosťou, kde sa lezie bez istenia. Druhým typom je veľká hala, ktorá je väčšia než bežná telocvičňa. Tam sú vysoké steny, s výškou cez 10 metrov, na ktoré sa lezie už s istením. Ja chodím pravidelne do Vertiga, čo je lezecká hala v Bratislave. Sú tam vysoké steny so samoistami. Znamená to, že tam môžete ísť sám, alebo vo dvojici, a jeden istí toho druhého. Steny sú odstupňované podľa náročnosti. Najčastejšie sa označujú číslom a nejakým dodatočným znamienkom. Napríklad,  stena je označená číslom päť, čo je ľahká dráha a ešte môže byť rozčlenená na 5-plus, 5-mínus a 5-nula. Číslovanie je štandardné, čím vyššie číslo, tým väčšia obtiažnosť. Náročnosť spočíva v tom, že je potrebná lepšia technika. Úchyty sú menšie, potrebujete mať silnejšie prsty. Nie je to len o správnom uchytení, musíte mať lepšiu výdrž a silu.

Baví vás liezť „len hore a dole“? Nie je to nuda?

Ja to beriem ako výzvu. Ak som naposledy zvládol najťažšiu dráhu 6-plus viem, že keď budem ešte viac trénovať, zvládnem niečo ťažšie, náročnejšie. Zdolal som veľa stien. Na začiatku mi niektoré robili problém, s odstupom času na takýchto len začínam. Keď sa popasujem s náročnejšou úrovňou, som na seba hrdý.

Naučili ste sa to všetko sám alebo máte trénera?  

Prvýkrát v živote som si to vyskúšal na strednej škole. Dvaja chalani mi pomohli a vysvetlili, čo sa ako robí. Najdôležitejšie bolo naučiť sa istiť. Vyliezol som na vrchol a opäť zliezol, takto by som opísal moje začiatky. Na vysokej škole máme vzdelaných pedagógov, ktorí sa špecializujú na tento typ športu. Sú to odborníci s dostatočnými znalosťami. Až tu som spoznal to „pravé lezenie“. Poskytli nám veľa nových informácií. To, čo som si myslel, že robím správne a neexistuje iná cesta, sa vyvrátilo. Naučili nás viazať uzly, ako sa najlepšie zaistiť vo vzduchu. Nie je to len o  lezení, ale aj o správnej horolezeckej technike. Väčšina ľudí sa vie istiť iba s horolezeckými pomôckami ako sú kýblik alebo grigri. Naučil som sa aj to, ako sa bezpečne dostať dole a čo robiť v prípade, že sa niečo poškodí alebo spadne. Je dobré vedieť takéto veci navyše. Keď leziete v teréne, nemáte inú možnosť, len sa spoliehať sám na seba a využiť všetky znalosti a poznatky.

Keď leziete párkrát do týždňa na stenách, ste už pripravený liezť po skalách?

Je to veľmi individuálna otázka. Sú ľudia, ktorí majú väčšiu silu, lepšiu kondíciu a nemajú problém ani s náročnejšími stenami. Na druhej strane sú takí, ktorí chodia zdolávať steny pravidelne, ale nedarí sa im to, ani s ľahšou náročnosťou. Je to skôr o tom, že človek musí vedieť istiť a ťahať lano, natrénovať si to dostatočne na stenách a byť si v tom istý. Vtedy je podľa mňa pripravený liezť aj na skalách.

Treba kupovať drahé vybavenie, keď ste začiatočník?

Nie je to najlacnejšie. Z hľadiska bezpečnosti musia byť výrobky kvalitné. Keď ale  zainvestujete už na začiatku, výstroj vydrží naozaj dlho.Keďže na všetkých týchto veciach doslova visí život lezca, musia spĺňať certifikáty a byť bezpečné. Všetky karabíny, sedáky a laná sú jediné, čo človeka drží, ak náhodou spadne. Nemôžu sa predávať také, pri ktorých by človeku hrozilo riziko úrazu, prípadne aj usmrtenia. Vyššia cena sa odvíja od značky, od pohodlnosti prísedáku, od výzoru prvkov.  Bez ohľadu na to, aká je, tieto pomôcky sú bezpečné.

Stal sa vám alebo lezeckým kolegom nejaký úraz?

Nenazval by som to úrazom. Ale stávajú sa aj tu nepríjemnosti. Párkrát mi zliezla koža na prstoch. Koža neprežije všetko a keď človek je zavesený na lane tri až štyri hodiny denne, tak si ju vie zodrať. Patrí to k tomu a každý začiatočník s týmto musí počítať. Okrem toho sa mi nestalo nič horšie, pády do toho nerátam. Občas sa šmyknete alebo jednoducho len nevládzete. Vždy som bezpečne dopadol na zem. Čo sa týka zranení, tak aj vo Vertigu sa už stali veľmi vážne veci, dokonca smrteľné. Nebol to ale nikto, kto lezie so mnou.

Prečo sa stávajú niekedy až smrteľné úrazy pri tomto športe?

Väčšinou ide o nepozornosť alebo o zanedbanie bezpečnostných opatrení. Dá sa im jednoducho predísť. Keď leziete na stenu a niekto vás istí, tak stačí, že zakričíte „leziem“ a ten druhý odpovie „istím“.  Máte tak istotu, že stúpate hore a váš kolega sleduje, čo robíte a dáva pozor. Ak vás nikto neistí, môžete veľmi rýchlo spadnúť na zem a úraz je na svete.

Z vášho pohľadu, sú nejaké zásady, ktoré by mal každý lezec dodržiavať?

Najdôležitejšia je bezpečnosť. Keď sa pripravujem na stenu, skontrolujem si vybavenie, či mám všetko tak, ako má byť. Keď lezieme vo dvojici, prezriem aj toho druhého, on mňa, nech máme dvojitú previerku. Tak zistíte, či nemáte veľmi opotrebovaný sedák, kýblik, či sa netrhá lano a pod. Lano má tiež nejakú životnosť, ak ho človek často používa, mal by ho každý rok meniť. Nehovoriac o tom, keď lezie na skalách. Ostrejšie časti úskalí môžu spôsobiť, že sa lano odralo. Netreba riskovať. Treba byť ohľaduplný k ostatným v hale, kde lezie veľa ľudí blízko seba. Myslieť dva kroky dopredu, ak idem popri stene a niekto je nado mnou, dbám na to, aby mi neskočil na hlavu. Dôležitá je aj komunikácia, keď viem, že spadnem, nevládzem, šmýka sa, je dobré to oznámiť vopred.  Aby ten, kto ma istí, rátal s tým a bol na to pripravený.

Aké sú vaše ciele v lezení?

Chcel by som postupne zvládať náročnejšie trate, a to hlavne boldery, ktoré sa mi predtým nepodarilo zdolať. Postupne by bolo dobré vyskúšať si skalu a liezť v teréne. Posúvam sa stále vpred, potrebujem mať silnejšie ruky, väčšiu výdrž a zapracovať aj na technike. Nie je to len o tom, že vyleziem stenu. Čím mám lepšiu techniku, tým viac vydržím a zvládnem. Beriem to seriózne, ale mám aj dni, keď sa mi nechce. Baví ma sledovať môj progres. Pred rokom, by som ani zďaleka nedokázal také veci, aké mi dnes už nerobia problém. Je to moja záľuba a cieľom je začať pravidelne chodiť liezť.

Je niečo, na čo som zabudla?

Ak niekto rozmýšľa nad tým, že by to chcel vyskúšať, veľmi odporúčam. Nebojte sa požiadať o pomoc, spýtať sa skúsenejších o radu. Nie je to hanba, každý raz nejako začínal.

Autorka: Alexandra Poliačiková