Naša glosa: Ten výnimočný čas

Vlak zastane. Vezmeme si nabalené ruksaky a vystúpime von. Nie je ktovieaké pekné počasie. Dážď padá na vysvietené digitálne billboardy. Zima nás chladne objíme vo chvíli, keď vyjdeme zo stanice. Namiesto očakávanej snehovej prikrývky – bahno a teploty tesne nad nulou. Skutočne depresívne. K tomu ešte oranžové osvetlenie Ružomberka a je to dokonalé. Najbližších 10 minút plnými dúškami nasávame túto „zimnú“ náladu, kým nepríde po nás auto na Donovaly – cieľ našej cesty.

Cestou si začíname všímať premenu. Daždivé počasie postupne ustupuje. Pomaličky ho nahrádzajú jemné vločky, ktorých osamelosť sa so stúpajúcou nadmorskou výškou mení na bielu hmlu. Spomalíme a odbočíme do chatárskej oblasti – Polianky.

Zima je tu v plnom prúde. Vysoké, do neba sa vypínajúce smreky, sa odeli do bieleho kabátu. Kopce, donedávna zelené, sú plné nadšených lyžiarov. Chatky, ako majáky uprostred bieleho oceánu, žiaria do diaľky. Dym z kozubov lenivo stúpa hore, pričom signalizuje novinu – začal sa čas lásky, pohody a mieru, taký typický pre Vianoce.

Sme tu. Vystúpime z auta a odomykáme chatu. Víta nás mrazivým dychom, z ktorého cítiť vôňu dreva. Zložíme si veci a ideme nasekať drevo na oheň. O chvíľku zaplaví obývačku teplo a jas, ktorý roztopí chladné steny a ľudské srdcia poznačené mrazom. Plamienky veselo tancujú a v tme izby vytvárajú dynamickú hru tieňov. Do toho sa pridá spokojné pukanie dreva a človek sa ihneď cíti pohodlnejšie.

Nalejeme si čaj, spokojne vyložíme nohy na gauč a začneme sa rozprávať. Vonku nočnou oblohou lietajú snehové vločky, ktoré zvedavo nakúkajú do okien, pričom zostávajú prilepené na skle. Priatelia, sneh, chatka, oheň – nič tomu nechýba. Pomaly, ale isto nás premáha spánok. Utíchnu hlasy a lenivo sa odoberieme do izieb. Zababušení vo veľkých perinách zaspávame, pričom na perách máme všetci to isté slovo – Vianoce.

Autor: Miroslav Magušin