Komentár: Povrazy ešte nevyťahujme

Vychádzam z najpravdepodobnejšej koalície – Smer, Hlas, SNS.

V deň volieb svet vyzeral krásne. Prvýkrát som si vyberal zástupcov do parlamentu. Mal som radosť z toho, že konečne môžem svojím hlasom ovplyvniť nový obraz Slovenska. Ešte hodinu pred polnocou som lietal vysoko v oblakoch. Až kým som nesledoval reálne výsledky.

Aj deň po voľbách vyšlo slnko. Tentokrát sa usmialo na ľudí bez ideálov, ktorí neveria v slobodu a spravodlivosť, zato veria dezinformáciám a ruskej propagande. Každý podľa nich kradne, no niekto pri tom myslí aj na ľudí. Veď za Fica sme mali rozprávkové ceny, lacné byty, nízke úrokové sadzby, sociálne istoty… Na Slovensku bolo sveta žiť. Aj oni pochopia, že v čase mnohých globálnych kríz nás nespasí ani smerácka kandidátka do Leopoldova. Žiaľ, cenou za ponaučenie budú pravdepodobne štyri stratené roky.

Aby nám ani náhodou nehrozil zánik politickej nekultúry, viacerí voliči sa rozhodli aj naďalej podporovať zábavu. Preto si do sýtosti užijeme staré dobré opozičné OĽaNO. Silnou konkurenciou pre bojovníkov proti mafii budú zvláštni jedinci z takzvanej SNS. K lídrovi absurdity Andrejovi Dankovi sa pridal ešte výstrednejší Rudolf Huliak, podľa ktorého je globálne otepľovanie výsledkom protiprírodného sexu homosexuálov a medvede sú nová biologická zbraň.

Najväčším pozitívom tohtoročného sviatku demokracie je, že si ho ešte zopakujeme a opäť si budeme vyberať z pestrej ponuky. Ak kresťanských demokratov neposadne diabol, víťazná strana nezloží koalíciu s ústavnou väčšinou. Nič sa nezlepší, pozastavia sa vyšetrovania, špeciálna prokuratúra buď zanikne, alebo nebude robiť to, čo doteraz a v zahraničnej politike bude náš najbližší partner Maďarsko. Desivé, ale dočasné.

Dobrá je aj neúčasť (proti)fašistov v parlamente. A s tým súvisiace veľké množstvo prepadnutých antisystémových hlasov. Spolu s Republikou sa postavia do radu na úrade práce aj kandidáti Aliancie. Ak by prekonali päť percentnú hranicu, možno by nám bývalý trojnásobný premiér rozkazoval šťastne až do smrti.

Vedel by som nájsť množstvo ďalších kladov. Historicky najlepší výsledok liberálnej strany, drahá nevesta bez štátneho príspevku, nešiel som spať po exit polle a vyhol som sa infarktu, v mojom okrese nevyhral Smer, ale OĽa… Tak to nie. Všetko z toho je ale maličkosť oproti trpkému pocitu, ktorý ma ešte bude chvíľu požierať.

Nebolo by však správne plakať nad rozliatym mliekom. Boj o smerovanie našej krajiny nesmieme vzdávať. Nemali by sme ostať ticho, ak sa nová vláda pokúsi siahať na naše práva a slobody. Nespravme zo seba užitočných idiotov, ktorí sa budú prizerať drastickým zmenám. Nezabúdajme, že vládneme my a politici nám slúžia. Voľby alebo referendum ako nástroj priamej demokracie nemáme každý deň, avšak naše postoje môžeme ukázať aj inými spôsobmi.

Treba odložiť lákavé myšlienky na reinkarnáciu a zahodiť povrazy. V roku 2027 (alebo skôr) budeme zase potrebovať každý jeden hlas.

Autor: Boris Budíček