O tom, ako sme šli na exkurziu do Rusoviec, aby sa nám neskrátili nožičky a nepredĺžili ručičky
Peťo, Samo, Andrej, Adam, Biba a Katka išli na vandrovku. Začína to skoro ako „raz v letnom tábore“, nejde však o žiaden tábor, hoci jedného vedúceho skupiny sme mali – doktora Kubínyiho, ktorého priezvisko väčšina ľudí dopletie, pretože nevie, kde je čo tvrdé a kde mäkké. Ten ale, ako správny chlap, netrhá partiu a milerád splynie s kolektívom… Aj menom, viď úvod článku. Inak k nemu počas cesty prevláda prirodzený rešpekt.
Určite ste už napätí, kam nás nohy zaviedli. Vybrali sme sa do Rusoviec obzrieť si terén. Prvú zastávku sme si spravili pri kostolíku sv. Víta, ktorý je síce stále vysvätený, no v jeho interiéri sa nachádza kaviareň. Ale aj tak sa nám splnilo jedno zbožné želanie – zatúžili sme po historikovi, ktorý by nám o ňom niečo povedal…
A tu sa zrazu vynoril milý muž a sám sa dal s nami do reči. Pýtali sme sa, či náhodou nevie, ako je vôbec možné, že z posvätnú stavbu dovolila cirkev premeniť na útulnú kaviarničku. Povedal, že to bol práve nápad cirkvi. „Postaral sa o to miestny kňaz Marián Prachár. Nechcel, aby kostol chátral. Viete, len vďaka tomu, že sme tejto pamiatke vdýchli život takouto formou – galéria a kaviareň, zachránili sme ju.
Každý mesiac sa tu striedajú výstavy umelcov, ktorí dajú do prenájmu svoje diela.“ Muž potom dodá, že na tomto mieste pochovali rímskeho prefekta. Zostala po ňom tabuľa z 2. storočia. Kostol pochádza z 13. storočia.
Kým rozpráva, v hlave nám vŕta myšlienka, či tu náhodou nie je nejaká skrytá kamera, v ktorej nás zbadal a prišiel za nami. Veď aká je asi tak pravdepodobnosť, že uprostred pracovného týždňa a cez obed, stretnete osobu, ktorá historické fakty len tak sype z rukáva?! Tajomstvo prezradil sám: „Som učiteľ dejepisu.“
Kúsok od kostolíka sv. Víta stojí novogotický kaštieľ. Teda skôr to, čo z neho zostalo, s burinou siahajúcou po pás a hrdzavým plotom, ktorý dáva tušiť, že tu už naozaj dlho nikto nič nerobil.
Pán učiteľ nás už síce nesprevádzal, s veľkou škatuľou v ruke sme ho nechali pri kostole, kde nám však ešte stihol povedať, že kaštieľ pochádza z rokov 1843 až 1850. V správe ho vtedy mali majitelia z rodu Zichyovcov. Tí ho nechali prestavať do podoby novogotického tudorovského slohu. Po druhej svetovej vojne, napriek tomu, že budovu využíval na kultúrne účely SĽUK (Slovenský umelecký ľudový kolektív), začal chátrať. Od roku 1982 sa hovorilo o rekonštrukcii, ale nič z nej nebolo. Až v roku 2018 bývalá vláda prišla s novým projektom, ktorý by mal zabezpečiť opravu kaštieľa. Po voľbách však nastúpila nová vláda, spolu s ňou aj koronavírus a sme zase tam, kde sme boli. Keďže celý projekt obnovy odhadujú približne na 80 miliónov eur, je logické, že z ekonomických dôvodov, je v súčasnosti rekonštrukcia pozastavená… Ale máme aspoň vizualizácie Úradu vlády SR, ako by to tu raz mohlo vyzerať. Bolo by to super! Napokon, posúďte sami.
Vizualizácia Rytierskej siene 
Vizualizácia sala terreny
Potom sme zmizli v lužných lesoch, kým sme sa nevynorili pri Rusoveckom jazere. Pri štrkopieskovom podloží a čistej vode sme si zavtipkovali o nudizme a adamitoch, ktorí tam práve neboli, na to bolo príliš chladno, a rôznych príhodách o dodržiavaní hygieny… ale o tom niekedy inokedy.
Spravili sme si svojku (alebo teda selfie) s najdlhšou rukou, ktorú sme našli a presunuli sme sa s nohami, bez diskriminácie dĺžky, či iného parametra, do nemenovanej reštaurácie. Má znak tanečnej skupiny, ktorý sa nápadne podobá na logo auta mitsubishi, takže niektoré deti aj vravia: „Ideme do mitsubishi“. Skvelé miesto na to, aby sme poohovárali všetkých a všetko. Veď načo by sme sem inak išli, no nie? Samozrejme, okrem dobrej kávy. Po pol roku komunikovania výhradne cez počítač sme sa videli zoči-voči. To bolo radosti. Konečne živí študenti a vyučujúci z mäsa a kostí. Samozrejme v obmedzenom počte.
Spravili sme si svojku (alebo teda selfie) s najdlhšou rukou, ktorú sme našli a presunuli sme sa s nohami, bez diskriminácie dĺžky, či iného parametra, do nemenovanej reštaurácie. Má znak tanečnej skupiny, ktorý sa nápadne podobá na logo auta mitsubishi, takže niektoré deti aj vravia: „Ideme do mitsubishi“. Skvelé miesto na to, aby sme poohovárali všetkých a všetko. Veď načo by sme sem inak išli, no nie? Samozrejme, okrem dobrej kávy. Po pol roku komunikovania výhradne cez počítač sme sa videli zoči-voči. To bolo radosti. Konečne živí študenti a vyučujúci z mäsa a kostí. Samozrejme v obmedzenom počte.
Popravde, viac nás ani nemohlo či nechcelo ísť… Museli sme to ustáť v pomere štyria muži na dve ženy. Až ku koncu sme si sadli. Predsa len, už nie sme zvyknutí toľko chodiť. Tá korona nakoniec ľuďom skráti nožičky a predĺži im ručičky, aby ľahšie dočiahli na počítač. My sme jej však touto exkurziou urobili natruc.
Text: Katarína Winklerová
Foto: Andrej Sarközi, Katarína Winklerová, Peter Kubínyi
Vizualizácie: Úrad vlády SR
Čo? Hudba, spev, modeling, návrhárstvo, divadlo a literatúra, film, maliarstvo.
Kedy? Kedykoľvek.
Kde? Kdekoľvek.
Ako? Osobne, či na diaľku formou rozhovoru.
Prečo? Nie každý môže robiť to, čo ho baví. Ja môžem. Tak preto. 🙂
- Štyria na dve v Rusovciach - 4. októbra 2020
- Prečítam ti rozprávku - 8. apríla 2020
- Režisér Vít Klusák: Doma otvorene rozprávame o sexe - 20. marca 2020
No Comments