Aj na juhu sa vedia korčuľovať 

Rimavská Sobota sa preslávila mnohými historickými zaujímavosťami, no na hokej si spomenie len málokto.  

Keď sa povie Rimavská Sobota, väčšine ľudí napadne iba jedno – hladová dolina. Ak je niekto znalý, spomenie si, že mesto leží v regióne Gemer – Malohont a má pekné historické námestie. Športoví fanúšikovia si s ním spoja najmä futbal, ktorý bol v 90. rokoch a na začiatku 21. storočia na najvyššej úrovni. Ale kto by si spomenul s týmto mestom ľadový hokej? Takých ľudí je veru málo. A predsa sa aj na juhu Slovenska hrá šport, ktorý patrí síce k najpopulárnejším v krajine, no má viac divákov v televízii ako aktívnych hráčov. Aj keď hokej v meste nemá najvyššiu úroveň, svojich fanúšikov si získal a je najpopulárnejším športom. 

Dlhé roky len ľad 

„Spomínam si, ako sme sa korčuľovali len na jazere na Kurinci,” spomína Igor Perdík, ktorý sa ako nadšenec športu spojil s kamarátmi a išli si zahrať spolu hokej. Na vodnú plochu museli dochádzať približne osem kilometrov, pretože v meste nič podobné neexistovalo.  

Keď však skupinku nadšencov nebavilo niesť všetku výstroj tak ďaleko, veľakrát pešo alebo na bicykloch, dostala skvelý nápad – vytvoriť umelú ľadovú plochu v meste. Zima 1987 sa pomaly končila, nemalo preto zmysel už začínať s výstavbou klziska „Bál som sa, že z kamarátov tá eufória po roku čakania opadne, no toho nápadu sme sa všetci držali,” dodal Igor Perdík.  

Práve vďaka skupinke nadšencov v meste sa v roku 1988 podarilo vybudovať na voľnej ploche na okraji sídliska ľadovú plochu, kde sa najskôr korčuľovali deti s rodičmi či kamaráti, ktorí si prišli amatérsky zahrať hokej. „Boli sme radi, keď sme videli, že sme v ľuďoch prebudili záujem. Všetko bolo najskôr zadarmo, čo ich zrejme lákalo,” doplnil Igor Perdík.  

Najskôr len na krajskej úrovni 

Skupinka kamarátov sa stretávala na ľade pravidelne, v hokeji sa zlepšovala a povedala si, prečo nevyskúšať ísť niekam súťažiť. “Našli sme, že v neďalekom Lučenci sa konal amatérsky turnaj a vtedy sme sa šiesti vybrali vlakom so všetkou výstrojou a vycestovali sme. Bolo nás tam šesť tímov z okolitých miest, najďalej prišli hráči zo Zvolena, tí boli zohratí. Vtedy sme videli, ako sa má hrať pravý hokej. Oni ten turnaj vyhrali veľmi suverénne, my sme skončili na piatom mieste. Zdolať sa nám podarilo len Poltár,” opísal Igor Perdík turnaj, ktorý naštartoval éru amatérskeho hokeja v meste.  

Hráči z Rimavskej Soboty sa so súpermi z turnaja začali pravidelne stretávať. Najskôr sa uskutočňovali len priateľské zápasy, no po zmene režimu v roku 1989 sa rozhodli, že by mohli založiť amatérsku ligu. Zúčastnilo sa jej dokopy päť tímov: Rimavská Sobota, Lučenec, Poltár, Detva a Revúca.  

Kryté zimné štadióny boli len v dvoch mestách, no aby to bolo pre každého férové, hralo sa aj pod otvoreným nebom. “Niekedy tie podmienky u nás boli dosť zložité. Ak náhodou veľmi nemrzlo, ľad bol mäkký a vtedy to bolo ťažšie. No my sme mali výhodu, keďže sme na to boli zvyknutí. Ťažšie to vtedy mali tí, ktorí trénovali pod strechou,” pousmial sa Igor Perdík.  

Po prvej sezóne amatérskej ligy sa začalo ukazovať, že záujem o hokej v regióne rastie. Hokejisti z jednotlivých miest sa poznali čoraz lepšie, rivalita silnela a každý zápas mal atmosféru malého športového sviatku. Na niektoré duely v Rimavskej Sobote prišlo aj dvesto divákov, čo bolo na podmienky otvoreného klziska nečakané číslo. V tom čase sa začalo hovoriť aj o potrebe vytvoriť v meste lepšie zázemie – aspoň provizórne šatne či mantinely, ktoré zháňali z druhotných zdrojov z podnikov v okolí. 

Priebežne sa formovala aj mládežnícka základňa. Starší hráči začali po tréningoch učiť korčuľovať deti z okolia, mnohé z nich stáli na ľade prvýkrát v živote. „Keď sme videli, s akými očami pozerajú na puk, vedeli sme, že to celé robíme pre niečo viac než len pre naše hranie,“ spomínal  Igor Perdík.  

Prvé náznaky klubu 

Rok 1990 bol pre hokej v meste zlomový. Záujem o šport enormne stúpal, až sa napokon z amatérskej zábavky stala organizácia, ktorá zastrešovala mládežníkov a seniorský tím. Klub dostal názov ZŤS Rimavská Sobota. Po vzore mesta sa začali aj ďalšie tímy z krajskej ligy viac angažovať do organizovaného hokeja. Do dvoch rokov mali všetky tímy svoje mládežnícke základne. To viedlo k organizácii juniorskej krajskej súťaže.  

„Keď sme prvýkrát videli deti v našich dresoch, vedeli sme, že sa začína úplne nová kapitola,“ hovorí s úsmevom. Na tréningy začalo chodiť čoraz viac detí. Niektoré si prinášali korčule po starších súrodencoch, iné dokonca po rodičoch. „Často sme im priťahovali šnúrky, lebo samy to ešte nevedeli, ale chceli byť na ľade prvé,“ spomína. 

Rastúci záujem o hokej si postupne vyžiadal aj väčšie organizačné zmeny. V roku 1995 došlo k prvému veľkému zlomu – klub sa premenoval na HK Transexpres Rimavská Sobota, keď získal svojho prvého výraznejšieho partnera. „Bol to moment, keď sme si uvedomili, že už nejde len o nadšenie. Začínalo to byť vážne,“ priznáva. Nový názov priniesol nové ambície a s nimi aj zásadnú investíciu, o ktorej hráči pred pár rokmi ani nesnívali. 

Na zimnom štadióne sa začala stavba strechy a kompletného opláštenia, čo zásadne zmenilo podmienky pre celý klub. Tréningy konečne neboli odkázané na to, či v noci prituhne alebo nie, a hráči – aj deti – mohli trénovať pravidelne. „Keď sme prvýkrát vošli do haly, kde nám na hlavy nepadal sneh, mali sme pocit, že sme v inom svete,“ hovorí Igot Perdík.  

Lepšie zázemie otvorilo dvere ďalšiemu kroku, ktorý by predtým znel ako fantázia. V roku 1997 sa Rimavská Sobota po prvýkrát prihlásila do 3. najvyššej slovenskej ligy, čím definitívne vstúpila medzi organizované celoslovenské súťaže. 

Veľký úspech  

V meste sa hrala tretia najvyššia súťaž dlhých 25 rokov. Krátka prestávka bola medzi obdobím rokov 2005 – 2008, keď klub nedokázal postaviť seniorské mužstvo. Inak každoročne bojovala Rimavská Sobota o najvyššie priečky a dvakrát sa dostala až do finále, kde súťažila o postup do vyššej súťaže.  

Prvý veľký úspech prišiel v roku 2011, keď sa „Soboťania” len tri roky po návrate dostali do boja o postup, vo finále ich čakalo Partizánske. Sériu hranú na dva zápasy však nezvládli a prehrali 1:2. Touto sezónou však nastal zlom v hokeji v meste. „Keďže sme veľa vyhrávali, boli sme prví a išli sme suverénne až do finále, chodilo na hokej dosť ľudí, fandili a atmosféra bola výborná,” zaspomínal si na sezónu bývalý hráč Matúš Petričko. 

Roky neskôr sa klub nachádzal v stredných priečkach tabuľky, dostal sa maximálne do semifinále, kde si vybojoval bronzové medaily. Najväčší úspech však prišiel v sezóne 2022 – 2023. 

Rimavská Sobota poskladala pred ročníkom silné mužstvo a od začiatku vedenie klubu apelovalo, že tento rok sa im postup do vyššej súťaže vydarí. Od úvodu sezóny podával klub stabilné výkony, víťazil päť a viac gólovým rozdielom. Ukázal, že je pripravený postúpiť do vyššej súťaže.  

„Káder sa poskladal veľmi dobrý, bol jeden z najsilnejších za celý ten čas, čo som v klube desať rokov. Bolo to naozaj veľmi dobré, prvé dve päťky boli najlepšie v lige, čo sa aj odzrkadlilo na výsledkoch,“ povedal ďalší bývalý hráč, Michal Šagát.  

Finále odohrala Rimavská Sobota proti rivalovi z Detvy, s ktorým sa stretávala už od svojich začiatkov, ešte ako amatérsky klub. Napínavú sériu rozhodol až posledný, piaty zápas na ľade súpera, ktorý klub z Gemera vyhral 4:2. Oslavy titulu trvali niekoľko dní, hráči si brali voľno z práce, fanúšikovia taktiež.  

„Nič lepšie neexistuje ako vyhrať posledný zápas sezóny a zdvihnúť nad hlavu víťazný pohár. O to viac si to cením, že ešte aj takto popri pracovnom živote sa mi podarilo majstrovský pohár získať. Som rád, že som mohol byť súčasťou tímu a pomôcť tento sen splniť mestu, ale aj fanúšikom, ktorí s nami tento pocit prežívali,” povedal Adam Špankovič. 

Jedným z veteránov v klube, ktorý nosil aj kapitánske „céčko”, bol aj Ján Slovák. Podľa neho išlo o veľký úspech. „Mne sa to podarilo až na tretíkrát, keďže som v klube už najdlhšie – 13 rokov. Bola to taká čerešnička na torte. Prajem to zažiť každému. Nevyhrali sme to len pre seba, ale aj pre našich skvelých fanúšikov,” vyjadril sa.  

Konflikty s mestom 

Po najúspešnejšej sezóne a dlhých oslavách však bolo treba začať pracovať na nových výzvach. Vyššia súťaž si vyžadovala aj viac financií. Keďže išlo o mestský hokejový klub, veľkú časť peňazí ponúkala radnica zo svojho ročného rozpočtu. Počas pôsobenia v nižšej lige dávalo vedenie klubu 30-tisíc eur na chod, o údržbu štadióna sa staralo z peňazí technických služieb mesta.  

Minimálny rozpočet na pôsobenie vo vyššej súťaži však predstavovala suma 100-tisíc eur. Hráči museli zmeniť status z poloprofesionálov na profesionálov. To si vyžadovalo pre nich vyšší plat, pravidelné tréningy a hlavne nákup nových hokejistov, ktorí by boli konkurencieschopní s lepšími tímami.  

Mesto však odmietlo klubu ponúknuť takú vysokú sumu a vedenie muselo zháňať peniaze vlastnou cestou – cez sponzorov. Niekoľkých  sa im podarilo nájsť, no nebolo do dostačujúce. Vedenie Rimavskej Soboty však nechcelo aj napriek tomu ponúknuť viac – a tak vznikali prvé konflikty, ktoré vyústili až do toho, že technické služby mesta nechceli zamraziť ľad na štadióne tesne pred začiatkom prípravy.  

Po dlhých vybavovaniach sa to napokon podarilo a Rimavská Sobota sa mohla pripravovať na historickú sezónu vo vyššej súťaži. V nej však nemala proti skúsenejším tímom šancu. Veľa zápasov prehrala, často aj tesne, no nič to nezmenilo na tom, že sa klub vrátil späť do 3. najvyššej súťaži hneď po roku. Otázkou tak zostáva, či sú ešte ambície bojovať o vyššiu súťaž a či chce opäť zažívať rovnaké problémy ako v roku 2023.