Peklo medzi štyrmi stenami

„Bála som sa, že mi nikto nebude veriť“- takto znie odpoveď týraných žien na otázku prečo mlčali. Práve ony sú najčastejšie obeťami domáceho násilia a svoju fyzickú aj psychickú bolesť dusia v sebe. Bohužiaľ, je ich čoraz viac. Podľa portálu zastavmenasilie.gov je na Slovensku týraná každá piata žena. Veľa obetí domáceho násilia ani netuší, že sa ich to týka, pretože im partner fyzicky neubližuje. Trpia nadávky, vyhrážky, ponižovanie a zažívajú psychický teror. Myslia si, že si za to môžu samy, pretože im to partner povedal. Ospravedlňujú jeho správanie tým, že on taký v skutočnosti nie je a ony ho len vyprovokovali. Je pre nich ťažké prijať fakt, že sú v toxickom vzťahu s agresorom.

„Vyhrážal sa mi, že zabije seba aj mňa“. Niektoré ženy trpia násilie vo vzťahu roky. Zaslepené láskou veria, že sa ich partner zmení. Ani stále častejšie návštevy polície ich nepresvedčia o tom, že je niečo zle. Nemajú odvahu podať trestné oznámenie a ubezpečujú policajtov, že partner za nič nemôže. Niektoré ich dokonca kryjú. To nie je láska, je to strach. Ak sa aj nejaká žena odváži zo vzťahu odísť, nie je to ľahké. Vo väčšine prípadov sa im partner vyhráža smrťou. Agresor ich presviedča, že ak odídu, zabije seba alebo ich. Psychický teror pokračuje, kým žena nezakročí. Väčšinou však nesprávne a dá vzťahu ešte šancu. Partner sa však nezmení a násilie pokračuje. 

„Neustále ma z niečoho obviňoval, vraj si za to môžem sama“. Obvinenia z nevery, či odhalenia agresora. Vzťah s násilníkom nie je ani na chvíľu pokojný. Ak agresor práve neprežíva amok, je paranoidný. Ženy musia trpieť obvinenia z nevery, ktorej sa nedopustili, a jej popieranie v partnerovi len prebudí hnev. Niektoré obete sú celkom odstrihnuté od rodiny a blízkych a nemá im kto pomôcť. V niektorých prípadoch dajú výpoveď v práci a zostávajú doma. Partner sa tým poistí, že o násilí, ktoré na nich vykonáva, nikomu nepovedia. Nemajú kam ujsť, sú zahnané do kúta a odkázané na neho. Presne to mu vyhovuje.

„Nikdy by sme nepovedali, že ju bije. Vyzerali ako šťastný pár“. Ako je možné, že si ich okolie nič nevšimlo? Žena mlčí a muž sa tvári, akoby sa nič nedialo. Dokonalá póza na verejnosti. Na chodbe s úsmevom odzdravia susedov a poprajú im pekný deň. Keď sa ich niekto opýta, prečo majú obete modrinu na ruke, zasmejú sa a vinu zvalia na seba. Spadla som a udrela som sa. Susedia nemajú najmenší šancu zistiť, že ide  o domáce násilie. Vyzerajú predsa tak spokojne. A predovšetkým, nie je možné, že by sa to dialo v ich blízkom okolí. 

Ženy svoju skúsenosť s týraním udržujú v tajnosti. Niektoré zo strachu z partnera a iné sa boja, že by im nikto neveril. Skeptickosť Slovákov je na smiech. Pri každom prípade spojenom s domácim násilím sa nájde skupinka ľudí, ktorá to popiera. Obviňujú obeť, že si teror vymýšľa a chce len pútať pozornosť. Iní ju osočujú, že si to zaslúžila a nájdu sa aj takí, ktorí sa na tom smejú. Niet divu, že žena radšej mlčí a prežíva peklo medzi štyrmi stenami.

Autorka: Nina Beláková

You Might Also Like

34 komentárov

Leave a Reply