Tam, kde je viera silnejšia než kdekoľvek – vo všetko 

Zvykne sa vravieť, že každá poriadna dedina by mala mať kostol, krčmu a futbal.

Na mieste, kadiaľ za komunizmu starými aviami vo veľkom pašovali kone, vyčkávate spoj do centra. Pohľadom na okolité domce nadobúdate pocit, že tu ktosi ešte v minulom storočí sprudka tresol po hodinách a ručičky odvtedy časom nepohli. Lazy na slovensko-poľskej hranici preslávila tiež historka o istom pánovi, ktorý sa tak veľmi bál smrti, že roky nevyšiel z chalupy. No raz, keď sa podvečer zadíval z okna, padla naňho garniža a zabila ho.

Teraz sem jazdí jeden autobus. Nie jeden za deň, ale jeden autobus. Totiž, akonáhle napadne sneh, čo v tunajších končinách zvykne začiatkom októbra, do oščadnickej osady Vreščovka sa mnohí neodvážia vyraziť pešo, nieto na kolesách. A tak ich na strmé horské výšiny, po úzkych a neprehľadných cestách, ochotne vozí Tono. 

Vskutku veľmi milý chlap, pri takých podmienkach mu azda ani nemôžete vyčítať, že spoza volantu stihol už minimálne trikrát na drobné roztrieskať zastávku plnú ľudí. Raz dokonca trafil zaparkovanú sanitku s nastupujúcim pacientom. Ale miestni ho zbožňujú, najmä babky. Vždy im zastaví pri kostole a za lístok väčšinou nepýta peniaze. Musia však vystupovať prednými dvermi, zadné sa neotvárajú. Určite nie na prvý pokus. Nepotrebujete IQ Einsteina, aby ste vytušili, že tento „stroj“ má akiste viac rokov než sedadiel. 

Nezdravému hučaniu motora dávate zbohom kúsok od obchodu s potravinami. Autobus pokračuje ďalej, no v roku 1945 by sa už nepohol ani o meter. A to by ho pokojne mohol riadiť hoc aj šofér s Tonovým talentom. Dvojrad kamenných bunkrov by neuhol ani pred tankom. 

Mŕtvoly nahádzali do vagónov a odviezli

Kedysi ich spod lesa, cez rieku, až k ceste, stálo vyše štyridsať, dnes históriu pripomína približne tucet. Okupácia z druhej svetovej vojny sa však v Oščadnici rozhodne nezaryla do pamäti len „betónovej stene“. „Nemci vtrhli do domu mojich starých rodičov a vyhrážali sa, aby im nachystali všetko, čo chliev dal. ,Kravy, prasce aj ovos, inak vás postrieľame!‘ Ale potom prišli Rusi,“ rozpráva Agnesa Kubicová. 

Hitlerove jednotky predvídali stret so sovietskym vojskom v najužšom bode dediny. Jej obyvatelia tak na príkaz nacistov kopali štyri až päť metrov hlboké zákopy a za almužnu tri mesiace z kameňa zhotovovali protitankové zátarasy. Východný front však na Veľkej Rači narazil na tvrdý odpor. „Rusi z pozorovateľne na poľskej strane navigovali svoje kanóny a delostrelcov. Nemeckí vojaci, ktorým čelili, mali prevažne sedemnásť či osemnásť rokov. Viem to, pretože môj dedo ich padlé telá na rebrinových vozoch zvážal ku vlakovej stanici. Tam ich ďalší nahádzali do vagónov a odviezli,“ spomína Pavol Kubica. Obaja sa s manželkou narodili po roku 1945.

Červená armáda po urputných bojoch na najvyššom vrchu Kysúc zmenila plány. Zamierila k susednej železnici na Skalitom, nacistický oddiel zavelil na ústup. Kým v rovnakom čase napríklad celá Terchová zhorela do tla, najkrvavejší konflikt dejín si nevyžiadal život žiadneho Oščadničana. Boží zázrak.

Unikát na osem

V prvej svetovej odtiaľto narukovalo odhadom tristo otcov a synov, tretina sa domov nikdy nevrátila. Aj preto šťastný koniec druhej globálnej pohromy občanov najdlhšej slovenskej obce spojil ako nič predtým. A tak na kopci s neposlušným terénom, priamo nad bunkrami, vyrástol unikát na osem – kalvária. 

„Taká už na Slovensku nie je. Jestvujú aj krajšie, samozrejme, baroková v Banskej Štiavnici, nádherná v Prešove, storočná v Nitrianskom Pravne, s troma kostolmi a 26 zastaveniami, v Bratislave komunisti zlikvidovali jednu z najstarších v Uhorsku… Ale táto je jedinečná,“ začína rozprávať farár Ondrej Rašovec. Keď práve neslúži omšu, rád počúva ľudí a zaujíma sa o históriu. A tak dobre vie, že ak tým spod Rače čosi prekážalo, fyzická práca to nebola. 

Vlastníci sa pozemkov vzdali bez nároku na finančnú kompenzáciu, peniaze na výstavbu posielali aj rodáci, čo emigrovali do Ameriky. Zapriahli kone, z neďalekého lomu vozili kamene a okresávali ich priamo na svahu. Makala celá dedina, hasiči ručili za príjem vody, rodiny sa striedali po týždňoch. „A potili krv! Veď už len spevniť cestičky dalo zabrať. Kopnite motykou do zeme v Oščadnici a kopnite v Nitre, brutálny rozdiel. Aj keď treba vykopať hrob, všetci sa len škrabú za uchom, že bude problém. Život  tu bol veľmi ťažký, pôda máločo urodila, ale domáci predsa zostali,“ nadýchol sa a pokračoval. „Keď sme na kostolíku opravovali hromozvod, vidlica pri hĺbení jamy odrazu narazila na obrovský kameň, podobné tvoria v rohoch základy. Mal možno pol tony, štyristo kilogramov určite, a nevedeli sme si s ním dať rady – šiesti chlapi s bagrom! A teraz si predstavte, že oni to všetko na vozoch ťahali až hore a dvíhali holými rukami. Apropo, v dedine ešte pred revolúciou chovali asi tisíc kráv a šesťsto koní,“ tvrdí. Mnohé sa sem bezpochyby dostali z Vreščovky. 

„Jasné. V jedno ráno som sa zobudil a o jabloň bol uviazaný pekný žrebec. Vraj – od Poliaka,“ so smiechom utrúsil Kubica. Ale späť k veci. 

Súsošia Getsemanskej záhrady a Bičovania Krista, trinásť zastavení v podobe malých kaplniek, Boží hrob vytesaný priamo do skaly, tri mohutné kríže a na vrchu krásny kamenný kostol – za necelé tri roky! „A výlučne z milodarov veriacich. Kalváriu nepostavili na základe zjavenia, ale z čistej vďaky Panne Márii za ochranu. Kostolík čoskoro oslávi sedemdesiate narodeniny, no odolal by i zemetraseniu. Kamenné múry sú zaliate železom a betónovou dekou, odrazili by aj paľbu dela,“ doplnil farár.

Najstaršie pútnické miesto Kysúc požehnali 15. augusta 1948. Dvadsaťtisícový dav aj takouto „tichou“ demonštráciou vyjadroval nevôľu s režimom, akému sa československý štát podriadil. „Matica Slovenská má na fotke perspektívu z lietadla, kopec vyzeral ako jeden človek. A odvtedy sa tu každoročne konajú púte,“ dodal Rašovec. 

Verní sebe – svorne napred!

Komusi to zrejme vyznie ako paradox, že práve v obci, kde za druhej svetovej vojny nezaznel jediný výstrel, bol kedysi kaplánom Jozef Tiso. Muž, ktorého meno pri akejkoľvek zmienke našu krajinu akosi automaticky rozsekne na polovicu. 

„Keď už ako predstaviteľ národa prišiel navštíviť Oščadnicu, môj dedo bol zástupcom richtára. Pán Trúchly ho vítal slovami: ,Ty si hlava štátu, ja som hlava dediny, podajme si ruky.‘ Potom dedo oboch z nižného konca až na vyšný previezol na voze. Miestni cítia hrdosť, na Tisa dodnes nedajú dopustiť,“ dobre vie Kubica. 

Prvý prezident Slovenského štátu so sebou ešte ako kňaz priniesol revolučné nápady. V centre založil prvé potravinové družstvo, kde bohatší gazdovia nosili jedlo a tí chudobnejší si ho za kresťanské ceny kupovali. Nepomer medzi vstupom a výstupom kompenzovala fara. Oproti kostolu stále visí jeho pamätná tabuľa, úrad ju však aj s heslom „Verní sebe – svorne napred!“, musel prekryť inou.

„Tu keby niekto v apríli 1947, keď ho zavesili na šibenicu, čo i len šepol, že Tiso bol vojnový zločinec, asi by ho prepichli vidlami. Živý by určite neodišiel. Na Slovensku vtedy na znak úcty zvonil každý zvon a ľudia ostražito vážili slová, dnes o ňom hocikto natára čokoľvek. Pritom, nielenže nesmierne pomohol Oščadnici, ale zachránil národ od vojnovej skazy. Ja verím, že jeho poprava bola nezmyselným komunistickým procesom, ktorý nasledovali ďalšie. Existuje mnoho skutočností dokazujúcich jeho nevinu. Nikdy nebol odsúdený ako vojnový zločinec, ale za velezradu a rozpad Československa, čo je na jednej strane fakt, no na druhej hlúposť. Vieme, že Beneš podpísal abdikáciu a ušiel, a my sme boli na rade. Škoda, že sa historici zaňho neodvážia postaviť. Tých, čo Tisa hania, vychoval starý režim, ktorý ho štyridsať rokov očierňoval. A taká epocha zmýšľanie človeka poznačí,“ rozhovoril sa Rašovec. 

Zlatý tučný zápis

Navzdory všetkému v malebnej kysuckej obci Jozef Tiso historickou postavou „numero uno“ nie je. Prvenstvo mu vyfúkol muž, ktorý sa ta prisťahoval o tri dekády neskôr. Ocenil ho aj pápež Ján XII. a jeho meno tučne žiari v Zlatej knihe Izraela – notár Martin Bernát. 

Nebyť vyštudovaného učiteľa, základná škola, obecný úrad, kultúrny dom, hasičská zbrojnica alebo prístavba kostola by pod Veľkou Račou nestáli. Určite nie v štyridsiatych rokoch ušlého storočia. Na ošúchanej pohľadnici si dokonca z Trenčianskych Teplíc priniesol vzor Lurdskej jaskyne a obdobnú zhotovil v Oščadnici. Zaslúžil sa tiež o elektrifikáciu a reguláciu toku – veľké veci. No stále nie tie najväčšie. 

„Počas prvej vlny deportácii tu pracoval výborný lekár Hugo Politzer. Jeho židovským pôvodom sa sprvu, najmä pre profesijnú kvalitu, nik nezaoberal, no neskôr ho esesákom predsa len ktosi udal. Bernát sa však postaral, aby sa Hugo s manželkou a synom včas ukryli v Tichej doline, kde im spoločne s hájnikom Bátorekom vykopal bunker a raz za mesiac aj nosil jedlo a oblečenie. Ako tajomník obecného úradu riskoval šibenicu, ohrozil seba i celú svoju rodinu. Maďarskí aj ukrajinskí vojaci v nemeckých službách nonstop chodili okolo, hľadali stopy. No Politzerovcov, ktorí vďaka nemu v bunkri prežili zimu a dovedna osem krutých mesiacov, napokon zachránil,“ s pýchou lovil v mysli starosta obce Marián Plevko. 

Nečudo, že oščadnické námestie v názve hrdo nesie honor „Martina Bernáta“.  

Poklad nevyčísliteľnej hodnoty

Príslovie staršie než republika zvykne tvrdiť, že „každá poriadna dedina by mala mať kostol, krčmu a futbal“. No miestni „štamgasti“ vám radi odvetia, že posledné menované už dlho stojí „za prd“ a v krčmách dávno nie je zábava, aká bývala. Keď do „loptovej“ témy kopnete trošku silnejšie, sled obľúbených historiek zastavíte ťažko. „Tatran sa borí v poslednej okresnej súťaži, ale kedysi brázdil štvrtú najvyššiu! Každý dobrý futbalista z okolia, čo bral peniaze, hral tu…“ A už to ide. 

Počúvate o borcoch, čo odmietli federálnu ligu, lebo sa sľúbili Oščadnici, jeden z nich vraj len za mužov napálil tristo gólov! Tak dobre triafal možno preto, že pán Zagrapan, ktorý býval za plotom vedľa ihriska, chlapcom prekopnuté „fodbaly“ škodoradostne rozrezával. Škoda, že vychýrený kanonier potom podplatenému rozhodcovi, kamarátovi, päsťou rozbil sánku a zavesil kopačky. No každá legenda finišuje tým, že dnes sa už na tribúnu chodiť neoplatí. 

Ale kostol? Tak ten je prinajmenšom majestátny! 

V minulom storočí z neho ukradli zvon, ale to je azda jediná chybička, aj tak dedinčanov už budí novší a krajší. Nad do mariánskych farieb odetým chrámom sa týči vysoká veža so zlatou korunkou a svetelnými hodinami, zvyšok kryje nablýskaná medená strecha. Vnútorne steny i stropy zdobia biblické obrazy, neviete sa vynadívať. A ani pochopiť, ako ich vlastne dokázali namaľovať. 

Naľavo relikvie Pátra Pia a svätej Faustíny, napravo Jána Pavla II. a svätého Šarbela, v strede nad bohostánkom socha Nanebovzatej Panny Márie, ktorej je dom modlitby zasvätený. Bočné priečky pod pavlačami kedysi živo pripomínali závesy, mohutný organ doviezli až z Nemecka a na tom na kalvárii sú zase pedále. Organista musí popri hraní šliapať ako na bicykli, inak nevydá ani tón. No ozajstný poklad sa ukrýva niekde inde. 

„Známy umelec Vincent Hložník v časoch dávno minulých vyrobil banskobystrickému biskupovi do súkromnej kaplnky štyri sklenené vitráže, sú vrcholom jeho kariéry. No pamiatkari mu ich tam nedovolili osadiť. A tak pán kanonik Pitek v osemdesiatych rokoch tieto vitráže kúpil do nášho kostola. Nepoškodila ich ani jediná prasklinka, každú tvorí tisíc sklíčok všetkých farieb i veľkostí, ktoré Hložník musel ručne narezať a poctivo vypáliť v peci. To dnes už nikto nevyrobí. Ich hodnota je v podstate nevyčísliteľná, niekto by za jednu bez váhania dal stotisíc eur, iný možno aj milión, také sú vzácne. To máte ako s obrazom od Michelangela,“ usmial sa Ondrej Rašovec, ktorý ich zodpovedne stráži. 

Ťarcha viery

Ale viete, aký bol v ére koní a vozov najstrašnejší údel veriacich v jednej z najrozťahanejších dedín Európy, poskladanej z 22 osád? Že keď v nedeľu chceli stihnúť omšu o desiatej, v tých najodľahlejších častiach bolo treba vstávať pred sliepkami. No otočiť cestu na bohoslužbu v bežný pracovný deň? Bez šance. Bystrí kresťania sa však vynašli. 

A tak majú lazy na Vreščovke, v Rovniach, za Dedovou, u Haladeji, na Veľkej Rači, ale aj u Svancari už odnepamäti vlastné parádne kaplnky. Občania zo susedných príbytkov sa tam rovnako dlho stretávajú v teple aj v zime. Modliť sa za zosnulých, ale aj krajšie zajtrajšky, považujú za česť a povinnosť. 

Keď k tomu prirátate dva kostoly, nespočetné množstvo krížov, ďalších menších kaplniek či jedinečnú kalváriu, s rukou na srdci a skalným presvedčením môžete vyhlásiť, že viera na meter štvorcový je v Oščadnici silnejšia než kdekoľvek inde. Lenže – vo všetko. 

„Pod Skalkou, na nižnom konci, kríž dlhšie chýbal. Povrávalo sa, že tam straší, ba jedného chlapa stiahlo do vody a v spáde sa utopil. Ľudia verili trebárs na duchov, ktorí ich desili do kosti, verili kadečomu, a tak sa rodili povery. Ak sa mládenec v noci vracal od frajerky a čosi ho postrašilo, bol to signál, aby sa vzali. Keď zase v diaľave zbadal svetielko, nesmel zapískať, lebo by ho zlý duch okamžite začal vláčiť po tŕňoch a cestách do zabudnutia. Jedna pani počula pod lesom prekrásny spev, až neľudský, tóny veršov ,točí sa mi točí, vôkol mojich očí‘ vraj nôtili víly. Na Ondreja sa lialo olovo, na Luciu triasli ploty, vymetali kúty, vo veľkom sa preklínalo a čarovalo, najmä na Jána, potom dochli kravy alebo prestali dávať mlieko, kazili sa manželstvá. Ale bosorky sú tu dodnes, neverili by ste koľko…“

Po dlhom dni opäť sedím v autobuse. Keď medzi stromami zočím kaštieľ s lesoparkom, pomaly sa zberám k dverám. 

Šofér síce zastavil, no vystúpiť sa mi nepodarilo. 

Zadné dvere totiž nefungovali. 

Autor, foto: Adam Dudiak