Čo je to ,,normálnosť“?

Zamysleli ste sa niekedy, aký význam skrýva v sebe toto slovo?

,,To nie je normálne!“ Stavím sa, že túto vetu sme každý počuli určite viac ako len raz. Či už to bolo v podobe údivu (a frustrácie) nad správami z domácej politiky alebo pri hodnotení správania nejakej osoby, vyjadrovali sme týmto slovným spojením niečo nezvyčajné. Ale napadlo vám niekedy, čo určuje, že daná správa alebo správanie je normálna/nenormálna?

Ako ju poznáme

Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ) sa slovo normálnosť definuje ako zvyčajný, neodlišujúci sa od priemeru. Normálnym je to, čo je bežné, zaužívané. Keď sa  odohrá neobvyklá udalosť alebo sme svedkami nezvyčajného správania, tak to vnímame ako niečo, čo vybočuje z bežného poriadku – nenormálne.

Dalo by sa povedať, že normálnosť je zaužívaný spôsob chápania reality a vecí, na ktorom sme sa ako spoločnosť kolektívne zhodli a prijali to ako normu, pravidlo.

To by znamenalo, že normálnosť závisí iba od toho, ako vnímame my a naša kultúra ,,obyčajnosť“  reality. Pre nás je bežným šoférovať po pravej strane cesty, ale vo Veľkej Británii je zvyčajné jazdiť po ľavej strane. U nás je bežným pozdravom ,,dobrý deň“, kým v Japonsku je to úctivý úklon.

Mohli by sme teda povedať, že normy a s nimi spojená normálnosť sú relatívne. Vytvorili sme si ich ako spoločnosť a ako spoločnosť sa môžeme rozhodnúť ich akokoľvek meniť. Ale to je omyl. Normy a normálnosť je niečo hlbšie než len sociálny konštrukt a ich menenie nie je dobré brať na ľahkú váhu.

Čo je to v skutočnosti?

Normy nie sú len sociálnym konštruktom. Je pravda, že sme na nich zhodli a patrične ich uzákonili (či už v podobe spoločenského konsenzus alebo zákonov), ale nevytvorili sme ich ,,len tak“. Normy totiž pramenia z prirodzenosti človeka. Keď sa rozhodujeme medzi dvomi alternatívami, medzi dobrom a zlom, v našom vnútri (duši) máme každý určitý zmysel toho, čo je správne urobiť a čo nie, a tým sa riadime. Tento ,,zmysel“ sa nazýva prirodzeným zákonom.

Uplatnenie toho zákona môžeme vidieť po celom svete. Je jedno, či sme obyvateľom Európy alebo Afriky, každý sa zhodneme na tom, že nie je dobré len tak zabiť človeka. Alebo keď sa deje nespravodlivosť, tak sa všetci zhodneme, že je to zlé. Prirodzený zákon je akýmsi princípom, ktorým sa všetci riadime.

Plynutím času sme tento princíp sformulovali do zákonov, ktoré garantujú jeho význam a chránia ostatných členov spoločnosti pred jeho porušovaním či zneužívaným. Pretvorili sme ho do spoločenskej normy, ktorá by mala byť bežnou súčasťou nášho života a rozhodovania – normálnosťou.

Prečo treba ísť na zmenu normy opatrne

Tento prvý princíp samozrejme nezostal len vo svojej pôvodnej podobe. Jeho jednotlivé nariadenia sa doplnili o detaily, špecifikovali sa na konkrétne prípady a rozšírili sa. Napríklad nariadenie: ,,Nie je dobré zabiť človeka“ sa rozšírilo o: ,,Nie je dobré zabiť človeka, iba v prípade nutnej sebaobrany.“ Všimnime si, že sa nezmenila podstata princípu. Iba sa doplnil o presnejší detail pre prípad sebaobrany.

Podobne by sme mali pristupovať ku všetkým zmenám noriem v našej spoločnosti. Snažiť sa ich neodpísať úplne, ale aplikovať ich na konkrétnu situáciu a rozšíriť ju v súlade s ,,originálom“. Inak nám hrozí, že úplne zavrhneme princípy, ktoré nás ľudí spoľahlivo sprevádzali počas celých našich dejín.

Ak v mene ,,pokroku“ odmietneme našu minulosť a jej dedičstvo, hrozí, že stratíme časť seba. Stratíme cennú múdrosť a skúsenosť, cez ktorú k nám hovoria normy. A z histórie môžeme vedieť, že to vždy skončilo zle. Francúzska revolúcia, komunizmus, národný socializmus – vo všetkých došlo k odstrihnutiu človeka od jeho podstaty. Dôsledky hovoria za všetko. A ako hovorí španielsko-anglický filozof a poet George Santayana: ,,Kto si nepamätá minulosť, je odsúdený ju opakovať.“

Autor: Miroslav Magušin

Foto: Photoshop