Dvadsaťsedem dní slobody

Viac ako turistika,konflikt mysle a tela, únik z rýchleho sveta a cesta historického odkazu – Cesta hrdinov SNP.

Zobudím sa. Zmrznutý nos si ohrievam rukou, ktorú neochotne vytiahnem z príjemne teplého spacáku. Cez malé začmudené okienko v útulni pozriem, aký deň ma čaká dnes. Ranné slnko sa snaží preniknúť cez hustú hmlu a vtáky už sú počuteľne dávno hore. Tak teda aj ja vyleziem zo spacáku a na drevenej lavici si za zvuku plynového horáku nasýpam do hrnčeka posledné zásoby instantnej kávy. Chvíľu ešte bezmyšlienkovite sedím a v hlave si prehrávam trasu, ktorú chcem dnes prejsť.

Viac ako cesta

Zvykli sme si, že naše životy riadia sociálne siete, notifikácie, ruch a tok nezastaviteľného množstva informácií. Čo sa stane, keď všetko toto vymeníte za pätnásť kilogramov na chrbte, čelovku a drevenú latrínu? Po dvadsiatich siedmich dňoch a 770 kilometroch po Ceste hrdinov SNP už vieme, že najväčší boj sa neodohráva v svaloch, ale v hlave. Rozprávanie dvoch študentiek o tom, ako sadli na vlak a na mesiac okúsili, ako chutí sloboda od materiálnych vecí.

Rovno po červenej 

Najvýznamnejšia a najdlhšia turistická magistrála na Slovensku, Cesta hrdinov SNP, sa celou svojou dĺžkou 770 km tiahne po červenej turistickej značke. Nenechajte sa však zmiasť predstavou, že je náročné sa na tejto ceste stratiť! Jej názov odkazuje na pamiatku Slovenského národného povstania, pričom vedie cez miesta kľúčových bojov, pamätníky a symbolické cintoríny. Spája Dukliansky priesmyk na východe Slovenska s hradom Devín na západe. Nie je to iba súvislá reťaz hôr, ale prierez celou krajinou. Prechádza regiónmi, vedie lesmi, horami, lúkami, križuje malé dedinky aj mestá a ponúka tak ucelenú možnosť spoznať Slovensko v celej jeho prírodnej, kultúrnej a sociálnej rozmanitosti. Absolvovať cestu znamená spoznať krajinu takú, aká skutočne je – drsnú, krásnu a plnú príbehov.

Mimo reality

Ako sa dve turistky vo svojich najlepších študentských rokoch ocitnú na mesiac v lese bez sociálnych sietí a spojenia so svetom ? Jednoducho. Urobia predtermíny, vymažú instagramy, zbalia batohy a sadnú na vlak do Svidníka. Ak ste si predstavovali polročnú prípravu, nakúp profesionálneho vybavenia a dehydratovaných balíčkov jedla, ničoho takého sa v našom príbehu nedočkáte. Vysoká škola a jej flexibilita ponúka pri troche snahy a logistiky dosť priestoru na to vybrať sa na mesiac preč. A práve tam vznikla aj táto myšlienka. Kedy keď nie teraz? Stačí iba jeden šialený nápad a dve spontánne duše.

O mesiac sme tu zas! Či?

Samozrejme, na cestu naprieč celou krajinou sa nemôžete vybrať úplne bez prípravy. Mesiac dopredu však nič nenaplánuješ. Obe milujeme turistiku a šport, no zatiaľ sme vyrážali na túry len z pohodlia vlastnej postele, maximálne horskej chaty. Nevedeli sme odhadnúť naše sily, počasie, dostupné prísuny vody a jedla a mnohé iné faktory, ktoré treba riešiť za chodu. Pomocou stránky cestasnp.sk sme v rámci prokrastinácie od učenia sa na skúšky vypracovali približný chaotický plánik útulní, prameňov, nocľahov a obchodov zhruba 20 – 30km od seba. Zbalili sme batohy a vybehli na Záruby, kadiaľ cesta SNP vedie, zistiť, či vlastne takú váhu unesieme. Na Havranej skale pod vrchom Záruby sme zložili batohy a bola som presvedčená, že si ho späť na chrbát už nezvládnem dať. No museli sme. Vyšli sme teda hore a do knihy na vrchole napísali – „O mesiac sme tu zas! Či?“ A fakt sme prišli. „Tentokrát ako Boris a Štefan na ceste SNP.“

Boris a Štefan?

Aby sme udržali kontakt s rodinou a priateľmi, no predovšetkým pre prípad núdze, rozhodli sme sa zapisovať naše krátke hlásenia na online trackovaciu stránku esenpéčkarov. Tu sa však realita moderného sveta zrazila s bezpečnostným rizikom – dve mladé študentky samy v lese s presnou polohou zverejnenou na internete. V časoch, keď ženy necestujú vždy bez obáv, to nebol práve najbystrejší nápad.

Preto sme sa rozhodli pre pseudonymy. A tak vznikli Boris a Štefan. Toto jednoduché, no účinné riešenie, nám prinieslo nielen pocit bezpečia, ale aj mnoho vtipných situácií, nečakaných stretnutí a napokon aj slov uznania. A my sme sa len s úsmevom pozerali, ako naša malá mystifikácia funguje.

Stany zostali doma

Naša cesta sa premenila na ešte o trošku väčšie  dobrodružstvo vďaka rozhodnutiu nechať stany doma. Každý gram sa totiž ráta. Spoliehali sme sa len na útulne, ktoré sa stali naším putovným domovom. Zväčša skromné, jednoduché turistické útočiská, ktoré najčastejšie stavajú a spravujú dobrovoľníci z turistických klubov alebo neformálne komunity z okolia. Hoci sa líšia, väčšinou ide o drevené stavby s pevnou strechou, dlážkou, niekoľkými poschodovými pričňami na spanie a kachľami na drevo. Len čo sme po celodennom putovaní dorazili, našli sme v nich nielen ochranu pred počasím, ale aj mnoho nových turistických kamošov. Práve vďaka týmto našim krátkodobým domčekom, kde sme sušili mokré veci a vychutnávali teplý čaj, sme si uvedomili, že naša cesta je predovšetkým o dôvere v komunitu a o tom, že aj bez luxusu a stanu sa dá nájsť istota nad hlavou.

Východ Slovenska je nimi priam posiaty. Môžete si vybrať, kde chcete večer zložiť hlavu. Smerom na západ to je horšie, no diery na mape skvelo vypĺňajú „Anjeli na cestách.“ Tí ponúkajú nocľah za dobrovoľný príspevok či zadarmo. Poprípade za zážitky z ciest a milé rozhovory.

Litre Šarišu a Volovské vrhy – Východ

„Pridal sa k nám mladík na dôchodku Miro, Peter a lesník Samo… Zoro oľutoval výber Barefoot topánok a Anne opuchli prsty na rukách, útulňa pekná ❤️“  

Takto stručne a milo vyzeral príspevok z prvého dňa. Klesajúcu tendenciu nálad vám ľahko ilustruje správa z tretieho dňa našej cesty:

„Deň 3, ja neviem, asi 31 km. Pocitovo mal 72 hodín. Doobeda s Mirom do Zborova, dážď nás rozdelil, zaspali sme s Annou na lavičke na hrade, a potom sa v daždi vybrali do Bardejova. Naštvané, unavené, ale nič, čo by jedno pivko a teplá sprcha nevyriešili.“

Nasávali sme všetky dojmy, cítili každý začínajúci otlak, delili si dni na časové a kilometrové etapy a podrobne plánovali každú zastávku. No a po neuveriteľných troch dňoch cesty sa tešili na sprchu. To nás veru rýchlo prešlo. Po pár dňoch sme pochopili, že plánovať sa veľmi neoplatí. Treba jednoducho vstať a ísť s tým, čo je. Jeden deň je skvelý, druhý sa môže otočiť o 180 stupňov. 

„Deň 5 – 31 km. Začal sa čarovným východom slnka 4:30 na útulni Žobrák a pokračoval asi najkrajšími 30km zatiaľ. Obiehali sme sa s viacerými super spolupútnikmi (jedni nám nechali aj odkaz❤️)! Spieklo nás, ale lepšie ako dážď. Najzlatších ľudí sme streli (aj psíkov), Zorovi opuchol členok, ale miestna ezoterička mu darovala chladivú masť. Dali sme si pizzu a pobrali sa do retro izby vo Veľkom Šariši, ktorá vyzerá a vonia ako karavan u babky!„

O jeden deň a 180 stupňov neskôr:

„Deň 6 – plán 41 km – reálne nechcem vedieť.  Vyrazili sme namiesto o 5 o 7 (stane sa). Obiehali sme sa so Záhorákmi, ktorých sme hecli ísť s nami 40 km. Výpek, pľuzgiere na ramene, Annina päta, moje koleno.. nie ideálne, ale prežili sme. Zotmelo sa, a tak to bol posledných 5 km ultramaratón v čelovkách (nič príjemné). Začína to byt dosť masaker, ale útulňa asi najkrajšia, akú sme zatiaľ videli. „

Náročné ale krásne dni nám ukázali život vo východoslovenských dedinkách a dali facku –  na čo sme sa to dali? Či sme ale rozmýšľali o tom ukončiť to a ísť domov ? Ani raz. Na rozlúčku s východným Slovenskom však ešte treba zdolať tamojšie Volovské vrchy. Krásne a celkom určite podceňované kopce – ako výhľadmi, tak aj náročnosťou.

„Deň 8 – iba 13,3 km. Ževraj oddychový, no to isto. Volovské vrchy začali vrchom Kloptáň a aj keď sme na útulni už o pol tretej, tak poriadne zničené. Útulňa Jána Kruteka je krásna, nová, má piecku, matrace.. Došli nám aj kamoši, ktorých stretávame už pár dní – Stano a Erik zo Záhoria. Dali sme šlofík, zatapovala som kolená, zahrali sme si karty a spať. Zajtra o 6 vyrážame!“

Stretne sa Nemec a Slovák v Nízkych Tatrách

Nie, nie je to začiatok zlého vtipu. Po týždni a pol putovania takmer v samote nás v Nízkych Tatrách čakalo hneď niekoľko prekvapení. Okrem dychberúcej prírody aj zvýšený výskyt turistov. Jedným z nich bol aj Nemec Biena. Miluje turistiku, a tak sa vybral sám do slovenských hôr prejsť si hrebeňovku. Putoval tieto dni s nami a okrem výhľadov ho nepochybne šokovala aj pohostinnosť miestnych turistov vo chvíli, keď mu na stole pristála dvojitá borovička s horcom hneď na prvej chate.

„Deň 15 – 23km. Fu, dnešok bol náročný, chabý spánok a horec na útulni tomu veľmi neprispeli. Smutne sme sa lúčili s výhľadmi na Tatry a vyšli a zišli asi 12 kopcov dnes. Zostali sme na krásnej útulni pod Kečkou kúsok od Donoval. Ostal tu s nami iba Nemec Biena, s ktorým sa stretávame už ale 4 dni. Zajtra už ide domov do Hamburgu, tak si s ním dáme rozlúčkovú kávičku ráno❤️☕️“

Nízke Tatry boli čarovné. Čistá obloha, kamzíky, nádherné útulne, náhodné stretnutia. Ak sa necítite na mesačnú púť ale láka vás viacdňová turistika, určite zvážte túto hrebeňovku. Z Telgártu si ísť zaspievať na Kráľovu hoľu a zbehnúť do prenádhernej útulne Andrejcová. Ďalšia zastávka je rezeň s pivkom na Čertovici. Odtiaľ cez Chopok na Ďumbier a zakotviť v strede ničoho v útulni Ďurková. No a odtiaľ už len na Donovaly s medzizastávkou v malej rodinnej útulničke pod Kečkou. Štyri dni plné výhľadov, turistickej atmosféry s výhľadom na Vysoké aj Západné tatry.

Ryžová kaša, tuniakový burger a proteínová tyčinka ako dezert

Nie je to možno ideálne národné menu, no takto vyzerala naša obživa v bežný deň. Hlavnými atribútmi výberu potravín na nasledujúce dni bola vždy cena, skladovateľnosť, chuť a nutričné hodnoty. Na raňajky teplá kaša s ovocím a zalievaná neska. Umyť ešus, zbaliť veci a tešiť sa na hlavný chod. Tuniakový burger. Ten pozostával z dvoch kukuričných chlebíkov – v ideálnom, no nepravdepodobnom prípade v celku, spojených tuniakom podľa aktuálnej ponuky miestnej Coop Jednoty.

Samozrejme nebolo tak tomu vždy. Po pár dňoch v lese na kukuričných chlebíkoch sa človeku zmení pohľad aj na hodnotu peňazí. Pizza za 15 eur sa stáva lacným, dostupným, a najmä veľmi žiadaným tovarom. Gastronomické zážitky nám ale pripravili často aj náhodný milí ľudia po ceste. Výslužka v podobe keksíkov, jabĺk a piva od manželského páru v malej obci na východe Slovenska, zásoba instantných polievok od najmilších pánov na stretávke pri útulni a domáce burgery v podaní náhodných turistov na chate. O jedlo núdza naozaj nebola. 

Otlaky a vzťahy

„Deň 20 – 26km. Dnes fakt pekná trasa, spíme v hospode na lavičke  takže slzný sprej po ruke. Majú tu ale veľmi milých štamgastov (lúštia s nami krížovky). Stretli sme aj ďalších kamošov esenpéčkarov a zajtra sa STRAŠNE tešíme do Trenčína“

Takmer tri týždne cesty za nami a tu prichádza zistenie, že nás viac bolí srdiečko ako otlaky a zranenia.  Kým zo začiatku sme oblepovali každý začínajúci otlak, teraz už ich radšej ani nerátame. Zato rátame dni, ktoré nám ostávajú. S krásnymi ľuďmi, ktorých tu stretávame, ale aj sami so sebou.

Naše Karpaty

„Deň 26- 44km. S myšlienkou že sme doma v Malých Karpatoch sme si trošku uverili, že dáme 40km na Biely Kríž. Dali sme, ale za akú cenu. Kvôli výstrahám búrok sme boli nútené prebehnúť ešte zopár kilometríkov na Dolný Červený kríž, kde, dúfam, prežijeme noc. Dámy a páni zajtra DEVÍN. Večer nám náhodní páni, čo mali zraz, spravili strašne naložené burgery navyše – Ďakujeme!“

S vidinou domova a známych turistických chodníčkov sme posledné dni mierne podcenili. Prišiel čas na reflexiu pocitov a tvrdé uvedomenie, že naše dobrodružstvo končí. A tak zmietané pocitmi vďaky, smútku, únavy, hnevu, lásky a radosti, sme prešli posledné kilometre až na hrad Devín. A takto znel posledný zápis do nášho denníka:

„Deň 27 – 28 km. Emotívny deň! Po mesiaci prvá kávička v Bratislave, obedík a známe prostredia. Výhľad z Devínskej Kobyly a ukrutne zlatý príchod na Devín. No a samozrejme –  Devínsky ríbezlák. Lúčenie opisovať nebudem, lebo budem plakať.❤️“

Naša misia, zistiť, čo sa stane, keď sa človek v rýchlom materialistickom svete odstrihne od všetkého, sa naplnila. Nešlo o únik pred realitou, ale o návrat k tomu najdôležitejšiemu – k sebe samým. Cesta hrdinov SNP sa za dvadsať sedem dní premenila z turistickej magistrály na lekciu vnútornej odolnosti.

S Devínskym ríbezlákom a slzami v očiach sme síce uzavreli túto kapitolu, ale domov sme sa nevrátili rovnaké. Zistili sme, že sloboda nie je samozrejmosť, ale ani privilégium. Je to voľba, ktorú si môžeme kedykoľvek vziať na plecia napríklad v podobe pätnástich kilogramov a vybrať sa rovno po červenej. A my to vrelo odporúčame.

Či je to spomienkový optimizmus alebo realita? Neviem. Jedno je ale  isté – spomienky, ktoré sa nám vynárajú pri čítaní týchto zápiskov a prezeraní fotiek, už nikdy nebudú len o kilometroch, otlakoch či tuniakových burgroch.