Červená –  Film, ktorý nikdy nevybledne 

V diele Krzysztofa Kieślowskiho má farba viacero úloh. Objavuje sa v názve, nesie viacero symbolík, spája sa s príbehmi postáv a zjednocuje scény do premysleného celku. Možno nejde o filmový trhák, ale pre veľa divákov predstavuje film, ktorý originalitou, ľudskosťou a nakoniec aj dominantnou farbou nikdy nevybledne.

Červená rozpráva o nezvyčajnom spojení dvoch zdanlivo odlišných ľudí. Mladej pútavej modelky a starého trpkého sudcu. Ich rozhovory nás privádzajú až k najtemnejším tajomstvám, najhlbším krivdám či pocitu, že ich životy sú v skutočnosti nenaplnené. Vďaka ich stretnutiu sa veľa zmení. Režisér sa však po celý čas hrá s otázkou, či nejde o niečo viac než len neočakávanú náhodu. Snímka je prácou francúzsko-poľskej koprodukcie a zároveň zavŕšením trilógie Tri farby – Modrá, Biela, Červená.

Hlavná postava Valentína (Irène Jacob) strhne svojou tvárou pozornosť mesta. Objaví sa na ostro červenom billboarde pri hlavnej ceste. Prežíva vo vzťahu na diaľku, ktorý jej prestáva stačiť. Nevinné zviera naruší jej každodenný život prehliadok, baletu a fotenia. Zrážka so psom ju zavedie až na adresu z obojku. Majiteľ stratenej Rity (Jean-Louis Trintignant), už prvými slovami pôsobí ako bezočivec. Pre Valentínu sa stane záhadou, ku ktorej sa bude chcieť opätovne vrátiť. Starý sudca totiž okrem psa vlastní aj telefonické odpočúvacie zariadenie. To zachytáva odtiene ľudských duší, o ktorých sme doteraz netušili.

Ústredný motív osudovosti celoživotne zaujímal autora a zarezonoval práve v tomto dieli. Postavy sa nachádzajú často veľmi blízko a napriek tomu sa nestretnú. Dej sa prelína z jedného obrazu do druhého. Mohli by sme to chápať ako chorobu veľkomiest. Žijú v nich masy ľudí, ktorí aj tak cítia stálu samotu. Vzťah medzi hlavnými protagonistami je súhrou ľudskej osamelosti a vnímavosti. Citlivé podanie rozhovorov o morálnych konaniach či bolestných vzťahoch rozvíja obe postavy zároveň. Sila spočíva najmä v údernom a minimalistickom scenári. Myšlienky jednotlivých replík vás vtiahnu a vryjú sa vám do pamäti. Čo by sme robili na mieste iných či viac súdime alebo zachraňujeme. Či milujeme, alebo si to iba myslíme.

Poslednú časť trilógie tentoraz obalili do odtieňov červenej. Dominantná farba sa objavuje na semaforoch, billboarde, baletnej sále či červených strechách obchodov. Ak sa nenachádza na veľkej ploche, stále vidíme drobné červené detaily v pozadí. Je opakovaným znakom v každej z predchádzajúcich častí. Vo filme Biela dokonca dokázali tvorcovia zachovať farbu v každom zábere. Motív trikolóry je v diele asi tou najmenšou hádankou. Posledná časť poukazuje na tretie francúzske heslo fraternitée – na spolupatričnosť a účasť.

Nádherná kamera je jemne ladená s charakterom mesta. Typické kaviarne, ploché byty s dlhými oknami, hlučné ulice. Krása scén spočíva aj v hravosti predmetov. Symbolika hracieho automatu či klasickej hudby. Dominujú zábery mesta, v ktorom masy ľudí žijú svoje bežné životy. Príbeh odkrýva, že by túžili žiť inak.  

Autor si za dlhý čas svojej tvorby vybudoval vlastný filmový jazyk. Pomocou neho sa s nami rozpráva. Všetko je často otvorené a veľa motívov pre nás zostáva záhadou.  Niečo vnímame ihneď, niečo iné vieme rozlúštiť po dlhšom čase. Postupne sa neznámu reč učíme a s autorom si začíname rozumieť stále viac. Dokážeme vidieť neuveriteľnú citlivosť vyrozprávaných príbehov, dômyselnú výpoveď o každodennom svete a umeleckú jemnosť, ktorá sa stáva režisérovým štetcom. Podobne o tom hovorí aj autor: „Samozrejme, každý má pravdu, keď hovorí, že cenzúra je zlá, ale môžete z nej profitovať aj vy. Pri pohľade na východoeurópsku kinematografiu vidíte, že existencia cenzúry prinútila autorov hľadať možnosti, o ktorých nevedeli. Komunikácia s publikom nad úrovňou cenzora vytvorila možnosti, ktoré kolegovia na Západe nikdy nemali.“ 

Dielo osloví najmä náročnejších divákov, no nemali by ste sa nechať odradiť.  Pomalý dejový vývoj vás postupne zahltí. Pre umocnenie zážitku je vhodné najprv siahnuť po predošlých filmoch. Dejovo nenadväzujú, ale napriek tomu v sebe zanechávajú veľa skrytých odkazov a indícií. Biela by mala byť určitým spojovníkom medzi príbehmi dvoch ďalších snímok.  Neuveriteľný pôvab konca je zavŕšením trilógie a tiež celej tvorby autora.. Následne autor ohlásil, že končí: „Neostalo nič, čo by som mal ešte povedať.“

Autorka: Broňa Macová 

Fotografie: ČSFD.CZ