Viac než útulok

„Nevnímame to ako prácu, ide skôr o životný štýl alebo presvedčenie,“ tvrdí Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Pred ruchom hlavného mesta nemusia Bratislavčania utekať ďaleko. Spev vtákov a nádhernú prírodu si môžu vychutnať takmer priamo pod nosom. Dôkazom toho je napríklad útulok Slobody zvierat, ktorý nájdete na začiatku Dúbravky.

Sídlo známej mimovládnej organizácie obklopuje miestami priam rozprávkový les Sitina. V ňom môžu návštevníci natrafiť nielen na fascinujúcu flóru a faunu, ale aj kúsok histórie v podobe bunkrov z čias prvej svetovej vojny.

Dostať sa na toto miesto však môže byť pre niektorých ľudí výzva – nie je dobre označené a bez pomoci máp či navigácie by ste ho pravdepodobne hľadali dlhšie. Ak však túto lokalitu dobre poznáte, návštevu neoľutujete. V rozsiahlom areáli na kraji lesa vás privítajú stovky psíkov a milí zamestnanci, pre ktorých je ochrana práv zvierat viac než len prácou.

Nielen psíky a mačičky

„Rozsah našej činnosti je pomerne široký. Našou úlohou je rozprávať o činnostiach organizácie, snažiť sa predchádzať týraniu zvierat a zároveň sa pokúšať zlepšiť pomery na Slovensku tak, aby boli lepšie chránené. Na mysli teraz nemám len psy a mačky, ktoré môžete vidieť v našom útulku,“ priblíži Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Na mysli má divožijúcu a hospodársku zver, ktorú ľudia využívajú na spotrebu. Podľa Devínskej je najdôležitejšie, aby verejnosť vedela aj o týchto problémoch a o tom, akým spôsobom dokáže predchádzať týraniu bezbranných živočíchov.

V útulku už pracuje viac ako pätnásť rokov. Začínala tu ako dobrovoľníčka – pravidelne sem chodila venčiť opustené psíky, občas im priniesla granule či deky. Z lásky k zvieratám nakoniec vzniklo celoživotné poslanie. Ako však sama tvrdí, toto povolanie nevníma ako prácu. Ide skôr o životný štýl. Ľudí s podobným presvedčením nájdete na tomto mieste mnoho, stále však nie dosť na to, aby dostali všetci štvornohí miláčikovia pozornosť, ktorú si zaslúžia.

„S našou kapacitou dokážeme poskytnúť dočasný domov približne 250 psíkom. Zvyčajne sa však pohybujeme na hranici približne 200 jedincov, keďže musíme prihliadať na špecifické potreby každého z nich,“ dodáva Kristína Devínska.

Keď do útulku zavíta zvieratko, ktoré si vyžaduje viac priestoru a času na to, aby sa aklimatizovalo, snažia sa mu vyhovieť. Proces začlenenia medzi už zabehnutých štvornohých obyvateľov útulku môže trvať pár dní, inokedy zasa niekoľko týždňov.

Pomôžu tisíckam, stále to však nie je dosť

Ročne týmto spôsobom dokážu pomôcť viac ako dvom tisíckam opusteným psom, pričom až tisícpäťsto z nich dokážu nájsť nový domov. Na Slovensku si tak držia prvenstvo v rozsahu intenzity pomoci, ktorú spoločenským zvieratám poskytujú.

Nie sú na to však sami – pod Slobodou zvierat funguje ďalších takmer tridsať regionálnych centier, ktoré táto organizácia zastrešuje. Nájsť ich môžete po celej krajine, v záťažových oblastiach od východu až po západ Slovenska. Ide o menšie stanice, ktorým pomáhajú či už materiálne alebo finančne. Do ich činnosti však priamo nezasahujú.

Zanedbávaným živočíchom sa v Slobode zvierat venujú každodenne. „Ak by to už nebol problém, náš, ani žiadny iný útulok by potom nemal dôvod fungovať,“ dodáva Kristína Devínska. Ani zďaleka však nejde o jedinú tému, ktorú sa ako organizácia snažia verejnosti odprezentovať.

Venujú sa tu napríklad aj exotickej zveri či dobytku. Zaujať však širokú verejnosť pri týchto zvieratách už nie je také jednoduché a často ide o beh na dlhé trate, priznáva.

„Pri ochrane práv zvierat je veľmi dôležité, akej téme sa venujete. Psíky a mačičky vníma veľká časť ľudí ako svojich spoločníkov, a tak o ne vo všeobecnosti prejavujú väčší záujem. Ak sa však dostávame k divožijúcim a hospodárskym zvieratám,“ povzdychne si. V tom prípade podľa Devínskej čelia dileme, keďže osudy týchto zvierat sa bežným ľuďom zatraktívňujú len veľmi ťažko. „Treba si však v prvom rade uvedomiť, že takisto ide o živé bytosti a mali by sme sa ich zastať,“ dopĺňa.

Smutné príbehy spájajú

Po rozhovore sa presúvame do rozsiahleho areálu, ktorý slúži ako dočasné útočisko pre štvornohých miláčikov. V ňom sa aj napriek tomu, že je pracovný týždeň, nachádza pomerne veľa ľudí – od zamestnancov až po dobrovoľníkov, ktorí sem prichádzajú venčiť opustené psíky. Pri niektorých z nich sa pristavíme a pustíme do konverzácie. Jednou z nich je aj pani Eva, staršia dáma, ktorá sem chodí posledných pár týždňov pravidelne. Jej motivácia je však nezvyčajná.

„O útulku viem už dlhšiu dobu, no navštevujem ho asi len mesiac. V minulosti som sem chodila s mojimi deťmi. Oni si vzali nejakých pudlíkov a ja som venčila nášho Dunča. Keď však vyrástli, prestali sme sem chodievať. Vrátiť na toto miesto som sa rozhodla až po smrti môjho psíka. Nevedela som sa s touto stratou vysporiadať, a tak som sa rozhodla aspoň takouto formou pomôcť šteniatkam v núdzi,“ priblíži nám usmievavá pani, na ktorej by človek nerozpoznal, že si prechádza náročným životným obdobím.

Tragická príhoda ju však zblížila so zvieratami, ktoré taktiež postihol nepekný osud. Takýchto ľudí do útulku však chodí viac, čo nám potvrdia aj zamestnanci. Pre mnohých je dobrovoľníctvo akousi formou terapie. Táto nezištná činnosť občas prerastie do lásky ku konkrétnemu psíkovi, ktorého si neskôr adoptujú. Podobnú predstavu má aj pani Eva, tá si však toho svojho „vyvoleného“ zatiaľ len hľadá.

Čaro neprebádeného

Z trochu iných dôvodov na kraj lesa Sitina zavítal aj Daniel. Ako vysokoškolský študent to od internátov v Mlynskej doline nemá ďaleko. Sám však priznáva, že sa o tejto iniciatíve dozvedel len prednedávnom.

„Doteraz som podobné aktivity nevyhľadával, avšak kamaráti ma presvedčili, a tak som sa k nim pridal. Je to veľmi zaujímavý pohľad, vidieť psy v klietkach, ako na vás pozerajú v očakávaní, že ich zoberiete na prechádzku do prírody. V mnohom ma to chytilo za srdce a zamyslel som sa počas návštevy útulku nad tým, či je vôbec správne, že spoločnosť dáva psy do takýchto ohrád,“ priblíži svoju prvú skúsenosť Daniel. Pri odchode však dodáva, že sa sem ešte určite vráti a nevideli ho tu poslednýkrát.

Venčenie – o čom sme sa aj sami presvedčili – je skvelým prostriedkom relaxu a psychohygieny. V Sitinskom lese ste prakticky úplne odstrihnutý od akýchkoľvek ruchov veľkomesta. Zvuky stoviek áut tu strieda štebot vtákov a miesto betónovej džungle sa vám naskytne pohľad na malebnú prírodu na kraji Bratislavy.

Príjemný zážitok vám zároveň spestrí psík, ktorý sa teší každej malej pozornosti a prítomnosti človeka.

Po návrate do útulku ešte prehodíme pár posledných slov s Kristínou Devínskou. Tej pri odchode poprajeme veľa šťastia a síl. „Ďakujeme za návštevu. Určite sa tu ešte niekedy zastavte. Uvidíme, aké výzvy nám prinesú najbližšie dni,“ dodáva na konci.

Aké výzvy na zamestnancov zo Slobody zvierat čakajú v nastávajúcich dňoch, netušíme. V jednom však máme jasno, do útulku sa ešte jednoznačne vrátime.

Autor: Florián Meričko

Foto: Broňa Macová