Na Slovensku už tridsaťpäť rokov pôsobí jedinečný klub: venuje sa mimozemským civilizáciám, lietajúcim tanierom či paranormálnym javom.
„Vy veríte? A čo váš kolega?“ vyzvedá hneď po privítaní Miroslav Karlík, zakladateľ UFO Klubu Trnava. Keď fotograf vyjadrí pri téme mimozemšťanov skeptický názor, staršieho pána to nezaskočí ani neodradí. Len stoicky dodáva: „Nič si z toho nerobte, mne to manželka toleruje už päťdesiat rokov, ale nie je zo mňa nadšená.“
Za ten čas si pravdepodobne zvykla. Dokonca mu v dome napokon povolila využívať jednu miestnosť výlučne pre UFO – teda neidentifikované lietajúce objekty. Izba slúži ako pomyselný archív trnavského UFO klubu. Nájdete v nej zozbierané najvýznamnejšie záznamy z činnosti tohto jedinečného spolku, nezvyčajné fotografie, ale najmä životný príbeh pána Karlíka.
Ten je plný kontrastov, podobne ako obývacia miestnosť, kde nás usadí. Bijú sa v nej svätci – i keď by sa on sám za silného veriaceho neoznačil. Na jednej polici je vyložená mosadzná busta Vladimíra Iľjiča Lenina. Tá zazerá na protiľahlú stenu, kde je vyvesený obrázok Panny Márie.
Ani mrak, ani vták
Ako sa z bežného človeka stane najznámejší slovenský ufológ? Potrebuje k tomu šťastie, nadanie, alebo nejaký špeciálny talent? Odpoveď vás možno prekvapí. Podľa pána, ktorý ním právoplatne je, vám stačí úprimný záujem, ochota skúmať neprebádané a vytrvalosť. „Ja som sa prvýkrát o UFO začal zaujímať až počas vojenčiny. Vtedy sme však o tejto problematike veľa nevedeli, nebolo to také populárne ako dnes,“ upresňuje.
Datoval sa august 1968 a mladého Miroslava pridelili k útvaru protivzdušnej obrany ako kresliča. Túto zaujímavú pracovnú pozíciu získal podľa vlastných slov preto, lebo bol „spoľahlivý“. „Viete, môjho otca počas Slovenského národného povstania chytili Nemci a skončil v koncentračnom tábore. Na základe toho som bol režimom označený za dôveryhodného a mohol som ísť strážiť hranicu,“ vysvetľuje.
Hoci si už o niekoľko týždňov na vlastnej koži zažije vpád sovietskych vojsk na územie Československa, nejde o jeho najintenzívnejšiu spomienku z tohto obdobia. Za tú môže jednoznačne označiť prvé vlastné spozorovanie bleskurýchleho neidentifikovaného objektu za pomoci rádiolokátora (pozn. aut.: zariadenie na identifikáciu pohybu a rýchlosti objektov). „My, kresliči, sme pravidelne každý mesiac skladali skúšky. Museli sme vedieť rozoznať všetky typy lietadiel, ich výzbroj a dolet. Ak by sme neprešli, nepustili by nás na vychádzku,“ približuje náplň svojej vojenskej činnosti.
Na základe týchto poznatkov potom vedel s kolegami ľahko odlíšiť, či sa niečo vymyká normám. Ak na prístrojoch zaznamenali rýchlosť niekoľkonásobne prekračujúcu bežné normy, začali nad týmto zjavom ihneď uvažovať. „Keď vidíte objekt, ktorý sa pohybuje rýchlosťou desaťtisíc kilometrov za hodinu, tam veľmi nie je o čom diskutovať. To nie je ani stíhačka, ani mrak, ani nejaký poplašený vták,“ poznamenáva.
Vojaci tušili, že na obrazovkách pozorujú niečo nevídané. Záznamy z prepisov následne odovzdali veleniu, to s nimi však nechcelo mať nič spoločné. Vysvetlenie neprichádzalo, a tak ho neskôr začal hľadať pán Miroslav na vlastnú päsť.
S Mečiarom a Voštinárom
Do roku 1989 sa informácie o UFO získavali len s ťažkosťami. Literatúra vychádzala zriedka a v novinách ste sa dočítali o nezvyčajných úkazoch na oblohe iba ojedinele. Reálny priestor na dýchanie získala slovenská ufológia až po páde komunistického režimu. „Obratom u nás vzniklo dvadsaťsedem UFO klubov po celom Slovensku. My sme boli až tretí, no ako jediní sme vydržali dodnes,“ priznáva ufológ Karlík.
Tematika razom nabrala na popularite a postupne sa dostávala aj do médií. So vznikom samostatnej republiky začal vychádzať UFO magazín, ale objavili sa tiež rozličné relácie, ktoré sa zaoberali nadpozemskými javmi, vesmírom a všetkým neprebádaným. Ich životnosť však spravidla bola kratšia než by pán Karlík očakával. „Bol som jedným z pravidelných prispievateľov magazínu. Časopisu sa darilo nadpriemerne a záujem o tieto témy bol obrovský. Jedného dňa nám zavolal pracovník z vydavateľstva a oznámil nám, že sa mu to finančne nevypláca, a tak končíme. Keď sme kontrolovali remitendu, bola na úrovni sedemdesiatich percent. Nedávalo to zmysel, ale zjavne sa to niekomu nepáčilo, a ten niekto, nám klepol po prstoch,“ smutne konštatuje ufológ.
Lietajúce taniere a mimozemské civilizácie nepristáli len v tlači. „V deväťdesiatom treťom sme spoločne s Vladom Voštinárom v Rádiu T hneď niekoľkokrát rozoberali problematiku UFO. Táto téma rezonovala v regionálnych rádiách tak veľmi, že sme neskôr spoločne s Jánom Mečiarom dostali v Rádiu Trnava vlastnú reláciu. Volala sa Večerná odysea a ľudia z okolia nás mohli počúvať každý deň od desiatej hodiny večer,“ spomína.
Zabúdalo by sa mu však ťažko. Dôkazom toho je špeciálna UFO miestnosť v zadnej časti domu. Tá možno nie je v takej dobrej kondícii ako jeho pamäť, no je v nej uložené rovnaké, ak nie väčšie množstvo informácií. Nájdete tu všetko, na čo by si človek len pomyslel. Osobné fotografie, výtlačky z novín, ufo časopisy, ale aj vlastné nákresy a záznamy pána Miroslava. Človek sa priam nevie vynadívať – na jednej strane vystavená tabuľa s kruhmi v obilí, na druhej ilustrácie rozličných symbolov a neznámych značiek. Keď otvorí skrinku, zdá sa, že je to doslova studnica zápisov. V riadiacej miestnosti UFO klubu sa zdržíme len pár minút, no keď odchádzame, na veľkom stole už je nahromadená hora papierov. A skrinka? Stále plná!
Ani takýto objem informácií však neznamenal, že okolie vnímalo jeho úsilie seriózne. „Viete, my na Slovensku sme v porovnaní so susednými krajinami dodnes pomerne konzervatívni. Veď aj keď sme zakladali UFO klub v Trnave, tak sme sa čo najskôr išli zaregistrovať na ministerstvo, lebo nás ľudia na začiatku často označovali za sektu,“ dodáva s úsmevom na tvári. Postupom času sa však našlo čoraz viac jedincov, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti a zážitky, čo zásadne uľahčilo prácu jemu aj jeho kolegom.
„Neblbněte, hoši“
Dnes už môžu ľudia pozorovania neznámych objektov alebo mimozemské zážitky nahlásiť UFO klubu Trnava cez internetový formulár. Ak sa kedysi o svoje zážitky chceli podeliť, museli nabrať odvahu, zavolať a s odborníkmi sa stretnúť. Pán Miroslav tvrdí, že by záznamov nazbierali o stovky, ba až tisícky viac. Len keby sa ľudia nebáli.
„Na prednášky a konferencie nám chodievajú veľké skupiny ľudí. Keď tie veci preberáme a pýtame sa poslucháčov, či sa niekto chce podeliť o svoje skúsenosti, v sále je ticho. Keď skončíme, začnú sa po jednom trúsiť a rozprávať nám o tom, čo videli. Po prednáške je zrazu každý ufológ,“ vysvetľuje. V praxi sa taktiež stretáva s opačným extrémom – pasivitou, respektíve nezáujmom.
Ako príklad uvádza príhodu zo Záhoria. „Raz nám zavolali z Popudinských Močidlian, kde našli kruhy v snehu. Tak sme sa tam vybrali a obzreli to. Veľmi nás to nenadchlo, no keď už sme tam boli, povedali sme si, že zájdeme kúsok ďalej do lesa. Tam sme natrafili na staršieho muža, ktorý nás oslovil a zaujímal sa o to, čo tam robíme. Keď sme mu vysvetlili situáciu, odvetil nám: ‚Tady hledáte ty ufouni? Padesát let to tu lítá a vy tu z toho blbnete. Dejte mi pokoj!‘,“ opisuje komickú príhodu. Podľa Karlíka majú ľudia vo vyššom veku veľa zážitkov s mimozemskými civilizáciami, veľmi ich to však nezaujíma. „Berú to tak, že sa to jednoducho deje a ďalšie vysvetlenie nehľadajú. Po svete pobehujú anjeli, démoni, ufouni, no tam to pre nich končí,“ konštatuje.
V praxi sa však stretáva aj s ďalším typom „špecialistov“. Sú to ľudia, ktorí zbierajú informácie alebo fotografie s lietajúcimi taniermi či mimozemskou technológiou a tieto zistenia nahlasujú. Keď však príde k stretnutiu, od klubu očakávajú finančnú odmenu. „Je to vcelku bežné, povedia vám, že pre vás majú k dispozícii skvelý záber UFO, no potom vám oznámia, že chcú desať, dvadsať tisíc eur. A kým nezaplatíte, nechcú vám ho ukázať. Takých už zo skúsenosti radšej posielame kade-ľahšie.“
Spielberg veľmi dobre vie
Keď sa ufológa Karlíka pýtame, prečo je väčšina fotiek s UFO len veľmi ťažko rozpoznateľná, nenachytáme ho. „Mimozemšťania netúžia po pozornosti, práve preto ich zvyčajne možno pozorovať najmä v opustených lokalitách a na miestach, kde žije málo ľudí. Keby o to mali záujem, už by sa nám ukázali.“
Pán Miroslav zároveň verí, že na ľudstvo dohliadajú. „Dávajú pozor na to, ako sa správame k našej planéte. Ak by došlo k jej zásadnému ohrozeniu, napríklad k jadrovému konfliktu, určite by zakročili. Zamorená planéta bez života by im bola zbytočná, to by nedopustili,“ konštatuje. Záujem mimozemšťanov o Zem podľa Karlíka potvrdzuje aj ich častý výskyt v okolí jadrových elektrární a vojenských základní. Očividne ľuďom neveria.
A ako podľa skúseného ufológa vyzerajú takí mimozemšťania? Ich podobizeň vám bude pravdepodobne veľmi povedomá. „Veď to poznáte z filmov. Napríklad taký Steven Spielberg natočil niekoľko snímok na základe informácií, ktoré získal z dokumentov od NASA či armády. Takže tie vyobrazenia z Blízkych stretnutí tretieho druhu alebo Vojny svetov sú pomerne presné. Aspoň takýmto štýlom sa nám to snažia dostať do povedomia. Oni veľmi dobre vedia, čo robia a prečo nám tie veci zatajujú.“
Neodlúčiteľnou súčasťou skúmania UFO sú piktogramy, ľudovo povedané – kruhy v obilí. Tie sa na Slovensku v minulosti vyskytovali pomerne často a desiatky z nich ufológ Karlík preskúmal so svojím tímom. Dnes akoby sa po nich zľahla zem. Ostrieľaný ufológ má pre nás jasné vysvetlenie: „Od roku 2009 začali najmä mladí ľudia vo veľkom falzifikovať kruhy v obilí. Mimozemšťania nám nimi zanechávali v poliach svoje odkazy. Chceli, aby sme nad tým uvažovali a skúmali to, čo nám tu zanechávajú. Dnes už to nerobia. Ľudia sa im vysmievali, a tak s tým nadobro prestali. Urazili sme ich,“ dodáva so sklamaním v hlase.
Činnosť UFO klubu Trnava však nezahŕňa len pozorovania neznámych lietajúcich telies na oblohe či skúmanie mimozemských civilizácií, práve naopak. V organizácii si na svoje prídu aj nadšenci astronómie, astronautiky, kryptozoológie, náboženských fenoménov, mystiky, vitality či paranormálnych javov. A to ani zďaleka nie sú všetky oblasti, ktorým sa členovia organizácie aktívne venujú. Veď uznajte sami, takú ponuku by ste nenašli ani v prestížnej michelinskej reštaurácii. O tom, že spolok navštevuje naozaj široké spektrum osôb s rozličnými záujmami, sme sa presvedčili na vlastnej koži počas jednej z jeho prednášok.
Teleskopy a holé zadky
Dnešný večer je v réžii jadrového inžiniera Dušana Sagana a amatérskeho nadšenca astronómie Krzysztofa Dreczkowskiho. S očakávaním si sadáme za posledný voľný stôl v malej kaviarni na okraji Trnavy. Odhadom dnes dorazilo približne tridsať ľudí. Ich rozličnosť si možno všimnúť už len na základe objednávok. Niektorí popíjajú kávu a čaj, iní zasa pivo, ďalší si uchlipkávajú z koňaku či rumu. Chute nadšencov ufológie sú rovnaké ako ich záujmy – rôznorodé. Nájdete tu seniorov, študentov, ale aj bežných, nevýrazných ľudí. Jedno ich však spája – mimoriadne dobrá a priateľská nálada.
Téma prednášky s názvom „Teleskopy – nové objavy vo vesmíre“ možno na prvý pohľad mnohých odradí. Ak očakávate rozsiahlu a náročnú prednášku o tom, ako tieto zariadenia fungujú, ste na zlej adrese. A keď sa inžinier Sagan rozbehne, už ho nič nezastaví. Večernú prednášku preto odštartuje jemu blízkym štýlom, humorom: „Hodiny mi nefungujú, tak neviem, či už som mal začať alebo ešte máme čas. Budem sa teda orientovať podľa slnka.“
S výkladom pokračuje asi hodinu. Za tých pár desiatok minút sa dozviete, ako také teleskopy fungujú. Zároveň zistíte, že v Rusku do roku 2010 existovalo sprivatizované sovietske zariadenie, z ktorého ste za poplatok do vesmíru mohli mimozemšťanom zaslať akýkoľvek odkaz – pokojne aj holý zadok. Dopočujete sa ešte o tom, že jednou z prvých fyzických správ zanechaných človekom vo vesmíre boli plakety. Lepšie povedané tabuľky s vyobrazenými primitívnymi kresbami nahého muža a ženy. A to je len zlomok z toho, čo vám v trnavskom UFO klube odprezentujú.
Druhý rečník Krzysztof Dreczkowski dnes síce rozpráva o amatérskych teleskopoch, tie však ani zďaleka nepredstavujú celú šírku jeho expertízy. „Ja sa hlavne zaujímam o paranormálne a nevysvetliteľné fenomény. Zbieram videá zo Slovenska a Poľska o kadejakých neuveriteľných javoch. V kolekcii mám napríklad rôzne zábery s nadpozemskými bytosťami, duchmi, alebo škriatkami,“ upresňuje svoju činnosť.
Takých ľudí ako Krzysztof, Dušan či Miroslav nájdete v UFO klube desiatky. I keď sa ich názory v mnohých oblastiach rozlišujú, spája ich jedno a to isté – zvedavosť. Tá drží tento unikátny trnavský klub nad vodou už tridsaťpäť rokov. Ako dlho sa mu podarí v tejto činnosti pokračovať, nedokáže odhadnúť ani jeho zakladateľ Miroslav Karlík.
Svoje celoživotné dielo pre nás najznámejší slovenský ufológ zhrnul týmito slovami: „Jedného dňa odídem, moje zistenia zdedí vnuk alebo vnučka a pravdepodobne skončia v zbere papiera.“
