Florián Meričko

Postavenie žien v médiách býva často prehliadané, tvrdí švédska mediálna odborníčka.

„Profesionálni novinári vo svojich výstupoch rozpracúvajú témy sociálnej spravodlivosti, klimatickej zmeny či ľudských práv. Na rodovú rovnosť však akoby zabúdajú,“ uviedla v úvode seminára Agneta Söderberg-Jacobsonová, švédska mediálna odborníčka.

Prednáška na tému rodovej rovnosti v médiách sa v Bratislave uskutočnila vo štvrtok 2. mája. Zúčastnili sa jej nielen študenti žurnalistiky, ale aj domáci novinári. Podujatie organizovala Katedra žurnalistiky Univerzity Komenského v spolupráci so švédskym inštitútom Fojo a mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami. Okrem dôležitosti žien v médiách si na ňom návštevníci pripomenuli aj sviatok novinárov – Medzinárodný deň slobody tlače.

Úlohu hlavnej rečníčky si prevzala Söderberg-Jacobsonová. Tá počas workshopu odprezentovala divákom problematiku nerovnosti žien a mužov v mediálnom priestore. Vychádzala pritom zo štatistík najrozsiahlejšej medzinárodnej štúdie Global Media Monitoring Project (GMMP), ktorá sa v pravidelných intervaloch od roku 1995 venuje monitorovaniu novinárok v spravodajstve.

„Ženy v médiách často nedostávajú adekvátny priestor. Vo viacerých krajinách tvoria až štyridsať percent spotrebiteľov spravodajského obsahu. To sa však neodráža na ich zastúpení v mediálnom priestore,“ priblížila Söderberg-Jacobsonová. 

Z dát pritom podľa švédskej odborníčky vyplýva, že celosvetovo ženy predstavujú len jednu štvrtinu novinárskej obce. V ešte menšej miere dostávajú slovo ako respondentky. Odborníčky sa oproti svojim kolegom objavujú v spravodajstve až o osemdesiat percent menej často.

Štatistiky GMMP podľa nej ukazujú, že záujem o ženy v médiách je veľký a pre redakcie môže mať pozitívny dopad. „V Somálsku či Rwande už fungujú iniciatívy, ktoré dávajú do popredia ženy v mediálnom priestore. I keď ide o dlhý a náročný proces, výsledky možno pozorovať už po pár rokoch. Záujem o spravodajstvo je v týchto krajinách v porovnaní s minulosťou väčší, čo sa odráža aj na ziskoch redakcií“ dodala. 

Dôležitý nie je len obsah, ale aj forma

Po prednáške sa hostia venovali viacerým témam, medzi nimi aj dôležitosti rodovo vyváženého jazyka v médiách. Do diskusie sa zapojila aj Stanislava Luppová, novinárka a lektorka iniciatívy Svet medzi riadkami.

„To, čo ľudia vidia v médiách, často odzrkadľujú vo svojich životoch. Ak spoločnosti prezentujeme témy s malým zastúpením ženských respondentiek, alebo na ne občas ani nemyslíme, ovplyvňujeme tým zmýšľanie publika,“ uviedla Luppová.

Dievčatá potom nemusí napadnúť, že sa v budúcnosti môžu stať úspešnými vedkyňami či odborníčkami. „Podvedome tak tvoríme diskurz, ktorý znevýhodňuje istú časť populácie,“ dodáva Luppová.

Slovenská novinárka sa téme rodovo vyváženého jazyka venuje už niekoľko rokov a priznáva, že ide o komplikovanú problematiku. Podľa Luppovej ju však netreba prehliadať. 

„Na Slovensku napríklad bojujeme s prechyľovaním. Niektorí ľudia ho považujú za štylisticky neatraktívne. Tak sa mu vyhýbajú. Samozrejme, ak by sme do textov vždy dávali ženský a mužský tvar slov, pôsobilo by to na čitateľov odpudivo a vyčerpávajúco,“ dodáva Luppová. 

Úplne sa mu však vyhýbať podľa nej taktiež nie je správnym riešením. „Ženské a mužské ekvivalenty by sme ako novinári mali uvádzať aspoň v úvode textu,“ uzatvorila Luppová.

Autor: Florián Meričko
Foto: Unsplash/Vanilla Bear Films

„Nevnímame to ako prácu, ide skôr o životný štýl alebo presvedčenie,“ tvrdí Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Pred ruchom hlavného mesta nemusia Bratislavčania utekať ďaleko. Spev vtákov a nádhernú prírodu si môžu vychutnať takmer priamo pod nosom. Dôkazom toho je napríklad útulok Slobody zvierat, ktorý nájdete na začiatku Dúbravky.

Sídlo známej mimovládnej organizácie obklopuje miestami priam rozprávkový les Sitina. V ňom môžu návštevníci natrafiť nielen na fascinujúcu flóru a faunu, ale aj kúsok histórie v podobe bunkrov z čias prvej svetovej vojny.

Dostať sa na toto miesto však môže byť pre niektorých ľudí výzva – nie je dobre označené a bez pomoci máp či navigácie by ste ho pravdepodobne hľadali dlhšie. Ak však túto lokalitu dobre poznáte, návštevu neoľutujete. V rozsiahlom areáli na kraji lesa vás privítajú stovky psíkov a milí zamestnanci, pre ktorých je ochrana práv zvierat viac než len prácou.

Nielen psíky a mačičky

„Rozsah našej činnosti je pomerne široký. Našou úlohou je rozprávať o činnostiach organizácie, snažiť sa predchádzať týraniu zvierat a zároveň sa pokúšať zlepšiť pomery na Slovensku tak, aby boli lepšie chránené. Na mysli teraz nemám len psy a mačky, ktoré môžete vidieť v našom útulku,“ priblíži Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Na mysli má divožijúcu a hospodársku zver, ktorú ľudia využívajú na spotrebu. Podľa Devínskej je najdôležitejšie, aby verejnosť vedela aj o týchto problémoch a o tom, akým spôsobom dokáže predchádzať týraniu bezbranných živočíchov.

V útulku už pracuje viac ako pätnásť rokov. Začínala tu ako dobrovoľníčka – pravidelne sem chodila venčiť opustené psíky, občas im priniesla granule či deky. Z lásky k zvieratám nakoniec vzniklo celoživotné poslanie. Ako však sama tvrdí, toto povolanie nevníma ako prácu. Ide skôr o životný štýl. Ľudí s podobným presvedčením nájdete na tomto mieste mnoho, stále však nie dosť na to, aby dostali všetci štvornohí miláčikovia pozornosť, ktorú si zaslúžia.

„S našou kapacitou dokážeme poskytnúť dočasný domov približne 250 psíkom. Zvyčajne sa však pohybujeme na hranici približne 200 jedincov, keďže musíme prihliadať na špecifické potreby každého z nich,“ dodáva Kristína Devínska.

Keď do útulku zavíta zvieratko, ktoré si vyžaduje viac priestoru a času na to, aby sa aklimatizovalo, snažia sa mu vyhovieť. Proces začlenenia medzi už zabehnutých štvornohých obyvateľov útulku môže trvať pár dní, inokedy zasa niekoľko týždňov.

Pomôžu tisíckam, stále to však nie je dosť

Ročne týmto spôsobom dokážu pomôcť viac ako dvom tisíckam opusteným psom, pričom až tisícpäťsto z nich dokážu nájsť nový domov. Na Slovensku si tak držia prvenstvo v rozsahu intenzity pomoci, ktorú spoločenským zvieratám poskytujú.

Nie sú na to však sami – pod Slobodou zvierat funguje ďalších takmer tridsať regionálnych centier, ktoré táto organizácia zastrešuje. Nájsť ich môžete po celej krajine, v záťažových oblastiach od východu až po západ Slovenska. Ide o menšie stanice, ktorým pomáhajú či už materiálne alebo finančne. Do ich činnosti však priamo nezasahujú.

Zanedbávaným živočíchom sa v Slobode zvierat venujú každodenne. „Ak by to už nebol problém, náš, ani žiadny iný útulok by potom nemal dôvod fungovať,“ dodáva Kristína Devínska. Ani zďaleka však nejde o jedinú tému, ktorú sa ako organizácia snažia verejnosti odprezentovať.

Venujú sa tu napríklad aj exotickej zveri či dobytku. Zaujať však širokú verejnosť pri týchto zvieratách už nie je také jednoduché a často ide o beh na dlhé trate, priznáva.

„Pri ochrane práv zvierat je veľmi dôležité, akej téme sa venujete. Psíky a mačičky vníma veľká časť ľudí ako svojich spoločníkov, a tak o ne vo všeobecnosti prejavujú väčší záujem. Ak sa však dostávame k divožijúcim a hospodárskym zvieratám,“ povzdychne si. V tom prípade podľa Devínskej čelia dileme, keďže osudy týchto zvierat sa bežným ľuďom zatraktívňujú len veľmi ťažko. „Treba si však v prvom rade uvedomiť, že takisto ide o živé bytosti a mali by sme sa ich zastať,“ dopĺňa.

Smutné príbehy spájajú

Po rozhovore sa presúvame do rozsiahleho areálu, ktorý slúži ako dočasné útočisko pre štvornohých miláčikov. V ňom sa aj napriek tomu, že je pracovný týždeň, nachádza pomerne veľa ľudí – od zamestnancov až po dobrovoľníkov, ktorí sem prichádzajú venčiť opustené psíky. Pri niektorých z nich sa pristavíme a pustíme do konverzácie. Jednou z nich je aj pani Eva, staršia dáma, ktorá sem chodí posledných pár týždňov pravidelne. Jej motivácia je však nezvyčajná.

„O útulku viem už dlhšiu dobu, no navštevujem ho asi len mesiac. V minulosti som sem chodila s mojimi deťmi. Oni si vzali nejakých pudlíkov a ja som venčila nášho Dunča. Keď však vyrástli, prestali sme sem chodievať. Vrátiť na toto miesto som sa rozhodla až po smrti môjho psíka. Nevedela som sa s touto stratou vysporiadať, a tak som sa rozhodla aspoň takouto formou pomôcť šteniatkam v núdzi,“ priblíži nám usmievavá pani, na ktorej by človek nerozpoznal, že si prechádza náročným životným obdobím.

Tragická príhoda ju však zblížila so zvieratami, ktoré taktiež postihol nepekný osud. Takýchto ľudí do útulku však chodí viac, čo nám potvrdia aj zamestnanci. Pre mnohých je dobrovoľníctvo akousi formou terapie. Táto nezištná činnosť občas prerastie do lásky ku konkrétnemu psíkovi, ktorého si neskôr adoptujú. Podobnú predstavu má aj pani Eva, tá si však toho svojho „vyvoleného“ zatiaľ len hľadá.

Čaro neprebádeného

Z trochu iných dôvodov na kraj lesa Sitina zavítal aj Daniel. Ako vysokoškolský študent to od internátov v Mlynskej doline nemá ďaleko. Sám však priznáva, že sa o tejto iniciatíve dozvedel len prednedávnom.

„Doteraz som podobné aktivity nevyhľadával, avšak kamaráti ma presvedčili, a tak som sa k nim pridal. Je to veľmi zaujímavý pohľad, vidieť psy v klietkach, ako na vás pozerajú v očakávaní, že ich zoberiete na prechádzku do prírody. V mnohom ma to chytilo za srdce a zamyslel som sa počas návštevy útulku nad tým, či je vôbec správne, že spoločnosť dáva psy do takýchto ohrád,“ priblíži svoju prvú skúsenosť Daniel. Pri odchode však dodáva, že sa sem ešte určite vráti a nevideli ho tu poslednýkrát.

Venčenie – o čom sme sa aj sami presvedčili – je skvelým prostriedkom relaxu a psychohygieny. V Sitinskom lese ste prakticky úplne odstrihnutý od akýchkoľvek ruchov veľkomesta. Zvuky stoviek áut tu strieda štebot vtákov a miesto betónovej džungle sa vám naskytne pohľad na malebnú prírodu na kraji Bratislavy.

Príjemný zážitok vám zároveň spestrí psík, ktorý sa teší každej malej pozornosti a prítomnosti človeka.

Po návrate do útulku ešte prehodíme pár posledných slov s Kristínou Devínskou. Tej pri odchode poprajeme veľa šťastia a síl. „Ďakujeme za návštevu. Určite sa tu ešte niekedy zastavte. Uvidíme, aké výzvy nám prinesú najbližšie dni,“ dodáva na konci.

Aké výzvy na zamestnancov zo Slobody zvierat čakajú v nastávajúcich dňoch, netušíme. V jednom však máme jasno, do útulku sa ešte jednoznačne vrátime.

Autor: Florián Meričko

Foto: Broňa Macová

Deň, keď si pripomíname úlohu mužov v spoločnosti, býva oproti Medzinárodnému dňu žien často v pozadí. Mnoho ľudí ani netuší, že práve 19. november slúži ako spoločenská udalosť, keď máme priestor vyzdvihnúť úlohu chlapov a chlapcov v našich životoch. Aké však boli začiatky, a čo viedlo zakladateľov k tomu, aby tento sviatok vôbec vznikol?

Chyba v systéme?

Po prvýkrát odznela táto idea v roku 1968, keď americký novinár John P. Harris kritizoval sovietsky blok za organizáciu Medzinárodného dňa žien. Chybu videl v systéme, ktorý neponúka rovnakú príležitosť pre opačné pohlavie.

Thomas Oaster, riaditeľ Missouri Center for Men’s Studies, zorganizoval v roku 1993 prvú udalosť, ktorej hlavným zámerom bolo zdôrazniť rolu mužov v spoločnosti. Aj keď si ľudia spočiatku túto iniciatívu chválili, dva roky stačili na to, aby na ňu takmer všetci zabudli.

Až v roku 1999, v krajine Trinidad a Tobago, boli snahy predošlých organizátorov skutočne oživené. Jerome Teelucksingh považoval za dôležité oslavovať pozitívne mužské vzory. Zorganizoval preto Medzinárodný deň mužov, ktorý sa konal 19. novembra. Dátum zvolil na počesť narodenín svojho otca.

Základné piliere

Oficiálny webový portál International Men’s Day, ktorý je hlavným organizátorom tohto projektu, uvádza šesť hlavných cieľov:

1. Zviditeľniť pozitívne mužské vzory.
2. Osláviť prínos mužov pre spoločnosť.
3. Zdôrazniť, že psychické zdravie nie je tabu.
4. Oboznámiť verejnosť s diskrimináciou mužov.
5. Zlepšiť rodovú rovnosť.
6. Vytvoriť bezpečnejší, ale najmä lepší svet pre všetkých.

Tohtoročná iniciatíva

Motto Medzinárodného dňa mužov sa mení každý rok. „Pomáhať chlapom a chlapcom.“ – tak znie to tohtoročné. Hlavnou myšlienkou má byť pomoc mužom a deťom s psychickými problémami.

Na základe anonymného prieskumu vo Veľkej Británii, ktorý vykonala Národná zdravotná služba (National Health Service), si môžeme priblížiť niektoré znepokojujúce fakty.

Výsledky z roku 2014 poukázali na to, že takmer 40 percent mužov vo veku od šestnásť rokov sa nikdy o ich psychickom zdraví nerozprávalo s inou osobou. Preto nie je prekvapením, že približne tri štvrtiny zaznamenaných samovrážd v krajine bolo pripísaných mužskému pokoleniu.

Hlavným dôvodom odmietania odbornej pomoci sú stereotypy o staromódnej maskulinite. Medzi závažné problémy sa taktiež radí psychický nátlak zo strany rodiny či neohľaduplnosť blízkeho okolia a zamestnávateľa.

Medzinárodný deň mužov preto tento rok nesie dôležitý odkaz, ktorý netreba opomínať. Aj chlapi, alebo chlapci, môžu zažívať problémy v oblasti duševného zdravia.

Ak trpíte psychickými problémami, alebo viete o niekom, kto prechádza ťažkým životným obdobím, neváhajte kontaktovať Linku dôvery Nezábudka.

V živote napísal viacero diel, no to o bombardovaní v Drážďanoch malo byť autorovým vrcholom. Spísaných mal už niekoľko stoviek strán a nápadov, avšak nakoniec ich vždy zahodil. Nevystihovali vraj pravú podstatu vojny.

Román Kurta Vonneguta je dnes už celosvetovo uznávanou vojnovou klasikou. Mnohí čitatelia, ale aj kritici ho radi prirovnávajú k vynikajúcej Hlave 22 (Joseph Heller). Obaja autori si druhú svetovú vojnu odžili na vlastnej koži, no každý z nich mal inú predstavu o tom, ako ju vo svojej tvorbe opísať.

Bitúnok č. 5 nakoniec vydal roku 1969. Z pôvodných stoviek až tisícok strán publikoval iba necelých 170. Viac ako na vojnu sa však autor zameriava na následky, ktoré na človeku zanecháva. Pomocou postavy fiktívneho optika Billyho Pilgrima skúma dopad hrôz vojny na psychiku mladého jedinca.

Billy navonok pôsobí ako obyčajný človek. Nie je ničím výnimočný ani výrazný. Je šťastne ženatý, má dve deti a úspešnú kariéru. No aj napriek tomu sa celý život pokúša potlačiť traumy, ktoré v ňom prebudila vojna. Pomyselnou cestou v čase hľadá šťastie v rozličných okamihoch života, ktoré už zažil.

Kniha ponúka náhľad do duše zlomeného človeka, osoby už navždy poznačenej vojnovým konfliktom. Autor satirickým spôsobom opisuje príhody chlapca, ktorý sa vo vojne vyskytol akoby omylom. Nesnaží sa moralizovať, odsudzovať, alebo poúčať. Drastické udalosti považuje za bežný jav, ktorý má v ľudskej spoločnosti nekonečný kolobeh.

K. Vonnegut napísal jedinečnú knihu – malú počtom strán, veľkú obsahom. Nepokúša sa hrubo a neoblomne kritizovať, čo zažil. Dokonca miestami pôsobí, že by chcel svetu povedať omnoho viac, no akoby nenachádzal správne slová. Sám to priznáva v akomsi pomyselnom prológu, ale aj epilógu knihy.

Bitúnok č. 5 je právom považovaný za nesmrteľnú klasiku. Práve v tomto čase, keď sa človek ocitá v smršti nespravodlivosti, na pokraji medzinárodných konfliktov, by mala byť o to viac vyzdvihnutá. Vojny vždy boli a budú. Ako by povedal sám autor – tak to už chodí.