All Posts By

Florián Meričko

UFOtópia

Za obdobné fotografie s UFO by si niektorí jedinci radi zaúčtovali astronomické čiastky. Väčšinou však odchádzajú s prázdnymi vreckami. FOTO: Daniel Barilla

Na Slovensku už tridsaťpäť rokov pôsobí jedinečný klub: venuje sa mimozemským civilizáciám, lietajúcim tanierom či paranormálnym javom.

„Vy veríte? A čo váš kolega?“ vyzvedá hneď po privítaní Miroslav Karlík, zakladateľ UFO Klubu Trnava. Keď fotograf vyjadrí pri téme mimozemšťanov skeptický názor, staršieho pána to nezaskočí ani neodradí. Len stoicky dodáva: „Nič si z toho nerobte, mne to manželka toleruje už päťdesiat rokov, ale nie je zo mňa nadšená.“

Za ten čas si pravdepodobne zvykla. Dokonca mu v dome napokon povolila využívať jednu miestnosť výlučne pre UFO – teda neidentifikované lietajúce objekty. Izba slúži ako pomyselný archív trnavského UFO klubu. Nájdete v nej zozbierané najvýznamnejšie záznamy z činnosti tohto jedinečného spolku, nezvyčajné fotografie, ale najmä životný príbeh pána Karlíka.

Ten je plný kontrastov, podobne ako obývacia miestnosť, kde nás usadí. Bijú sa v nej svätci – i keď by sa on sám za silného veriaceho neoznačil. Na jednej polici je vyložená mosadzná busta Vladimíra Iľjiča Lenina. Tá zazerá na protiľahlú stenu, kde je vyvesený obrázok Panny Márie.

Či na pána Karlíka dohliadajú mimozemšťania, sa dá zhodnotiť len ťažko. Nadpozemský dozor má však v obývačke aj bez nich. FOTO: Daniel Barilla
Či na pána Karlíka dohliadajú mimozemšťania, sa dá zhodnotiť len ťažko. Nadpozemský dozor má však v obývačke aj bez nich. FOTO: Daniel Barilla

Ani mrak, ani vták

Ako sa z bežného človeka stane najznámejší slovenský ufológ? Potrebuje k tomu šťastie, nadanie, alebo nejaký špeciálny talent? Odpoveď vás možno prekvapí. Podľa pána, ktorý ním právoplatne je, vám stačí úprimný záujem, ochota skúmať neprebádané a vytrvalosť. „Ja som sa prvýkrát o UFO začal zaujímať až počas vojenčiny. Vtedy sme však o tejto problematike veľa nevedeli, nebolo to také populárne ako dnes,“ upresňuje.

Datoval sa august 1968 a mladého Miroslava pridelili k útvaru protivzdušnej obrany ako kresliča. Túto zaujímavú pracovnú pozíciu získal podľa vlastných slov preto, lebo bol „spoľahlivý“. „Viete, môjho otca počas Slovenského národného povstania chytili Nemci a skončil v koncentračnom tábore. Na základe toho som bol režimom označený za dôveryhodného a mohol som ísť strážiť hranicu,“ vysvetľuje.

Miroslav Karlík zasvätil svoj život ufológii. Aj napriek pokročilému veku sa tejto oblasti aktívne venuje dodnes. FOTO: Daniel Barilla
Miroslav Karlík zasvätil svoj život ufológii. Aj napriek pokročilému veku sa tejto oblasti aktívne venuje dodnes. FOTO: Daniel Barilla

Hoci si už o niekoľko týždňov na vlastnej koži zažije vpád sovietskych vojsk na územie Československa, nejde o jeho najintenzívnejšiu spomienku z tohto obdobia. Za tú môže jednoznačne označiť prvé vlastné spozorovanie bleskurýchleho neidentifikovaného objektu za pomoci rádiolokátora (pozn. aut.: zariadenie na identifikáciu pohybu a rýchlosti objektov). „My, kresliči, sme pravidelne každý mesiac skladali skúšky. Museli sme vedieť rozoznať všetky typy lietadiel, ich výzbroj a dolet. Ak by sme neprešli, nepustili by nás na vychádzku,“ približuje náplň svojej vojenskej činnosti.

Na základe týchto poznatkov potom vedel s kolegami ľahko odlíšiť, či sa niečo vymyká normám. Ak na prístrojoch zaznamenali rýchlosť niekoľkonásobne prekračujúcu bežné normy, začali nad týmto zjavom ihneď uvažovať. „Keď vidíte objekt, ktorý sa pohybuje rýchlosťou desaťtisíc kilometrov za hodinu, tam veľmi nie je o čom diskutovať. To nie je ani stíhačka, ani mrak, ani nejaký poplašený vták,“ poznamenáva.

Vojaci tušili, že na obrazovkách pozorujú niečo nevídané. Záznamy z prepisov následne odovzdali veleniu, to s nimi však nechcelo mať nič spoločné. Vysvetlenie neprichádzalo, a tak ho neskôr začal hľadať pán Miroslav na vlastnú päsť.

S Mečiarom a Voštinárom

Do roku 1989 sa informácie o UFO získavali len s ťažkosťami. Literatúra vychádzala zriedka a v novinách ste sa dočítali o nezvyčajných úkazoch na oblohe iba ojedinele. Reálny priestor na dýchanie získala slovenská ufológia až po páde komunistického režimu. „Obratom u nás vzniklo dvadsaťsedem UFO klubov po celom Slovensku. My sme boli až tretí, no ako jediní sme vydržali dodnes,“ priznáva ufológ Karlík.

Tematika razom nabrala na popularite a postupne sa dostávala aj do médií. So vznikom samostatnej republiky začal vychádzať UFO magazín, ale objavili sa tiež rozličné relácie, ktoré sa zaoberali nadpozemskými javmi, vesmírom a všetkým neprebádaným. Ich životnosť však spravidla bola kratšia než by pán Karlík očakával. „Bol som jedným z pravidelných prispievateľov magazínu. Časopisu sa darilo nadpriemerne a záujem o tieto témy bol obrovský. Jedného dňa nám zavolal pracovník z vydavateľstva a oznámil nám, že sa mu to finančne nevypláca, a tak končíme. Keď sme kontrolovali remitendu, bola na úrovni sedemdesiatich percent. Nedávalo to zmysel, ale zjavne sa to niekomu nepáčilo, a ten niekto, nám klepol po prstoch,“ smutne konštatuje ufológ.

O tému UFO sa zaujíma aj viacero známych slovenských osobností. Na fotografii moderátor Ján Mečiar a Miroslav Karlík. REPROFOTO: Daniel Barilla
O tému UFO sa zaujíma aj viacero známych slovenských osobností. Na fotografii moderátor Ján Mečiar a Miroslav Karlík. REPROFOTO: Daniel Barilla

Lietajúce taniere a mimozemské civilizácie nepristáli len v tlači. „V deväťdesiatom treťom sme spoločne s Vladom Voštinárom v Rádiu T hneď niekoľkokrát rozoberali problematiku UFO. Táto téma rezonovala v regionálnych rádiách tak veľmi, že sme neskôr spoločne s Jánom Mečiarom dostali v Rádiu Trnava vlastnú reláciu. Volala sa Večerná odysea a ľudia z okolia nás mohli počúvať každý deň od desiatej hodiny večer,“ spomína.

Zabúdalo by sa mu však ťažko. Dôkazom toho je špeciálna UFO miestnosť v zadnej časti domu. Tá možno nie je v takej dobrej kondícii ako jeho pamäť, no je v nej uložené rovnaké, ak nie väčšie množstvo informácií. Nájdete tu všetko, na čo by si človek len pomyslel. Osobné fotografie, výtlačky z novín, ufo časopisy, ale aj vlastné nákresy a záznamy pána Miroslava. Človek sa priam nevie vynadívať – na jednej strane vystavená tabuľa s kruhmi v obilí, na druhej ilustrácie rozličných symbolov a neznámych značiek. Keď otvorí skrinku, zdá sa, že je to doslova studnica zápisov. V riadiacej miestnosti UFO klubu sa zdržíme len pár minút, no keď odchádzame, na veľkom stole už je nahromadená hora papierov. A skrinka? Stále plná!

Ani takýto objem informácií však neznamenal, že okolie vnímalo jeho úsilie seriózne. „Viete, my na Slovensku sme v porovnaní so susednými krajinami dodnes pomerne konzervatívni. Veď aj keď sme zakladali UFO klub v Trnave, tak sme sa čo najskôr išli zaregistrovať na ministerstvo, lebo nás ľudia na začiatku často označovali za sektu,“ dodáva s úsmevom na tvári. Postupom času sa však našlo čoraz viac jedincov, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti a zážitky, čo zásadne uľahčilo prácu jemu aj jeho kolegom.

„Neblbněte, hoši“

Dnes už môžu ľudia pozorovania neznámych objektov alebo mimozemské zážitky nahlásiť UFO klubu Trnava cez internetový formulár. Ak sa kedysi o svoje zážitky chceli podeliť, museli nabrať odvahu, zavolať a s odborníkmi sa stretnúť. Pán Miroslav tvrdí, že by záznamov nazbierali o stovky, ba až tisícky viac. Len keby sa ľudia nebáli.

„Na prednášky a konferencie nám chodievajú veľké skupiny ľudí. Keď tie veci preberáme a pýtame sa poslucháčov, či sa niekto chce podeliť o svoje skúsenosti, v sále je ticho. Keď skončíme, začnú sa po jednom trúsiť a rozprávať nám o tom, čo videli. Po prednáške je zrazu každý ufológ,“ vysvetľuje. V praxi sa taktiež stretáva s opačným extrémom – pasivitou, respektíve nezáujmom.

Ako príklad uvádza príhodu zo Záhoria. „Raz nám zavolali z Popudinských Močidlian, kde našli kruhy v snehu. Tak sme sa tam vybrali a obzreli to. Veľmi nás to nenadchlo, no keď už sme tam boli, povedali sme si, že zájdeme kúsok ďalej do lesa. Tam sme natrafili na staršieho muža, ktorý nás oslovil a zaujímal sa o to, čo tam robíme. Keď sme mu vysvetlili situáciu, odvetil nám: ‚Tady hledáte ty ufouni? Padesát let to tu lítá a vy tu z toho blbnete. Dejte mi pokoj!‘,“ opisuje komickú príhodu. Podľa Karlíka majú ľudia vo vyššom veku veľa zážitkov s mimozemskými civilizáciami, veľmi ich to však nezaujíma. „Berú to tak, že sa to jednoducho deje a ďalšie vysvetlenie nehľadajú. Po svete pobehujú anjeli, démoni, ufouni, no tam to pre nich končí,“ konštatuje.

V praxi sa však stretáva aj s ďalším typom „špecialistov“. Sú to ľudia, ktorí zbierajú informácie alebo fotografie s lietajúcimi taniermi či mimozemskou technológiou a tieto zistenia nahlasujú. Keď však príde k stretnutiu, od klubu očakávajú finančnú odmenu. „Je to vcelku bežné, povedia vám, že pre vás majú k dispozícii skvelý záber UFO, no potom vám oznámia, že chcú desať, dvadsať tisíc eur. A kým nezaplatíte, nechcú vám ho ukázať. Takých už zo skúsenosti radšej posielame kade-ľahšie.“

Za obdobné fotografie s UFO by si niektorí jedinci radi zaúčtovali astronomické čiastky. Väčšinou však odchádzajú s prázdnymi vreckami. FOTO: Daniel Barilla
Za obdobné fotografie s UFO by si niektorí jedinci radi zaúčtovali astronomické čiastky. Väčšinou však odchádzajú s prázdnymi vreckami. FOTO: Daniel Barilla

Spielberg veľmi dobre vie

Keď sa ufológa Karlíka pýtame, prečo je väčšina fotiek s UFO len veľmi ťažko rozpoznateľná, nenachytáme ho. „Mimozemšťania netúžia po pozornosti, práve preto ich zvyčajne možno pozorovať najmä v opustených lokalitách a na miestach, kde žije málo ľudí. Keby o to mali záujem, už by sa nám ukázali.“

Pán Miroslav zároveň verí, že na ľudstvo dohliadajú. „Dávajú pozor na to, ako sa správame k našej planéte. Ak by došlo k jej zásadnému ohrozeniu, napríklad k jadrovému konfliktu, určite by zakročili. Zamorená planéta bez života by im bola zbytočná, to by nedopustili,“ konštatuje. Záujem mimozemšťanov o Zem podľa Karlíka potvrdzuje aj ich častý výskyt v okolí jadrových elektrární a vojenských základní. Očividne ľuďom neveria.

A ako podľa skúseného ufológa vyzerajú takí mimozemšťania? Ich podobizeň vám bude pravdepodobne veľmi povedomá. „Veď to poznáte z filmov. Napríklad taký Steven Spielberg natočil niekoľko snímok na základe informácií, ktoré získal z dokumentov od NASA či armády. Takže tie vyobrazenia z Blízkych stretnutí tretieho druhu alebo Vojny svetov sú pomerne presné. Aspoň takýmto štýlom sa nám to snažia dostať do povedomia. Oni veľmi dobre vedia, čo robia a prečo nám tie veci zatajujú.“

Filmové stvárnenie mimozemšťanov podľa Miroslava Karlíka nemá ďaleko od pravdy. FOTO: Daniel Barilla
Filmové stvárnenie mimozemšťanov podľa Miroslava Karlíka nemá ďaleko od pravdy. FOTO: Daniel Barilla

Neodlúčiteľnou súčasťou skúmania UFO sú piktogramy, ľudovo povedané – kruhy v obilí. Tie sa na Slovensku v minulosti vyskytovali pomerne často a desiatky z nich ufológ Karlík preskúmal so svojím tímom. Dnes akoby sa po nich zľahla zem. Ostrieľaný ufológ má pre nás jasné vysvetlenie: „Od roku 2009 začali najmä mladí ľudia vo veľkom falzifikovať kruhy v obilí. Mimozemšťania nám nimi zanechávali v poliach svoje odkazy. Chceli, aby sme nad tým uvažovali a skúmali to, čo nám tu zanechávajú. Dnes už to nerobia. Ľudia sa im vysmievali, a tak s tým nadobro prestali. Urazili sme ich,“ dodáva so sklamaním v hlase.

Činnosť UFO klubu Trnava však nezahŕňa len pozorovania neznámych lietajúcich telies na oblohe či skúmanie mimozemských civilizácií, práve naopak. V organizácii si na svoje prídu aj nadšenci astronómie, astronautiky, kryptozoológie, náboženských fenoménov, mystiky, vitality či paranormálnych javov. A to ani zďaleka nie sú všetky oblasti, ktorým sa členovia organizácie aktívne venujú. Veď uznajte sami, takú ponuku by ste nenašli ani v prestížnej michelinskej reštaurácii. O tom, že spolok navštevuje naozaj široké spektrum osôb s rozličnými záujmami, sme sa presvedčili na vlastnej koži počas jednej z jeho prednášok.

Teleskopy a holé zadky

Dnešný večer je v réžii jadrového inžiniera Dušana Sagana a amatérskeho nadšenca astronómie Krzysztofa Dreczkowskiho. S očakávaním si sadáme za posledný voľný stôl v malej kaviarni na okraji Trnavy. Odhadom dnes dorazilo približne tridsať ľudí. Ich rozličnosť si možno všimnúť už len na základe objednávok. Niektorí popíjajú kávu a čaj, iní zasa pivo, ďalší si uchlipkávajú z koňaku či rumu. Chute nadšencov ufológie sú rovnaké ako ich záujmy – rôznorodé. Nájdete tu seniorov, študentov, ale aj bežných, nevýrazných ľudí. Jedno ich však spája – mimoriadne dobrá a priateľská nálada.

Téma prednášky s názvom „Teleskopy – nové objavy vo vesmíre“ možno na prvý pohľad mnohých odradí. Ak očakávate rozsiahlu a náročnú prednášku o tom, ako tieto zariadenia fungujú, ste na zlej adrese. A keď sa inžinier Sagan rozbehne, už ho nič nezastaví. Večernú prednášku preto odštartuje jemu blízkym štýlom, humorom: „Hodiny mi nefungujú, tak neviem, či už som mal začať alebo ešte máme čas. Budem sa teda orientovať podľa slnka.“

„Sledujte chlapi, takto Američania išli na Bin Ládina,“ vtipkuje vždy dobre naladený Dušan Sagan (vpravo) pri pózovaní so svojím kolegom Krzysztofom Dreczkowskim. FOTO: Daniel Barilla
„Sledujte chlapi, takto Američania išli na Bin Ládina,“ vtipkuje vždy dobre naladený Dušan Sagan (vpravo) pri pózovaní so svojím kolegom Krzysztofom Dreczkowskim. FOTO: Daniel Barilla

S výkladom pokračuje asi hodinu. Za tých pár desiatok minút sa dozviete, ako také teleskopy fungujú. Zároveň zistíte, že v Rusku do roku 2010 existovalo sprivatizované sovietske zariadenie, z ktorého ste za poplatok do vesmíru mohli mimozemšťanom zaslať akýkoľvek odkaz – pokojne aj holý zadok. Dopočujete sa ešte o tom, že jednou z prvých fyzických správ zanechaných človekom vo vesmíre boli plakety. Lepšie povedané tabuľky s vyobrazenými primitívnymi kresbami nahého muža a ženy. A to je len zlomok z toho, čo vám v trnavskom UFO klube odprezentujú.

Druhý rečník Krzysztof Dreczkowski dnes síce rozpráva o amatérskych teleskopoch, tie však ani zďaleka nepredstavujú celú šírku jeho expertízy. „Ja sa hlavne zaujímam o paranormálne a nevysvetliteľné fenomény. Zbieram videá zo Slovenska a Poľska o kadejakých  neuveriteľných javoch. V kolekcii mám napríklad rôzne zábery s nadpozemskými bytosťami, duchmi, alebo škriatkami,“ upresňuje svoju činnosť.

Takých ľudí ako Krzysztof, Dušan či Miroslav nájdete v UFO klube desiatky. I keď sa ich názory v mnohých oblastiach rozlišujú, spája ich jedno a to isté – zvedavosť. Tá drží tento unikátny trnavský klub nad vodou už tridsaťpäť rokov. Ako dlho sa mu podarí v tejto činnosti pokračovať, nedokáže odhadnúť ani jeho zakladateľ Miroslav Karlík.

Svoje celoživotné dielo pre nás najznámejší slovenský ufológ zhrnul týmito slovami: „Jedného dňa odídem, moje zistenia zdedí vnuk alebo vnučka a pravdepodobne skončia v zbere papiera.“

Zoznámte sa, Joe Abercrombie

Joe Abercrombie počas prednášky v talianskom meste Lucca v roku 2014. (Zdroj: Wiki Commons/Niccolò Caranti)

Nie každý autor vás dokáže presvedčiť, aby ste fandili cynickému mrzákovi či masovému vrahovi na úteku. Ale Joe Abercrombie nie je ako každý autor.

Možno ste sa už pristihli pri tom, ako pri čítaní bez váhania držíte palce takým postavám, o akých by ste inak nechceli ani počuť – alebo pri tom, ako sa vám v hlave usadila predstava zakázanej lásky medzi sestrou a bratom, a vy zrazu neviete, čo si o sebe myslieť. Ak sa vám toto zdá pritiahnuté za vlasy, ešte ste nenarazili na tvorbu britského spisovateľa Joea Abercrombieho.

Fantasy literatúra tradične stavia na jasných protikladoch: dobro proti zlu, spravodlivosť proti krivde, úspech proti zlyhaniu. Ale čo z toho naozaj platí v skutočnom svete? Je svet skutočne čiernobiely, alebo sa všetko dôležité odohráva v odtieňoch sivej? Práve túto šedú zónu Abercrombie neúnavne skúma – a hoci otázky kladie priamo, odpovede na ne podáva len zriedkavo. Jeho knihy neopisujú, aký by život mal byť, ale aký je.

Čitateľov preto nečakajú žiadne fiktívne idylky ani rytieri na bielych koňoch. Abercrombieho svet je špinavý, násilný a desivo presný vo svojej reflexii ľudskej prirodzenosti. V trilógii The First Law stretnete napríklad postavu Gloktu – niekdajšieho hrdinu, dnes zmrzačeného inkvizítora, ktorého cynické myšlienky vás najskôr rozosmejú, potom vami otrasú. Alebo barbara Logena Ninefingersa, ktorý sa stráni fyzických konfliktov, no nakoniec aj tak vždy skončí v ich centre.

Abercrombieho sila nespočíva vo veľkolepých mýtoch ani v grandióznych dueloch. Jeho doménou je detailná pitva ľudskej povahy – a toho, čo sa stane, keď naše ideály tvrdo narazia na realitu. Postavy v knihách sú dolámané, zmrzačené, a tak hlboko poznačené vlastnými zlyhaniami, že si nie ste istí, či im máte fandiť, alebo ich nenávidieť. Hranica medzi hrdinom a zloduchom sa v jeho svete neustále posúva, a práve preto vás ich činy vždy znova zaskočia a zneistia. Najmä vtedy, keď to najmenej čakáte.

Niet divu, že Abercrombieho často prirovnávajú k Georgovi R. R. Martinovi. Obaja radi búrajú zaužívané fantasy klišé a ukazujú svet taký, aký skutočne je: nespravodlivý, krutý, ale zároveň absurdne smiešny. No zatiaľ čo Martin sa ponára do pomalých politických hier a nekonečných mocenských bojov, Abercrombieho štýl je ostrý ako britva. Jeho próza je svižná, cynická a neraz prekvapivo vtipná – humor, ktorý je rovnako temný ako jeho svet.

Je jasné, že Abercrombieho knihy nie sú pre každého. Ak hľadáte príbeh, kde dobro zaručene víťazí nad zlom a všetko sa na konci nejako zázračne utrasie, siahnite radšej po niečom tradičnejšom. Ale ak máte odvahu pozrieť sa do tváre svetu, kde sa hrdinovia menia na zloduchov a aj tie najlepšie úmysly často vedú do pekla, Abercrombie vám ponúkne presne to, čo ste hľadali. A možno aj niečo, o čom ste ani netušili, že vám chýba.

Autor: Florián Meričko

Humenné ako zrkadlo zlyhania počas 2. svetovej vojny

Keď si 8. mája pripomíname víťazstvo nad fašizmom, často sa uspokojíme s jednoduchým príbehom o tom, ako sme porazili „tých druhých.“ Lenže história miest ako Humenné túto pohodlnú predstavu narúša. Ukazuje nám, že fašizmus neprichádzal len v uniformách cudzích armád. Často mal tvár našich susedov, známych a priateľov.

Pred vojnou tvorili Židia takmer polovicu humenskej populácie. „Boli to lekári, právnici, obchodníci, remeselníci – ľudia, bez ktorých si mesto nedokázalo predstaviť každodenný život,“ pripomína historik Juraj Levický. Tento pestrý a životaschopný obraz sa však rozpadol prakticky zo dňa na deň. S nástupom fašistického režimu prišli príkazy, zákazy, deportácie. Po židovských susedoch zostali len prázdne byty a arizované obchody – korisť pre tých, ktorí s nimi ešte včera zdieľali ulicu aj pozdravy.

Mesto Humenné pred 2. svetovou vojnou zachytené na dobovej pohľadnici. (Zdroj: Archív Mariána Haľka)

Jedným z najtrpkejších príbehov Humenného z čias Slovenského štátu je osud Rózy Schwartzovej. Ten sa po vojne stal inšpiráciou pre spisovateľa Ladislava Grosmana a jeho novelu Obchod na korze, dodnes známej aj vďaka svojej oscarovej filmovej adaptácii. Príbeh židovskej stareny, ktorej galantériu si privlastní obyčajný človek – stolár Tóno Brtko – nie je len literárna fikcia. Je to desivá pripomienka toho, ako rýchlo sa môže banálna túžba po lepšom živote zvrhnúť na boj s vlastným svedomím.

Humenné si Grosmanove odkazy pripomína pamätnými tabuľami či premietaniami jeho filmu. Ale ako upozorňuje Levický, spomínanie nestačí: „Prejavy antisemitizmu sa do našej spoločnosti opäť pomaly vracajú. Aj preto je posolstvo Ladislava Grosmana akýmsi mementom, že história sa môže opakovať.“

A to je najdôležitejšia lekcia. Fašizmus nezačína vojenským ťažením ani plynovými komorami. Začína sa v tichu – mlčaním, odvrátenými pohľadmi a ľahostajnosťou. Grosmanovo Humenné ukazuje, že tragédia sa nerodí z veľkých činov, ale z malých rozhodnutí obyčajných ľudí.

Oslavujeme víťazstvo nad fašizmom, ale často zabúdame na vlastný podiel na tragédii. Pokiaľ budeme minulosť zľahčovať ako „inú dobu“ a naše zlyhania ospravedlňovať okolnosťami, naša výhra ostane len polovičná. Humenné preto nie je len mestom pamäti, ale aj varovaním. Mier a spravodlivosť nie sú samozrejmosť. Každá generácia o ne musí bojovať znova. Vrátane tej našej.

Autor: Florián Meričko

Náš komentár: A komu tím prospějete, pane premiére?

Robert Fico je mužom svojich slov – nie vždy, nie všade, a občas ani nie v tom istom odseku. Ale to sú len drobné nedostatky, ktoré v porovnaní s jeho víziou krajiny pôsobia ako škrabanec na tanku. V časoch, keď vládna koalícia balansuje na hrane ďalšieho kolapsu, zdravotníctvo kolabuje úplne, živnostníci hrajú každodennú verziu finančného Squid Game a spoločnosť sa triešti ako rozbitá váza na dobrom obede v Bonaparte, premiér prichádza s riešením, ktoré sa zapíše do učebníc politickej kreativity. Nedeľné tlačové konferencie.

Áno, v krajine, kde štátne inštitúcie fungujú ako stará Škoda Felicia – občas naštartujú, ale zväčša len dymia – sa vláda rozhodla bojovať proti „toxickému ovzdušiu“ nedeľných politických diskusií tým, že pridá vlastnú dávku emisií. Zámer je zahalený rúškom tajomstva, ale výsledok je už dnes jasný: krajina je opäť o krok bližšie k nirváne.

Robert Fico, politický matador, ktorého odhodlanie popierať realitu nemá obdobu, tentoraz vyšiel do boja za „pokoj v duši národa“. Lebo nedeľa, ako vieme, je sviatočný deň – čas, keď by ľudia mali vypnúť a nerušene si užívať rodinnú pohodu.

A tu prichádza premiérov majstrovský ťah: ako bojovať proti politickým reláciám? Založením vlastnej. Logika, ktorú by závidel Ficovi aj Kafka. Niečo ako keby hasič prišiel k požiaru, zahlásil, že oheň je problém – a potom doň hodil vedro benzínu s vysvetlením, že toto je špeciálny štátny oheň, ktorý síce horí, ale pre dobro všetkých.

Fico tak pokračuje v tradícii, kde forma triumfuje nad obsahom, a problémy sa neriešia, ale obchádzajú. A občan? Občan sa môže aspoň pobaviť – ak už nie realitou, tak absurdnosťou jej prezentácie. Lebo úprimne: ak vám ide o pokoj v duši, je vždy lepšie tráviť nedeľu počúvaním premiéra vysvetľujúceho, ako je všetko pod kontrolou než sledovaním otravného moderátora, ktorý sa drzo pýta, prečo to pod kontrolou vôbec nie je.

A tak sa človek len zamýšľa – čo príde nabudúce? Zákaz večerných správ, pretože pred spaním škodia psychike? Vyhlásenie núdzového stavu pre každé nepriaznivé prieskumy verejnej mienky? Alebo rovno založenie novej štátnej televízie, kde sa bude vysielať 24 hodín denne len jeden program: „Ako nám je dobre – a ak nie, je to vaša chyba.“

Lebo, ak sa niečo nedá upratať pod koberec, vždy sa to dá prekričať. A tak sa len na záver treba opýtať: „A komu tím prospějete, pane premiére?“

Autor: Florián Meričko

Rodová (ne)rovnosť v médiách

Postavenie žien v médiách býva často prehliadané, tvrdí švédska mediálna odborníčka.

„Profesionálni novinári vo svojich výstupoch rozpracúvajú témy sociálnej spravodlivosti, klimatickej zmeny či ľudských práv. Na rodovú rovnosť však akoby zabúdajú,“ uviedla v úvode seminára Agneta Söderberg-Jacobsonová, švédska mediálna odborníčka.

Prednáška na tému rodovej rovnosti v médiách sa v Bratislave uskutočnila vo štvrtok 2. mája. Zúčastnili sa jej nielen študenti žurnalistiky, ale aj domáci novinári. Podujatie organizovala Katedra žurnalistiky Univerzity Komenského v spolupráci so švédskym inštitútom Fojo a mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami. Okrem dôležitosti žien v médiách si na ňom návštevníci pripomenuli aj sviatok novinárov – Medzinárodný deň slobody tlače.

Úlohu hlavnej rečníčky si prevzala Söderberg-Jacobsonová. Tá počas workshopu odprezentovala divákom problematiku nerovnosti žien a mužov v mediálnom priestore. Vychádzala pritom zo štatistík najrozsiahlejšej medzinárodnej štúdie Global Media Monitoring Project (GMMP), ktorá sa v pravidelných intervaloch od roku 1995 venuje monitorovaniu novinárok v spravodajstve.

„Ženy v médiách často nedostávajú adekvátny priestor. Vo viacerých krajinách tvoria až štyridsať percent spotrebiteľov spravodajského obsahu. To sa však neodráža na ich zastúpení v mediálnom priestore,“ priblížila Söderberg-Jacobsonová. 

Z dát pritom podľa švédskej odborníčky vyplýva, že celosvetovo ženy predstavujú len jednu štvrtinu novinárskej obce. V ešte menšej miere dostávajú slovo ako respondentky. Odborníčky sa oproti svojim kolegom objavujú v spravodajstve až o osemdesiat percent menej často.

Štatistiky GMMP podľa nej ukazujú, že záujem o ženy v médiách je veľký a pre redakcie môže mať pozitívny dopad. „V Somálsku či Rwande už fungujú iniciatívy, ktoré dávajú do popredia ženy v mediálnom priestore. I keď ide o dlhý a náročný proces, výsledky možno pozorovať už po pár rokoch. Záujem o spravodajstvo je v týchto krajinách v porovnaní s minulosťou väčší, čo sa odráža aj na ziskoch redakcií“ dodala. 

Dôležitý nie je len obsah, ale aj forma

Po prednáške sa hostia venovali viacerým témam, medzi nimi aj dôležitosti rodovo vyváženého jazyka v médiách. Do diskusie sa zapojila aj Stanislava Luppová, novinárka a lektorka iniciatívy Svet medzi riadkami.

„To, čo ľudia vidia v médiách, často odzrkadľujú vo svojich životoch. Ak spoločnosti prezentujeme témy s malým zastúpením ženských respondentiek, alebo na ne občas ani nemyslíme, ovplyvňujeme tým zmýšľanie publika,“ uviedla Luppová.

Dievčatá potom nemusí napadnúť, že sa v budúcnosti môžu stať úspešnými vedkyňami či odborníčkami. „Podvedome tak tvoríme diskurz, ktorý znevýhodňuje istú časť populácie,“ dodáva Luppová.

Slovenská novinárka sa téme rodovo vyváženého jazyka venuje už niekoľko rokov a priznáva, že ide o komplikovanú problematiku. Podľa Luppovej ju však netreba prehliadať. 

„Na Slovensku napríklad bojujeme s prechyľovaním. Niektorí ľudia ho považujú za štylisticky neatraktívne. Tak sa mu vyhýbajú. Samozrejme, ak by sme do textov vždy dávali ženský a mužský tvar slov, pôsobilo by to na čitateľov odpudivo a vyčerpávajúco,“ dodáva Luppová. 

Úplne sa mu však vyhýbať podľa nej taktiež nie je správnym riešením. „Ženské a mužské ekvivalenty by sme ako novinári mali uvádzať aspoň v úvode textu,“ uzatvorila Luppová.

Autor: Florián Meričko
Foto: Unsplash/Vanilla Bear Films

Viac než útulok

„Nevnímame to ako prácu, ide skôr o životný štýl alebo presvedčenie,“ tvrdí Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Pred ruchom hlavného mesta nemusia Bratislavčania utekať ďaleko. Spev vtákov a nádhernú prírodu si môžu vychutnať takmer priamo pod nosom. Dôkazom toho je napríklad útulok Slobody zvierat, ktorý nájdete na začiatku Dúbravky.

Sídlo známej mimovládnej organizácie obklopuje miestami priam rozprávkový les Sitina. V ňom môžu návštevníci natrafiť nielen na fascinujúcu flóru a faunu, ale aj kúsok histórie v podobe bunkrov z čias prvej svetovej vojny.

Dostať sa na toto miesto však môže byť pre niektorých ľudí výzva – nie je dobre označené a bez pomoci máp či navigácie by ste ho pravdepodobne hľadali dlhšie. Ak však túto lokalitu dobre poznáte, návštevu neoľutujete. V rozsiahlom areáli na kraji lesa vás privítajú stovky psíkov a milí zamestnanci, pre ktorých je ochrana práv zvierat viac než len prácou.

Nielen psíky a mačičky

„Rozsah našej činnosti je pomerne široký. Našou úlohou je rozprávať o činnostiach organizácie, snažiť sa predchádzať týraniu zvierat a zároveň sa pokúšať zlepšiť pomery na Slovensku tak, aby boli lepšie chránené. Na mysli teraz nemám len psy a mačky, ktoré môžete vidieť v našom útulku,“ priblíži Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Na mysli má divožijúcu a hospodársku zver, ktorú ľudia využívajú na spotrebu. Podľa Devínskej je najdôležitejšie, aby verejnosť vedela aj o týchto problémoch a o tom, akým spôsobom dokáže predchádzať týraniu bezbranných živočíchov.

V útulku už pracuje viac ako pätnásť rokov. Začínala tu ako dobrovoľníčka – pravidelne sem chodila venčiť opustené psíky, občas im priniesla granule či deky. Z lásky k zvieratám nakoniec vzniklo celoživotné poslanie. Ako však sama tvrdí, toto povolanie nevníma ako prácu. Ide skôr o životný štýl. Ľudí s podobným presvedčením nájdete na tomto mieste mnoho, stále však nie dosť na to, aby dostali všetci štvornohí miláčikovia pozornosť, ktorú si zaslúžia.

„S našou kapacitou dokážeme poskytnúť dočasný domov približne 250 psíkom. Zvyčajne sa však pohybujeme na hranici približne 200 jedincov, keďže musíme prihliadať na špecifické potreby každého z nich,“ dodáva Kristína Devínska.

Keď do útulku zavíta zvieratko, ktoré si vyžaduje viac priestoru a času na to, aby sa aklimatizovalo, snažia sa mu vyhovieť. Proces začlenenia medzi už zabehnutých štvornohých obyvateľov útulku môže trvať pár dní, inokedy zasa niekoľko týždňov.

Výber správnej ohrady pre psíkov je veľmi dôležitý. Niektoré z nich si totiž „kamarátov“ vyberajú.
Obyvateľov útulku si v ich dočasnom domove môžete navštíviť každý deň od 12:00 do 16:00 hodiny.

Pomôžu tisíckam, stále to však nie je dosť

Ročne týmto spôsobom dokážu pomôcť viac ako dvom tisíckam opusteným psom, pričom až tisícpäťsto z nich dokážu nájsť nový domov. Na Slovensku si tak držia prvenstvo v rozsahu intenzity pomoci, ktorú spoločenským zvieratám poskytujú.

Nie sú na to však sami – pod Slobodou zvierat funguje ďalších takmer tridsať regionálnych centier, ktoré táto organizácia zastrešuje. Nájsť ich môžete po celej krajine, v záťažových oblastiach od východu až po západ Slovenska. Ide o menšie stanice, ktorým pomáhajú či už materiálne alebo finančne. Do ich činnosti však priamo nezasahujú.

Zanedbávaným živočíchom sa v Slobode zvierat venujú každodenne. „Ak by to už nebol problém, náš, ani žiadny iný útulok by potom nemal dôvod fungovať,“ dodáva Kristína Devínska. Ani zďaleka však nejde o jedinú tému, ktorú sa ako organizácia snažia verejnosti odprezentovať.

Venujú sa tu napríklad aj exotickej zveri či dobytku. Zaujať však širokú verejnosť pri týchto zvieratách už nie je také jednoduché a často ide o beh na dlhé trate, priznáva.

„Pri ochrane práv zvierat je veľmi dôležité, akej téme sa venujete. Psíky a mačičky vníma veľká časť ľudí ako svojich spoločníkov, a tak o ne vo všeobecnosti prejavujú väčší záujem. Ak sa však dostávame k divožijúcim a hospodárskym zvieratám,“ povzdychne si. V tom prípade podľa Devínskej čelia dileme, keďže osudy týchto zvierat sa bežným ľuďom zatraktívňujú len veľmi ťažko. „Treba si však v prvom rade uvedomiť, že takisto ide o živé bytosti a mali by sme sa ich zastať,“ dopĺňa.

Dobrovoľníci chodia psíkov venčiť do okolitého Sitinskeho lesa. Ten sa nachádza len pár metrov za areálom útulku.
Edukačné centrum Slobody zvierat navštevujú aj školáci a školáčky. Lektori sa atraktívnou formou snažia vychovávať novú generáciu ľudí empatických k zvieratám.

Smutné príbehy spájajú

Po rozhovore sa presúvame do rozsiahleho areálu, ktorý slúži ako dočasné útočisko pre štvornohých miláčikov. V ňom sa aj napriek tomu, že je pracovný týždeň, nachádza pomerne veľa ľudí – od zamestnancov až po dobrovoľníkov, ktorí sem prichádzajú venčiť opustené psíky. Pri niektorých z nich sa pristavíme a pustíme do konverzácie. Jednou z nich je aj pani Eva, staršia dáma, ktorá sem chodí posledných pár týždňov pravidelne. Jej motivácia je však nezvyčajná.

„O útulku viem už dlhšiu dobu, no navštevujem ho asi len mesiac. V minulosti som sem chodila s mojimi deťmi. Oni si vzali nejakých pudlíkov a ja som venčila nášho Dunča. Keď však vyrástli, prestali sme sem chodievať. Vrátiť na toto miesto som sa rozhodla až po smrti môjho psíka. Nevedela som sa s touto stratou vysporiadať, a tak som sa rozhodla aspoň takouto formou pomôcť šteniatkam v núdzi,“ priblíži nám usmievavá pani, na ktorej by človek nerozpoznal, že si prechádza náročným životným obdobím.

Tragická príhoda ju však zblížila so zvieratami, ktoré taktiež postihol nepekný osud. Takýchto ľudí do útulku však chodí viac, čo nám potvrdia aj zamestnanci. Pre mnohých je dobrovoľníctvo akousi formou terapie. Táto nezištná činnosť občas prerastie do lásky ku konkrétnemu psíkovi, ktorého si neskôr adoptujú. Podobnú predstavu má aj pani Eva, tá si však toho svojho „vyvoleného“ zatiaľ len hľadá.

Opustené psy si pozornosť od ľudí veľmi vážia.
Obydlia štvornohých miláčikov sa dobrovoľníci neustále snažia zlepšovať a skrášľovať.

Čaro neprebádeného

Z trochu iných dôvodov na kraj lesa Sitina zavítal aj Daniel. Ako vysokoškolský študent to od internátov v Mlynskej doline nemá ďaleko. Sám však priznáva, že sa o tejto iniciatíve dozvedel len prednedávnom.

„Doteraz som podobné aktivity nevyhľadával, avšak kamaráti ma presvedčili, a tak som sa k nim pridal. Je to veľmi zaujímavý pohľad, vidieť psy v klietkach, ako na vás pozerajú v očakávaní, že ich zoberiete na prechádzku do prírody. V mnohom ma to chytilo za srdce a zamyslel som sa počas návštevy útulku nad tým, či je vôbec správne, že spoločnosť dáva psy do takýchto ohrád,“ priblíži svoju prvú skúsenosť Daniel. Pri odchode však dodáva, že sa sem ešte určite vráti a nevideli ho tu poslednýkrát.

Venčenie – o čom sme sa aj sami presvedčili – je skvelým prostriedkom relaxu a psychohygieny. V Sitinskom lese ste prakticky úplne odstrihnutý od akýchkoľvek ruchov veľkomesta. Zvuky stoviek áut tu strieda štebot vtákov a miesto betónovej džungle sa vám naskytne pohľad na malebnú prírodu na kraji Bratislavy.

Príjemný zážitok vám zároveň spestrí psík, ktorý sa teší každej malej pozornosti a prítomnosti človeka.

Po návrate do útulku ešte prehodíme pár posledných slov s Kristínou Devínskou. Tej pri odchode poprajeme veľa šťastia a síl. „Ďakujeme za návštevu. Určite sa tu ešte niekedy zastavte. Uvidíme, aké výzvy nám prinesú najbližšie dni,“ dodáva na konci.

Aké výzvy na zamestnancov zo Slobody zvierat čakajú v nastávajúcich dňoch, netušíme. V jednom však máme jasno, do útulku sa ešte jednoznačne vrátime.

Autor: Florián Meričko

Foto: Broňa Macová

FILIP KOLEK: ANTIDEPRESÍVA NIE SÚ ZÁZRAČNÝ LIEK

Spoliehať sa pri liečbe psychického ochorenia len na tabletky sa nevypláca.

Depresiou či úzkosťou vo svete trpí až jedna z piatich osôb. Aj napriek tomu, že ide o vážne ochorenia, odbornú pomoc pri psychických problémoch vyhľadajú menej ako dve percentá ľudí. Medzi najčastejšie dôvody odmietania liečby patria najmä obavy z užívania antidepresív či strach z reakcie blízkych. O tom, ako fungujú tzv. duševné tabletky a čo od nich môžu pacienti očakávať sme sa zhovárali s Filipom Kolekom, študentom medicíny a budúcim psychiatrom.

Filip sa problematike duševného zdravia venuje už viac ako desať rokov. Zdroj: Archív Filipa Koleka

Aký vplyv majú antidepresíva na ľudský mozog? Ide o klasické „oblbováky“ hlavy ako sa niektorí domnievajú?

Každá nerovnováha v tele má negatívny vplyv na mozog a jeho funkcie. Antidepresíva tento nepomer upravujú. U ľudí pôsobia ako ochrana pre mozgové tkanivo pred stavmi, ktoré ho poškodzujú. Dnes máme dostupné rôzne druhy antidepresív a konkrétne lieky vyberá lekár na základe diagnózy pacienta. Existujú také, ktoré majú tlmivý efekt, iné zasa pôsobia povzbudivo. Výber antidepresív závisí od toho, či pacient trpí nespavosťou, zvýšenou únavou a podobne. Útlm patrí medzi jeden z príznakov depresie. Cieľom liečby teda nie je pacienta „oblbnúť“ ale skôr ho povzbudiť.

Nejde teda o kúzelné tabletky, ktoré zo dňa na deň vyriešia všetky problémy pacienta…

Určite nejde o zázračný liek, ktorý vás náhle uzdraví. U väčšiny antidepresív účinok pociťujete po pár týždňoch. Na plný efekt si teda musíte počkať. Antidepresíva sú jedným zo základných nástrojov využívaných pri liečbe depresie, nápomocné sú však aj ďalšie formy terapie.

Pri liečbe sa teda nemožno spoľahnúť len na tabletky?

Bohužiaľ nie. Dôležitá je aj spolupráca medzi pacientom a lekárom. Okrem toho treba obmedziť rizikové faktory ako stres v škole, v práci alebo nepokoje v domácnosti. Rovnako by si mal pacient upraviť aj životosprávu. Nezastupiteľné miesto popri liečbe antidepresívami má aj čoraz populárnejšia psychoterapia.

Aké zmeny pociťuje človek, ktorý sa rozhodne liečiť antidepresívami? Sprevádzajú začiatok terapie komplikácie?

Spomenúť možno napríklad prechodne zvýšenú úzkosť, vnútorný nepokoj, závraty či problémy so spánkom. Najškodlivejšie tabletky pôsobia u pacientov so samovražednými sklonmi, u ktorých je na začiatku zvýšené riziko sebapoškodzovania. Takéto prípady je preto najbezpečnejšie liečiť v nemocnici.

Ako je možné, že sa efekty antidepresív u ľudí líšia? Prečo jedny tabletky niekomu pomôžu a druhému zasa nie?

Toto je málo prebádaná oblasť psychiatrie a medicíny. Na účinok liekov má vplyv mnoho faktorov. Zjednodušene môžeme povedať, že sa každé telo správa inak. Ovplyvňuje to napríklad metabolizmus človeka, vstrebávanie a reakcia organizmu, ktorá sa u každého môže líšiť. Veľkú úlohu pri účinnosti či neúčinnosti antidepresív zohrávajú aj ich farmakologické vlastnosti a kombinácia s inými liekmi.

Sú potom antidepresíva bezpečné alebo sa ich pacienti obávajú oprávnene?

Nežiadúcim účinkom liekov sa nedá úplne vyhnúť. Nepriaznivý efekt u pacienta môžu spôsobiť aj iné tabletky, ktoré užíva. Najčastejšie predpisované antidepresíva sú však pomerne bezpečné a majú relatívne málo vedľajších účinkov. Patria medzi ne napríklad väčšia chuť do jedla spojená s nárastom hmotnosti alebo poruchy sexuálnych funkcií. Dôležité je o týchto problémoch komunikovať s lekárom, ktorý potom môže upravovať liečbu. Obávať by sa však pacient nemal, práve naopak.

Autor: Florián Meričko

Fico má riešenie na všetko

Stretnú sa popradská tragédia Kiska, expert na demokraciu Heger a plagiátor Matovič. Toto nie je začiatok vtipu, ale recept na katastrofu. Aspoň tak to zhrnul Robert Fico, ktorého príhovor odznel 17. novembra 2022 pred Bratislavským hradom.

Vo veľkolepom hodinovom prejave stavil na overenú klasiku. Našli by ste v ňom takmer všetko, po čom baží priemerný čitateľ dezinformačnej scény. Či už to boli ilegálni migranti, neschopnosť terajšej vlády, vojna na Ukrajine, LGBTQ+ komunita, alebo bruselský diktát. Ostro kritizoval všetko, čo mu prišlo pod ruku.

Azda najvďačnejšou témou bol jeho odveký rival – Zuzana Čaputová, ktorej hlavnou funkciou má údajne byť ochrana Matoviča a jemu podobných. Prezidentka sa podľa jeho slovbojí priamej demokracie, a preto usilovne kazí plány Roberta Fica. Ten sa v prejave prezentoval ako zbitý pes. Zároveň nezabúdal tvrdiť, že je odborník na život, ktorý všade bol a všetko videl.

Nesnažil sa hľadať riešenie, iba problémy. Robil to, v čom je dobrý, a to si na ňom treba vážiť. Prstom ukazoval na všetkých, len nie na seba samého. Naopak, vlastných stúpencov a kamarátov, napríklad Roberta Kaliňáka, si chránil. Aspoň tak by mal podľa bývalého premiéra vyzerať sociálny štát, o ktorom na slávnostnom sneme neustále rozprával. Zabudolvšak na jednu podstatnú vec – aj vďaka jeho vládnutiu je dnes Slovenská republika v takom stave, v akom je.

Najsmutnejší je fakt, že sa napriek tomu, čo za posledných dvadsať rokov napáchal v slovenskej politike, stále teší veľkej obľube. O rastúcej popularite značia aj posledné volebné prieskumy, ktoré hovoria jasne v prospech strany SMER-SD. Asi o slovenských voličoch naozaj platí staré známe – zíde z očí, zíde z mysle.

Netreba však zabúdať. Robert Fico už viackrát dostal príležitosť bojovať za suverenitu a stabilitu Slovenskej republiky, o ktoré sa teraz tak bojí. Ale ani na to, že túto šancu viackrát nevyužil. Práve preto by ľudia ako on nemali dostávať priestor, ktorý im je často ponúkaný. A to nielen v politike, ale aj médiách, kde nedávno odvysielali celý jeho osobný manifest.

Autor: Florián Meričko

NÁš Komentár: Putin útočí už aj na Rusko

Vladimir Putin najprv napadol suverenitu susednej Ukrajiny, a keď to zlyhalo, rozhodol sa napadnúť svoju vlastnú domovinu.

Keď 24. februára tohto roku, pre niektorých nečakane, vstúpili ruské vojská na územie Ukrajiny, málokto mohol očakávať takýto vývoj udalostí v  nasledujúcich pár mesiacoch. Jedným z tých, ktorí si „špeciálnu vojenskú operáciu“ predstavovali výrazne odlišne, bol práve ruský prezident Vladimir Putin.

Ten sa v stredu 21. septembra rozhodol vyhlásiť čiastočnú mobilizáciu ruských vojenských rezerv po tom, čo vo svojom prejave opäť označil západné veľmoci a ich vplyv za hlavnú hrozbu a prirovnal ich k teroristom. Minister obrany Ruskej federácie a Putinova pravá ruka Sergej Šojgu oznámil, že krajina je pripravená postupne zvolávať svoje vojenské zálohy do aktívnej služby. V odvysielanom príhovore S. Šojgu dodal, že bola s okamžitou platnosťou prijatá vyhláška, ktorá znemožňuje aktívnemu slúžiacim vojakom ukončiť ich pracovný pomer.

Vyzerá to však tak, že nové skutočnosti, ktoré predstavili počas príhovoru prezidenta Putina, neprijala široká verejnosť tak pozitívne, ako by si to hlava štátu predstavovala. Vyhlásenie milovaného Voloďu sa totiž výrazne líšilo oproti jeho predošlým tvrdeniam, keď verejne prezentoval propagandistické slogany o tom, že nechce do konfliktu s Ukrajinou zatiahnuť širokú verejnosť.

Putinova propaganda začína zlyhávať hneď na niekoľkých frontoch, pretože sú dostupné hlásenia o pomerne veľkom odpore domácich obyvateľov, ktorí s mobilizáciou nesúhlasia.

Práve ich odpor naznačuje ozajstný názor veľkej časti ruskej verejnosti voči konfliktu pretrvávajúcom za ich západnými hranicami. Mnohé letiská a internetové stránky hlásia zvýšený záujem o jednosmerné letenky do zahraničia, najmä Gruzínska.

Je viac než pravdepodobné, že z dlhodobého hľadiska budú tieto rozhodnutia Putina veľmi bolieť, a možno aj on sám bude nakoniec dohnaný k tomu, aby si zo dňa na deň musel zháňať jednosmernú letenku.

autor: Florián Meričko

Medzinárodný deň mužov: Pomáhať chlapom a chlapcom

Zdroj: Andrii Kalenskyi/Getty Images

Deň, keď si pripomíname úlohu mužov v spoločnosti, býva oproti Medzinárodnému dňu žien často v pozadí. Mnoho ľudí ani netuší, že práve 19. november slúži ako spoločenská udalosť, keď máme priestor vyzdvihnúť úlohu chlapov a chlapcov v našich životoch. Aké však boli začiatky, a čo viedlo zakladateľov k tomu, aby tento sviatok vôbec vznikol?

Chyba v systéme?

Po prvýkrát odznela táto idea v roku 1968, keď americký novinár John P. Harris kritizoval sovietsky blok za organizáciu Medzinárodného dňa žien. Chybu videl v systéme, ktorý neponúka rovnakú príležitosť pre opačné pohlavie.

Thomas Oaster, riaditeľ Missouri Center for Men’s Studies, zorganizoval v roku 1993 prvú udalosť, ktorej hlavným zámerom bolo zdôrazniť rolu mužov v spoločnosti. Aj keď si ľudia spočiatku túto iniciatívu chválili, dva roky stačili na to, aby na ňu takmer všetci zabudli.

Až v roku 1999, v krajine Trinidad a Tobago, boli snahy predošlých organizátorov skutočne oživené. Jerome Teelucksingh považoval za dôležité oslavovať pozitívne mužské vzory. Zorganizoval preto Medzinárodný deň mužov, ktorý sa konal 19. novembra. Dátum zvolil na počesť narodenín svojho otca.

Základné piliere

Oficiálny webový portál International Men’s Day, ktorý je hlavným organizátorom tohto projektu, uvádza šesť hlavných cieľov:

  1. Zviditeľniť pozitívne mužské vzory.
  2. Osláviť prínos mužov pre spoločnosť.
  3. Zdôrazniť, že psychické zdravie nie je tabu.
  4. Oboznámiť verejnosť s diskrimináciou mužov.
  5. Zlepšiť rodovú rovnosť.
  6. Vytvoriť bezpečnejší, ale najmä lepší svet pre všetkých.

Tohtoročná iniciatíva

Motto Medzinárodného dňa mužov sa mení každý rok. „Pomáhať chlapom a chlapcom.“ – tak znie to tohtoročné. Hlavnou myšlienkou má byť pomoc mužom a deťom s psychickými problémami.

Na základe anonymného prieskumu vo Veľkej Británii, ktorý vykonala Národná zdravotná služba (National Health Service), si môžeme priblížiť niektoré znepokojujúce fakty.

Výsledky z roku 2014 poukázali na to, že takmer 40 percent mužov vo veku od šestnásť rokov sa nikdy o ich psychickom zdraví nerozprávalo s inou osobou. Preto nie je prekvapením, že približne tri štvrtiny zaznamenaných samovrážd v krajine bolo pripísaných mužskému pokoleniu.

Hlavným dôvodom odmietania odbornej pomoci sú stereotypy o staromódnej maskulinite. Medzi závažné problémy sa taktiež radí psychický nátlak zo strany rodiny či neohľaduplnosť blízkeho okolia a zamestnávateľa.

Medzinárodný deň mužov preto tento rok nesie dôležitý odkaz, ktorý netreba opomínať. Aj chlapi, alebo chlapci, môžu zažívať problémy v oblasti duševného zdravia.

Ak trpíte psychickými problémami, alebo viete o niekom, kto prechádza ťažkým životným obdobím, neváhajte kontaktovať Linku dôvery Nezábudka.