Študenti rozbehli v novembri 1989 zmeny, ktoré zmenili Slovensko. Dve vtedajšie študentky spomínajú na eufóriu na námestiach, strach z vylúčenia zo školy i na sklamanie z toho, čo prišlo potom.
16. novembra 1989 vyšli v Bratislave do ulíc študenti, najmä z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Skandovali odvážne heslá, ktorými požadovali reformy, slobodu slova či demokraciu. Protestný pochod natáčala a následne odvysielala aj televízia. V reportáži boli vidieť aj tváre študentov. Takéto vzoprenie sa režimu mohlo viesť k perzekúcii.
O deň neskôr, 17. novembra, zasiahli bezpečnostné zložky na Národní tříde v Prahe. Brutálne zbili a zranili stovky ľudí. Násilný zákrok vyvolal pobúrenie. Študenti vysokých škôl vyhlásili štrajk a v mnohých mestách sa začali konať demonštrácie.
Ani sa nám nechcelo veriť, že niečo také môže byť pravda
Pani Viera učí telesnú výchovu a nemčinu na strednej škole. Revolúciu zažila ako prváčka na Univerzite Komenského. Pani Gabriela vyučuje matematiku a biológiu. V novembri 1989 navštevovala štvrtý ročník na rovnakej univerzite.
Revolúcia sa začala 17. novembra, no informácie sa šírili iným tempom než dnes. Za minulého režimu boli médiá cenzurované a celkovo menej dostupné. Dnes máme noviny vo vrecku, všetko je prepojené, vtedy to však ešte bola analógová realita.
Aj preto sa o udalostiach v Prahe obe respondentky dozvedeli až v priebehu nasledujúcich dní. „Všetky informácie boli blokované. V televízii ani v novinách sa absolútne nič neobjavilo. Neskôr k nám do školy prišli študenti z Prahy. Povedali nám, že tam bolo protestné zhromaždenie, ktoré skončilo stretom s políciou. Kvôli násiliu sa študenti rozhodli protestovať aj ďalšie dni,“ spomína pani Viera. „Ani sa nám nechcelo veriť, že niečo také môže byť pravda,“ dodáva.
Pani Gabriela sa o tejto udalosti dozvedela iným spôsobom: „Cez víkend sme sa stretli s pár známymi na fakulte, kde sme si pozreli videá z Prahy.“
Najprv sme sa báli, že nás vylúčia zo školy
Študenti boli plní nádeje, no zároveň aj strachu. Pani Viera si spomína: „Hneď prvá otázka bola, že či sa pridáme. Samozrejme, študentský entuziazmus bol ohromný, tak sme povedali áno.“ Dodáva však, že mali aj obavy: „Najprv sme sa báli, že nás vylúčia zo školy.“
Aj pani Gabriela prežívala zmiešané pocity. „Boli sme nadšení, že sa niečo deje, že máme správy z prvej ruky, no zároveň sme pociťovali strach z toho, že nás niekto prichytí, čo by z toho bolo a čo sa bude diať ďalej.“
Napokon sa obe študentky rozhodli podporiť boj za slobodu a išli na námestia.
Pani Viera si spomína na prejavy významných osobností – hercov Milana Kňažka, Ladislava Chudíka či Milku Vašáryovú. „Títo ľudia nám vysvetľovali, čo sa deje. Že je možnosť zmeniť politickú situáciu. Že musíme vydržať.“
V menších mestách a na vidieku bol problém so šírením informácií ešte väčší. Komunikačným kanálom sa tak, ako aj v Bratislave, kde študenti z Prahy informovali svojich spolužiakov v hlavnom meste Slovenska, stali práve študenti. Revoluční tribúni ich vyzvali, aby šli domov do iných miest a vysvetľovali, čo sa deje.
Ústne podanie však nebolo jedinou formou informovania. Pani Gabriela hovorí napríklad o šírení letákov: „Na internáte sme prepisovali letáčiky. Potom sme chodili po Petržalke a vylepovali ich v činžiakoch.“
Myslím, že tie pocity spolupatričnosti a hrdosti už nikdy nezažijem
„Bolo to úžasné, aj keď sme nevedeli, aké následky by to mohlo mať na naše ďalšie štúdium. Davy rovnako naladených ľudí, slobodne a nahlas dávali najavo svoje pocity. Počúvali sme Dubčeka, Čarnogurského a ďalších, o ktorých sme dovtedy veľa nevedeli. Celé námestie spievalo piesne revolúcie,“ opisuje svoje nezabudnuteľne pozitívne zážitky zo zhromaždení pani Gabriela.
„Ten entuziazmus bol úžasný, tá nálada a odhodlanosť ľudí už konečne s režimom niečo spraviť,“ spomína pani Viera. Optimizmus podľa nej navodili aj policajti, ktorí stáli okolo. „Nikto z nich nič nerobil a nikomu neubližoval. Mnohí aj prikyvovali, že je pravda to, čo ľudia hovoria. Aj oni videli, že to už nie je dobre a treba s tým niečo urobiť.“ Spomína si aj na pocity, ktoré vtedy prežívala: „Cítila som, že čosi veľké sa ide diať a my sme toho súčasťou.“
Na nálady medzi študentmi na fakulte si pani Viera spomína takto: „Bol to ohromný pocit slobody. Už len to, že sme nemali politické prednášky, ktoré človeka strašne ubíjali.“ Spomína aj to, ako sa počas revolúcie správali učitelia, ktorí šírili komunistickú ideológiu: „Všetci politicky angažovaní páni, ktorí robili tieto prednášky, odrazu niekam zmizli. Doslova sa prepadli pod zem. To bola tá nežnosť revolúcie – nikto z tých komunistov nerobil problémy.“
Nálady medzi protestujúcimi nám opísala pani Gabriela: „Myslím, že tie pocity spolupatričnosti a hrdosti už nikdy nezažijem. V uliciach sa ľudia zdravili a usmievali sa. Na námestí pred SND sme vytvorili dlhočizného hada, tancovali a spievali, nadšení z toho, že sa niečo deje.“
Pani Gabriela spomína ako to vnímali jej rodičia: „Tiež to prežívali. Asi mali veľký strach o deti, ale boli radi, že sa niečo deje.“ Naopak pani Viera hovorí o strachu z ďalšej vojenskej invázie: „Moji rodičia zažili rok 1968, takže mi vysvetľovali, ako sa strašne báli, keď sem prišli Rusi. Asi sa báli, že niečo podobné príde znova.“
Nežná revolúcia bola až príliš nežná
Občania napokon zvíťazili, no po úvodnej radosti prišli nespokojnosť a sklamanie s porevolučným vývojom. „Začiatok bol fajn, ale to čo sa dialo neskôr, už nie,“ hovorí pani Gabriela. „Boli sme šťastní, že komunizmus padol, to je jasné. Ale potom prišli obavy. Keď komunisti podali demisiu, zrazu nastalo prázdno. Prvé, čo mi napadlo: kto vlastne bude vládnuť? Obyčajní ľudia to nikdy nerobili a nesmú to byť opäť komunisti,“ zveruje sa so svojimi obavami pani Viera. Až s odstupom času si uvedomila, že sme nevedeli vládnuť. „Narobilo sa strašne veľa chýb,“ dodáva.
Pomenovala aj problém, ktorý podľa nej v spoločnosti rezonuje dodnes – „nenápravu“ krívd.
„Čo aj dnes niekto vyčíta vtedajším vládam, je, že nikdy neboli potrestaní komunistickí pohlavári a tí, čo posielali ľudí do väzení a robili s nimi procesy,“ hovorí. „Čiže Nežná revolúcia bola v tomto až príliš nežná. Myslím si, že nejaké dôsledky mali ľudia vidieť, potrebovali to vidieť,“ dopĺňa
Obe vtedajšie študentky zažili obdobie neslobody aj obdobie demokracie. Dnes učia na stredných školách a stretávajú sa s mladými ľuďmi, ktorí vo veľkom odchádzajú zo Slovenska. Jedným z dôvodov je podľa nich aj stav demokracie v našej krajine.
So súčasným stavom demokracie nie je spokojná ani jedna z nich.
Pani Viera upozorňuje na dva rozmery problému. Na jednej strane vníma diktátorské tendencie zo strany vlády. Na druhej strane si všíma, že formálna existencia demokracie nemusí stačiť: „Demokracia síce je, môžeš si povedať, čo chceš, môžeš napísať, čo chceš, ale nič tým nezmeníš. Stále je to vláda moci alebo sily nejakých politických strán. Aj spravodlivosť je veľmi krátka. U niekoho platia zákony, u niekoho nie. Trestáme malých zločincov a pritom necháme nepotrestané veľké zločiny alebo veľké prešľapy v politike.“
Budete musieť spraviť ďalšiu „revolúciu“
„Podľa mňa budete musieť spraviť ďalšiu ,revolúciu‘, neviem si to inak predstaviť,“ hovorí pani Viera. Apeluje na to, aby išli mladí ľudia do politiky a spravili potrebné zmeny. Chcelo by to podľa nej niečo úplne nové. Na záver opisuje beznádej, ktorú cíti medzi mladými ľuďmi: „Múdre hlavy, ktoré máme, utekajú do zahraničia, lebo vidia, že tu nič nezmôžu, nemajú silu.“
Problémy v spoločnosti nám popísala pani Gabriela: „Vôbec nezávidím mladým ľuďom, že budú žiť v spoločnosti ľudí, ktorí chcú každého len oklamať, podviesť a z každej situácie mať prospech len pre seba.“
Na záver obe respondentky zanechali odkaz nám, mladým ľuďom. Pani Viera je realistka: „Keď chcete zostať tu, na Slovensku, budete to mať fakt ťažké. Ale ste mladí, máte energiu, skúste bojovať. Neviem, ako sa vám to tu podarí zmeniť, ale budem vám strašne držať palce.“
Pani Gabriela zostáva optimistkou: „Stále verím mladým, pretože sú šikovní, vzdelaní a určite majú predpoklady dokázať veľké veci.“
Autor: Jakub Chvaštula
- Cítila som, že čosi veľké sa ide diať a my sme toho súčasťou - 17. novembra 2025
