Jakub Chvaštula

Vianočná dohoda zjednotila komunistický a občiansky odboj a viedla až k Slovenskému národnému povstaniu. Podobné dohody sa však nediali len na celonárodnej, ale aj na tej lokálnej úrovni. V Brezovej pod Bradlom sa síce odboj oficiálne zjednotil o čosi neskôr, no jeho rozsah a dosah sú unikátne.

25. decembra 1943 sa začali písať dejiny zjednoteného odboja, čo napokon viedlo k Slovenskému národnému povstaniu. V byte Mateja Joska v Bratislave sa vtedy stretli predstavitelia občiansko-demokratického odboja a vedenia Komunistickej strany Slovenska. Záverom stretnutia bol podpis Vianočnej dohody, ktorá spečatila vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR). Zároveň sa týmto momentom zjednotil občiansky a komunistický odboj.

SNR odvtedy v ilegalite zodpovedala za prípravu ozbrojeného povstania voči fašistickému režimu vedenému Jozefom Tisom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) mala prevziať vojenskú a politickú moc na Slovensku. O týchto skutočnostiach bola informovaná aj exilová vláda v Londýne. Tú vtedy viedol Edvard Beneš. Londýnska vláda dala SNR zelenú a schválila jej odbojové aktivity.

Spolupracovali už od počiatku

O jednom z unikátnych príkladov zjednoteného odboja nám povedal historik Matúš Valihora z Múzea Dušana Samuela Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

„Faktom je, že odboj v Brezovej pod Bradlom a kopaničiarskom kraji začal už v roku 1939. Najprv odbojári pomáhali utečencom z protektorátu a neskôr aj z iných krajín.“ Valihora taktiež poukazuje na súčinnosť občianskeho a komunistického odboja. „Spolupracovali už od počiatku, teda ešte dlho pred uzatvorením Vianočnej dohody,“ vysvetľuje.

Oficiálne sa však brezovský odboj spojil až vo februári 1944. Vtedy vznikli Revolučné národné výbory (RNV) v Brezovej a v neďalekých Košariskách. Kolektív autorov v publikácii Brezová pod Bradlom z roku 1970 píše, že tieto RNV „vznikli takmer naraz a možno o nich povedať, že boli prvé na západnom Slovensku.“ Autori tiež spomínajú snahu odbojárov o rovnocenné zastúpenie komunistov a nestraníkov. Čiže demokratov.

Hurbanovsko-štefánikovské tradície

Odboj mal podľa historika obrovskú podporu v radoch miestnych obyvateľov. Valihora zmieňuje aj príčinu. Na vyššiu mieru podpory odboja v porovnaní so susednými regiónmi malo podľa neho vplyv aj náboženské zloženie obyvateľstva, v ktorom dominovali evanjelici. „A tiež hurbanovsko-štefánikovské tradície boja za národnú slobodu,“ dopĺňa.

Hurbanovská tradícia sa viaže na udalosti septembra 1848, z obdobia Slovenského (Hurbanovského) povstania proti maďarskej nadvláde v Uhorsku. 

Štefánikovská tradícia vychádzala z činnosti a myšlienok Milana Rastislava Štefánika a nadväzuje na odkaz Jozefa Miloslava Hurbana. Takisto je jej hlavným motívom boj za slobodu. 

Na tieto hodnoty a významné osobnosti sa odvolávali obyvatelia podbradlianskeho kraja, ale aj konkrétni odbojári, či partizáni. Svedčia o tom aj názvy partizánskych jednotiek – Oddiel Hurban či I. a II. partizánska brigáda M. R. Štefánika.

Brezovský odboj podporovali aj miestne elity a inštitúcie. Napríklad miestny evanielický farár, či riaditeľ školy aj s učiteľmi. A spolupracovala aj obec. Jej zamestnanci vystavovali českým emigrantom, ruským vojakom, americkým letcom a neskôr aj partizánom falošné doklady. Žandári zas varovali ľudí, ktorí na kopaniciach ukrývali Židov a utečencov pred chystanými raziami.

Matúš Valihora hovorí, že občania Brezovej poskytli odboju aj finančnú podporu. Brezovskí podnikatelia podľa neho pomáhali financovať partizánske skupiny na východe Slovenska, neskôr na strednom Slovensku. Po vypuknutí SNP peňažne podporovali aj domáci Oddiel Repta. „Na odbojovú činnosť Brezovania poskytli milión vtedajších korún,“ kvantifikuje príspevok Valihora. Financovanie odboja mal pod záštitou brezovský rodák, finančník Tomáš Tvarožek, ktorý bol neskôr aj povereníkom financií povstaleckej Slovenskej národnej rady.

Odbojári pomáhali českým vlastencom

Odpor obyvateľov k režimu bol citeľný a časom narastal. Činnosť odboja pred vypuknutím SNP pozostávala najmä z pomoci emigrantom a utečencom. „Odbojári pomáhali českým vlastencom pri úteku z protektorátu. Neskôr, po roku 1941 ukrývali vojakov zo Sovietskeho zväzu, Juhoslávie, Francúzska, Bulharska, či Poľska, ktorí utekali zo zajateckých táborov. Tým, ktorí chceli bojovať, zabezpečovali presun na východné Slovensko, kde sa formovali partizánske skupiny,“ rekapituluje Valihora. 

V roku 1944 sa brezovskí odbojári zapojili do príprav SNP. Revolučné národné výbory v Brezovej a v Košariskách zvolali 29. augusta 1944 verejné zhromaždenie na brezovskom námestí. Bolo vyhlásené SNP a účastníci na obecnom úrade vyvesili československú zástavu. „Na výzvu člena RNV, učiteľa Jána Kubačku, odišli z Brezovej do povstania dve nákladné autá dobrovoľníkov,“ pripomína Valihora.

„Zároveň 29. augusta 1944 prišiel zo Sklabine brezovský rodák Ján Repta so spolubojovníkmi,“ dopĺňa historik. Repta mal s odbojovou činnosťou bohaté skúsenosti. Najprv pomáhal utečencom s presunom na východné Slovensko a neskôr sa pridal k partizánom. Vypracoval sa až na zástupcu veliteľa partizánskej skupiny vedenej Viliamom Žingorom. Od tejto partizánskej skupiny sa oddelil a v Brezovej sformoval Oddiel Repta patriaci k II. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika.

Činnosť Oddielu Repta

Oddiel Repta bol veľmi aktívny. Valihora zmieňuje napríklad prepad žandárskej stanice v Dechticiach, boj s Nemcami v Lopušnej, či prepad nemeckej protileteckej hlásky v Trstíne. Reptovci prerušili aj železničnú trať pri Brunovciach a zničili železničné mosty pri Jablonici a pri Kútoch.

Vo svojej činnosti oddiel pokračoval aj po potlačení SNP. V období medzi decembrom 1944 a aprílom 1945 táto partizánska skupina uskutočnila ďalšie úspešné operácie. Matúš Valihora spomína poškodenie železničných mostov, odpálenie nemeckého transportu, prepad nemeckej autokolóny pri Hradišti pod Vrátnom, či rôzne boje v okolí Brezovej.

Oddiel Repta bol podľa neho „prísne vojensky organizovaný, vyzbrojený a vystrojený.“ Jeho členovia, bývalí vojaci československej armády, dostávali žold. „Oddiel mal vlastných kuchárov a lekára,“ dopĺňa Valihora. Bojovú činnosť vykonával s ohľadom na bezpečnosť obyvateľov Brezovej i okolitého kraja.

Rozhodli sa, že na Nemcov zaútočia sami

Partizáni svoju činnosť zakončili výnimočne – oslobodením Brezovej pod Bradlom. Červená armáda dorazila k Brezovej 6. apríla 1945. „V nasledujúci deň nadránom chceli mínometnou a delostreleckou paľbou zaútočiť na Nemcov. Aby zabránili poškodeniu Brezovej plánovanou paľbou, partizáni sa rozhodli, že na Nemcov zaútočia sami,“ opisuje vtedajšiu situáciu Valihora. Sovietsky veliteľ im tento postup schválil a umožnil partizánom Brezovú oslobodiť.

„V noci zo 6. na 7. apríla začali partizáni Oddielu Repta a Oddielu Hurban pod vedením Jána Danka (keďže veliteľ Repta bol krátko predtým ranený) oslobodzovať Brezovú,“ hovorí Valihora. Oslobodili ju po dvoch hodinách bojov o jednej hodine v noci 7. apríla 1945.

Podľa Matúša Valihoru bol odboj v podbradlianskom kraji unikátny: „Brezová pod Bradlom a jej okolie boli jednou z mála oblastí západného Slovenska, kde možno hovoriť o účinnom ozbrojenom odpore. Nielen počas Slovenského národného povstania, ale aj po jeho potlačení.“

Študenti rozbehli v novembri 1989 zmeny, ktoré zmenili Slovensko. Dve vtedajšie študentky spomínajú na eufóriu na námestiach, strach z vylúčenia zo školy i na sklamanie z toho, čo prišlo potom.

16. novembra 1989 vyšli v Bratislave do ulíc študenti, najmä z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Skandovali odvážne heslá, ktorými požadovali reformy, slobodu slova či demokraciu. Protestný pochod natáčala a následne odvysielala aj televízia. V reportáži boli vidieť aj tváre študentov. Takéto vzoprenie sa režimu mohlo viesť k perzekúcii.

O deň neskôr, 17. novembra, zasiahli bezpečnostné zložky na Národní tříde v Prahe. Brutálne zbili a zranili stovky ľudí. Násilný zákrok vyvolal pobúrenie. Študenti vysokých škôl vyhlásili štrajk a v mnohých mestách sa začali konať demonštrácie.

Ani sa nám nechcelo veriť, že niečo také môže byť pravda

Pani Viera učí telesnú výchovu a nemčinu na strednej škole. Revolúciu zažila ako prváčka na Univerzite Komenského. Pani Gabriela vyučuje matematiku a biológiu. V novembri 1989 navštevovala štvrtý ročník na rovnakej univerzite.

Revolúcia sa začala 17. novembra, no informácie sa šírili iným tempom než dnes. Za  minulého režimu boli médiá cenzurované a celkovo menej dostupné. Dnes máme noviny vo vrecku, všetko je prepojené, vtedy to však ešte bola analógová realita.

Aj preto sa o udalostiach v Prahe obe respondentky dozvedeli až v priebehu nasledujúcich dní. „Všetky informácie boli blokované. V televízii ani v novinách sa absolútne nič neobjavilo. Neskôr k nám do školy prišli študenti z Prahy. Povedali nám, že tam bolo protestné zhromaždenie, ktoré skončilo stretom s políciou. Kvôli násiliu sa študenti rozhodli protestovať aj ďalšie dni,“ spomína pani Viera. „Ani sa nám nechcelo veriť, že niečo také môže byť pravda,“ dodáva.

Pani Gabriela sa o tejto udalosti dozvedela iným spôsobom: „Cez víkend sme sa stretli s pár známymi na fakulte, kde sme si pozreli videá z Prahy.“

Najprv sme sa báli, že nás vylúčia zo školy

Študenti boli plní nádeje, no zároveň aj strachu. Pani Viera si spomína: „Hneď prvá otázka bola, že či sa pridáme. Samozrejme, študentský entuziazmus bol ohromný, tak sme povedali áno.“ Dodáva však, že mali aj obavy: „Najprv sme sa báli, že nás vylúčia zo školy.“

Aj pani Gabriela prežívala zmiešané pocity. „Boli sme nadšení, že sa niečo deje, že máme správy z prvej ruky, no zároveň sme pociťovali strach z toho, že nás niekto prichytí, čo by z toho bolo a čo sa bude diať ďalej.“

Napokon sa obe študentky rozhodli podporiť boj za slobodu a išli na námestia.

Pani Viera si spomína na prejavy významných osobností – hercov Milana Kňažka, Ladislava Chudíka či Milku Vašáryovú. „Títo ľudia nám vysvetľovali, čo sa deje. Že je možnosť zmeniť politickú situáciu. Že musíme vydržať.“

V menších mestách a na vidieku bol problém so šírením informácií ešte väčší. Komunikačným kanálom sa tak, ako aj v Bratislave, kde študenti z Prahy informovali svojich spolužiakov v hlavnom meste Slovenska, stali práve študenti. Revoluční tribúni ich vyzvali, aby šli domov do iných miest a vysvetľovali, čo sa deje.

Ústne podanie však nebolo jedinou formou informovania. Pani Gabriela hovorí napríklad o šírení letákov: „Na internáte sme prepisovali letáčiky. Potom sme chodili po Petržalke a vylepovali ich v činžiakoch.“

Myslím, že tie pocity spolupatričnosti a hrdosti už nikdy nezažijem

 „Bolo to úžasné, aj keď sme nevedeli, aké následky by to mohlo mať na naše ďalšie štúdium. Davy rovnako naladených ľudí, slobodne a nahlas dávali najavo svoje pocity. Počúvali sme Dubčeka, Čarnogurského a ďalších, o ktorých sme dovtedy veľa nevedeli. Celé námestie spievalo piesne revolúcie,“ opisuje svoje nezabudnuteľne pozitívne zážitky zo zhromaždení pani Gabriela.

„Ten entuziazmus bol úžasný, tá nálada a odhodlanosť ľudí už konečne s režimom niečo spraviť,“ spomína pani Viera. Optimizmus podľa nej navodili aj policajti, ktorí stáli okolo. „Nikto z nich nič nerobil a nikomu neubližoval. Mnohí aj prikyvovali, že je pravda to, čo ľudia hovoria. Aj oni videli, že to už nie je dobre a treba s tým niečo urobiť.“ Spomína si aj na pocity, ktoré vtedy prežívala: „Cítila som, že čosi veľké sa ide diať a my sme toho súčasťou.“

Na nálady medzi študentmi na fakulte si pani Viera spomína takto: „Bol to ohromný pocit slobody. Už len to, že sme nemali politické prednášky, ktoré človeka strašne ubíjali.“ Spomína aj to, ako sa počas revolúcie správali učitelia, ktorí šírili komunistickú ideológiu: „Všetci politicky angažovaní páni, ktorí robili tieto prednášky, odrazu niekam zmizli. Doslova sa prepadli pod zem. To bola tá nežnosť revolúcie – nikto z tých komunistov nerobil problémy.“

Nálady medzi protestujúcimi nám opísala pani Gabriela: „Myslím, že tie pocity spolupatričnosti a hrdosti už nikdy nezažijem. V uliciach sa ľudia zdravili a usmievali sa. Na námestí pred SND sme vytvorili dlhočizného hada, tancovali a spievali, nadšení z toho, že sa niečo deje.“

Pani Gabriela spomína ako to vnímali jej rodičia: „Tiež to prežívali. Asi mali veľký strach o deti, ale boli radi, že sa niečo deje.“ Naopak pani Viera hovorí o strachu z ďalšej vojenskej invázie: „Moji rodičia zažili rok 1968, takže mi vysvetľovali, ako sa strašne báli, keď sem prišli Rusi. Asi sa báli, že niečo podobné príde znova.“

Nežná revolúcia bola až príliš nežná

Občania napokon zvíťazili, no po úvodnej radosti prišli nespokojnosť a sklamanie s porevolučným vývojom. „Začiatok bol fajn, ale to čo sa dialo neskôr, už nie,“ hovorí pani Gabriela. „Boli sme šťastní, že komunizmus padol, to je jasné. Ale potom prišli obavy. Keď komunisti podali demisiu, zrazu nastalo prázdno. Prvé, čo mi napadlo: kto vlastne bude vládnuť? Obyčajní ľudia to nikdy nerobili a nesmú to byť opäť komunisti,“ zveruje sa so svojimi obavami pani Viera. Až s odstupom času si uvedomila, že sme nevedeli vládnuť. „Narobilo sa strašne veľa chýb,“ dodáva.

Pomenovala aj problém, ktorý podľa nej v spoločnosti rezonuje dodnes – „nenápravu“ krívd.

„Čo aj dnes niekto vyčíta vtedajším vládam, je, že nikdy neboli potrestaní komunistickí pohlavári a tí, čo posielali ľudí do väzení a robili s nimi procesy,“ hovorí. „Čiže Nežná revolúcia bola v tomto až príliš nežná. Myslím si, že nejaké dôsledky mali ľudia vidieť, potrebovali to vidieť,“ dopĺňa

Obe vtedajšie študentky zažili obdobie neslobody aj obdobie demokracie. Dnes učia na stredných školách a stretávajú sa s mladými ľuďmi, ktorí vo veľkom odchádzajú zo Slovenska. Jedným z dôvodov je podľa nich aj stav demokracie v našej krajine.

So súčasným stavom demokracie nie je spokojná ani jedna z nich.

Pani Viera upozorňuje na dva rozmery problému. Na jednej strane vníma diktátorské tendencie zo strany vlády. Na druhej strane si všíma, že formálna existencia demokracie nemusí stačiť: „Demokracia síce je, môžeš si povedať, čo chceš, môžeš napísať, čo chceš, ale nič tým nezmeníš. Stále je to vláda moci alebo sily nejakých politických strán. Aj spravodlivosť je veľmi krátka. U niekoho platia zákony, u niekoho nie. Trestáme malých zločincov a pritom necháme nepotrestané veľké zločiny alebo veľké prešľapy v politike.“

Budete musieť spraviť ďalšiu „revolúciu“

„Podľa mňa budete musieť spraviť ďalšiu ,revolúciu‘, neviem si to inak predstaviť,“ hovorí pani Viera. Apeluje na to, aby išli mladí ľudia do politiky a spravili potrebné zmeny. Chcelo by to podľa nej niečo úplne nové. Na záver opisuje beznádej, ktorú cíti medzi mladými ľuďmi: „Múdre hlavy, ktoré máme, utekajú do zahraničia, lebo vidia, že tu nič nezmôžu, nemajú silu.“

Problémy v spoločnosti nám popísala pani Gabriela: „Vôbec nezávidím mladým ľuďom, že budú žiť v spoločnosti ľudí, ktorí chcú každého len oklamať, podviesť a z každej situácie mať prospech len pre seba.“

Na záver obe respondentky zanechali odkaz nám, mladým ľuďom. Pani Viera je realistka: „Keď chcete zostať tu, na Slovensku, budete to mať fakt ťažké. Ale ste mladí, máte energiu, skúste bojovať. Neviem, ako sa vám to tu podarí zmeniť, ale budem vám strašne držať palce.“

Pani Gabriela zostáva optimistkou: „Stále verím mladým, pretože sú šikovní, vzdelaní a určite majú predpoklady dokázať veľké veci.“

Autor: Jakub Chvaštula