Dokumentárna fotografka Dorota Holubová portrétovala ženy, ktoré zažili násilie: Minulý rok vydala kalendár, aby im pomohla

#Nemá ľahkú prácu. Vyžaduje si trpezlivosť, empatiu a srdce. Dorota Holubová pracuje ako portrétna a dokumentárna fotografka. Je autorkou množstva dokumentov. V rámci svojej práce navštívila Černobyľ,  Áziu, Južnú Kóreu, Nepál, Indonéziu či Paríž. Fotila umelcov, nočný život, skejterov, tanečníkov, akrobatov a ich prípravy na vystúpenia. Jej fotografie sú autentické. Nájdete v nich šťastie, smútok a celkovo – život.

Čo je základom dobrej dokumentárnej fotografie?

Určite úprimný záujem o tému, ktorú si vyberiete. Práve zvedavosť vás môže nakopnúť. Treba však rešpektovať ľudské práva a dôstojnosť ľudí, ktorých fotíte, najmä pri sociálnom dokumente. Mnoho fotografov skĺzne k tomu, že fotí objekty ako v zoo, bez nejakého osobného záujmu, avšak podľa mňa takéto fotografie nikdy nebudú dobré.

Dokumentárna fotografia je stále subjektívna, opierame sa v nej o naše pocity, naše vnímanie sveta a osobné skúsenosti, na druhej strane sa niekedy snažíme aj o objektívnu výpoveď sveta, ktorý nás obklopuje. Fotografi a fotografky by sa mali zamyslieť, prečo chcú rozpovedať daný príbeh, aký to má zmysel pre spoločnosť a pre nich samých. Dokumentom sa dá rozširovať povedomie o témach, práve prostredníctvom fotografie alebo umenia všeobecne človek vstrebáva témy, o ktoré by sa možno inak nezaujímal. Obraz vnímame akosi jednoduchšie a myslím si, že silná snímka dokáže meniť názory a postoje ľudí.

Čo je podľa vás najzložitejšie na práci s dokumentárnou fotografiou?

Získať dôveru ľudí a to, aby boli prirodzení a zabudli, že ich vôbec fotíte. Dokumentárnu fotografiu nerobíte, aby ste na nej zarobili. Je to voľná tvorba, ktorá si vyžaduje veľa času, a na to, aby ste sa jej mohli venovať potrebujete zarobiť komerčne v inej práci alebo komerčnými foteniami. Potrebujete čas, keď analyzujete, čítate, získavate kontakty, komunikujete, stretávate sa s ľuďmi a rozmýšľate. Fotenie je už iba čerešnička na torte, výsledok vašej predchádzajúcej práce. Ak sa venujete ťažkým témam, tak potrebujete psychickú stabilitu. Hovorí sa, že by ste mali mať emočný odstup, avšak záleží to na vašej miere empatie. Fotila som napríklad pre neziskovú organizáciu Plamienok a po desiatich dňoch som si povedala, že na to psychicky nemám. Rovnako nemám na to, aby som šla dokumentovať vojnové konflikty.

Prečo ste sa rozhodli vytvoriť kalendár na rok 2020 venovaný ženám, ktoré zažili násilie?

Pred rokom som dokumentovala fotosériu Atlas žien, ktorej súčasťou bol život žien v bezpečných domoch a poradenských organizáciách na Slovensku a bola som svedkom neľahkých životných osudov dám, ktoré zažili násilie. Preto som sa rozhodla vytvoriť charitatívny kalendár, ktorého cieľom je finančne pomôcť konkrétnym ženám, ktoré zažili domáce násilie a organizáciám, ktoré bojujú proti násiliu na ženách. Nie je mi jedno, že na Slovensku má skúsenosť s násilím počas svojho života každá tretia žena a preto som chcela pomôcť touto formou.

Stretávate sa v spoločnosti ako fotografka aj s vlnou kritiky, napríklad od mužov?

Samozrejme, že áno a rovnako aj od žien. Myslím si, že na tom nezáleží či je od muža alebo ženy. Rada si vypočujem kritiku, vďaka ktorej je moja tvorba kvalitnejšia, rozhodne je to lepšie, ako len prijímať komplimenty. Na výstave Atlas žien sa ma prišli niektorí muži spýtať, prečo som nefotila aj chlapov, ktorí sú týraní. Akoby malo silnejšie pohlavie potrebu neustále obhajovať to, že existuje aj násilie na mužoch a ospravedlňovali tým násilie na ženách. Avšak, ako žena som si vybrala tému násilia na ženách, pretože mi nepríde v poriadku, že má s násilím skúsenosť každá tretia žena. Keď som vydala kalendár s fotkami, prišiel za mnou chlap a spýtal sa ma, kedy bude kalendár venovaný mužom, ktorí zažili násilie. Odpovedala som, že vtedy, keď ho nafotíš. Zostal zaskočený.

Poviete nám, ako je možné čo najlepšie zachytiť na fotografii násilie páchané na ženách?

Neviem ako to najlepšie zachytiť, ale urobila som to najlepšie ako som v tej chvíli vedela. Je to téma, ktorá nie je vizuálne atraktívna a treba k nej pristupovať citlivo. Navyše, musela som fotografovať ženy, ktoré pre svoju bezpečnosti museli byť zobrazené anonymne. To je pre mňa ako portrétnu fotografku, pre ktoré sú dôležité tváre ľudí, veľkou výzvou.

Určite bolo nesmierne ťažké pracovať so ženami, ktoré sa stretli s domácim násilím. Ako ste ich presvedčili, aby vám pózovali?

Nemusela som ich presviedčať, pomohlo mi, že som s nimi bývala a mala možnosť stráviť s nimi zopár dní. Na začiatku sme mali dohodu, že všetko je dobrovoľné a ak by sa cítili nepríjemne, nebudem nikoho nasilu nútiť k foteniu. Všetky zábery vo výslednej sérii aj schválili. Takto som postupovala, s rešpektom, navyše boli rady, že sa o ne niekto zaujíma. Chceli byť súčasťou projektu kvôli iným, v podobnej situácii. Podľa mňa pochopili to, že ak budú o téme hovoriť, tak môžu posilniť a podporiť iné ženy, aby sa necítili samé a videli, že je možnosť riešiť ich situáciu, aj keď to nie je jednoduché.

Ako ste sa vôbec dostali medzi organizácie, ktoré bojujú proti násiliu na ženách?

Trvalo mi to rok. Stretávala som sa s pracovníčkami Slovensko-českého ženského fondu, ktoré podporujú rôzne ženské organizácie spravujúce aj bezpečné ženské domy, kde bývajú obete s deťmi, ktoré ušli od násilníka. Vďaka nim som sa dostala do prvého ženského bezpečného domu a potom postupne do ostatných ženských poradenských organizácií.

Keď ste tvorili Atlas žien, stretli ste sa s množstvom neľahkých osudov. Zarezonovali vo vás nejaké konkrétne príbehy žien?

Na niektoré príbehy sa nedá zabudnúť. Najmä tie, kde boli deti svedkom domáceho násilia. Neviem pochopiť ako môžu súdy nútiť dieťa, ktoré bolo svedkom násilia na mame, aby sa stretávalo sa s násilným otcom v striedavej starostlivosti, keď sa ho evidentne bojí a nechce sa s ním stretnúť. Potom je dieťa vo veľmi zlom psychickom stave a bola som svedkom keď malo kvôli tomu sebadeštruktívne stavy. To sú následky na celý život, ktoré si so sebou nenesú iba ženy, ale aj ich deti.

Akým spôsobom sa im snažíte pomáhať?

Najpodstatnejšie je že nezatváram oči pred násilím na ženách. Keď som jeho svedkyňou alebo vidím, že sa niekto správa k žene zle aj verbálne, tak sa ozvem. To, že nebudeme ticho je niečo, čo môže urobiť každý z nás. Usilujem sa pomôcť aj kalendárom venovaným ženám, osvetou a diskusiami o téme na mojich výstavách. S niektorými z nich z projektu Atlas žien udržiavam priateľský kontakt doteraz. U jednej mamičky na materskej, ktorá má kadernícku školu, som sa bola ostrihať v azylovom dome. Radšej dám peniaze jej, lebo viem, že ich potrebuje oveľa viac ako komerčné kaderníctvo. Ostrihala ma na jednotku, a vrelo odporúčam všetkým ich aspoň takýmto spôsobom podporovať.

Stretli ste sa sama s násilím?

Áno, v mojom okolí, boli to aj blízke kamarátky a bola som svedkyňou násilia na verejnosti. Preto ma mrzí, ak niekto povie, že jeho sa to netýka, alebo povie, že sa o túto tému nezaujíma. Ľahostajnosť a ignorácia ľudí zapríčinila to, kam sme sa v tejto spoločnosti dostali a prečo toľko žien zažíva násilie. Je smutné, že v 21. storočí,  sa ako spoločnosť za ne nevieme postaviť.

Prečo podľa vás množstvo žien toleruje domáce násilie alebo nedokážu odísť od násilníka?

Myslím si, že žiadna žena nechce žiť v násilnom vzťahu a nechce ho ani tolerovať. To, že dokáže žiť s deťmi aj niekoľko rokov v násilnom vzťahu, je priam obdivuhodné. V priemere to je štrnásť rokov. No žiaľ, u nás nemá oporu v systém, ktorý by jej umožnil bezpečne odísť a ochrániť ju. Keď som fotila Atlas žien, naučila som sa, že sa nemám nikdy pýtať žien, prečo neodídu od násilníkov. Je to najmä preto, lebo sa jej partner vyhráža zabitím. Je teda pochopiteľné, že ho neopustí. Rovnako, ak nemá peniaze, nechce prísť o deti či nemá rodinu, ktorá by sa za ňu postavila.  Ak sa obráti na štátny systém, zistí, že súdy nefungujú, právo je nevymožiteľné, polícia jej neverí. Tak sa nedivím tomu, ak neodíde, keď jej štát a okolie nevie zabezpečiť ochranu. Stretla som sa s mamičkou, ktorá opätovne nahlasovala svojho násilného muža
a na polícií sa len smiali, že ,,zase on.”

Druhá vec je, že násilie môže byť aj skryté a ťažko sa dokazuje pred políciou, ktorá musí dodržiavať svoje postupy pri riešení prípadov, avšak pri násilí na ženách je to akosi zle nastavené. Iba osem percent žien nahlási skúsenosť s násilím na polícií. To je veľmi málo, a treba sa zamyslieť, prečo ženy neveria, že im polícia pomôže. Veľmi ma hnevá, ak inštitúcie, ktoré by mali vziať zodpovednosť a riešiť situáciu týchto žien nefungujú tak, ako by mali.

Čo býva podľa Vás hlavným motívom násilníka, ktorý ublíži žene?

Neberie svoju partnerku rovnocenne, inak by jej predsa neubližoval. Násilie sa odohráva vo vzťahoch, kde nie je medzi partnermi rovnosť. Prispievajú k tomu  hlboko zakorenené stereotypy, výchova žien a mužov v spoločnosti, potom napríklad aj ich zobrazovanie v médiách. Už len keď sa povie mužovi “nebuď ako baba” tak tým vyjadrujeme, že žena je tá slabšia alebo dokonca horšia. Chlap má byť predsa ten silný. Tí, sa správajú násilne lebo si myslia, že môžu. Majú totiž moc a kontrolu. Navyše, násilníci nie sú dostatočne sankcionovaní za svoje správanie. Je hanba, ak politici nevedia prijať také zákony, ktoré by ochránili ženy. To, čo sa deje okolo Istanbulského dohovoru, je na zaplakanie. Namiesto toho, aby sme konečne pomáhali ženám, šírime klamstvá. Možno by stálo za to konečne učiť chlapcov a chlapov, aby sa nesprávali násilne voči svojim partnerkám. Veľmi ma hnevá, keď ľudia vinia ženu z násilia, povedia, že si za to môže sama alebo ho vyprovokovala. Veď muž sa sám slobodne rozhoduje, či bude násilnícky. Musí byť zodpovedný za svoje správanie, ktoré je navyše trestné a nehádzať to na ženu.

Aký príbeh sa skrýva za Vaším dokumentom BEKSTEJDŽ?

Je to fotodokument, na ktorom dlhodobo pracujem. Začala som asi v roku 2017 keď som dostala príležitosť fotografovať zákulisie umeleckého sveta a rôzne hudobné žánre. Baví ma stretávať umelcov i umelkyne a vidieť ich skutočný život za oponou.

Ktorý dokument považujete za svoj najlepší a prečo?

To radšej nechám na posúdenie iným. Vďaka fotosériám môžem spoznať nových ľudí, vidieť ako žijú. Následne môžem ukázať moju skúsenosť na fotografiách iným ľuďom.

Aké krajiny ste navštívili?

Väčšinou fotím na Slovensku, ale dvakrát ma zavolali do Černobyľu, to bol veľký zážitok. Pol roka som bola v Ázií,  v Južnej Kórei, v Nepále a v Indonézii. Skúsila som aj umeleckú rezidenciu, na mesiac som okúsila život v Paríži.

Máte nejakú obľúbenú fotografiu?

Mám obľúbené série fotiek, jednou z nich je napríklad séria Bonnie, ktorú nafotila mladá dánska dokumentárna fotografka Marie Hald. Je o živote prostitútky, za ktorú bola Marie ešte v rámci svojho štúdia na univerzite ocenená na World Press Photo. Je to citlivý dokument o žene, milujúcej matke dvoch detí, ktorá sa živí prostitúciou.

Má dokumentárna fotografia budúcnosť? Nájde sa veľa umelcov, ktorí sa jej venujú?

Určite má. Fotografi a fotografky by sa jej mali venovať oveľa viac, ako teraz. V budúcnosti si aj na základe fotografií budeme pamätať, ako sme žili. Na druhej strane je však čoraz viac zložité zložitejšie uživiť sa ňou, aj z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je jednoduché, ale nie nemožné. Navyše, dnešní ľudia sú viac uzavretí do seba a len málokto je ochotný sa bezprostredne otvoriť pred cudzím fotoaparátom v reálnom živote. Je to paradox, lebo v dnešnom svete sociálnych médií,  ľudia zdieľajú už pomaly všetko zo svojho osobného života. Pridávajú fotografie svojich “dokonalých” životov, zážitkov, svoje raňajky, svoje deti, niekedy upravujú a skrášľujú svoje tváre retušou. No možno by sa práve títo ľudia báli odhaliť pravú tvár a zveriť sa do rúk dokumentárnym fotografom a fotografkám, lebo by sa im možno nepáčila nedokonalá realita.

Čo by ste odkázali tým, ktorí sa chcú venovať dokumentárnej fotografii?

Nech sa nenechajú odradiť ničím a nikým. Pri mojej prvej fotoreportáži, keď som šla fotiť nelegálne kohútie zápasy v Indonézii, ma najskôr vyhodili, ale nakoniec som našla cestu, ako sa dostať naspäť.  Ak vás vyhodia dverami, príďte oknom. Ak niečo skutočne chcete fotografovať, nehľadajte výhovorky, ako sa to nedá. Keď niekoho chcete fotiť, tak sa nehanbite, povedzte mu to, komunikujte s ním. Je to ako v živote, ak niečo chcete, povedzte to a choďte za tým. Buďte najmä autentickí, študujte dejiny fotografie, vzdelávajte sa a navštevujte umelecké výstavy.

Text: Radka Rosenbergová
Foto: archív Doroty Holubovej