Medzi vôňou oblátok a pachom vajcovky

Trenčianske Teplice – miesto, kde nájdete Orient uprostred námestia, žaby majú vlastné tunely a jednu kúpeľnú oblátku pečie desať ľudí.

Na otázku, či mu chutí Ifigénia, len prekvapene nadvihne obočie. „Ifi…čo?“ zopakuje pomaly starý Tepličár Jozef, ktorý v kúpeľnom meste strávil celý život. Sedí na lavičke oproti kaštieľu, ruky opreté o starú vychádzkovú palicu a oči mu na okamih zažiaria pobavením. Až keď dostane nápovedu, že reč je o pitnom prameni na námestí, mávne rukou, akoby tým odohnal zbytočne zdvorilé pomenovania. „Aha, vy myslíte vajcovku! To ste mali hneď povedať. Nikto to tu inak nevolá,“ dodá s úsmevom, ktorý sa mu vtlačí do vrások okolo očí.

Človeku pri tej predstave takmer skrsne otázka, ako by sa asi tvárila samotná Ifigénia de Castries d’Harcourt – majiteľka kúpeľov v 19. storočí, dáma s menom takým urodzeným, až znie ako titul románu – keby zistila, že jej prameň dnes ľudia familiárne prekrstili na „vajcovku“. Znie to možno neúctivo, no v Trenčianskych Tepliciach je to skôr prejav domáckosti. Miestni tým slovom presne pomenovali to, čo návštevník zacíti už z diaľky: ostrý, sírny podtón, ktorý sa nedá pomýliť s ničím iným.

Vajce nad zlato

Nie každý by sa asi zalizoval nad teplou vodou, ktorá vonia ako varené vajcia. Sírový zápach prameňa je výrazný a pre niektorých návštevníkov až odrádzajúci, najmä keď zistia, že voda má takmer štyridsať stupňov a osvieženie od nej netreba čakať. Napriek tomu má v Trenčianskych Tepliciach svojich verných, ktorí ju pijú celé roky – niekedy len tak po dúšku, inokedy si ju načapujú do plastových fliaš a berú domov, akoby si niesli kúsok každodennej kúpeľnej medicíny. Robia to práve pre jej účinky: voda podporuje trávenie, pomáha pri funkčných poruchách čriev, zlepšuje tvorbu žlče, uľavuje pri problémoch s pečeňou a odporúča sa aj pri osteoporóze. Z teplej vody s vôňou vajec sa tak stáva nie chuťový zážitok, ale osvedčený liečivý rituál, na ktorý nedajú dopustiť.

Orientálne Teplice

Väčšina sem prichádza za liečivým prameňom z iného dôvodu – kúpať sa v ňom. A kde inde by to bol silnejší zážitok než v jedinom kuse Orientu, ktorý sa v roku 1888 objavil priamo na námestí Trenčianskych Teplíc? Hammam, čo v preklade doslova znamená kúpeľ, je stavba, ktorú nemožno prehliadnuť: mramorové steny, oblúky, drobné vežičky a kupoly pôsobia medzi kúpeľnými domami tak výnimočne, až má človek pocit, že si na chvíľu odskočil na dovolenku do Arábie.

Prehliadky tejto stavby sú malé spoločenské udalosti, najmä pre dôchodcov, ktorí tvorili približne 95 percent návštevníkov. Vekový priemer býva vysoký, no o to energickejšie pôsobí ich nadšenie, keď sa otvoria brány Hammamu. Niektorí pridajú do kroku, podobne ako keď sa ráno otvára supermarket s čerstvým pečivom, aby stihli vojsť medzi prvými a získali tak ten najlepší výhľad do „histórie”. Za prahom však ruch utíchne a prichádza prvé prekvapenie – žiadne okná. Typickým znakom maursko-arabskej architektúry je, že svetlo neprichádza zvonka, ale zhora. Tri kupoly posiate sklenenými otvormi prepúšťajú slnečné lúče, ktoré dopadajú na dlažbu a vytvárajú dojem malej hviezdnej oblohy nad hlavami návštevníkov – relax je zaručený. O druhé prekvapenie počas prehliadky sa postará brušná tanečnica ladne sa pohybujúca medzi mramorovou fontánou a dvoma kachľami, ktoré vyhrievajú celý kúpeľný dom. Zrazu sa Hammamom ozýva orientálna hudba pripomínajúca úvodnú znelku arabskej telenovely a s ňou sa bije jemný cingot tanečniciných šatiek.

V minulosti by ste v Hammame takéto vystúpenia márne hľadali – nedostal sa do neho len tak hocikto. Najdrahší kúpeľ v Trenčianskych Tepliciach bol vyhradený pre vyššiu spoločnosť. Niet sa čo čudovať, veď Ifigénia de Castries d’Harcourt, už spomínaná vtedajšia majiteľka kúpeľov, z ktorej sa stala „vajcovka”, si jeho výstavbu vybojovala až v ďalekom Egypte. Model stavby ju na parížskej výstave ohúril tak veľmi, že vycestovala za miestokráľom Izmailom a poprosila ho, či by podobná budova, akú mali v Egypte, nemohla stáť aj v Trenčianskych Tepliciach. Miestokráľ nielenže jej požiadavke vyhovel, ale so sebou na Slovensko poslal aj svojho dvorného architekta, Čecha Františka Schmoranza. Stavba bola dokončená za dva roky a v roku 1888 ju slávnostne otvorili. Vtedajšia architektúra kládla veľký dôraz na symboliku – motívy jednotky a osmičky, ktoré odkazujú na rok otvorenia, možno nájsť nielen v počte svetelných otvorov na strope, ale aj vo výzdobe po stranách budovy. Hammam tvorí niekoľko kabín s vlastnou posteľou a závesom, pričom jedna z nich patrila kňažnej Paulíne Metternich, vnučke známeho nemeckého kancelára.

Hlavne bez sviečok

Nikto z návštevníkov počas prehliadky Hammamu nekládol žiadne otázky – až kým sme sa my neodvážili spýtať na malé kamenné okienka v každej z kabín. Vtedy sa akoby všetci zľakli, že by im mohla ujsť informácia, o ktorej ani netušili, že ich zaujíma. Zrazu sa zoskupili okolo sprievodkyne, ktorá začala vysvetľovať: „Tieto malé poličky slúžili na to, aby si počas procedúr mohli kúpeľní hostia odložiť pohár vína, vody alebo svoje šperky.“ „A tiež sviečky, aby dodávali kúpeľnú atmosféru,“ doplnila jedna z návštevníčok s takým presvedčením, akoby ich pred 130 rokmi sama zapaľovala. Sprievodkyňa však rýchlo upravila informáciu na pravú mieru: „Sviečky sú tu zakázané kvôli pieskovcovým stĺpom, mohlo by to tu totiž celé zhorieť.“ A tak sme mali po zvyšok prehliadky opäť už len jednu pani exkurzistku.

Hoci si Hammam kedysi užívala len smotánka, dnes sa v ňom môže liečiť každý. Nie v hocijakom meste sa totiž dá okúpať v bazéne, z ktorého priamo vyviera liečivá voda z dvoch termálnych vrtov. A vďaka tomu, že Ifigénia kvôli tureckému kúpeľu precestovala pol sveta, už dnes návštevníci Trenčianskych Teplíc nemusia – stačí prísť v župane.

Šesť kilometrov, ktoré zmenili kúpele

Dnes do Trenčianskych Teplíc prichádza oveľa viac ľudí rekreačne alebo za históriou a kultúrou, no v minulosti sem smerovali najmä kúpeľní hostia. Tí sa museli prepravovať omnibusmi – vozmi, ktoré by pokojne mohli hrať hlavnú rolu vo westernoch. Predstavte si cestu po prašnej šesťkilometrovej trati, kde za kočmi vírili oblaky prachu a každý kilometer bol malým dobrodružstvom. Práve pre toto náročné spojenie sa zrodil revolučný nápad – električka. A tak, v roku 1909 bola vybudovaná električková trať medzi Trenčianskou Teplou a Trenčianskymi Teplicami, ktorá spojila tieto dve mestá moderným spôsobom.

„Jednoducho sme blázni – normálny človek by niečo také nerobil,“ tvrdí Dušan Nosál, vedúci neziskovej organizácie TREŽ, ktorá zachránila túto električku pred záhubou. Dušan je vyučený železničiarsky opravár lokomotív a zatiaľ čo niekoho zaujal futbal, jeho vášeň je železnica. Už ako malý chlapec sa vozil s mamou do kúpeľného mesta. „Najväčším zážitkom pre mňa boli otvorené dvere dokorán počas celej jazdy. Držal som sa len jednej tyčky a stál vo dverách celý natešený, s vetrom bičujúcim tvár. Dnes by to už určite neprešlo, no práve preto sú to také nádherné spomienky – kožené sedačky, špecifická vôňa a horenie oleja.“ A presne takúto atmosféru sa snaží neziskovka udržať aj dnes, aby ľudia spoznali, ako sa kedysi žilo a cestovalo. Už teraz sa podľa Dušanových slov často čudujú, aké vysoké schody sú v električke. Dnes sme zvyknutí na bezbariérovosť, no aj v minulosti predsa existovali ľudia na vozíku či po amputáciách. Dokonca aj toaletu chcú vo vozidle zachovať s dobovým splachovaním na šnúrku. Jediné, čomu sa v 21. storočí nedá uniknúť, je zavedenie platobného terminálu na kúpu lístkov – myslíme, že práve toto nikomu v dnešnej bezhotovostnej dobe nebude prekážať.

V prvom rade bola určená pre kúpeľných hostí. No ako sa Dušan Nosál dozvedel priamo od pamätníčky – dámy, ktorá mala 101 rokov a zúčastnila sa osláv 110. výročia – tento dopravný prostriedok zohrával aj inú dôležitú úlohu. Pamätala si totiž úplne prvú, ktorú šoféroval jej otec. Za svoju najstaršiu spomienku na ňu označila velikánsky kôš s pečivom. V Trenčianskych Tepliciach sa totiž piekli pekárske výrobky, ktoré zvážali do Trenčianskej Teplej, takže okrem cestujúcich prepravovala aj náklad. Vozidlo je úzkorozchodné, čo znamená, že jazdí po užších koľajniciach. Tento typ trate si vybrali z dvoch dôvodov: bol lacnejší na vybudovanie a zároveň umožňoval robiť ostrejšie zákruty, takže sa lepšie prispôsobil terénu. V tom čase bolo navyše veľmi náročné viesť trať cez súkromné pozemky, preto musela sledovať tok potoka Teplička.

Nesmrteľná električka

Dušan Nosál ju zachránil pred likvidáciou rovno dvakrát. Prvýkrát, keď spolu s kolegom prišli s návrhom vzduchového ovládania dverí – rušňovodič ich tak mohol riadiť sám zo svojho miesta, čím sa znížil počet potrebného personálu. „Doteraz si na tú rekonštrukciu pamätám, celú sme ju rozobrali. Doslova na kúsky – všetko bolo vonku, sedadlá preč a zostal len rám a sklá. Keď prišiel vedúci a pozrel sa na to, najprv úplne zbledol a potom sčervenal. Nezmohol sa na nič viac len: ‚Tak toto už v živote nebude jazdiť.‘ Nikdy som nevidel takého sklamaného človeka!” Ako sa však hovorí, risk je zisk – a práve to električku zachránilo na ďalších dvadsať rokov. Keď v roku 2012 hrozilo definitívne uzatvorenie trate, Dušan sa nevzdal. O rok neskôr vznikla nezisková organizácia, vďaka ktorej zostala v rukách nadšencov. Dnes jazdí v turistickom režime, keďže na pravidelnú dopravu by už nebola plne využitá.

Takéto vozidlá nikde inde na svete nenájdete. Počas rokov ich prerábali, takže sú dnes akoby hybridy – nachádzajú sa v nich súčiastky z autobusov, trolejbusov či dokonca z pražského metra. „Bolo mi veľmi ľúto, keby niečo takéto zaniklo. Električka prežila obe svetové vojny, hoci trate boli poškodené a ľudia mali málo peňazí, niekedy takmer nebolo čo jesť, no aj napriek tomu ju udržali v chode. Bol by hriech, keby ju teraz zrušili. Ako povedali v jednom filme: ‚Když je někdo jediný, tak musí.‘ A je to tak – treba to odovzdať ďalšej generácii a len sledovať, či sa to podarí. Pokiaľ budeme mať čas a silu, bude stále jazdiť.” Dušan Nosál vyvracia predstavu, že dnes už ani kura nehrabe zadarmo. Vďaka jeho nadšeniu historický dopravný prostriedok jazdí doteraz, hoci už ako turistická atrakcia. Stáva sa však opäť vzácnou aj pre Tepličárov – už síce nie je plná teplých rožkov, ale práve spomienok.

Desať rúk na jednu oblátku

Tradície sa v Trenčianskych Tepliciach zachovávajú aj priamo na námestí – a tam sú o niečo „chrumkavejšie“. Čo by to bolo za kúpeľné mesto bez oblátok? Kvôli tým tunajším dokonca talianska herečka Ornella Muti porušila svoju diétu – vraj jednoducho neodolala.

Ľubomír Sirotný je jedným z troch súrodencov, ktorí pokračujú v rodinnej prevádzke po svojej mame. Vyrastali pri živnostníčke telom aj dušou, takže voľba ich budúcej cesty bola v podstate jasná. Odmalička trávili voľný čas vo výrobe a pri predaji, a tak do remesla doslova vyrástli. „Začiatky boli skromné. Mali sme len jeden pečúci a jeden spekací stroj, jednu príchuť a celé to bola skôr skúška, či sa do toho vôbec oplatí pustiť. Výroba odštartovala v malej miestnosti, kde oblátky predávame dodnes,“ hovorí Ľubomír. Ako dodáva, proces výroby je oveľa zdĺhavejší, než by sa mohlo zdať – na jednej oblátke sa podieľa približne desať ľudí a celý postup trvá desiatky hodín. Najprv sa musí upiecť, potom správne skladovať, následne naplniť krémom či plnkou, opäť zapiecť a nakoniec starostlivo zabaliť.

„Za najnáročnejšiu časť považujem pečenie. Ak základ nie je dokonalý, výsledok nemôže byť kvalitný. Práve preto tejto fáze venujeme najviac pozornosti – každý stroj, každý krok a každá ručná kontrola sú rozhodujúce.“ Jednu lieskovo-orieškovú oblátku si tu dokonca vlastnoručne upiekol aj bývalý prezident Andrej Kiska počas návštevy kúpeľného mesta. Práve táto príchuť patrí dlhodobo k najobľúbenejším – medzi zákazníkmi aj u Ľubomíra. Bola to prvá príchuť, ktorú v prevádzke začali vyrábať a až postupne k nej pribúdali ďalšie. Hoci jeho mama doma veľmi nepiekla, vôňa lieskových orieškov preňho dodnes predstavuje domov.

Receptúra oblátok sa rokmi nezmenila – a nemenia sa ani skalní zákazníci. Podľa Ľubomíra je najkrajšou súčasťou práce sledovať, ako pred ich očami rastú generácie návštevníkov. Tým, že prevádzka stojí stále na rovnakom mieste, vracajú sa tam tí istí ľudia – z detí sa stávajú rodičia, ktorí prinesú svoje deti, tie neskôr kamarátov a tradícia aj radosť z oblátok sa tak prenáša z generácie na generáciu.

Viac než len kúpele

Trenčianske Teplice však nie sú len mestom spätým s históriou, nostalgiou a tradíciami. Aj dnes ukrývajú množstvo prekvapení, o ktorých mnohí návštevníci ani netušia. Len málokto vie, že priamo v srdci mesta vzniká pred očami turistov svetovo oceňovaný gin a že okrem kúpeľov sem ľudia prichádzajú aj za aktívnym oddychom – na minigolf.

A práve minigolfový areál má svoju malú „pikošku“. Kto si všimne medzeru v plote tesne nad zemou, môže sa čudovať, prečo tam vlastne je. Keďže loptičky pri hre často lietajú kade-tade a za stratenú sa platí pokuta, pôsobia vykopané jamy pod plotom na prvý pohľad až paradoxne. Pracovníčka pri pokladnici však prezradila, že v skutočnosti slúžia diery žabám, ktoré z lesa schádzajú k jazierku, no v ceste im stojí areál minigolfu. Aby sa mohli bezpečne presunúť, vznikli v plote malé prechody. A tak sa medzi údermi do golfových palíc dá občas pozorovať aj celkom iný druh „návštevníkov“.

Trenčianske Teplice už dávno nie sú len mestom kúpeľov – sú mestom príbehov, kde sa legendy kúpu v sírnej vode, električka jazdí proti času a žaby majú vlastné prechody.