Vanessa Parasinova

Trenčianske Teplice – miesto, kde nájdete Orient uprostred námestia, žaby majú vlastné tunely a jednu kúpeľnú oblátku pečie desať ľudí.

Na otázku, či mu chutí Ifigénia, len prekvapene nadvihne obočie. „Ifi…čo?“ zopakuje pomaly starý Tepličár Jozef, ktorý v kúpeľnom meste strávil celý život. Sedí na lavičke oproti kaštieľu, ruky opreté o starú vychádzkovú palicu a oči mu na okamih zažiaria pobavením. Až keď dostane nápovedu, že reč je o pitnom prameni na námestí, mávne rukou, akoby tým odohnal zbytočne zdvorilé pomenovania. „Aha, vy myslíte vajcovku! To ste mali hneď povedať. Nikto to tu inak nevolá,“ dodá s úsmevom, ktorý sa mu vtlačí do vrások okolo očí.

Človeku pri tej predstave takmer skrsne otázka, ako by sa asi tvárila samotná Ifigénia de Castries d’Harcourt – majiteľka kúpeľov v 19. storočí, dáma s menom takým urodzeným, až znie ako titul románu – keby zistila, že jej prameň dnes ľudia familiárne prekrstili na „vajcovku“. Znie to možno neúctivo, no v Trenčianskych Tepliciach je to skôr prejav domáckosti. Miestni tým slovom presne pomenovali to, čo návštevník zacíti už z diaľky: ostrý, sírny podtón, ktorý sa nedá pomýliť s ničím iným.

Vajce nad zlato

Nie každý by sa asi zalizoval nad teplou vodou, ktorá vonia ako varené vajcia. Sírový zápach prameňa je výrazný a pre niektorých návštevníkov až odrádzajúci, najmä keď zistia, že voda má takmer štyridsať stupňov a osvieženie od nej netreba čakať. Napriek tomu má v Trenčianskych Tepliciach svojich verných, ktorí ju pijú celé roky – niekedy len tak po dúšku, inokedy si ju načapujú do plastových fliaš a berú domov, akoby si niesli kúsok každodennej kúpeľnej medicíny. Robia to práve pre jej účinky: voda podporuje trávenie, pomáha pri funkčných poruchách čriev, zlepšuje tvorbu žlče, uľavuje pri problémoch s pečeňou a odporúča sa aj pri osteoporóze. Z teplej vody s vôňou vajec sa tak stáva nie chuťový zážitok, ale osvedčený liečivý rituál, na ktorý nedajú dopustiť.

Orientálne Teplice

Väčšina sem prichádza za liečivým prameňom z iného dôvodu – kúpať sa v ňom. A kde inde by to bol silnejší zážitok než v jedinom kuse Orientu, ktorý sa v roku 1888 objavil priamo na námestí Trenčianskych Teplíc? Hammam, čo v preklade doslova znamená kúpeľ, je stavba, ktorú nemožno prehliadnuť: mramorové steny, oblúky, drobné vežičky a kupoly pôsobia medzi kúpeľnými domami tak výnimočne, až má človek pocit, že si na chvíľu odskočil na dovolenku do Arábie.

Prehliadky tejto stavby sú malé spoločenské udalosti, najmä pre dôchodcov, ktorí tvorili približne 95 percent návštevníkov. Vekový priemer býva vysoký, no o to energickejšie pôsobí ich nadšenie, keď sa otvoria brány Hammamu. Niektorí pridajú do kroku, podobne ako keď sa ráno otvára supermarket s čerstvým pečivom, aby stihli vojsť medzi prvými a získali tak ten najlepší výhľad do „histórie”. Za prahom však ruch utíchne a prichádza prvé prekvapenie – žiadne okná. Typickým znakom maursko-arabskej architektúry je, že svetlo neprichádza zvonka, ale zhora. Tri kupoly posiate sklenenými otvormi prepúšťajú slnečné lúče, ktoré dopadajú na dlažbu a vytvárajú dojem malej hviezdnej oblohy nad hlavami návštevníkov – relax je zaručený. O druhé prekvapenie počas prehliadky sa postará brušná tanečnica ladne sa pohybujúca medzi mramorovou fontánou a dvoma kachľami, ktoré vyhrievajú celý kúpeľný dom. Zrazu sa Hammamom ozýva orientálna hudba pripomínajúca úvodnú znelku arabskej telenovely a s ňou sa bije jemný cingot tanečniciných šatiek.

V minulosti by ste v Hammame takéto vystúpenia márne hľadali – nedostal sa do neho len tak hocikto. Najdrahší kúpeľ v Trenčianskych Tepliciach bol vyhradený pre vyššiu spoločnosť. Niet sa čo čudovať, veď Ifigénia de Castries d’Harcourt, už spomínaná vtedajšia majiteľka kúpeľov, z ktorej sa stala „vajcovka”, si jeho výstavbu vybojovala až v ďalekom Egypte. Model stavby ju na parížskej výstave ohúril tak veľmi, že vycestovala za miestokráľom Izmailom a poprosila ho, či by podobná budova, akú mali v Egypte, nemohla stáť aj v Trenčianskych Tepliciach. Miestokráľ nielenže jej požiadavke vyhovel, ale so sebou na Slovensko poslal aj svojho dvorného architekta, Čecha Františka Schmoranza. Stavba bola dokončená za dva roky a v roku 1888 ju slávnostne otvorili. Vtedajšia architektúra kládla veľký dôraz na symboliku – motívy jednotky a osmičky, ktoré odkazujú na rok otvorenia, možno nájsť nielen v počte svetelných otvorov na strope, ale aj vo výzdobe po stranách budovy. Hammam tvorí niekoľko kabín s vlastnou posteľou a závesom, pričom jedna z nich patrila kňažnej Paulíne Metternich, vnučke známeho nemeckého kancelára.

Hlavne bez sviečok

Nikto z návštevníkov počas prehliadky Hammamu nekládol žiadne otázky – až kým sme sa my neodvážili spýtať na malé kamenné okienka v každej z kabín. Vtedy sa akoby všetci zľakli, že by im mohla ujsť informácia, o ktorej ani netušili, že ich zaujíma. Zrazu sa zoskupili okolo sprievodkyne, ktorá začala vysvetľovať: „Tieto malé poličky slúžili na to, aby si počas procedúr mohli kúpeľní hostia odložiť pohár vína, vody alebo svoje šperky.“ „A tiež sviečky, aby dodávali kúpeľnú atmosféru,“ doplnila jedna z návštevníčok s takým presvedčením, akoby ich pred 130 rokmi sama zapaľovala. Sprievodkyňa však rýchlo upravila informáciu na pravú mieru: „Sviečky sú tu zakázané kvôli pieskovcovým stĺpom, mohlo by to tu totiž celé zhorieť.“ A tak sme mali po zvyšok prehliadky opäť už len jednu pani exkurzistku.

Hoci si Hammam kedysi užívala len smotánka, dnes sa v ňom môže liečiť každý. Nie v hocijakom meste sa totiž dá okúpať v bazéne, z ktorého priamo vyviera liečivá voda z dvoch termálnych vrtov. A vďaka tomu, že Ifigénia kvôli tureckému kúpeľu precestovala pol sveta, už dnes návštevníci Trenčianskych Teplíc nemusia – stačí prísť v župane.

Šesť kilometrov, ktoré zmenili kúpele

Dnes do Trenčianskych Teplíc prichádza oveľa viac ľudí rekreačne alebo za históriou a kultúrou, no v minulosti sem smerovali najmä kúpeľní hostia. Tí sa museli prepravovať omnibusmi – vozmi, ktoré by pokojne mohli hrať hlavnú rolu vo westernoch. Predstavte si cestu po prašnej šesťkilometrovej trati, kde za kočmi vírili oblaky prachu a každý kilometer bol malým dobrodružstvom. Práve pre toto náročné spojenie sa zrodil revolučný nápad – električka. A tak, v roku 1909 bola vybudovaná električková trať medzi Trenčianskou Teplou a Trenčianskymi Teplicami, ktorá spojila tieto dve mestá moderným spôsobom.

„Jednoducho sme blázni – normálny človek by niečo také nerobil,“ tvrdí Dušan Nosál, vedúci neziskovej organizácie TREŽ, ktorá zachránila túto električku pred záhubou. Dušan je vyučený železničiarsky opravár lokomotív a zatiaľ čo niekoho zaujal futbal, jeho vášeň je železnica. Už ako malý chlapec sa vozil s mamou do kúpeľného mesta. „Najväčším zážitkom pre mňa boli otvorené dvere dokorán počas celej jazdy. Držal som sa len jednej tyčky a stál vo dverách celý natešený, s vetrom bičujúcim tvár. Dnes by to už určite neprešlo, no práve preto sú to také nádherné spomienky – kožené sedačky, špecifická vôňa a horenie oleja.“ A presne takúto atmosféru sa snaží neziskovka udržať aj dnes, aby ľudia spoznali, ako sa kedysi žilo a cestovalo. Už teraz sa podľa Dušanových slov často čudujú, aké vysoké schody sú v električke. Dnes sme zvyknutí na bezbariérovosť, no aj v minulosti predsa existovali ľudia na vozíku či po amputáciách. Dokonca aj toaletu chcú vo vozidle zachovať s dobovým splachovaním na šnúrku. Jediné, čomu sa v 21. storočí nedá uniknúť, je zavedenie platobného terminálu na kúpu lístkov – myslíme, že práve toto nikomu v dnešnej bezhotovostnej dobe nebude prekážať.

V prvom rade bola určená pre kúpeľných hostí. No ako sa Dušan Nosál dozvedel priamo od pamätníčky – dámy, ktorá mala 101 rokov a zúčastnila sa osláv 110. výročia – tento dopravný prostriedok zohrával aj inú dôležitú úlohu. Pamätala si totiž úplne prvú, ktorú šoféroval jej otec. Za svoju najstaršiu spomienku na ňu označila velikánsky kôš s pečivom. V Trenčianskych Tepliciach sa totiž piekli pekárske výrobky, ktoré zvážali do Trenčianskej Teplej, takže okrem cestujúcich prepravovala aj náklad. Vozidlo je úzkorozchodné, čo znamená, že jazdí po užších koľajniciach. Tento typ trate si vybrali z dvoch dôvodov: bol lacnejší na vybudovanie a zároveň umožňoval robiť ostrejšie zákruty, takže sa lepšie prispôsobil terénu. V tom čase bolo navyše veľmi náročné viesť trať cez súkromné pozemky, preto musela sledovať tok potoka Teplička.

Nesmrteľná električka

Dušan Nosál ju zachránil pred likvidáciou rovno dvakrát. Prvýkrát, keď spolu s kolegom prišli s návrhom vzduchového ovládania dverí – rušňovodič ich tak mohol riadiť sám zo svojho miesta, čím sa znížil počet potrebného personálu. „Doteraz si na tú rekonštrukciu pamätám, celú sme ju rozobrali. Doslova na kúsky – všetko bolo vonku, sedadlá preč a zostal len rám a sklá. Keď prišiel vedúci a pozrel sa na to, najprv úplne zbledol a potom sčervenal. Nezmohol sa na nič viac len: ‚Tak toto už v živote nebude jazdiť.‘ Nikdy som nevidel takého sklamaného človeka!” Ako sa však hovorí, risk je zisk – a práve to električku zachránilo na ďalších dvadsať rokov. Keď v roku 2012 hrozilo definitívne uzatvorenie trate, Dušan sa nevzdal. O rok neskôr vznikla nezisková organizácia, vďaka ktorej zostala v rukách nadšencov. Dnes jazdí v turistickom režime, keďže na pravidelnú dopravu by už nebola plne využitá.

Takéto vozidlá nikde inde na svete nenájdete. Počas rokov ich prerábali, takže sú dnes akoby hybridy – nachádzajú sa v nich súčiastky z autobusov, trolejbusov či dokonca z pražského metra. „Bolo mi veľmi ľúto, keby niečo takéto zaniklo. Električka prežila obe svetové vojny, hoci trate boli poškodené a ľudia mali málo peňazí, niekedy takmer nebolo čo jesť, no aj napriek tomu ju udržali v chode. Bol by hriech, keby ju teraz zrušili. Ako povedali v jednom filme: ‚Když je někdo jediný, tak musí.‘ A je to tak – treba to odovzdať ďalšej generácii a len sledovať, či sa to podarí. Pokiaľ budeme mať čas a silu, bude stále jazdiť.” Dušan Nosál vyvracia predstavu, že dnes už ani kura nehrabe zadarmo. Vďaka jeho nadšeniu historický dopravný prostriedok jazdí doteraz, hoci už ako turistická atrakcia. Stáva sa však opäť vzácnou aj pre Tepličárov – už síce nie je plná teplých rožkov, ale práve spomienok.

Desať rúk na jednu oblátku

Tradície sa v Trenčianskych Tepliciach zachovávajú aj priamo na námestí – a tam sú o niečo „chrumkavejšie“. Čo by to bolo za kúpeľné mesto bez oblátok? Kvôli tým tunajším dokonca talianska herečka Ornella Muti porušila svoju diétu – vraj jednoducho neodolala.

Ľubomír Sirotný je jedným z troch súrodencov, ktorí pokračujú v rodinnej prevádzke po svojej mame. Vyrastali pri živnostníčke telom aj dušou, takže voľba ich budúcej cesty bola v podstate jasná. Odmalička trávili voľný čas vo výrobe a pri predaji, a tak do remesla doslova vyrástli. „Začiatky boli skromné. Mali sme len jeden pečúci a jeden spekací stroj, jednu príchuť a celé to bola skôr skúška, či sa do toho vôbec oplatí pustiť. Výroba odštartovala v malej miestnosti, kde oblátky predávame dodnes,“ hovorí Ľubomír. Ako dodáva, proces výroby je oveľa zdĺhavejší, než by sa mohlo zdať – na jednej oblátke sa podieľa približne desať ľudí a celý postup trvá desiatky hodín. Najprv sa musí upiecť, potom správne skladovať, následne naplniť krémom či plnkou, opäť zapiecť a nakoniec starostlivo zabaliť.

„Za najnáročnejšiu časť považujem pečenie. Ak základ nie je dokonalý, výsledok nemôže byť kvalitný. Práve preto tejto fáze venujeme najviac pozornosti – každý stroj, každý krok a každá ručná kontrola sú rozhodujúce.“ Jednu lieskovo-orieškovú oblátku si tu dokonca vlastnoručne upiekol aj bývalý prezident Andrej Kiska počas návštevy kúpeľného mesta. Práve táto príchuť patrí dlhodobo k najobľúbenejším – medzi zákazníkmi aj u Ľubomíra. Bola to prvá príchuť, ktorú v prevádzke začali vyrábať a až postupne k nej pribúdali ďalšie. Hoci jeho mama doma veľmi nepiekla, vôňa lieskových orieškov preňho dodnes predstavuje domov.

Receptúra oblátok sa rokmi nezmenila – a nemenia sa ani skalní zákazníci. Podľa Ľubomíra je najkrajšou súčasťou práce sledovať, ako pred ich očami rastú generácie návštevníkov. Tým, že prevádzka stojí stále na rovnakom mieste, vracajú sa tam tí istí ľudia – z detí sa stávajú rodičia, ktorí prinesú svoje deti, tie neskôr kamarátov a tradícia aj radosť z oblátok sa tak prenáša z generácie na generáciu.

Viac než len kúpele

Trenčianske Teplice však nie sú len mestom spätým s históriou, nostalgiou a tradíciami. Aj dnes ukrývajú množstvo prekvapení, o ktorých mnohí návštevníci ani netušia. Len málokto vie, že priamo v srdci mesta vzniká pred očami turistov svetovo oceňovaný gin a že okrem kúpeľov sem ľudia prichádzajú aj za aktívnym oddychom – na minigolf.

A práve minigolfový areál má svoju malú „pikošku“. Kto si všimne medzeru v plote tesne nad zemou, môže sa čudovať, prečo tam vlastne je. Keďže loptičky pri hre často lietajú kade-tade a za stratenú sa platí pokuta, pôsobia vykopané jamy pod plotom na prvý pohľad až paradoxne. Pracovníčka pri pokladnici však prezradila, že v skutočnosti slúžia diery žabám, ktoré z lesa schádzajú k jazierku, no v ceste im stojí areál minigolfu. Aby sa mohli bezpečne presunúť, vznikli v plote malé prechody. A tak sa medzi údermi do golfových palíc dá občas pozorovať aj celkom iný druh „návštevníkov“.

Trenčianske Teplice už dávno nie sú len mestom kúpeľov – sú mestom príbehov, kde sa legendy kúpu v sírnej vode, električka jazdí proti času a žaby majú vlastné prechody.

Kristína Juricová je mladá ambiciózna žena, ktorá sa od svojho skorého detstva venuje fitnes. To, že je srdcom športovkyňa, dokazuje aj hodnota a počet titulov, ktoré doposiaľ získala a niekoľkokrát obhájila. Fitneska prezradila, ako sa tento šport vykonáva, čo si vyžaduje alebo čo všetko ju za dlhé roky naučil.

Čomu sa presne venujete?

Esteticko koordinačnému športu fitnes. Súťažím konkrétne v kategórii fitnes akrobatik, ktorú na Slovensku zastrešuje Slovenská asociácia fitnes, kulturistiky a silového trojboja. Kategória má výnimočnú štruktúru športového výkonu, pretože sa pretekárky prezentujú v dvoch súťažných disciplínach – voľná zostava a prezentácia postavy. Preto sa musia do tréningového procesu okrem silových a kondičných tréningov zaraďovať aj gymnastické a špeciálne tanečné.

Z čoho tieto dve súťažné disciplíny pozostávajú?

Prezentácia voľnej zostavy z akrobatických, silových, tanečných prvkov a ,,showmanshipu“. Vykonáva sa v súťažnom kostýme za hudobného podkladu. Prezentácia postavy je predvádzaná formou porovnávania postáv v súťažných plavkách. Nakoľko tento šport nemá jasne stanovené kritéria, ako sú napríklad góly, body či sekundy, často si pretekár nemôže byť istý víťazstvom, pretože hodnotenie výkonu spočíva v subjektívnom pohľade siedmich až desiatich rozhodcov.

Aký najvýznamnejší titul sa vám doposiaľ podarilo získať?

Som trojnásobná seniorská majsterka sveta a päťnásobná seniorská majsterka Európy. Medzi moje najvýznamnejšie úspechy patrí zisk absolútneho titulu seniorskej majsterky Európy v roku 2023 a titulu absolútnej seniorskej majsterky sveta v roku 2021, čiže maximum, čo sa dá v tomto športe dosiahnuť.

Ako dlho sa venujete tomuto športu? Čo vás k nemu viedlo?

Fitnesu sa venujem od svojich siedmich rokov až dodnes. Vždy  som bola veľmi hyperaktívne dieťa, ktorému nešlo vybiť baterky. Najskôr som navštevovala umeleckú školu, konkrétne všeobecnú tanečnú prípravku, ktorá mi však úplne neposkytovala to, čo som potrebovala. Preto ma mamina neskôr prihlásila na detský fitnes, ktorý sa v tom čase ešte len rozbiehal, ale už vtedy sme tušili, že to môže byť správna cesta.

Ako často trénujete?

Fitnes akrobatik sa odlišuje od ostatných predovšetkým charakterom tréningového zaťaženia. Existuje veľa ženských kategórií, v ktorých pretekárky využívajú tréningy zamerané na rozvoj svalstva či znižovanie percenta tuku. Na rozdiel od toho, súťažiace  v mojej kategórií sa musia zamerať nielen na toto všetko, ale aj na kondíciu a špecifický gymnastický tréning zameraný na nácvik choreografie. Musí byť všestranný. Cvičím zvyčajne šesť až sedemkrát do týždňa, občas aj dvojfázovo v závislosti od času do súťaže. Čím mám k nej bližšie, tým je moja príprava intenzívnejšia.

Ako dlho trvá vaša príprava pred súťažou?

Zvyčajne tri alebo štyri mesiace v závislosti od toho, či tvorím novú súťažnú choreografiu alebo nie a v akej forme je moje telo po sezóne bez pretekov. Veľmi dôležitou súčasťou prípravy je správne stravovanie, ktoré zohráva jednu z primárnych úloh. Výživa je dôležitým predpokladom na podávanie kvalitných výkonov a zvládanie extrémnej fyzickej záťaže počas tréningov a súťaží. Za roky súťaženia som sa naučila, čo na moje telo platí a ako reaguje na rôzne úpravy jedálnička. Čím sú preteky bližšie, tým precíznejšie volím skladbu makroživín, ich dávkovanie a v neposlednom rade výber rôznych druhov potravín. Nerobím žiadne extrémy, stravu mám zdravú a vyváženú. Tento postup sa mi najviac osvedčil.

Akej súťaže sa najbližšie zúčastníte?

Tohtoročnú súťažnú sezónu zakončím Majstrovstvami sveta junioriek a žien v Španielsku.

Čo vás tento šport naučil?

Tento šport ma sprevádza celým životom a naučil ma toho skutočne veľa. Až po rokoch som si uvedomila, že nejde len o úspech na súťaži, ale o tú krásnu a náročnú cestu, ktorá za tým všetkým je. Všetko potrebuje svoj čas. Je dôležité byť stále dôsledný, disciplinovaný, odhodlaný a v neposlednom rade pokorný. Človek si musí uvedomiť, že ak sa chce niečomu venovať vrcholovo a dosahovať aj kvalitné výsledky, tak tvrdá drina na tréningoch, občasné odriekanie si dobrého jedla či zábavy s priateľmi, ho neminú.

Treba na výkon tohto športu pevné nervy?

Ako som už spomínala, nejde len o súťažný výkon, ale aj o úpravu telesných proporcií, čiže fitnes je veľmi náročný aj na duševné zdravie. Psychologická príprava je v ako každom inom športe veľmi dôležitá a kľúčová. Mne s ňou pomáha otec, ktorý je zároveň mojím trénerom. Tým, že ma veľmi dobre pozná, vie, čo na mňa platí, a je schopný ma správne motivovať, podporiť a usmerniť v tých najťažších chvíľach.

Máte v pláne sa fitnes alebo niečomu s ním spojenému venovať aj v budúcnosti?

Uvidíme, ako ma moje telo bude v budúcnosti poslúchať, ale pokiaľ ma súťaženie bude naďalej baviť, chcela by som ešte nejaké preteky absolvovať. Po skončení štúdia by som však rada založila aj klub detského fitnes a konkrétne sa zamerala na kategóriu, kde sa deti venujú len nácviku súťažnej choreografie.

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: Archív Kristíny Juricovej

Alexandra Švecová je mladá ambiciózna žena, ktorej sa počas posledných rokov podarilo vstúpiť do sveta modelingu. V súčasnosti sa mu aktívne venuje a prezradila, ako to v tomto priemysle, kde najviac záleží na výzore, naozaj funguje.

Ako a kedy ste sa dostali k modelingu? Napadlo vám vôbec niekedy, že sa tomuto budete venovať? 

Skôr by som povedala, že sa modeling dostal ku mne. Počas pandémie mi prišla správa od agentky z modelingovej agentúry Elite, kde stálo, že objavili môj profil a vidia vo mne veľký potenciál. Dohodli sme si stretnutie a keďže som sa im zapáčila, rozhodli sa so mnou nadviazať kontrakt. Ten trvá už tri roky. Vždy som cítila, že mám blízko k móde a pamätám si na obdobie, keď som bola rozhodnutá, že raz chcem byť modelkou. Ako som ale rástla, pomaly som od tohto sna upustila, až kým neprišla príležitosť si ho naozaj splniť. 

Aké krajiny ste vďaka modelingu už navštívili?

Keďže na Slovensku ani v Česku nie je veľmi rozvinutý trh pre modeling, som nútená cestovať do zahraničia. Prvá krajina, ktorú som ako modelka navštívila, bola Japonsko, kde som mala kontrakt na tri mesiace, no zapáčilo sa mi tam natoľko, že som nakoniec ostala v Tokiu pol roka. O mesiac na to, som odišla do Kórei, kde som bola dva a pol mesiaca. Čo sa týka Európy, vyskúšala som Taliansko, konkrétne Miláno, kde som sa zúčastnila udalosti Fashion Week. Budúci týždeň sa opäť vrátim do Tokia a po pobyte v ňom by som chcela navštíviť Paríž a New York. Uvidím, či sa pošťastí. 

Kde ste sa zatiaľ cítili najlepšie?

Aj napriek tomu, že moja materská agentúra, ktorá sa o všetko stará, sídli v Bratislave a v Prahe, modelingom sa tu pravdepodobne uživiť nedá, nakoľko je tu oproti iným krajinám len pár časopisov a dizajnérov. Krajinu, ktorú som si najviac obľúbila, bola určite Japonsko a myslím si, že by s mojím tvrdením, že ide o najlepšiu krajinu pre modeling, súhlasili viacerí ľudia v tejto brandži. Naozaj si tam modelov vážia, vedia ich adekvátne ohodnotiť a správajú sa k nim ako k naozajstným ľuďom a nie ako ku vešiakom. 

Aké sú na vás ako modelku kladené požiadavky?

Požiadavky sú veľmi vysoké, čo celkom negatívne vplýva na mentálne zdravie človeka, keďže sa tento priemysel točí primárne okolo toho, ako vyzeráte. Musím počas celého roka dodržiavať stanovené miery a byť časovo flexibilná, pretože hocikedy mi môže moja agentúra zavolať, že odlietam a čaká na mňa práca. Jednou z požiadaviek je mať dokonalú pleť, čo sa nie vždy dá, takže niektoré faktory sú celkom neovplyvniteľné. Čo ale ovplyvniť viem, je moje vnútorné nastavenie, čiže vždy, keď sa postavím pred kameru, nemám v hlave žiadne iné myšlienky, len tie spojené s prácou modelky. Veľakrát som sa ocitla v situácií, keď som bola smutná a chcelo sa mi plakať, no povedala som si, že nemôžem, lebo ma na druhý deň čaká fotenie, na ktorom nemôžem mať opuchnutú tvár. 

Mávate nabitý program?

Ja som stále začínajúca modelka, takže mám toho veľa, ale určite by som mohla mať ešte viac. Som si však istá, že takýto životný štýl nie je pre každého. Či už je to deň v týždni alebo víkend, neustále sa konajú kastingy, prípadne fotenia, tie trvajú zhruba desať hodín. V Azii majú modely a modelky dokonca osobného šoféra, ktorý ich vozí na kastingy, ktoré sú rozmiestnené po celom meste a nebolo by ich reálne stíhať. Taktiež si nemôžem nič dopredu plánovať, pretože mi agentúra často na poslednú chvíľu zašle časy a miesta, kde sa konajú kastingy, ktoré sa počas daného dňa ešte dodatočne menia. 

Bývajú fotenia náročné?

Záleží to od situácie a tímu, ktorý sa oň stará. Dokáže byť zábavné, no zažila som ho už aj v extrémnych podmienkach, keď sme v decembri v deň, keď bolo asi – 10°C, fotili pri oceáne oblečenie z letnej kolekcie. To trvalo asi šesť hodín a nasledujúci týždeň som preležala chorá v posteli. Raz som sa dokonca prepadla do zamrznutého jazera, keď som sa kvôli fotke mala postaviť v topánkach na vysokom opätku na ľad, ktorý sa zrazu podo mnou prelomil. 

Aký bol pre vás zatiaľ najvýznamnejší moment vo vašej kariére? 

Už len to, že som pôsobila v Japonsku, a koľko som v ňom mala prehliadok, má pre mňa obrovský význam. Fotila som pre značku Uniqlo, čo je najväčšia japonská značka a zároveň svetovo známa. V Kórei sa moja tvár dokonca ocitla na bilboarde, čo bolo prekvapením aj pre mňa, keďže som o tom dopredu nevedela. 

Je pravda, že sa modelky nemôžu opaľovať? 

Áno, je to pravda. Jednoducho musím stále vyzerať rovnako, ako na fotkách, ktoré sú ponúkané klientovi, ten si ma na základe nich objedná a nemôže sa stať, že sa s ním stretnem o päť odtieňom tmavšia. Takisto je to aj s vlasmi, ktoré si nemôžem ostrihať alebo nafarbiť bez toho, aby o tom vedela moja agentúra

Existuje mobilná aplikácia, ktorá ponúka modelkám služby zadarmo? 

Áno, v niektorých konkrétnych mestách sa využíva mobilná aplikácia, kde mám možnosť si pozrieť, aké podniky mi ponúkajú svoje služby zadarmo len preto, lebo som modelka. Funguje to na princípe, že napríklad reštaurácie zverejnia svoju limitovanú ponuku a ja následne spravím rezerváciu, pri ktorej vyplním osobné údaje, čím dokážem, že sa naozaj venujem modelingu. Po tom, čo mi rezerváciu schvália, prídem do danej reštaurácie, kde sa preukážem, dostanem jedlo zadarmo a následne zverejním na sociálnej sieti, že som tento podnik navštívila. Pre podniky ide o výhodnú reklamu. 

Aké sú podľa vás plusy a mínusy späté s modelingom?

Najväčším plusom je určite cestovanie, istá prestíž, ktorá prichádza s týmto povolaním a spoznávanie nových ľudí z rôznych kútov sveta. Mínusom už však je, keď získate v zahraničí priateľa, s ktorým sa pre neustále premiestňovanie a končiacim kontraktom už nikdy v živote nemusíte stretnúť. Taktiež je náročné neporovnávať sa s ostatnými a odosobniť sa od všetkých komentárov na svoje telo a od toho, čo na ňom treba vylepšiť. Nechať svoj osobný život na Slovensku s rodinou a s kamarátmi a vydať sa do úplne cudzej krajiny, kde na vás nikto nečaká. 

Aké sú vaše plány do budúcnosti, či už blízkej alebo ďalekej?

Mojím najbližším plánom je už spomínaná návšteva Japonska, ktoré ma oslovilo natoľko, že sa tam možno raz presťahujem. Mám nejaké osobné ciele, ktoré chcem v rámci modelingu časom dosiahnuť a tvoriť si niečo aj popri ňom, ako takzvané zadné vrátka. Určite chcem ale v súčasnosti získať dostatok kontaktov, ktoré mi pomôžu s rastom mojej kariéry modelky. 

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: Archív Alexandry Švecovej

Eliška Panáčková (20) je mladá ambiciózna žena, ktorej tvár je vám možno známa z televíznych obrazoviek. Už od svojho detstva inklinovala k herectvu, no počas tohto roka sa dostala na vrchol svojich doterajších skúseností – úlohou v markizáckom seriáli Pán profesor. Eliška prezradila, ako vyzeralo jej prvé natáčanie, po boku akých veľkých hercov si zahrala alebo aj čo všetko vďaka tejto skúsenosti získala.

V súčasnosti majú môžu diváci sledovať vaše herecké výkony na televíznych obrazovkách. Je pravda, že ste práve po tomto vždy túžili? 

Popravde, keď som bola malá, každý deň som túžila byť niečím iným. Napríklad aj učiteľkou alebo veterinárkou. Musím ale priznať, že byť herečkou patrilo vždy medzi moje najvysnívanejšie povolania.

Ešte predtým ako ste začali pôsobiť v seriáli, aké ste mali ako herečka skúsenosti?

Keď som mala desať rokov začala som hrávať v detskom divadelnom štúdiu Ochotníček v Púchove. Práve tam sa hneďprejavila moja láska a vášeň pre hranie. Odvtedy som pôsobila vo viacerých ochotníckych súboroch alebo aj v amatérskom divadle v Bratislave. Moje skúsenosti mi určite rozširuje aj súčasné štúdium na VŠMU v odbore divadelné štúdia. Zároveň som žiačkou na konzervatóriu v Bratislave, kde sa venujem herectvu. 

Ako ste sa dostali k ponuke zahrať si v seriáli Pán profesor? Ako vyzeral casting?

Najskôr som dostala možnosť zaregistrovať sa do ich agentúry a až neskôr mi prišla na mail práve táto ponuka. Poslali mi dialóg, ktorý som sa musela naspamäť naučiť a potom sme s ostatnými záujemkyňami o rolu v seriáli podstúpili kamerovú skúšku pod vedením režiséra a castingovej režisérky. 

Aké boli vaše pocity po telefonáte, v ktorom zaznelo, že ste spomedzi všetkých získali rolu práve vy? 

Musím priznať, že po castingu som mala naozaj zmiešané pocity, keďže záujemkýň naň prišlo veľmi veľa a niektoré z nich mali o čosi väčšie skúsenosti ako ja. Úprimne, nemyslela som si, že sa mi ozvú. Moja radosť však bola o to intenzívnejšia, keď mi zavolali, že si ma vybrali. Spočiatku som tomu nemohla uveriť, no po chvíli som si uvedomila, že sa mi pomaly plní môj sen. 

Čo sa od vás pri natáčaní očakávalo? 

Od všetkých hercov sa očakávala stopercentná pripravenosť. Ovládať naspamäť všetky texty a najmä prísť v deň natáčania načas, nech sa celý štáb a herci nemusia prispôsobovať jednej osobe.

Aké boli vaše pocity pri prvom natáčaní? Nemali ste strach?

Svoje prvé natáčanie si veľmi dobre pamätám. Mali sme kráčať s mojimi seriálovými kamarátkami po chodbe a viesť spolu dialóg. Problém bol však v tom, že súčasťou môjho kostýmu boli lodičky na vysokom podpätku a ja som na nich ešte nevedela poriadne chodiť. Mali sme rýchlo kráčať a popritom ešte rýchlejšie rozprávať. Bola som v strese z toho, že som tam nikoho nepoznala a okrem toho som mala ešte aj obavu, že spadnem alebo si nedajbože zlomím nohu. Všetko nakoniec ale dobre dopadlo a ďalšie natáčania boli pre mňa len lepšie.

Čo ste touto novou skúsenosťou získali? 

Natáčanie mi prinieslo veľa nových skúseností a radosti. Pravidelne sme dostávali herecké lekcie od režiséra, režisérky alebo skúsených hercov. Celý kolektív bol zohratý a navzájom sme si rozumeli, takže si odnášam naozaj krásne zážitky a veľa nových kamarátov.

Bolo niečo, čo vás na celom procese natáčania seriálu prekvapilo?

Veľmi ma prekvapilo, koľko ľudí za celou touto prácou stojí. Koľko času sme strávili u maskérky či kostymérky, koľko je na všetko treba papierov, kam sa všetko zapisuje do podrobností. Zvukári, osvetľovači či asistent réžie, jednoducho všetko, čo televízny divák za obrazovkou nevidí a je to neoddeliteľnou súčasťou zložitého procesu tvorenia seriálu.

V seriáli ste si zahrali po boku mnohých veľkých mien. Čo to pre vás, ako začínajúcu seriálovú herečku, znamenalo? 

Bol to pre mňa obrovský zážitok pracovať napríklad po boku Tomáša Maštalíra, Gabiky Marcinkovej či Richarda Autnera, do ktorého, musím priznať, sme sa viaceré platonicky zamilovali. V seriáli mali úlohu mnohí významní herci, ktorí sa s nami začínajúcimi podelili o rady, ako sa vžiť do svojej roly čo najlepšie. 

Ako reaguje vaše blízke okolie na to, že si zapne televíziu a vidí v nej vašu tvár? 

Všetci moji blízki reagujú veľmi pozitívne a intenzívne ma podporujú v tom, čo robím. Mojimi najväčšími fanúšikmi sú, samozrejme, moji rodičia, ktorí videli každú seriálovú epizódu hádam desaťkrát a moje repliky si dokola pretáčajú a púšťajú odznovu. Som im za to všetko nesmierne vďačná. 

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú tiež svoje sny, ale nemajú dostatok odvahy ísť im naproti? 

Ide asi o klasické klišé, ale odkázala by som im, že ak o niečom naozaj snívajú a sú o tom presvedčení, nikdy za to nemôžu prestať bojovať. Väčšinou to nebýva jednoduché, no ak je to to, po čom ich srdce naozaj túži, treba skúšať dovtedy, kým sa k ich snu úplne nepriblížia. Môžem potvrdiť, že sa to naozaj oplatí. 

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: archív Elišky Panáčkovej