RECENZIA: DÉMONI, KTORÍ NÁS SUŽUJÚ

Démoni a besy sa kdesi medzi detstvom a dospelosťou menia zo strašidelných, pokrútenýchnbytostí na myšlienky a spomienky. Žijú s nami v harmónii, uhniezdení v hlavách nám šepkajú. Ich vplyv si často ani neuvedomujeme. Ak aj áno, nemáme chuť s nimi bojovať. Belgický psychoanalytik Patrick Decklerck o tých vlastných píše v autobiografii Démons mé turlupinant, v českom preklade Běsi co mě sužují.

Názov v origináli je totožný s menom obrazu maliara Jamesa Ensora. Nebola to náhoda, autor umelca niekoľkokrát účelovo spomína. Každý odkaz na nejaké dielo je priamym napojením na konkrétnu kapitolu. Tie sú chronologicky neusporiadané, môžu pôsobiť chaoticky, bez očividnej logickej nadväznosti. Takto roztrúsené črepiny, ktoré nám P. Decklerck predhadzuje, však dokonale vystihujú, ako funguje ľudský mozog. Aké náhodné asociácie vytvára, ako selektuje spomienky, ako ich vytláča z podvedomia. Hoci ide o autobiografiu, je žánrovo oveľa bohatšia než býva zvykom. Striedavo sa v nej snúbi filozofia, psychoanalýza, autorove osobné zážitky a zamyslenia, či príbehy ďalších ľudí. Neopisuje ich sterilne, nebojí sa súdiť ani ironizovať. Nerobí to zlomyseľne, skôr prirodzene. Nahlas premýšľa, a tým otvára dvere do svojej mysli. Aj do našej.

P. Decklerck bez obalu rozpráva o vzťahu k svojej rodine. O démonoch každého jej člena, a ako sa mu niektorí z nich stali vlastnými. Nehanbí sa priznať nedostatky a cez rôzne metafory píše o bolesti, ktorú sám spôsobil. Pomedzi pasáže o svojom detstve a dospelosti preplieta osudy jeho pacientov. Rozoberá ich osobnosti, zážitky, smútky. Hodnotí ich postoj k liečbe a životu. V myšlienkach sa často vracia k náhodným spomienkam, niekedy ako trucovité dieťa, inokedy z čírej sentimentality. Otvára témy voyerizmu, smrti, nenávisti, objavovania seba a svojej sily. Hľadá odpovede, hodnotu a nabáda postaviť sa pravde čelom. Konfrontovať realitu, a zároveň sa z nej poučiť.

Každá z viet k čitateľovi prehovára, núti ho premýšľať o jej váhe. Aj tie najobyčajnejšie konštatovania sú vo svojej surovosti čímsi dôležité, pôsobia mimoriadne autenticky. Zaujímavými sú farbisté opisy každodennej reality, ukážky, ako dieťa vníma svet a pamätá si ho rovnako i v dospelosti. Dáva nám možnosť vžiť sa do mnohých pasáží, nielen do komplexných zamyslení, ale aj do prostých výpovedi o vzťahu k vode, psom a literatúre. Práve cez zdanlivo nepodstatné vety o ničom a všetkom zároveň prepája P. Decklerck vnútorné prežívanie s vonkajším. Aj vďaka tomu sú jeho slová sympatickejšie ako tie v iných knihách plných úvah – lebo sú uveriteľné. Diela sa často stanú neznesiteľnými pre ich neuveriteľnosť. Nedokážu byť atraktívne, ak znejú umelo, strojene, neprepožičiavajú intimitu adresátovi. Ten má v tomto prípade neustále možnosti stotožniť sa s príbehom. To pridáva na hodnote a plní svoju funkciu. Robí z obyčajného denníka knihu pre masy.

Medzi kapitolami plnými rozprávania a akéhosi rozjímania, v bode, keď si človek zvykne na tú dynamiku, zrazu prekvapí jedna celá sekcia o Oidipovi. Autor na ňu neskôr nadväzuje a odkazuje, dovtedy však jej existencia pôsobí celkom náhodne. Napriek tomu dokonale zapadá a vrhá svetlo aj na to, čo jej predchádzalo. Podobne ako iné časti hovorí nepríjemné pravdy, ktoré si pred sebou ťažko priznávame. Výhodou je, že keď ich čítame osamote ako výpoveď niekoho iného, ľahšie sa spracúvajú a sme viac naklonení ich prijať. Navyše, všetka tu načrtnutá sebakritika sa naraz bije s narcistickou láskou. V jednej chvíli je P. Decklerck hlupákom a slabochom a v ďalšej nepochopeným géniom. Bezchybne tým vystihuje čosi ľudské v nás. Neustálu pochybovačnosť, vinu i hanbu striedanú s predstavou o vlastnej výnimočnosti a veľkosti.

V jeho uvedomeniach sa skrýva veľa múdrosti a posolstiev. Jedno z najdôležitejších sa vinulo všetkými stranami. Zbaviť sa mentality obete, do ktorej sa prirodzene utiekame. Vziať zodpovednosť za náš osud, akokoľvek nešťastný. Za našu myseľ, i keď chorú. Opraviť to, čo nefunguje. To, čo sa pokazilo nemuselo byť v našej moci, urobiť to funkčným je. Odmietnuť pohodlnosť, ak ju chceme raz dosiahnuť. Slová, ktoré nastavujú zrkadlo sa nečítajú ľahko. Vety, ktoré opisujú utrpenie druhých nie sú príjemné. Bez toho by ale boli prázdne, bez akéhokoľvek odkazu. Fikciou. Takto sú lekciou.

Autorka: Alexandra Dundová