Rejdovské piesne v jednej knihe

Rejdová je kolíska gemerskej folklórnej kultúry: Dedina na konci sveta

Niet pochýb, že Rejdová je obec s bohatou históriou. Stačí len do dediny vojsť a atmosféra, ktorú vytvárajú staré drevené a farebné domčeky, prívetiví ľudia, pokoj, hory a žiaden signál, vás vrátia späť do čias našich predkov. Či už zastavíte mladého chlapca, ženu v strednom veku alebo staršiu ženu, ktorá sedí na verande: všetci vedia o histórií svojej dediny, všetci žijú folklórom. Rozprávajú rôzne príbehy, či už o tom, ako išli muzikanti v zime hrať cez les do inej obce, ako sa kedysi chodilo na svadbu, ako rukovali chlapci do vojny, ako sa zabávali na svadbe Márii alebo chodili na priadky.

Nositeľkou tradícii a najznámejšou speváčkou je Mária Brdárska. Vyzerá ako moja stará mama. Keď začne rozprávať o folklóre, ľudovej kultúre a tradíciách, vidno v jej tvári pokoj a láskavosť, zapálenie pre zachovávanie nášho slovenského bohatstva. Práve ona nám porozprávala o prvej kronike, tisícke piesní či o kolíske kultúry.

Nie jedna. Hneď štyri!

Pamätná kniha nielen zážitkov. Rejdová má kroniku, ktorú vedú už od roku 1768. Na prvej strane je záznam o drevenom kostole, no nachádzajú sa tam aj príbehy občanov, zmapovaná je politická situácia v obci aj aktivity, ktoré sa v nej počas rokov diali, či dokonca počasie. Sú tam zapísané všetky udalosti, ktoré Rejdovú postretli, ako napríklad mor, ale aj úmrtie troch muzikantov. V kronike je zápis aj o tom, ako sa Rejdovci, hrdí občania tejto maličkej dediny, vybrali až za samotným cisárom do Viedne. Prvá kronika je písaná v rejdovskom nárečí. Keďže obec má zaujímavé nárečie, má svoje špecifiká a nárečové slová, mnoho ľudí z iných oblastí ju nevedelo prečítať. Práve preto sa rozhodol manžel Márie Brdárskej prepísať jej stránky do spisovnej slovenčiny, avšak tento dokument sa stratil. Spomína si na novinára, ktorý si ho požičal a nakoniec ho nikdy nevrátil. Pátranie po kronike, kde by sa mal nachádzať aj záznam z roku 1764, keď Rejdová začala existovať, zatiaľ nie je úspešné. Podľa slov pani Márie je kronika cirkevná. Úradovala cirkev, ale je možné, že ju dnes má obecný úrad.

Jednu kroniku sa rozhodla napísať aj pani Brdárska a zachovať tak spomienky. Spomienky na rodičov, starých rodičov a spísať to, ako sa kedysi v Rejdovej žilo.  Píše o všetkom, čo si pamätá, všetko čo ako hrdá Rejdovka aj so spoluobčanmi, rodičmi a starými rodičmi, kamarátkami či mužom, zažili. Ako vyzeralo jej detstvo, spomienky na všetko, čo sa stalo. Píše aj to, čo jej rozprávali rodičia. Veľa chodila s materou ku susedom na priadky či iné príležitosti, ktoré sa konali v dedine. Rozprávali sa a všetko, čo si pamätá, zapisuje. „Ja ani neviam ako si to všetko pamätám, lenže ja som tým žila. To bol môj život a moja rodina za to môže. To bola moja hra, ja som nemala bábiky, ale moje detstvo bolo krásne, ja som sa síce nehrala s hračkami, ale chodili sme do roboty, učili ma spievať.“

Otvorí jednu z prvých stránok v kronike a spomína aj na jeden konkrétny prípad:

„Našo hory sú takym rajom pre zver a polovníkov. Strýk Pavlik, z vyšného konca, prezývaný Herceg, bol pytliak, nikdy ich nikto neulapil, taky bol šikovny a mal taky dobrý sluch, že keď priložil ucho na zem, vedel hned zistiť, či se blíži jelen abo dyvjak.“ Na nohách nosil len ľahkú obuv, „kerpce“. Mal tri flinty, dve si nechával v lese a jednu mal doma. Dokonca aj policajti  ju hľadali, ale on bol „prekabátený“ a mal ju skrytú pod prahom dverí. Viackrát sa stalo, že aj z priamo z okna niečo zastrelil. Dozvedel sa o ňom dokonca aj samotný gróf Andráši a tajne si ho zvolal na poľovačku. Raz na hrade organizovali veľkú poľovačku. Na koniec usporiadali veľkú hostinu. Každý z nich si mohol pozvať aj svojho kamaráta a gróf Andráši si pozval práve strýka Pavlíka. Prišiel po neho koč, až priamo do Rejdovej, a keď vystúpil na pánskom dvore, všetci páni sa mu začali smiať. Počas hostiny sa konali aj súťaže. A gróf vymyslel, že kto prestrelí dukát vo vzduchu, vyhráva. Nikomu z nich sa to nepodarilo, iba strýkovi Pavlíkovi.  Smeje sa pani Brdárska. Je to naozaj skutočnosť? „A preš by nemala but?“

Jedna kronika obce Rejdová je dokonca aj na internete, našťastie je písaná spisovnou slovenčinou. Zápisy v nej sú ale novšie, a to od roku 1976. Začína opisom počasia, septembrového. No nechýba opis politickej práce, ale aj toho, ako to v obci fungovalo: „Mládež, ktorá skončila školopovinnú dochádzku sa väčšinou stáva členmi miestnej organizácie Socialistického zväzu mládeže. Činnosti tejto organizácie sa prevádzala podľa celoročného plánu…“

Okrem kroniky, ktorú má obec, tej, ktorá je zverejnená na e-kroniky.sk,  samostatnú kroniku si začal písať aj folklórny súbor Hora. Ľudová kultúra v Rejdovej je jej tmelom. Spája nielen obyvateľov, ale láka aj návštevníkov a priaznivcov folklóru Slovenska.  Okrem architektúry, príbehov sa zachovalo aj množstvo piesní, ktoré by možno zanikli. Nositeľka tradícií, obyvateľka Rejdovej, Mária Brdárska, sa ich však rozhodla zapísať. Niektoré sú už zabudnuté, iné zase známe po celom kraji, či Slovensku. Nebyť jej, čo všetko by navždy odvial čas? Na čo všetko by sme zabudli? O čo všetko by obyvatelia Rejdovej, Slováci, ale aj fanúšikovia folklóru prišli…

Kolíska kultúry

Gemerský folklórny festival budúci rok oslávi 50. ročník. Je to najväčší folklórny festival v Košickom kraji, bohužiaľ, už niekoľko rokov sa koná na drevenom pódiu na námestí. V minulosti oň museli bojovať. Nositeľka tradícii, Mária Brdárska, na to hrdo spomína, pretože možno aj vďaka nej sa festival ľudovej kultúry Gemera presunul práve do tejto dediny.

Nádherný a impozantný amfiteáter, ktorý slúžil na hlavný galaprogram počas týchto slávností, je zatvorený a jeho oprava je v nedohľadne. Podľa slov občanov, sú tam vraj nevysporiadané majetky a nikto nevie, čo s ním bude ďalej. Pani Brdárska však spomína na obdobie, keď amfiteáter nemali a ako bojovala za jeho postavenie. Možno práve jej slovo zavážilo…

Folklórne slávnosti sa v minulosti konali v Betliari. Ani tam nebol priestor, vystúpenia boli len na lúke. Nakoniec ich ale zrušili a priaznivci folklóru začali hľadať nové miesto v kraji, kde by mohol byť postavený amfiteáter a dodať tak folklórnym slávnostiam na Gemeri honosnejší priestor. Rozmýšľali nad Vlachovom či Dobšinou, no prihlásila sa aj Rejdová. Zriadili aj komisiu, ktorá chodila mapovať miesta, kde by sa mohol vytvoriť nejaký pľac pre súboristov. Každý bojoval za svoju obec.

„Ja som sa do toho neangažovala. Sedela som doma a zrazu dakto prišiel za mnou, že – tetko podte skoro skoro na výbor, volá vás predseda.“

Pani Brdárska nevedela, o čo ide, ani čo od nej chcú, no keď vošla do kancelárie predsedu a zbadala komisiu, už tušila, čo sa bude diať. Predseda ju vyzval, aby povedala k tomu niečo aj ona. Predsa Folklórny súbor Hora už fungoval. Chodili na vystúpenia do okolitých dedín, svoje kultúrne dedičstvo prezentovali hrdo a úspešne aj na súťažiach. A tak pani Brdárska neváhala a začala: „Vážení páni, ta povedzte vy mne takú svätú pravdu. Preč vy nechcete, aby u nás bul ten amfiteáter. Keď mi mámo všetky podmienky. Máme súbor, piesne, kroje, aj tie pamiatky, čo nám našo starci nahali. A druhie súbore nám aj piesne poberú aj pobrali, aj kroje a nám nezostane nič. A ja som slyšela, že jesto dakde, nejaká mapa a v tej mape je napísano, že Rejdová je kolíska kultúry.“ Komisia zostala ako skamenená. „Či tá mapa naozaj existovala, ja som nevedela, iba som to počula, no asi práve táto informácia, zavážila v tom, či nám amfiteáter postavia.“

Najprv mal byť vraj len provizórny. Drevený a jednoduchý. Rejdovci sa však nedali. Predseda, Ondrej Bezek, to však chcel inak. Peniaze, ktoré dostali na stavbu, išli len na materiál. Nebol ani inžinier, len obyčajný človek. Ale premyslel to tak, aby vyzeral honosne. Hrdí Rejdovci tak amfiteáter postavili vlastnými rukami. „Nikde nie je taký ako v Rejdovej,“ podotkla pani Brdárska. 

Viac ako 1 000 piesní

Okrem jedinečného amfiteátra majú Rejdovci aj jedinečnú nositeľku tradícií. Mária Brdárska zachraňuje festivaly, zbiera ocenenia, ba dokonca píše vlastnú knihu. Nielen kroniku. Ale aj piesne. Tisíc a možno aj viac. Hudba patrí odnepamäti k jej životu. Okrem kroniky, ktorú píše, sa rozhodla spísať aj všetky piesne, ktoré si pamätá. Ako sama hovorí, nepamätala by si ani polovicu z nich, ak by nevyrastala v tomto prostredí, v tejto dedine. Jej rodičia žili spevom a skracovali si tak chvíle pri práci, zabávali sa, no spev sa stal až takou súčasťou ich života, že si spievali aj pri varení, či obliekaní sa. Spomína aj na chvíle, keď chodila na priadky, svadby, či plačky. Počula piesne, ktoré sa viazali na práce ako hrabanie sena, ale aj smútočné balady.  „Pamätám ako som sa hojdala pri dome a už som tie piesne vedela, lebo moja stará mamka ma varovali, lebo dakedy rodičia nevarovali deti, nebol na to čas. Materi trebalo ísť hrabať a ostali len starý pri deťoch. Moja stará mať, mi spievali od malička a ja som ich vnímala. Všetky balady som už potom vedela naspamäť. Bývali sme pod verškom, ten sa už ohýbal ako som ja kričala a spievala.“ Vtedy spieval každý, nebol internet, hudba ani prehrávače. Piesne sa vymýšľali, tradovali a boli zárukou dobrej nálady.

Mária Brdárska sa len usmieva. Je to veselá babička, ktorá spieva od malička, spieva rada a vždy keď je príležitosť, niekedy dokonca aj nevedomky. Ako sama vraví, spieva si stále. Nepotrebuje rádio ani muzikantov. Slová a melódia prídu na rozum samé, hoci ich pozná viac ako 1 000. Pripomína si tak aj svoje detstvo. „Moja mať stále spievali, môj otec tiež vedel krásne spievať, dokonca pískal na píšťalke. A keď išli na svadbu niekde, tak nástroje brali so sebou a pridali sa k muzikantom.“

Pani Brdárska zachránila niekoľko folklórnych festival, či už ten vo Východnej niekoľkokrát, tak aj v Rejdovej. Režiséri vedeli, že Jánoška, tak je prezývaná, vie skoro všetky pesničky, na každú príležitosť, zažila si vďaka svojim rodičom skoro všetky tradície, ktoré sa dnes zobrazujú v programoch ako záležitosti našich predkov a ľudové bohatstvo. Ona to zažila ako každodennú rutinu, žila tým.

Nemala problém len tak začať spievať o hrabaní sena, pobožnú pieseň na pohrebe, ale aj pastiersku. Spomína na folklórny festival vo Východnej. Rok si úplne nepamätá, vraj piesne sú ľahšie zapamätateľné. Pani Brdársku pozná takmer každý z folkloristov. Stretáva sa často aj s tým,  že ju ľudia poznajú a ona ich nie. Tak to bolo aj vo Východnej s pánom Ruskom, ktorý bol v tom čase režisér programu. Na priestorových skúškach zistil, že mu nepríde speváčka, ktorá mala spievať sólo. Obrátil sa preto na členky súborov, či by niektorá bola ochotná zaspievať. Súborov tam bolo strašne veľa. Žiadna sa neprihlásila, všetky sa hanbili. Predsa len je festival vo Východnej najväčším stretnutím fanúšikov a folklórnych súborov na Slovensku. Ako podotýka pani Brdárska, vtedy tam vždy bolo veľmi veľa ľudí. „Na naliehanie mojej kamarátky som sa prihlásila, ani neviam jak,“ smeje sa Jánoška. Boli tam totižto aj profesionálne speváčky, ale ona sa nehanbila. Za spev určite nie. Keď sa opýtala, čo by mala spievať, povedali jej, že čo chce. Táto známa speváčka však nikdy nenechá nič na náhodu a keďže témou programu bolo kladenie vencov na cintoríne, začala pátrať vo svojej mysli. „Tak som si rýchlo pomyslela, že nemôžem spievať niečo veselé, alebo hrebaj dievča, hrebaj, keď program je prispôsobený na hroby. A ja teraz tak bojazlivo som hovorila, že poznám jednu pieseň, s ktorou sme mali úspech v Klenovci, ale bála som sa preto, že bola pobožná a toto sa nám stalo ešte za socializmu.“

„Muj milý páne, v tomto smutno čase, ked srdce kvíly, selzia oči naše.“ Pán Rusko nakoniec len povedal, že ešte uvidia. V nedeľu ráno sa konal záverečný program. Folklórny súbor Hôra, ktorého je súčasťou aj ona, vystupoval o desiatej. Po skončení sa išla prezliecť,  no zrazu len začula krik. Pani Brdárska sa veľmi smeje pri tomto príbehu.  

„Len tu kričí nejaké dievčatko: že kde ja pani Brdárska, rýchlo, poďte rýchlo spievať.“ Bez nácviku, bez pokynov, len tak, pred toľkými ľuďmi tam spievať, a to bolo veľa národa tam v tom čase vo Východnej.

Spievať mala smútočnú pieseň, no na sebe mala len bielu sukňu, blúzku aj šatku. Dokonca bola ešte aj bosá, bez čižiem. Jednu súboristku tak zobliekla zo sukne, druhej vzala tmavú šatku a čižmy zobula chlapcovi, čo sedel pri súbore. A nakoniec na biele oplecko prehodila obrus, ktorý bol čiernymi niťami pretkávaný. V poslednej chvíli sa ešte stihla spýtať, že vlastne kedy by mala začať spievať. Vraj keď začnú zvoniť zvony.  „Keď som dospievala, to ani jedno oko nebulo suché.“ A takýchto príbehov má v rukáve pani Brdárska oveľa viac. Ako sama hovorí, jedno šťastie, že stále niečo pozná. Nie je ich len 1 000. Niektoré totiž nemá ešte ani zapísané a stále jej nejaká nová napadne. Nepozná však len balady, ktorými je preslávená, ale aj tanečné či pobožné piesne. Ľudové piesne sa na Slovensku v minulosti tradovali najmä ústnym podaním. Starí rodičia, rodičia ich učili svoje deti a tie potom kamarátov, spolužiakov. Niektoré piesne sa dokonca dostali aj za hranice dediny, a tak o nich potom počul aj celý kraj. Nemajú autora. Môžu mať podobnú melódiu, ba dokonca niekedy aj podobný text a sú známe na celom Slovensku. Všetky piesne, ktoré počula, si zapamätala, preto ich aj začala písať. Aby zanechala svoje bohatstvo od svojich rodičov, aj pre ďalšie generácie. Otázku, či sú všetky piesne zapísané v pripravovanej knihe z Rejdovej, zmietla jednoduchou odpoveďou: „Celý život som prežila tu, ja to všetko od mala viem. Lebo ja som ich len v Rejdovej slyšela, od malíčka.“

Autorka článku: Barbora Tomková