Skejtbordista Richard Tury: Začínal som na basketbalovom ihrisku

Richard Tury patrí k svetovej špičke v street skejtbordingu. Dvadsaťšesťročný Košičan žije s doskou na kolieskach od svojich šiestich rokov. Ako vidí budúcnosť nováčika medzi olympijskými športmi najlepší slovenský skejtbordista? Víťaz svetovej série FISE World Series z roku 2018 a úspešný slovenský reprezentant má blízko k zabezpečeniu si olympijskej miestenky do Tokia, no pre koronavírus si musí na definitívu ešte počkať.

Dokážete si spomenúť na vašu prvú súťaž?
Samozrejme, bolo to v roku 2002, mal som vtedy osem rokov. Bola to súťaž na sídlisku Ťahanovce v Košiciach, ktorá sa konala pri príležitosti otvorenia skejtparku.

S akým výsledkom ste vtedy skončili? Vyhrali ste?
Presné umiestnenie si nepamätám, ale nebol dobrý. Poznal som len veľmi málo trikov, starší kamaráti ma ale aj tak presvedčili, aby som to skúsil. Bodové skóre však vtedy nebolo až také podstatné, šlo najmä o radosť zo súťaženia.

Skejtbording bol dlho záležitosťou kultúry, pre mladých ľudí – životný štýl. Dodá mu, podľa vás, olympiáda na vážnosti?
Myslím si, že skejtbordisti sa rozdelia na dve skupiny. Tí, ktorí tento šport robia profesionálne ho budú brať ešte vážnejšie, keďže je olympijským športom. Olympiáda môže tiež pomôcť zmeniť verejnú mienku o skejtovaní, ľudia ho začnú vnímať serióznejšie. Tí druhí, ktorí skejtujú po uliciach či skejtparkoch pre radosť, alebo z vášne k tomuto športu, ho budú mať naďalej predovšetkým za životný štýl či kultúrnu záležitosť. Pre nich to zostane tak, ako to bolo doteraz.

„Na Slovensku máme zopár skejtparkov, ktoré sú výborné, ale, žiaľ, nie sú celoročne použiteľné.“

A čo mladí na Slovensku? Máme talenty s perspektívou štartovať napríklad vo svetovom pohári?
V súčasnosti máme troch mladých a naozaj kvalitných skejtbordistov – Dávida Štefánika, Kristiána Nguyena a Frederika Luptáka. Žnú úspechy na súťažiach na Slovensku i v Českej republike. V zahraničí sa im zatiaľ dobré výsledky nepodarili, ale čo sa týka kvality jazdenia a technického prevedenia trikov, tak určite na to majú. Keď sa im podarí nabrať skúsenosti, určite prerazia aj na svetovej scéne. Uvidíme však, čo čas prinesie, možno sa tu objaví viac talentov, pretože podmienky sa na Slovensku začínajú zlepšovať.

Aké boli podmienky pre skejtbording, keď ste začínali?
Na skejtborde som sa učil jazdiť na basketbalovom ihrisku, potom, po dvoch rokoch, otvorili skejtpark v Košiciach, čo bolo pre mňa úplne super. Ďalší sa nám podarilo postaviť až o šesť rokov neskôr. V ostatných slovenských mestách sa však začali budovať skejtparky až pred dvomi či tromi rokmi, čiže tam podmienky pre skejtbording neboli. Jazdilo sa na svojpomocne postavaných prekážkach, prípadne len tak v uliciach.

Dá sa v súčasnosti v našich podmienkach pripravovať na svetovej úrovni?
Na Slovensku máme zopár skejtparkov, ktoré sú výborné, ale, žiaľ, nie sú celoročne použiteľné. Cez zimu sa nedá pripravovať vonku, chýbajú nám haly, kde by sa dalo jazdiť. V zahraničí sú preto podmienky pre trénovanie podstatne lepšie.

Myslíte si, že sa zo skejtbordingu môže postupne stať „tradičný“ šport?
Určite. Už keď ho zaradili medzi tie olympijské, má k tomu našliapnuté. Pohľad verejnosti naň sa zmení, príprava skejtbordistov či trénerov bude na vyššej úrovni. Je len otázkou času, kedy sa zo skejtbordingu stane klasický šport.

Na olympiáde sa bude súťažiť v dvoch disciplínach – street a park. V čom sú odlišné?
V disciplíne street súťažiaci skejtujú na prekážkach, ktoré majú imitovať ulicu. Na ich skejtparkoch sa nachádzajú rôzne múry, schody či zábradlia, po ktorých pretekári jazdia a robia triky. Skejtbordisti jazdiaci park využívajú U-rampy. Tie sú však členené na rôzne menšie či väčšie šikminy, na ktorých sa dajú predvádzať triky. V zásade to je surfovanie na rampách. Trať pre park nazývame bazén. Najväčší rozdiel medzi streetom a parkom je, že my v streete nepoužívame rampy.

Na pretekoch bodujete najmä vďaka neopozeraným trikom. Vymýšľate aj jedinečné, vlastné triky, alebo sa snažíte inovovať už existujúce?
Všetky triky, ktoré robíme, boli vymyslené už v počiatkoch skejtbordingu, čiže žiadne nové sa vymyslieť nedajú. Dnes sa môžeme snažiť nanajvýš tak prísť s rôznymi novými kombináciami trikov – z pretáčania dosky prechádzame do slajdov, prípadne naopak. Kombinácií trikov je ale veľa, všetky sa určite nedajú pamätať. Každý skejtbordista sa však môže naučiť vlastné kreácie. Ja robím len také triky, ktoré sú mi prirodzené. Ak by iný pretekár skúsil rovnakú jazdu, ako je tá moja, bolo by na nej vidieť, že s ňou nie je až taký zžitý. Teraz sa snažím len zlepšovať svoje kombinácie, ktoré pre ostatných nie sú jednoduché. Práve toto je to neopozerané a oproti ostatným výnimočné.

Rozhodcovia teda bodujú jednotlivé kombinácie?
Boduje sa obtiažnosť trikov na jednotlivých prekážkach a potom jedinečnosť trikov a ich kombinácií. Tie menej obvyklé, ktoré veľa skejtbordistov nerobí, získavajú viac bodov než bežné.

Skejtbordisti na súťažiach nenosia helmu. Prečo?
My, čo jazdíme street, nemáme nariadené helmy a myslím si, že pri streete nosenie prilby ani nevyzerá tak cool. Jazdíme tak, ako skejtbording vznikol, je to náš štýl. Na svetových pretekoch súťažíme takisto zatiaľ bez heliem. Jazdci vedia ako padať. Samozrejme, že by to bolo lepšie pre bezpečnosť, ale skejtuje sa desaťročia bez prilby. V disciplíne park však bude na tokijskej olympiáde povinné nosiť prilbu, čiže, možno to časom neminie ani nás.

Existuje na súťažiach nejaké pravidlo, ktoré usmerňuje, čo má mať skejtbordista počas jazdy oblečené?
Doteraz na pretekoch Svetového pohára či národných majstrovstvách neexistoval žiaden predpis, ktorý by to určoval. Každý jazdil v tom, čo uznal za vhodné a obliekal sa podľa vlastného štýlu. Na olympiáde to bude trochu inak, určite sa nájdu nejaké pravidlá týkajúce sa vystrojenia skejtbordistov.

„Je len otázkou času, kedy sa zo skejtbordingu stane klasický šport.“

Aj vďaka odloženiu olympiády na budúci rok máte väčšiu šancu sa prebojovať do Tokia. Ako vyzerá kvalifikačný proces v tomto novom olympijskom športe?
Kvalifikáciu máme rozdelenú do dvoch sezón. Prvú z nich sme odjazdili v minulom roku, keď sa konalo päť súťaží a lokálne majstrovstvá každej krajiny, ktorá má potenciálnych olympionikov medzi skejtbordistami. V tohtoročnej sezóne nás čakalo desať súťaží, na ktorých sa dalo získať kvalifikačné body na olympiádu, ale všetky sa zrušili pre koronavírus. To isté platí aj o národných majstrovstvách, takže musíme počkať, ako sa situácia vyvinie a kedy sa začne opäť súťažiť. Kvalifikačný systém je založený na sčítavaní bodového zisku pretekárov z ich piatich najlepších výkonov z oboch sezón. Potom vznikne rebríček a dvadsať najlepších postúpi do Tokia. Teraz som na devätnástom mieste, čo je dosť na hrane, ale ešte mám pred sebou, práve pre odklad hier súťaže, na ktorých si budem môcť zabezpečiť olympijskú miestenku.
Ako vyzerá príprava skejtbordistu na súťaž? Vyžaduje si tento šport aj silovú, prípadne kondičnú pripravenosť?
Veľmi potrebné je byť dobre fyzicky pripravený, chodiť do posilňovne a starať sa o svoje telo. Predovšetkým preto, aby bolo ľahšie vyhýbať sa zraneniam. Telo potom lepšie funguje, je pevnejšie a viac vydrží. Okrem toho však robím cviky, ktoré pomáhajú skejtovaniu, a to nielen na skejtborde, ale aj v telocvični.

A čo príprava počas koronavírusu? Ako trénujete, keď sú zavreté skejtparky?
Jazdím v uliciach ako kedysi. V Košiciach sa to dá napríklad na Kulturparku, kde je skejtbording povolený. Nie je to úplne plnohodnotný tréning, ale na udržiavanie sa v kontakte so skejtbordom to stačí.

Skejtbording sa stal profesionálnym športom. Na koľko vás vyjde jedna sezóna?
Sezóna s kompletným vybavením, súťažami, cestovaním a všetkým, čo k tomu patrí ma stojí približne štyridsaťtisíc eur.

Dostávate nejaké peniaze na súťaže od štátu?
Keďže som mal úspechy a skejtbording sa stal olympijským športom, vzrástla aj podpora od štátu, v tomto smere sa situácia o dosť zlepšila. Predtým som fungoval len zo svojich peňazí a darov od sponzorov. Od štátu sme nedostávali nič, pretože sme nerobili olympijský šport.

Viete odhadnúť, koľko skejtov ste za celú doterajšiu kariéru zničili?
Za poslednú sezónu padlo päťdesiat dosiek, čiže za celú kariéru by to takých päťsto mohlo byť. Aj zničených topánok môže byť okolo päťsto párov. Železné časti skejtbordu – podvozky, vydržia však celú sezónu, meníme len dosky.

Text: Miroslav Binčík
Foto: Facebook Richard Tury